Nidky nie je chybou pátrať po tom, čo človek potrebuje. Nikdy.
Keď som bola malá, moja mama mi vždy vravela čo mam a nemám robiť. Čo je dobré a čo naopak „dievčatá ako ja“ nerobia. Robí mi to do dnes. Tie jemné, neprijemne narážky, či direktivne nariadenia o tom ako mam žiť svoj život. Čím mam zapĺňať môj život, moju skrinu a môj žalúdok. Snaží sa ma všemožne ohýbať do foriem, ktoré mi nesedia. Ktoré mi neprináležia. Ktoré necítim. Spolocnosť tomu hovori vychovavat. Sociologovia to nazyvaju socializaciou. Ja to volam zohavovanie povodnej osobnosti.
Ked som sa sem prestahovala, vysli sme si so svokrov na nakup do supermarketu. Ani neviem ako, ocitli sme sa v oddeleni kvetov. Tam som sa zamilovala do malickeho bonsaja v modrom kvetianci. Bol krasne tvarovany a aj ked nestal najmenej, moja svokra mi ho kupila. Bol krasny. No ano, nasa spolocnost poklada bonsaje za nadherne a uslachetne rastliny.
Ten moj bonsaj v modrom kvetinaci, uz ale uslachtily nie je. Vlastne nie je ani moj. Je svoj- rastie si slobodne, tak ako to citi. Tam mu trci konar, tam mu rasi kvet. Uz davno stratil tu umelo vykresanu formu. Uz davno nesplna normu na krasnu formu. Asi ho mozno nazvat ohavnym, ale pre mna je tym najfascinujucejsim stromom. Pretoze uz davno je iba sam sebou, slobodny.
Obcas ma zaraza nasa spolocnost, ktora ma jednu mieru na vsetko. Tak ako zohavujeme bonsaje a urcujeme im IBA jeden spravny tvar, tak zohavujeme aj samych seba v snahe natlacit sa do jednej formicky.
Mame jednu idealnu formicku na „krasnu“ postavu, vahu. Clovek by sa mal citit zle ked ju presahuje. Ziaden priestor pre individualitu. Pre hladanie kras v odlisnostiach. V inych tvaroch. Nas ideal krasy je ako ten bonsaj. Nasilu ustrihnut prirodzeny tvar tela, aby sa zmestil do nejakeho BMI. Aj za cenu komplexov, a trapenia. Pre „krasu“ treba trpiet. Skoda len, ze nikto este nedodal, ze vlastnu krasu si treba vediet aj vychutnat.
Mame jednu mierku pre uspech. Uspesni su ti, co dobre zarabaju a maju „dobre miesto“. Taka zena co ostane doma s detmi, aby ich vychovala, velmi uspesnou v ociach nasej doby uz nebude. Aj preto sa mnohe matky vracaju spat do prace uz po par mesiacoch (potreby dieta ostavaju odlozene bokom). Pre nasu spolocnost byt matkou nie je uslachtile poslanie. Nestoji za ocenenie (materialne i nematerialne).
Mame jednu mierku pre vztahy. Aky vekovy rozdiel je vhodny, ake postavenie by mali mat obaja partnery, kto by mal byt vyssi a kto nizsii...V opacnom pripade je nam jasne, ze danny vztah nenaplnil skutokovu podstatu lasky.
8 komentárov:
jedinou normou pre všetko, čo si vymenovala, je pocit uspokojenia z vlastných názorov, vlastného konania, vlastného výzoru a vlastného života ako celku.. a samozrejme pocit spokojnosti a šťastia tých, ktorým sa rozdávaš..
žiadna iná mierky by pre človeka nemala existovať..
a ešte som zabudla dodať:
byť takým krásnym ako nepekný (uhol pohľadu), ale slobodný a svojský bonsai, je úžasné..
Mia :-) vystihla si to
To prirovnanie k bonsaju sedí presne, aj keď ako každá múdrosť, aj táto má svoje ale, svoje výnimky... aby sme náhodou nezavrhli výchovu ako takú, lebo je pravda, že žijeme v spoločnosti, ktorá má svoje mierky, raz prísnejšie, inokedy voľnejšie.
Je to večná otázka, čoho sa držať, či absolútnej voľnosti, alebo byť úplne podriadený pravidlám...?
Cesta je široká a vedie všade medzi týmito krajnosťami a mali by sme si ju vyberať práve podľa svojej individuality, tak, ako pekne a múdro píšeš...
Nazdarek oida :),
pekny blog. Dik, ze si mi na neho poslala link. auto uz mam, cervene. viac info ti poslem mailom...
:-) Ahoj. To som rada, ze uz mas auto , takze uz ziadne trapenie s oknami v MHD. Cervene? hehe...Vidim, ze si rychlo pochopil ako so mnou hovorit o autach :-)))
Tesim sa na mail
Akoby si mi hovorila z duse. Vi dim to vsade....
Dvora
cauko Dvora :-)
Zverejnenie komentára