Stojim v sprche. Pada na mna horuca voda. Jej pramene mi omyvaju tvar. Smykaju sa mi po chrbte a hladia moje lytka. A potom miznu prec, v nenavratne. Ako vsetky tie narocne dni co uz mam za sebou. Zosmykli sa do odkvapu zabudnutia. Litre vody co uz odtiekla. Ale pridu dalsie. Opat a znova. Bez naroku na oddych.
Stojim tam, bez siat, make upu...iba moja naha podstata. Vidim jej odraz v zrkadle. Taka aka je. Taka aka som. Nie taka aka by som chcela byt. Ani nie taka aka by som mala byt. Som nedokonala, vymikajuca sa ocakavaniam. Pridlho som obetovala samu seba pre inych. Moj svet, moje sny, moj cas, moj zivot. Uz mi nic neostalo. Pre svet som mama. To je to co sa odomna ocakava ze budem. Zena co sa stara o deti a domacnost. No ja v odraze vidim viac. Tato skatulka tlaci na moje kridla.
Je to skutocne tak, ze ked ma zena deti, nema pravo na svoje sny? Kde konci sebaobeta a zacina dobrovolne sebalyncovanie zenskej duse? Vsteky tie mudre rady o vychove, su ako moderne reklamy na kozmeticke produkty. Hlasaju ze celulitida je choroba a neobetovat sa pre dieta je hriech. A zatial horuca voda omyva moje nahe, nedokonale telo a dusu. V doraze nie je ziadna dokonala postava. Ziadna dokonala mama.
Stoji tu zena s celulitidou a zlym nezelanym postojom k zivotu, co sa pyta, ci toto je ten svet, ktory chcem? A dokedy? Je toto ten zivot ktory som sa rozhodla prezit? Medzi nakladanim deti do kocika a umyvanim dlazky? Medzi nosenim deti do schodov a varenim? Medzi milionom cinnosti, z ktorych ani jedna nenaplna moje potreby.
Vsetci mi vravia, ze to pominie. Ze to bude lepsie. Ze mam byt trpezliva. Lenze ten cas co odsypava medzi jednotlivymi vycerpaniami a prebalovanim je moj. Ta voda co odteka odnasa preco cas co uz sa nevrati. Pre niekoho s neliecitelnou chorobou ma slovo cakanie celkom iny vyznam. Ja nie som iba mama. Som osoba. Clovek. Zena. Priatelka. Manzelka. Student. A zo vsetkeho najhorsie - Som niekto, kto ma sny! A vsetky tieto osoby su uz unavene mlcanim. Su uz unavene tisenim detskeho kriku a bolestami chrbta od neustaleho nosenia deti. Su vycerpane a otravene cakanim az na ne konecne pride cas.
Moje dieta prestalo pred casom spat pocas dna. Uplne. 13 hodin v kuse v detskm svete. S dvojickami. Volam doktorke. "Signora, ale to sa obcas tak deti rozhodnu, ze uz cez den nepotrebuju spat! Aj ine deti nespia pocas dna." Lenze mna nezaujimaju ine deti! A uz nemam chut sa prisposobovat mojim detom a ich vrtochom. Vyhladovanej dusi je jedno ze aj ine duse hladuju! Moja dusa je cela dolamana z obmedzeni ktore nastavili moje deti. Je toto materstvo? Sebaobeta az sa moje ja rozdrobi uplne na prach? Volam mojej polovicke, ci uz sa vrati domov, aby aspon na chvilu moje deti neboli v prevahe ale boli sme v pomere 1:1. Skor ako o osmej nepride. Musi dopisat nejaky list. Aj ja chcem tichu kancelariu a vyhradit si pravo na pokoj. No nemam narok ani len na pokojny telefonat, lebo kym spolu hovorime, z kuchyne je pocut ryncanie rozbiteho skla.
Horuca voda omyva moje telo.A ja si stale viac a viac uvedomujem, ze moje boky a sny su prilis siroke a nikdy nebudu spadat do skatulky dokonalej zeny a dokonalo sa sebaobetujucej matky. Vypinam sprchu, obliekam si moderne saty a malujem si nad oci ciernu linku. Niekto zvoni. Moja suseda. Vraj nam z balkona odletelo pradlo. Medzi recou sa pyta ako sa mame. Nasadzujem usmev co sa hodi k mojim nausniciam. Taky ako sa od spokojnej zeny v domacnosti ocakava. Spomedzi usmev jej vravim, ze je vsetko skvele. Ved byt mamou dvojiciek, dlhodobo bez pomoci a moznosti aspon na okamih odist musi byt skvele. Tak sa to odomna ocakava...
