Obliekam deti, hladam voditko pre psa. Ako si davam na plece tasku, zacinam hromzit. Na cely svet, ktory mi nepomoze aj ked uz nevladzem a neviem ako dalej. Na vsetky povinnosti ktore mi prerastaju cez hlavu, ako ta plesen v nasej rohovej izbe, ktoru nemam cas ocistit.
Predstavujem si ako musim ist okolo bytu nasej susedy a moj adrenalin stupa. Obrnim sa hnevom, ak by sa nahodou opovazila prihovorit mi a opat raz sa stazovat na nasho psa.
Nasadam do auta a som pevne obrnena zlou naladou a hnevom. Nepriblizovat sa! V poslednej dobe sa ku mne ludia priblizuju, len aby mi nieco vytkli. Stekajuceho psa, zle zaparkovane auto...
Auto sa dava do pohybu a zla nalada stupa. Hlupak predomou co zbytocne brzdi. Chodec-kamikadze co ma pocit, ze cim som k nemu blizsie, tym je vhodnejsi okamih aby presiel cez cestu...a nakoniec nejaky hlupak vpredu na krizovatke co nadobro zastavil premavku. Moje auto ostalo stat v strmom kopci, v zapche - a na lade! Som vystrasena (skuste startovat na lade dokopca) a hodne nahnevana na toho hlupaka vpredu. Co tam robi! Ked nevies soferovat, sed doma! Auta sa pomaly hybu. Na semafore naskakuje cervena a ja opat brzdim a stojim. Opat zelena, posun po centimetroch a opat cervena...vsetko sa deje v kopci na lade, za sprievodu mojho hnevu a hromzenia. Modlim sa aby som sa nesmykla. Aby sa nesmykol ten predomnou alebo ten pred nim.
Bojim sa a hnevam sa. Hnevam sa na toho muza co ma tak ohrozil. Co ohrozil moje deti na zadnom sedadle. Hnevam sa na to auto co zablokovalo premavku. Posielam ho docerta a horsie. Hromzim! Pomaly sa posuvam ku krizovatke. Uz vidim toho vinnika. Je to stare auto. Moze mat 30 rokov. Taka dlha, hranata skatula. Zrazu z moderneho auta v opacnom prude, ktory je uplne zablokovany, vystupuje muz ako hora. Obrovsky. Ide k tomu vinnikovi co zablokoval premavku. Prve co ma napada, je ze sa budu hadat, bit...vyzera nahnevane.
...a potom z toho stareho auta vystupuje DEDUSKO. Krehky, starucky..smutny a bezbranny. A nieco tomu Muzovi-hore hovori. Muz prikyvuje a dedusko nasada do auta. Startuje a muz-hora sa presuva pred jeho auto a tlaci..odtlaci ho na kraj cesty a zrazu je cesta volna...naskakuje zelena a ja prechadzam popri deduskovi. Moja sanka padla od uzasu az na zem, k prevodovke. Cesta je volna a tak moje svedomie dava priechod pocitu vinny. Naplno. Hanbim sa. Velmi sa hanbim. Co sa mi to stalo? Kedy sa mi to stalo?
V radiu hraju
We are the world a ja si uvedomujem, ze sa zbytocne hnevam na svet, ze je zly a agresivny. Ved ja sama, miesto aby som vystupla z auta a pomohla, sa budem rozculvoat a hnevat...Co som to za cloveka? Som zaneprazdnena a nervozna matka.
Vycitam svetu "
preco mi nikto nepomoze?". Ale ved tym svetom som aj ja...a ja? Ani ma nenapadlo ci ten dedusko nepotrebuje pomoct. A on pritom tiez nevedel a nevladzal. Odovzdane sedel vo svojom aute a pocuval ako na neho vsetci nahnevani vodici "opravnene" trubia. Kolko nahnevanych vodicov okolo neho preslo? Hanba mi, ze som bola jednym z nich.
Mozno obcas ludia nepotrebuju moj hnev, mozno potrebuju moju pomoc...
...
