Cas mi unika medzi prstami a topi sa v mori unavy ktora ma obklopuje. Obas nevladzem vobec nic. A aj napriek tomu musim urobit to nutne minimum ktoreho je ohavne vela. Rano obliect a prebalit dve mrzute deti. Nakrmit ich. V tomto bode uz mam chut sa vratit spet do postele a to je este len 9 hodin rano. caka ma este kopa ostatneho "minima". Pripravit obed a najst sposob ako aspon cast z neho dostat do dvojiciek. Ist do parku co obnasa dalsie prebalovanie a obliekanie a taktiez nosenie dvoch 12 kilovych deti po schodoch naraz kedze nemame vytah. Ist k svokre. V tomto bode dna mam chut sa polozit pod auto. Alebo hoc kde inde, kde by som si mohla oddychnut a spat...celu zimu, najlepsie. Povinne minimum nie je este na konci. Ulozit deti poobede spat, olovrant, vecera a pripadne ak mi nestaci denny masaker, tak aj ist nakupit...ked ulozim deti spat definitivne, nikdy neviem kolkorat sa cez noc este uvidime. Zvycajne po mne a flasi mlieka tuzi iba jendo z deti a to okolo 4tej rano. Ale obcas sa nase nocne rande multiplikuje a male dieta chce jest aj 2 krat za noc alebo sa po mlieku cnie obom...idealne s hodinovym nocnym odstupom. To ocenuje mama. Tiez to ocenujem vzhladom k faktu, ze tu je fakt ze zima. Teplo v byte v zime v noci s vypnutym kurenim klesa na nieco okolo 17°C. Nocne prechadzky do kuchyne a do detskej prestavaju byt zabavne.
Potom este par krat za tyzden mame doma vecer hosti. Su to sice priatelia, no snaziaci sa mat deti. Nechcem ich odradit a tak sa vzdy pred ich navstevou snazim odstanit dokazy destrukcnej sily potomstva - snazim sa dat byt do povodneho stavu. Je fascinue ako vela za kratky cas dokazu rozhadzat dve male dvojicky.
A potom je tu moja milovana polovicka, ktora mi je velkou oporou a pomocou. Ale na druhej strane taktiez pyta jest. A pozornost, a podporu, a ocenenie a vetky tie veci co muzi potrebuju aby mohli spokojne fungovat.
Niet divu ze nemam chut a potrebu zveladovat este aj samu seba. Do kupelne sa dostanem na 5 sekund a to ma vzdy pred dverami kupelne cakaju dve ziapauce deti, ktorym sa nepaci moja nepritomnost a fakt, ze nemozu ist do kupelne so mnou...to nie je vela na to aby sa clovek upravil. Toboz nie zena a toboz nie ja.
Dnes som zo seba konecne po dlhej dobe urobila cloveka. Aj ked len tak napoly. Luxus sprchy a umytych vlasou som si odpustila, vzhladom k tomu ze ma odstrasila predstava ich susenia..v posledne dobe sa citim tak nejak uprimne unavena. Pozna sa to podla niekolkych znakov - jednak zaspim hned ako si lahnem do postele. To je prva fasa. Druha je ze zaspim v satach a nemam chut si obliekat pyzamo. Treti stupen unavy je, ze rano ked sa zobudim som stale dost unavena na to aby sa mi chcelo sa prezliekat (samozrejme vynimajuc spodnu bielizen) a tak ostavam v tom istom co vcera. Stvrta fasa je, ze aj po tyzdni mam na sebe to iste. Ked idem von natiahnem na seba modru mikinu Adidas a potom v nej podľa možnosti aj zaspim. Piata fasa je...no piata fasa uz nie je. ked dosiahne stvrtu metu, viem ze cosi nie je v poriadku. Vsetko zo seba stiahnem, hodim do pracky, nadavajuc si ako sa o seba nestaram. Urobim si make-up, ocesem vlasy (po tyzdnoch necesanie je to dost bolestny zazitok). zacnem si nadavat, a dohovarat s tym, ze sa musim o seba viac starat (a by som sa aj starala, keby bolo chut, energia, cas, vola a keby som vladzala). Otvorim skrinu a vyberiem si nejake pekne oblecenie. Idealne nieco o com uz dopredu viem, ze v tom budem moct pohodlne spat :-D
