Najcastejsia reakcia ked ma ludia vidia na ulici s neposednym psom a dvoma zasadne-na-opacnu-stranu -utekajucim detmi, je "Dvojcata! A pes! Ako to vobec zvlada!"
Trvalo mi dva roky kym som prisla na to, ako na tu toreakciu zareagovat - vnutornym kompliemntom ktory zlozim sama sebe, vzdy ked mi niekto pripomenie ze mat dvojicky a zvladat ich je nieco vynimocne. Teda zvladat akekolvek dieta dnom a nocou (najme nocou) je nieco nesmienre narocne. Je to ako vystup na najvysiu horu sveta bez teplej bundy a skusensoti- clovek sa sam seba neustale pyta ci to vobec zvladne a co ho to vobec napadlo sa tam stverat...
Mam posadnutost analyzovat veci a preniknut do ich podstaty a materstvo nemohlo mojej potrebe obsiahnut veci uniknut. Myslim, ze som konecne prisla na to, ake mantinely vymedzuju pre mna materstvo.
Prvy a zasadny je -Milujem to k zblazneniu a to aj ked to stvorenie nerobi nic vyznamne. Staci ked vidim ako v ponozkach a detskom obleceni (spinavom od obeda), moj syn vysmiato uteka po byte a nieco ma naplna nemsiernou spokojnostou a stastim.
Samozrejme su aj vyznamne momenty ktore stoja za zaznamenanie. Ako dnes, ked som isla vyzdvyhnut moje deti do skolky a na parkovisku som nasla mojich troch muzou (manzel a dvojicky) natlacenycn na prednom sedadla seicenta (skutocne male auto) ako sa na mna nadsene divaju. A nieco vo mne zabudlo na to ako som dnes rano nasla mys pred domom, ako ma boli chrbat a co vsetko som este nestihal urobit,. Lebo ked sa ku mne moj dvojrocny syn rozbehol cely stastny a volal mama! mama! aby ma objal, tak aj tak nic ine nemalo zmysel. Clovek moze byt bohaty a moze byt vplyvny a moze byt aj slavny, ale takyto moment si nekupi (nie ze by mi takyto, moment zaplatil ucet za elektrinu alebo ma hrial o stvrtej v noci, ked ma zas niekto z mojich deti budi) ale hreje ma dostatocne dlho na to aby som si pripomenula preco stoji za to mat deti.
Prve dva roky som stravila kladenim si otazky ci to cele malo zmysel a ci neurobili lepsie ti z mojich priatelov (vacsina), ktori sa rozhodli uzivat si zivot a budovat si karieru. A teraz viem, ze mat deti je ta najvacsia a najnarocnejsia vec ktoru moze clovek vo svojom zivote urobit a zaroven je to to najobohacujucejsie (a ak to nepalti o jednom dietati, uistujem vas ze o dvojcatach a inych -atach to istotne plati) .
Druhym mantinelom materstva je - Zufalstvo do zblaznenia. A zufalstvo ma viacero podob v zavislosti od toho nakolko som vycerpana a vystavena. Moje zufalstvo ma zvycajne podobu hystericke zeny ktora na parkovisku nakuplneho centra hystericky reve na cernocha co po milinonty krat za mesiac od nej pyta peniaze. Ale fantazii sa medze nekladu a zufalstvo ma vela variant. Jeden zvlast otravny prejav zufalstva je stazovanie sa. Boh vie, ze v mojom srdci je jedna miestnost, kde mali skriatkovi dnom a nocou zhrmonazduju vsetky mozne a nemozne stanzosti ktore potom vypustam do sveta. Kedysi mi bolo povedane, ze odkedy som matkou dvojciat vela sa stazujem. To si piste ze sa stazujem! To je ako povedat niekomu kto mal na obed kapustnicu ze vela prdi. Iste veci prichadzaju v paroch a su neoodelitelne! Preco? Lebo patria k zdravemu s-traveniu toho co sa deje v nasom zivote.
Moje zufalstvo zacina pri miliontom opakovani toho co maju a nemaju robit moje deti a pokracuje sebalutostou nad osobnym zlyhanim a faktom, ze moji potomkovia odmietaju moju osobu ako autoritu (a ked vas nepocuvaju dve terrible-two's dvojicky, vedlajsim efektom je kutocne velky bordel). Tak nejako sa rodia hystericky kriciace zeny. Nad rozlietym dzusom a pri podlahe posiatej hrackami, za revu dvoch skvelo sa zabavajucich deti.
Co ma vedie k dalsiemu zakutiu materstva - Vytocena do zblaznenia. A aj ked vacsina matiek s pokryteckou oblubou tvrdi ze na svoje dokonalo poslusne dietky nikdy nekrici a nikdy sa na ne nehnaveju, a potom sa oblecu do satu najhorsieho mozneho klise - "ja byt matkou proste milujem, je to to najlepsie na svete!". Osobne si myslim, ze hnev k materstvu patri. Ak nieste uplny retard, v nejakom bode vas pretstane bavit dookola opakovat svojmu dietatu ze jedlo sa nehadze na zem a ze voda pre psa nie je hracka. A ak mate este v poriadku emotivne ustrojenstvo, dojde vam trpezlivost. Ak nie v tomto bode, mozno to bude v bode ked si vas sym po milionty prvy krat odmietne obliect bundu, ciapku alebo topanky a kadzodenny suboj za jeho placu vas dozerie. Alebo tou poslednou kvapkou bude kazdovecerny tanec pre spanim -pocnuc tym ze synator nemoze este spat lebo chce pit vodu ... mlieko ... plysoveho macka...Mama! Nie toho, ineho macka...prykrit... inu deku ...vodu...cervenu formulu...a potom uz to nie je vas syn co na vas krici z postielky ale vy co kricite z pohovky ze ak neprestane vymyslat tak to olutuje.
A mozno ten zachvat hnevu pride, ked si clovek uvedomi kolko namahy take dieta obnasa a ako malo je za to oceneny. A mozno ten hnev dorazi, ked sa vas praitelia netakne spytaju preco ste taky vycerpany, neupraveny ci malo spolocensky. A mozno vas dozerie fakt, ze aj ta najbeznejsia vec ako je vyjst na ulicu trva pol hodinu a obnasa velke usilie ktore casto ani nestoji za to. A mozno, mozno to bude v momente ked si uvedomite ze ste sa zmenili a nie vzdy je to dobra zmena. A mozno, mozno ten hnev dorazi v roznych vlnach z roznych sran.
Poslednym uhlom materstva, ktorim je ohybana kazda matka je - Vydesenie k zblazneniu. Musim sa priznat, byt matkou dvojiciek ma naucilo jednej veci - doverovat mojim detom, ze to preziju. Ked moje dieta padne na zem alebo sa buchne, iba skontrolujem ci je zive a ak ano, tak viem ze je to dobre. Nedvojickovym mamam sa to moze javit ako cynizmus, ale ked vydelim svoju matersku uzkost dvoma, aby sa uslo kazdemu dietatu, jej prejav sa proste znizi.
Ale ak by ste isli po povrch, tak tam niekte vnutri zije moja vnutorna matka, ktora zrazu vnima svet z ineho uhla pohladu. Ked som nedavno isla navstivit moju priatelku, jej dom nebol predrazene majstrovske dielo architektury. Bola to smrtonostna pasca so stenou zo skla, ocelovym schodiskou a ostrymi hranami. A takym sa stal pre mna cely svet. Cielom mojho zivota je dostat tych dvoch do dospelosti, bez ujmy na zdravi.
A ani z daleka to nekonci pri ostych hranach. Perfekcionalista akym som, to dotiahol k dokoncalosti a tak mi ta vnutorna matka nedava spavat z najroznejsich dovodou. Denne celim nastraham akym je nezdrava a nevyvazena strava ktorej nechcem vystavovat moje deti ci nebezpecenstvo ktore ciha na vyvoj mojich deti v televizi. Samozrejme v nejakom bode ich vyvoja som sa naucila kompromisu lebo okrem toho ze som mama som aj clovek a do 24hodinoveho dna musim natlacit obe tieto osoby a ich potreby. Takze moje deti pravidelne jedia hranolky a Boze-odpust! aj cokoladu a dokonca maju povoleneho Macka uska na 10 minut denne, vzdy pred spanim. (tomu sa hovori predchadaznie nervovemu kolapsu alebo aj kompromis. Cukor nie je ani z daleka tak zly ako sa hovori. Na par minut zamestna vasho potomka a to je nieco co stoji za zvazenie).
Moje zufaltvo sa ale opat ozve v plnej krase, ked potom opat raz niekto niekte niekoho zabije za bieleho dna, iba preto ze bol na zlom miesto v zly cas. To je ten okamih, ked opat zvazujem moju tuzbu zit na izolovanom ostrove v Pacifiku.
Mat deti znamena ze clovek prestava byt tolerantni k ludom co sadaju za volant s alkoholom v krvi a ozbrojene konflikty sa ho akosi dotykaju o kusok viac, tam niekde vnutri. A ked pocujete ako niekto niekde hovori, ze "we should make this world a better place" akosi mi dochadza ze to vobec nemusi byt zly napad.
Takze ked sa ma niekto pyta ako to zvladam s dvomi detmi, v mysli mi prebehne rychlofilm mojich osobnych mantinelov medzi ktorymi denne pinkam a ja si uvedomujem ze to cele milujem a nenavidim, ze ma to privadza k zufalstvu a desi ma to. Ale nikdy by som nemenila...
