20. 3. 2017

Tvár tovaru alebo prečo už nikomu nezáleží na druhom



Môj dobrý priateľ mi nedávno písal o jednej svojej známej. Chodí na také internetové fórum kde si nájdete niekoho na rýchly sex. Žiadne kecy, city, kvety, komplikácie. Prídeš, objednáš, užiješ si (odbavíš sa) a ideš ďalej. Nie, nejdem moralizovať ani súdiť. Dievča nikoho nemá, takže nikoho ani nepodvádza. Naša spoločnosť je nastavená tak, že toto je úplne normálne a v poriadku. Nikto nikomu neubližuje, zúčastnené strany súhlasia. Kedysi by si vyberala na diskotéke. Dnes, je už katalóg dostupný aj online.

Mám inú priateľku. Roky žila v manželstve kde im to nefungovalo. Napriek tomu (kvôli deťom, kvôli snu, kvôli presvedčenu) na tom spolu so svojím mužom pracovali. Aj tak to nebolo ono. Väčšina priateliek jej pripomínala, že svet je veľký, že chlapov je dosť, že si môže vybrať iného (možno aj bez toho aby o tom jej muž vedel). Že jednoducho nemá zmysel strácať čas s niekým kto nie je ako ho chce ona. A tak to nakoniec urobila. Po rokoch ho vymenila. 

A potom mám ešte inú priateľku. Hladá lásku. Má už skoro štyrisať. Jej ideal sa musí o ňu vedieť postarať a zabezpečiť ju. Chce aby jej ho závideli všetky, keď pôjdu spolu mestom. Chce aby ju miloval. Chce aby bol bohatý. Aby športoval, bol vysoký, vtipný...Má dlhý zoznam toho, čo očakáva od svojmu chlapa 

Podľa vás, čo všetky tieto ženy spája? Asi sa zhodneme, že všetky sa pohybujú na mieste ktoré môžme nazvať: trh lásky, či vzťahov. Samozrejme každá si prišla kúpiť niečo iné. Jedna chce surovú zeleninu. Druhá je hladná a potrebuje sa konečne poriadne najesť. No a tretia hľadá v oddelení značkových šiat niečo, čo jej budú všeci závidieť.

Malý princ raz povedal líške: - Spoznávame len tie veci, ktoré si skrotíme…. Ludia už nemajú čas, aby niečo spoznávali. Kupujú si u obchdníkov celkom hotové veci. Ale pretože nejestvujú obchodníci, čo by predávali priateľov, ludia už priatelov nemajú.
A nie len priateľov, ale aj partnerov. A celkovo vzťahy. Vzťahy, ktoré by neboli tovarom. Tovarom bez tváre.

Je to zaujímavé ako sa zmenil náš slovník. Náš spôsob ako sa dívame na veci. Ako hovoríme a tým pádom aj myslíme o vzťahoch. Na jednej strasne mnohí moji pratelia cítia, že im niečo chýba. Niečo tak povediac “ľudské” čomu by na nich záležalo. Na druhej strane, keď príde na vzťahy, miesto zvedavosti a záujmu o druhého, vytiahnu nákupný zoznam. Začnú vyjednávať a dohadovať cenu. Začnú dávať druhému najavo čo chcú a čo nebudú tolerovať, ešte skôr ako prejavia akýkovek úprimný záujem o druhého.

To sme naozaj schopní milovať druhého iba ak je to výhodná kúpa? Ak z toho niečo vytlčieme. Ak nám to niečo dá. Bez ohladu na…hm na toho druhého? Akoby ten druhý niekde v procese, stratil svoju ľudskú tvár a stal sa tovarom. My len nakupujeme. Nakupujeme ideálneho partnera a keď nám model nesedí, ideme do ďalšeho výpredaja. Partner je proste prostiedok na dosiahnutie toho čo chceme. Akási “výhodná investícia” od ktorej očakávame že bude hotová, už taká ako sme si ju v mysli objednali a nebudeme s ňou musieť strácať čas. Či sa o ňu bližšie zaujímať.

Lenže ľudia sa rodia nedokončení. Sú nedokonavé slovesa. Žijú svoje životy a idú vpred práve preto aby dozreli. Aby boli dokonaví. potrebujú aby s nimi niektor mal trpezlivosť a strácal pre nich čas. Potrebujú aby ich niekto skrotil. Aby sa im niekto díval hlboko do očí a videl v ich tvári človečinu. Ľudia sa rodia sa neuplní, aby mohli nájsť niečo a niekoho kto ich zocelí a doplní
Ľudia nie sú tovar. Nie su hotoví. Ani takí nemajú byť. Lenže my v poslednej dobe iba hľadáme hotový nepoškodený tovar. Prestali sme sa dívať ľuďom do tváre. Nie sú to ľudia, pre nás sú nahraditeľnou vecou. A potom sa úprimne divíme prečo nás nikto nemiluje a prečo nikomu na nás nezáleží…