Nidky nie je chybou pátrať po tom, čo človek potrebuje. Nikdy.
Keď som bola malá, moja mama mi vždy vravela čo mam a nemám robiť. Čo je dobré a čo naopak „dievčatá ako ja“ nerobia. Robí mi to do dnes. Tie jemné, neprijemne narážky, či direktivne nariadenia o tom ako mam žiť svoj život. Čím mam zapĺňať môj život, moju skrinu a môj žalúdok. Snaží sa ma všemožne ohýbať do foriem, ktoré mi nesedia. Ktoré mi neprináležia. Ktoré necítim. Spolocnosť tomu hovori vychovavat. Sociologovia to nazyvaju socializaciou. Ja to volam zohavovanie povodnej osobnosti.
Ked som sa sem prestahovala, vysli sme si so svokrov na nakup do supermarketu. Ani neviem ako, ocitli sme sa v oddeleni kvetov. Tam som sa zamilovala do malickeho bonsaja v modrom kvetianci. Bol krasne tvarovany a aj ked nestal najmenej, moja svokra mi ho kupila. Bol krasny. No ano, nasa spolocnost poklada bonsaje za nadherne a uslachetne rastliny.
Ten moj bonsaj v modrom kvetinaci, uz ale uslachtily nie je. Vlastne nie je ani moj. Je svoj- rastie si slobodne, tak ako to citi. Tam mu trci konar, tam mu rasi kvet. Uz davno stratil tu umelo vykresanu formu. Uz davno nesplna normu na krasnu formu. Asi ho mozno nazvat ohavnym, ale pre mna je tym najfascinujucejsim stromom. Pretoze uz davno je iba sam sebou, slobodny.
Obcas ma zaraza nasa spolocnost, ktora ma jednu mieru na vsetko. Tak ako zohavujeme bonsaje a urcujeme im IBA jeden spravny tvar, tak zohavujeme aj samych seba v snahe natlacit sa do jednej formicky.
Mame jednu idealnu formicku na „krasnu“ postavu, vahu. Clovek by sa mal citit zle ked ju presahuje. Ziaden priestor pre individualitu. Pre hladanie kras v odlisnostiach. V inych tvaroch. Nas ideal krasy je ako ten bonsaj. Nasilu ustrihnut prirodzeny tvar tela, aby sa zmestil do nejakeho BMI. Aj za cenu komplexov, a trapenia. Pre „krasu“ treba trpiet. Skoda len, ze nikto este nedodal, ze vlastnu krasu si treba vediet aj vychutnat.
Mame jednu mierku pre uspech. Uspesni su ti, co dobre zarabaju a maju „dobre miesto“. Taka zena co ostane doma s detmi, aby ich vychovala, velmi uspesnou v ociach nasej doby uz nebude. Aj preto sa mnohe matky vracaju spat do prace uz po par mesiacoch (potreby dieta ostavaju odlozene bokom). Pre nasu spolocnost byt matkou nie je uslachtile poslanie. Nestoji za ocenenie (materialne i nematerialne).
Mame jednu mierku pre vztahy. Aky vekovy rozdiel je vhodny, ake postavenie by mali mat obaja partnery, kto by mal byt vyssi a kto nizsii...V opacnom pripade je nam jasne, ze danny vztah nenaplnil skutokovu podstatu lasky.
