Moja púť a čo som sa na nej naučila

Prešla som dlhú púť za posledné tri roky a veľa som sa naučila.

·         * Stratila som zdravie a čelila vlastnej pominuteľnosti a krehkosti môjho tela. Vraj som vážny prípad nevyliečiteľnej autoimutinej choroby. Našla som v sebe silu a spôsob napriek prognózam a štatistikám NEBYŤ len štatistikou a šokovať aj samotných odborníkov podla ktorých sa môja choroba takto nespráva. Nech sa správa ako chce, ja chcem žiť.

·         *  Našla som v sebe silu schudnúť. Ako niekto kto bol celý život tučko a už si na to aj zvykol, to chce veľa odhodlania. Človek musí dať do pohybu veľa vecí aby prekonal svoju lenivosť. Schudla som 45 kíl a pochopila som, že som to ja kto realizuje môj sen a život.

·         * Stratila som moju rodinu. Otca aj mamu. Pričom udalosti okolo môjh ootca boli kruto dramatické. Prešla som si utrpením duše, aké nikomu neprajem. Čistá agónia. A pochopila som, že isté veci treba prijať a nebojovať s nimi. Zmieriť sa. Nie všetko môžeš meniť. Niečo proste je a tak je to správne.  

 Keď človek vnútorne dospeje, stane sa zodpovedným za to kým je, a čo zo seba robí. Stane sa zodpovedný za svoj život a chápe načo tu vlastne je. Je tu na to aby pomáhal iným, posúval ich ďalej a dvíhal ich. Nemá brať, má sa podeliť.

Veľa ľudí chce slobodu byť sám sebou, ale už odmieta niesť zodpovednosť za následky svojej slobody. Chcú dostať slobodu na ktorú majú nárok, a potom urobia jednu veľmi zábavnu vec – dobrovoľne sa stanu otrokmi svojich nebrzdených túžob a potrieb. Dokola ich „slobodne“ ukájajú. Pýtajúc sa či uť dosiahli vrchol, či už vyplnili prázdno a či to ostatný uzanjp a Likenú na sociálnej sieti. Pýtajú sa v duchu, či majú dosť a v podstate nemajú a nikdy ani mať nebudú lebo prázdno je bezraničné e potreby nemajú konca kraja. Čo je zaujímave je, že to robia bez toho aby vrátili svetu niečo dobré. Necítia sa byť súčasťou niečoho väčšieho a potom sa dicia že sa cítia izlovane.

Myslím si, že sloboda byť a rozhodovať ide ruka v ruke so zodpovednosťou za svoje činy. Sloboda ktorá neslúži dobru je ničivá a zhubná.

Nedávno sa stala jedna príhoda. V našom dome bola napätá atmosféra a vyústilo to do hádky. Ja som sa pohádala so susedou. Chvílu som sa držala, ale potom som vybuchla a nakričala som na ňu. Ako som prišla domov, sadla som si a premýšľala. Niečo vo mne sa na mňa sklamane dívalo: Ale ja chcem byť lepšia ako toto. Ja chcem byť viac. Ja nechcem byť taká. Povedala som si. Otočila som sa k mojím dvojičkám, ktoré boli pri tom keď som sa hádala.

-          Mama urobila chybu, - priznala som im otvorene .“To sa stáva. Stáva sa, že urobíme chybu, lebo nikto nie je dokonalý. Dôležité je, si ju priznať a odčiniť. V tom je sila charakteru”

-          A čo urobíme mami?- spýtal sa ma môj malý syn.

-          Pôjdeme sa ospravedlniť a priznáme chybu,- vstala som a zišla o poschodie nižšie. Nechcela som. Moju hrdosť išlo rozpučiť. Bolo veľmi nepríjemné priznať niekomu s kým som sa hádala, že som zlyhala (najmä keď som nebola sama, kto niesol podiel viny). Ale tu išlo o iných a nebolo na mne súdiť. Ja nesiem zodpovednosť len za seba. Každý mal na hádke svoj podiel - ja aj moja suseda. No ja som za svoje správanie prevzala zodpovednosť. Preto som nutne musela odčiniť, čo som urobila. Kvôli mne samej. Pre pocit, že som lepšia, že mám na viac. Pre ten pocit, keď sa dívam ráno do zrkadla a páči sa mi čo vidím v očiach tej mladej ženy. Kvôli nej som to musela urobiť. Aby sa na mňa nedívala sklamane. Aby mohla veriť tomu, že som lepšia ako priemer. Musela som to urobiť kvôli sebe. Aj to je spôsob ako vyhrať hádku. Porazením vlastného ega. Cnostne.

Cítila som sa ako vznešená duša. Ako niekto, kto vedome zo seba robí lepšieho človeka. Kto má voľbu. Kto pomáha a neubližuje. Ako niekto kto ide príkladom svojím deťom. Naozaj, vždy a za každých okolností. Aj vtedy, keď to práve nie je najpríjemnejšie. Bola som na seba hrdá. V tom bode mi došlo, čo to znamená že mám voľbu. Z prehry som vydolovala výhru. Aká je v tom sila. Môžem sa rozhodnúť aká budem, za akýchkoľvek okolností. Môžem aktívne zvrátiť udalosti a dať im pozitívný koniec. Nesiem zodpovednosť za svoje činy a ich napravu. A práve to je to, čo nás činí kým sme. Odtiaľ pramení tá hrdosť, keď poviem: Ja som JA. A za tým si pyšne stojím.

Raz sa ma moja priateľka spýtala, kam chodím na moje odpovede. Vraj som múdra a veľmi vyrovnaná osoba. Pýtala sa ma ako to robím, že môj tažký osud zvládam tak dobre. Kto mi radí? Mám nejakého učiteľa? Vieru? Alebo som v nejakej podpornej skupine?

Pravda je, že som sama. Úmyselne. Keď prihára, doslova cítim potrebu sa stiahnuť do seba lebo som príliš “vonku”. Všetko vypnem, odpojím sa a hľadám moju intuíciu, vnútorny hlas. Hľadám moju inštinktívnu časť.

Prechádzam sa, čítam knihy a počúvam ticho. Ďaleko od verejného názoru a uznania.

Odpovede mi nik nehovorí. Som hlboko presvedčená, že v každom z nás je bod, kde leží pochopenie všetkého. Bod,  ktorý ostane nehybný, keď sa všetko okolo rúca. Bod, v ktorom prijímaš život so všetkým a bezpodmienečne. Bod, kde leží odvaha. Aby si dosiahol tento bod, musíš byť v kontakte so sebou, opustiť všetko čo ti kedy kto povedal o limitoch sveta a teba samého. Bola to lož. Si človek a každý človek je potencionálny hrdina. Aj ty, lebo to máš v sebe.

Keď som na tom zle, hľadám pokoj v sebe. V  každom v nás je bod rovnováhy, keď proste vieš a už sa nepýtaš. Odpovede máš v sebe, musíš len vypnúť všetko ostatné a počúvať svoj vnútorny hlas. Nie tvoj strach a pochyby, nie to čo ti povedali iní, len to, čo ti hovorí tvoja intuícia.

Koľkokrát máme pocit, že z ničoho nič je nám to jasné? Že z čista jasna cítime čo máme urobiť. Že s niekým sme si blízki aj keď ho vlastne nepoznáme. To ja hľadám v sebe. Ten pocit, to pochopenie, tú harmóniu a súlad. Cítim kam ma to ťahá. Môj inštinkt mi jasne hovorí, čo je dobré. Ak to necítim, nepôjdem do toho. Moj vnútorný hlas ma nikdy nezradil. A to mi už mi toho absurdného pošepkal viac než dosť. No ja mu aj tak dôverujem.

Moja intuícia ma často sprevádzala počas mojej choroby. Nikdy nepochybila. Skúšala som ten hlas podviesť, skúšala som prosíkat a podplácať osud. Ignorovať ho. Vyhovorila a odargumentovala som si to. Aj tak to nepomohlo. Veci sa stali, ako som od začiatku cítila, že sa udejú. Predtucha sa vždy naplnila. Odvtedy poslušne počúvam a neoponujem.

Smutná pravda je, že nás nikdy nikto nenaučil ako mať k sebe vzťah. Nepoznáme samých seba a nevieme kto sme a aká krása drieme v našej hĺbke. Verím, že keď je zle treba hladať cestu dole, tam niekde k prapodstate toho kým sme. Naše základy sú zdravé.

Pred časom mi moj doktor jasne povedal, že nemá zmysel aby som strácala čas “diétami a zdravou stravou” lebo od jedla môj stav nezávisí. No ja som v sebe cítila, že to pre mňa má zmysel. Verila som že aj jedlo a zdravá strava sú liek. Mala som potrebu niečo urobiť vlastnými silami a len ticho nesedieť a čakať. Možno diety nefungujú, ale čo funguje je aktívny prístup k chorobe. Ja som verila, že keď zmením a prekopem všetko, nájdem spôsob ako zvrátiť vlastný pád, alebo ako ho aspoň spomaliť. Urobila som radikálne zmeny v strave, lebo som cítila , že aj keď osobne nepoznám nikoho kto sa tak vyliečil, u mňa to fungovať bude.

Dodnes si pamätám na šokovaný výraz môjho doktora, počas jednej kontroly. Už bol pripravený (a aj to priznal) prejsť na invazívnejšiu liečbu infúziami a hospitalizovať ma. Mal aj hotovú potrebnú dokumentáciu, potom čo sa môj stav len zhoršoval. Ale zrazu sa hodnoty zlepšili.

Počas poslednej kontorly si pre seba mrmlal že toto ešte nevidel a úprimne priznal že nikdy neveril že niekomu ako mne bude môcť vysadiť kortizón (o ktorom mi povedal že budem brať doživotne). Moje hodnoty sa nie len lepšili. Boli v norme. Sám tomu nerozumel. Ja som mu nič nehovorila ale v mojom vnútri som cítila že zmena životného štýlu mi prospela. Postaviť sa bojovať za svoj sen byť zdravá je tá cesta. Nečakať, nepríjať, nepočúvať a byť neposlušne trvdohlavá ak treba. Čokoľvek čo ťa niekam posunie a umožní ti vydať sa na cestu. Ja som počúvala môj vnútorný hlas. Počas hospitalizácia som nedokázala chodiť a vlastne ani sediť. Napriek tomu som to dňom i nocu skúšala. Mala som ciel dostať sa po vlastných nohách na prvé poschodie do bufetu. Lekárka mi nahnevane povedala, že mám ležať lebo pohyb zápal v mojom tele iba zhoršuje. Mám počkať až mi bude lepšie. Ale ja som vedela, že aby mi bolo lepšie musím chodiť. Povedal mi to môj vnútorny hlas.

Jasné, mohla som sa s lekármi hádať či oponovať im. Ale ja si myslím, že vysvetlovať niečo je starta času a energie. Až dosiahnem môj ciel, kto chce ho uzná a kto nechce ho neuvidí aj keby bol akokoľvek evidentný. A to vlastne ani nejde.

Ja potrebujem prežiť, nie dosiahnuť kolektívny súhlas. Ja potrebujem byť v poriadku a je jedno čo si kto myslí. Je nepodstatné kto so mnou súhlasí a kto nie, lebo na konci dňa som to stále len ja, čo trpí bolesťou bez ohľadu na názor iných. Môžem skúsiť nájsť spôsob ako presvedčiť celý svet o mojej pravde, ale bolesť z môjho tela takto aj tak neodíde. Aký má teda zmysel sa s niekym hádať? Potrebujem energiu a čas venovať práci na zlepšení. V mojom svete preto nie je dôležité či ostatní súhlasia a čo schvaľujú. Ja mám svoju cestu, mám svoj cieľ a môj vnútorný hlas ma na tejto ceste vedie. Ja som zodpovedná za môj život. Potrebujem vyhrať boj, ktorý nie je možné vyhrať. Nikto z mojho okolia nikdy nebol v situácii v akej som ja. Aj doktori majú len sprostredkovanú, naučenú vedomosť. Maju vedomosti ale nie múdrosť. Vedia čo cítim ale nie ako sa cítim. Pre nich je to práca, z ktorej sa vracajú domov do svojich životov. Ja sa nemám kam vrátiť. Ja s mojou chorobou bojujem osobný boj každý deň.

Veľa ľudí mi opakuje, že musím byť silná kvôli mojím malým deťom. Hnevá ma tá odpoveď. Nie, že by som nemilovala moje deti a neželala im mamu. Zaslúžia si ju. Moje deti sú pre mňa nedotknuteľné. Dala by som im všetko. A aj som im dala všetko o čom som bola presvedčená, že z nich vykreše zdravé osobnosti.

Čo ma ale hnevá je, že ľudia mi nepovedia: Musíš vyhrať, lebo máš svoj život. Kvôli sebe” Často mám chuť sa opýtať či, keď už moje deti odrastú a prestanú ma potrebovať, môžem umrieť lebo už nebudem mať dôvod žiť? Ja žijem kvôli životu. Môjmu životu. Prišla som sem, aby som ho prežila, naplnila. Vylepšila, čo môžem. V tom je pre mňa jeho zmysel. Prečo môj život nestojí za to, aby ma motivoval? Ja som mama malých dvojičiek, ale okrem toho a hlavne: ja som ja. A to vám je panečku iná sila!

Ja musím žit nie kvôli mojím deťom, ale kvôli sebe. Lebo život je desivo ťažký ale aj nádherný a stojí za to. A najväčší dar, ktorý môžem dať mojím deťom je láska k vlastnému životu. Ukázať im akú váhu má život. Ukázať im, že sa oplatí žiť kvôli svojmu životu. Že má hodnotu.

Nedávno som cítila potrebu radikálne zmeniť smerovanie môjho života. Cítila som, že sa ešte nechcem natrvalo usadiť a začať starnúť. Začať proces pohodlného rozkladu. Že potrebujem ísť za svojím snom a robiť niečo, čo je iba moje a čo ma napĺňa. Rozhodla som sa zmeniť profesiu. Mám už jednu vysokú školu, mám nejaký smer, ktorým sa môj život uberá. Mám malé deti a rodinu. Mám všetky predpoklady na to, aby som sa usadila a prestala otravovať.

Rozhodla som sa ale, že nechcem ísť tým smerom. Že ešte môžem zmeniť môj život, že ešte mám dosť síl na to, aby som začala odznova. A tak som sa v 31 rokoch vrátila späť na univerzitu a začala som opäť študovať to, čo vždy bola moja vášeň - filozofiu.

Všetko sa dá! Ale maločo je pohodlné a ľahké. Je to o tom, ako veľmi si odhodlaný to dosiahnuť. Ja som potrebovala budovať veci a môj život nanovo, tak ako ich chcem a tak ako si ich zvolím. Cítim že ešte stále môžem vybudovať život, na ktorý budem pyšná. Ešte ma moja choroba nezastavila.

Toto všetko robím preto, aby až sa ma raz niekto opýta: „kto si?“, ja budem môcť zdvihnúť hlavu a hrdo odpovedať: ja som ja. A za tými troma slovami bude jeden príbeh o žene, ktorá žila svoj život najlepšie ako vedela a tak aby aj iní ľudia mali úžitok z toho že bola. A pod taký príbeh sa na konci rada podpíšem. 

Chcete aby vám bolo lepšie? Aby sa niečo zmenilo? Dajte sa teda na cestu a niečo pre to urobte.