Vcera sme mali jedno z nasich pravielnych Cesko-Slovenskych stretnuti ktore si tu v Taliansku raz za mesiac organizujeme. Cestou na stretnutie sa ma moja priatelka spytala ci by som sa vratila na Slovensko....ak mam povedat pravdu... Neviem.
Chela by som sa vratit? A kam? Na Slovensko ktore som opustila pred siestimi romi? Do zivotov mojich priatelov, ktore ostali nemenne a nesli dalej bezomna? Ano, hned aj pesi. Na Slovenko dnes? Zivoty tych na ktorych mi zalezi isli dalej kym som tam pre nich nebola. Nikdy som nevidela Panelak a uz si ani poriadne nepamatam preco vlastne nemusim Mojsejovcov. Vela slovicok uz lovim riadne hlboko v mojej pamati, mam smiesny akcent a ked hovorim pouzivam ky gestikulacii aj ruky.
Ked sa ma ludia pytaju ci mi chyba Slovenko, vzdy sa mi vynara v pamati moje mesto ako si ho pamatam. Bratislava bez Eurovei, bez probelmov s parkovanim, o jeden most chudobnejsia a bez intenzivneho rastu. Tomu co je doma dnes uz nerozumiem a sotva mi chyba. Nie som toho sucastou a cele to nie je sucastou mojho zivota.
Taliani ma casto buchaju po ramene a s usmevom mi hovoria, ze uz som jedna z nich. A to tiez nie je pravda. Nemyslite si, nie som ziadne patriotka. Ak sa ma spytate ci radsej podem do Tatier alebo do Dolomitov, mozete si byt isty ze to bude to druhe. Nie ze by sa mi Tatry nepacili. Ale nie su o nic viac moje ako su moje Dolomity alebo akykolvek iny kus kamena kdekolvkek.
Chyba mi milion veci zo Slovenska a milujem milion veci na Slovakoch. Sposob ako dobre vychovavaju svoje deti. Ako chapu vyznam priatelstva. Cajovne. Ako si myslia ze nie su dost dobri a pritom su v mnohom lepsi ako ktokolvek iny, kdekolvek inde. Horalky a capovana kofola z cisto nostagickych dovodou. To ako tazko pracuju. Cistenie si topanok na Mikulasa. Ale aj to vecne brblanie. Kapustnica. Aj ta nasu posadnutot smrtou ci deprimujucu hudbu. Vztah k tomu vsetkemu je tam niekde v hlbke mojej duse a iba ludia co prichadzau od nas sa toho dokazu dotknut. A zmysel pre humor...Presne ten ktory tu nik nechape, lebo je prisi cierny, absurdny, morbidny a kruty a aj politicky nekorektny.
Vela veci mi ale naopak nechyba. Nic mi nehovori nas kroj, nedohana ma k slzam tanier halusiek a nemam doma modransku keramiku. Proste ma k tomu nik nevychoval a nepatri to k mojmu srdcu o nic viac ako taliansky alpini, gnocchi ci muranske sklo (vetro di Murano).
A vela veci uz na Slovensku nemusim. Kavu a kapucino ci strasne zle urobenu pizzu. Zavist a neprajnost. Neekologicke myslenie a ignoracia prirody.Salat bez aceto balsamico a cestoviny bez parmezanu. Uniformny sposob obliekania a mala odvaha skusit nieco nove. A hlavne ten smrtelne vazny pristup ku vsetkemu.
Ako som tak vcera sedela medzi tymi fajn ludmi, konecne mi to zaplo. Uz nie som Slovenka (zo Slovenska). Ale nie som ani Talianka. Som zahranicny slovak. Slovenka zijuca v Taliansku. Ani Slovak ale ani Talian. Nieco na pol ceste. Samostana kategoria. Slovensko ktore si nesiem v srdci uz davn neexistuje a do toho ktore ostalo doma uz nezapadam. Taliansko, kde zijem milujem a prijmam najlepsie ako viem, ale este stale si pamatam, ze veci sa daju robit aj inak a preto tiez nebudem nikdy zapadat naplno. Ako som tak sedela medzi tymi Cechoslovakmi a pocuvala ako sa stazuju na Talianov a jedia ugrilovanu morsku rybu z miestneho trhu, citila som sa ako medzi mojimi. Presne som ich chapala. Obcas sa hnevam na Talianov, pretoze milion detailov ktore robia inak ako my, ale tiez ich milujem kvoli dalsiemu milionu veci ktore vdaka Bohu robia inak.
