V mojom zivote sa premnozili ludia, co si vynucuju aby som sa im prispobila. A ja sa neviem zbavit pocitu, ze sa tak premnozili, lebo som stale ustupovala. Naleteli do mojho zivota ako mole za svetlom. A mozno ani nejde o kvantitu tych individuii v mojom zivote ale o to, ako velmi mi don zasahuju....Taze si kladiem otazku Dokedy sa ustupuje?
Vysvetlim. Zacalo to nevinne. Moja svagrina ma 3 deti, ja ziadne. Jednoducha rovnica o prisposobeni sa. Bezdetny sa prisposobi lahsie. A ja suhalsim. Lenze dokedy? Vianoce, Velka Noc...vzdy to bola ona kto urcuje co bude, kde bude a kedy bude. Samozrejme castokrat na moj ukor. Ja som si svoje sviatky naplanovat nemohla (uz par rokov tak fungujeme), iba sa prisposobujem. Teraz som si konecne JA naplanovala dovolenku – vylet domov do Bratislavy. A co sa nestane, svagrina ma presne v tom termine krstiny a bude svetovou hanbou neist tam. Nehovoriac o tom aku scenu z toho svagrina vyrobi a ako sa povozi za mojom mene pred vsetkymi ostatnymi. Moja verzia pribehu sa nerata. Opat raz som ja na rade prisposobit sa a neriskovat ze budem ta zla (prodotykam ze ja uz som jednu cestu kvoli nej zrusila)...ale dokedy?
No nie je sama v mojom zivote co ma obmedzuje. Vybornym elemntom je aj moj sef. Moj sef ma istu paranoju ze mu niekto ukradne jeho firmu. Tak nam nainstaloval do kancelarie skrytu kameru (ktoru sme odhalili nahodou). Nahrava si nase rozhovory a potom si ich kazde rano pusta v kancelarii. O tom ako obmedzujuce je pracovat tak kazdy den, to nemusim asi ani hovorit. Moj sef ma ale tiez potrebu setrit na nas. A tak napriklad mi vo stvrtok vecer oznami, ze buduce dva tyzdne mam dovolenku. Bez toho aby mi dal cas cokolvek si naplanvoat, aby ta dovolenka bola skutocnou dovolenkou a nie stratou casu....Aj ked v tomto pripade si vravim, jeho firma - jeho pravidla hry. Ale je to skutocne tak? A dokedy?
Ceresnickou na torte aj tak ostava moj sused. Poznate takych „sedlakov“, co maju silne reci? Najprv mu vadilo ze parkujem najblizsie pri vychode z dvora. Napisal mi odkaz ze mi rozbije auto ak tak este raz budem parkovat. Tak som sa vybrala na kus reci k nemu domov a krizu sme zazehnali (uz tam neparkujem, ale naparkuje tam ani on, parkuje tam domovnik). Potom mu vadilo ze ked otvaram vchodove dvere, tak vraj tie dvere buchaju. Tak zatvaram potichu. Teraz mu vadi ze ked otvorim balkon v kuchyni, moj pes vyjde von a ked prechadzaju okolo auta, steka. Rozsudok z dnesneho rana, nemam otvarat moj vlastny balkon. Inak zavola svojho advokata (what!?!). Lebo mi- vsetci si tu v nasom baraku myslime prilis vela, ale on to vsetko da do poriadku.
Mozno by som mala dodat, ze ked moja svagrina sa nikdy neprisposobi a to je OK. Ona sa rozhodne ako veci pojdu a tak musia ist inak vyrobi taky skandal, ako to vie iba prava pribrzdena Talianka. A moj sused? Jediny kvoli komu kedy prisli policajti do nasho inak ticheho panelacika boli oni. Lebo ako to uz byva, zlodej krici chyte zlodeja, najhlucnejsou familiou su prave (iba?) oni. Ale to je, ako inak, uplne v poriadku.
Tak ma napada kde je ta pomyselna ciara? Ja sa nebranim kompromisu. Ja sa viem aj prispobit. Vianoce som stravila v MC Donalde a vecer sama s muzom doma (deti boli unavene). Aj Velku Noc sme stravili bez rodiny vdaka svagrine, ale nestazovala som si. Nemusim sa lutovat, mozem si zaraidit iny program, s priatelmi. Ale teraz by som uz rada urobila cosi podla seba – isla domov ako som si to naplanovala dlho predtym, ako ona naplanovala svoje krstiny.
A kde je ta ciara s mojim susedom? Mam akceptovat aj taku absurditu akou je zakaz otvarat vlastne balkonove dvere? A co pride potom? V mojom vlastnom byte? Mam sa bat, lebo je to nevyrovnana rodina so sklonmy k nasiliu? Mam preto opat raz ustupit? A dokedy? Az kym sa moj zivot nestane seriou prisposobeni sa okoliu?
Ja to z casti aj chapem, som zena, som mlada, nemam deti...potencionalne nie som nebezpecna, som flexibilna, musim sa prisposobit, kazdy si na mna dovoli (este som taka sprosta ze som vascinu casu aj mila, aby som im to ulahcila). Nerada veci komplikujem. Som uplny ideal.
Lenze ja tiez musim zohladnovat moje potreby a zit moj zivot.
Hovori sa, ze lekcie nasho zivota sa opakuju kym sa nieco nanaucime. Mozno sa mam naucit postavit sa sama za seba a niest za to nasledky. V opacnom pripade riskujem, ze moj zivot bude iba o cuvani a ustupovani.
