V čom ma život tu obohatil
Asi najzásadnejšia vec, ktorú sa človek od Talianov môže naučiť je umenie “Nebrať život príliš vážne”. Veľa ľudí si o Talianoch myslí, že sa stále rozkrikujú, hádajú a davajú priechod svojmu južanskému temperamentu. To je pravda, ale v drvivej väčsine prípadov rozčúlený Talian je omnoho menej znepokojivý než rozčúlený Slovak. Lebo Slovaci vo väčšine prípadov berú veci vážne a to je niečo čo Taliani z princípu nerobia. Talianov väčšina veci netrápi (vrátane dohodnutých termínov či akýchkoľvek odsúhlasených detailov) a okrem talianskej kuchyne a svojej rodiny neberú vážne vôbec nič.
Preto sa vám nikdy neoplatí žartovať o talianskej kuchyni či rodine. To sú dve až kultovo uctievané témy o ktorých každy Talian vie že sú posvätné a hotovo! Väčšina domácich nie je prístupná kulinárskym inováciam typu špagety s kečupom. Priemerny Talian pozná niekoľko desiatok typov cestovín (ak internet neklame malo by existovať až okolo 200 druhov) a pri mnohých je presvedčený že poliať ich nesprávnou omáčkou sa rovná svätokrádeži.
Čo dôležité som sa tu od domácich naučila? Že kým sú doma cestoviny a rodina ktorá ich so mnou zje, svet sa nezrúti. Taliani môžu (a aj budú) plakať nad stratou a ranami, ktoré im život udelil, ale potom vstanú, utrú si slzy a obrátia sa k svojej rodine a k svojmu hniezdu. Väčšina Talianov ktorých poznám sa bude sťažovať na život v Taliansku (lebo faktom ostáva, že platia najviac v celej Európe za elektrinu, majú jedny z najvyšších daní na našom kontinente a platy tomu nezodpovedajú) ale ani jeden z nich by sa neodsťahoval preč, lebo všetci svorne vedia že všade dobre ale jediný skutočný raj na zemi je v maminej kuchyni.
A viete čo? Čím viac naozaj náročných faciek od života dostávam, tým viac mi dochádza že nie je nič dôležitejsie ako mať svoje pevné zázemie. Kým máte niekoho kto “ti vuole bene” (ťa ľubi, doslova: ti che dobre) tak máte všetko čo naozaj potrebujete.
Čo by som určite nekopírovala
Druhá strana mince je, že Taliani nie sú absolútne schopní čeliť problémom a často sú úplne nepoužitelní. Keď tu žijete a máte akýkoľvek problém, tak vlastne nemáte problém ale riadny prúser.
Drvivá väčšina Talianov sa nenechá rušiť problémami. Dalo by sa to prirovnať k takéjto situácii: keď Talian vidí, že horí susedov domov, povie si že je vcelku dobrá pravdepodobnosť, že oheň sa aj sám uhasí a tak nezasiahne (a prekvapivo veľa problémov sa naozaj samo aj vyrieši a netreba sa príliš znepokojvat). No keď už horí aj jeho dom, Talian uzná že požiar sa podľa očakávaní nezahasil sám. No nezasiahne, ešte začne zvažovať či náhodou nebude predsa len pršat alebo nezafúka vietor ktorý by ten požiar nejako vyriešil za neho. Keď už sa začína jeho domov meniť na popol a je jasné že treba niečo robiť, to je ten bod keď väčšina Talianov zo seba vydá až nadľudské maximum aby vyriešila problém o ktorom už dávno vedela ale nenechala sa ním rušiť.
Príkladom je môj syn. Keď sa narodil mal uzatvorený jeden slzný kanálik. Na Slovenku sa čaká 2-3 mesiace či sa sám neotvorí, ak nie tak sa to ambulantne prepicháva. Aj v Taliansku sa čaká či sa to nevyrieši bez zásahu lekára. Dostanete kvapky a návod ako masírovať babétku očko. Takto chodíte na pravidelné kontorly do nemocnice kde vždy doktor skontorluje či sa už problém sám vyriešil alebo ešte treba ďalej čakať. My sme takto čakali rok a pól až kým teda doktor uznal že slzný
kanálik nespolupracuje ako by mal. Jediný problém je, že dieťa ktoré ma rok a pol nie je trojmesačné bábo a logicky sa bude brániť tomu aby mu prepichovali nieco v oku. Tak treba vyvynúť väčšiu námahu na riešenie a prepichnut mu to v narkoze.
Ak niečo nepochopím a privádza ma to do zúfalstva na pravideľnej báze je to ich pasivita. U nás doma keď vidíme že máme “zadelané” na problém, niečo v nás sa zvyčajne zalarmuje v snahe predísť zbytočným komplikáciam. Talianom tento mechanismus chýba. Oni radšej počkajú či sa im blížiaci sa problém nakoniec predsa len nejakým zázrakom nevyhne (inak paradoxne na môj veľky údiv, táto ich hra na “mŕtveho brouka” často až prekvapivo dobre funguje. To bude asi aj dôvod prečo tento štát ešte existuje a povedzme že aj ako tak funguje).
Čo ma fascinuje ale nikdy neobsiahnem
Isté veci sú danné len ľuďom s talianským gentickým kódom. Ak by ste chceli zhrnuť talianský životný štýl, stačia vám na to dve slová: Bella figura. Ak by ste tieto dve slová chceli preloziť tak aby to našinec pochopil, potrebovali by ste aspoň dve strany. Doslova sa to dá preložiť ako “Krásna figúra” aj keď presnejšie to vystihuje náš ekvivalent: Dobrý/ pekný dojem.
Nie náhodou Taliansko žije módou (tu ňou a módnymi značkami ľudia naozaj žijú) a dizajnom (nábytku, či aút najmä športových). Taliani majú cit pre estetično a krásu. Väčšina (vrátane mojej osemdesiat tri ročnej svokry) chodí pravideľne ku kaderníkovy. Keď už máte vlasy, musia byť upravené. A to isté platí aj o oblečení či byte.
Keď som bola tehotná, prvá z vecí ktorá sa môjmu doktorovy nepáčila bolo že príliš priberám (lebo podľa miestnych lekárov sa žena hned po pôrode musí vrátiť na povodnú váhu). Tak som v treťom mesiaci dvojičkového tehotenstva putovala k dietologičke a po zvyšok tehotenstva som bola na prísnej diete (čo sa ukázalo ako dobrý krok lebo po pôrode som dokonca vážila o dve kilá menej). Keď som kvôli vážnym zdravotným problémom musela absolvovaťdlhú terapiu az extrémne vysokými dávkami kortizónu (a všetci vedia že ľudia na kortizone priberajú lebo zadržujú vodu) môj doktor v nemocnici mi nemilosrdne nariadil ihneď schutnúť. Tu máte právo byť chorý či tehotný ale nemáte nárok nerobiť “bella figura”.
Ale Bella figura nie je len o obliekaní, vlasoch či váhe. Pre Talianov robiť dobrý dojem je otázkou všetkého. Spôsobu ako žijú svoj život, ako sa k vám budú správať či čo a ako vám povedia. Taliani rozumejú umeniu a hudbe hĺbkou ktorá mňa fascinuje. Majú pre to cit ktorý nám zvyčajne chýba. Akoby v ich duši bolo niečo čo dýcha len pre krásu a hľadajú ju kde môžu. Talianov nepekné a neupravené veci vyrušujú a urážajú. Táto krajina a jej kultúra je o vznešenosti a elegancii. Nie ako niečo doplnkové či naviac ale ako esenciálna zložka ich každodenného života. A to je niečo čo sa nedá naučiť či odkopírovať. To je niečo čo vychádza z prapodstaty ich kultury. Je to tým čím bytostne sú.
