Nedavno som sa vracala domov s detmi, ked som pocula susedu ak krici moje memo. Isla som prave hore schodmi. Jedno dieta som mala na rukach, druhe som drzala za rucicku. Pes bezal pred nami. Suseda vybehal z bytu a utekala za nami. Prva reakcia? Stihnem dobehnut do bytu skor ako ma dobehne? Zaludok sa mi stiahol na minimum, hlavu som sklonila a hnala som deti co najrychlejsie domov. Co kto zas urobil a za co mi zas kto vynada. Hodili zas nieco deti dole z balkona? Vyckikal sa nas pes niekde kde nemal? Stekal privela? Vyhodila som smetie v zly den? Zaparkovala prilis nakryvo? Buchal prilis dvermi? Akosi sa nasa rodina stala fackovacim panakom nasho panelaku a tak ked na mna susedia volaju, iba sa prikrcim a cakam co sa zas znesie na moju hlavu...
A nie len susedia. Akoby sa v poslednej dobe cely svet rozhodol kritizovat ma a nadavat mi za nieco...pred par dnami nas vulgarne vyhodili z obchodu lebo moje deti chytali saty a kricali. Iny den na mna zavolal niekto policiu lebo som bola v parku kde boli deti aj so psom. Mam pocit, ze uz nikam nemozem. Vcera som stravila polhodinu v aute, kruzic po meste a hladajuc miesto odkial ma snad nik nevyhodi a kde moze byt s detmi a psom. Nic som nenasla a vratila som sa radsej domov.
Moje ja sa prepina do dvoch poloh. Ked si vravim, ze je to dobre. Usmievam sa a verim, ze ma ta moja smola uz opusti a necha napokoji. A potom to ked mam chut sa bit. Asi tak nejako vznikaju hysterky. Z ustanavnych majitelov psov a malych deti. So spinavou podlahou v kuchyni, ktore prestava bavit ustupovat. Hysterkou sa clovek stava, ked ho prestava bavit cakat, az k nemu nietko bude mily, laskavy ci zhovievami. Az ho niekto objime na ludskej urovni. Lenze je to tak spravne? Su toto jedine riesenia?
Akceptovat alebo sa branit? Ja viem teraz je vhodny cas vytiahnut poznatky o asertivite. Ale ja som prilis emotivna na asertivny pristup a do vsetkeho vkladam prilis srdce.
A tak sa vo mne vzniklo stvorenie. Nebavi ho sklanat hlavu. Skor sa divam okolo a vravi svetu, ze ked mi jednu vrazis, vratim ti ju. Este som toto moje ja nedotiahla na moralnej urovni a svedomie na zopar spytovacnych otazok. Ale moj zivot sa zda byt pokojnejsi.
Ani neviem ktory bol ten okamih, ked som to stvorenie vydela po porvy krat. Stvorenie, ktore sa rozhodlo branit. Snad to bolo tento vikend, ked sa ma vo Florencii pokusala okradnut Romska spolupristahovalka a ja som jej razne povedala, ze ked si svoje decko nebude drzta tam kde ho vidim, tak to bude trpko lutovat. Decko vytiahlo svoju pracku z mojej tasky a hrdinsky aj s matkou zdrhlo. Ale policiu som aj tak nakoniec volala. No tu nasu, mestku. Udala som nevychovaneho muza co ma vulgrane vyhodil z parku so psom. Teraz je on na rade spovedat sa za to co mi urobil. Urazena jesitnost? Ego? dlho som nad tym meditovala. Pokusala sa preniest, spracovat, odpustit...no pro-aktivna reakcia sa mi zda byt to prave orechove.
Tiez som zosnovala sposob ako pozvat co najviac mamiciek do obchodu kde im vadia deti. Aby sa trochu natrenovali. A co sa susedou tyka, naucila som sa neodpovedat. Ked mi nieco hovoria, zastavim sa pocuvam a potom bez slova odchadzam prec. Nech si uz len myslia co chcu. Preco? Lebo ak budem donekonecna krcit hlavu, v nejakom bode sa mi zlomi vaz....
Nie je pravda ze ked budes ticho a skrome sedet v kute, najdou te. Nenajde ta nik. A nik sa ta nezastane ak si svoju spravodlivost sam neobhajis.
Nehovorim, ze je to ten najmilosrdnejsi postup. Urcite nie je. Ale ja som uz unavena z vecneho inkasovania. Nie je cas sa branit?
