Sedim na nemocnicnej posteli a cakam na prepustaci list. Je stvrtok, rano pocas vizity mi doktor povedal ze dnes pojdem domov. Opat raz..kolky krat uz pocujem ze sa mozem vratit domov k mojej rodine? Treti? Uz neverim. Prvy krat sa sklonovalo moje prepustenie este v pondelok...nakoniec to uceni uzavreli s tym, ze pre istotu pockame do utorka rana. V utorok rano mi profesorka potvrdila ze pojdme domov, len skontrolujeme preco mi ta bolava noha, na ktoru uz tyzden nechodim, odmieta odpuchnut. Z ambulancie kde mi robili ecodopler som sa vratila v hlboke depresii, tvar mi pokryvali slzy. Doktor ma nasiel s tvarou zaborenou vo vankusi
-Ako to islo?", usmial sa na mna.
- Ja dnes nejdem domov.," bola jedina odpoved na ktoru som sa zmohla. Ked dorazili papiere z vysetrenia doktor sa vratil aby mi potvrdil ze s trombozou ma domov zatial nepustia...V istom bode mi dosli sily pytat sa kedy ma pustia domov. V istom bode mi dosli vsetky sily. Bojovat, verit, dufat, hladat riesenia ci vysvetlenia...V istom bode mi doslo ze som uvaznena v skutocne bolavom tele (ktore doktory nevedia vyliecit) a nic nedava zmysel. Vtedy mi to doslo: Zivot nedava zaruky.
Keby sa ma niekto pytal co je najhorsie, nebudem sa stazovat na to ze neohnem prsty. Nespomeniem bolest zapestia, loktov ci prisernu bolest co mi drti rameno. Naucila som sa nehybat prilis rukami, pockam az moje telo najde silu a premoze virus co mi bolest sposobuje. Opomeniam ze neotocim krkom a od nemocnicnej postele mam modriny po celej dlzke stavcov chbrta...aj na taku bolest sa da zvyknut. Preco neotvorim sanku netusim, pridavam len dalsi druh bolesti ktoru musim vydrat. Bedrovy klb ma nastastie iba pobolieva, kedze kryvam a zatazujem ho "nevhodne". Moja nahorisa nocna mora je ked musim ist na WC, pretoze to je ten okamih ked musim dat do pohybu najbolestivejsiu cast mjho tela: kolena, clenky, paty, prsty, lytko..a celkovo nohy na ktore iba mlandravo pokryvkavam. Nepoviem, ze pri sebemensom pohybe sa mi toci hlava a zacnem hlboko dychat lebo mi hcyba kyslik. Mam vpadnute lyca, trcia mi kosti a moje pery su desivo biele. Nebudem sa stazovat na 24hodinove krce v zaludku ktore su vedlajsim ucinkov liekov..Nie. Ak by sa ma niekto spytal co je najhorsie, nebudem sa na nic z toho stazovat. To najhorsie je, ze nerozumiem preco alebo co sa mam z toh naucit.
Preco presne sa moje zdrave a silne telo zredukovalo na bolestive vazenie neschopne pohybu. Co presne ma chce zivot, Boh, osud naucit? Mam spomalit? Zrychlit? Zit este zdravsie? Zit viac naplno? Byt pokornejsia? Neplytvat casom? Kto mi tymto chce co povedat? Nedava mi to zmysel...Premyslam kde som urobila chybu? Kde je ten moment ked som este bola plna sil a zrazu som ochorela? A preco...Preco ledva sa staviam na nohy a zaciam zit moj zivot, zrazu nedokazem pohnut ani len prstom. Je to trest? Bola som zla? Prilis sebecka? Uriekol ma niekto? Zavidel? Je to len nahoda? Dosledok zivota? Je na konci tunela vobec svetlo? A co ak nie je? Koniec koncov zivot nam nedava zaruky.
Ako sedim na nemocnicnej postely, zvoni mi telefon. Slovenske telefonne cislo.
- Dobry den, som doktor ktory vysetruje vasu mamu. Vy ste jej dcera, potrebujem s vami hovorit!" uz z tonu jeho hlasu citim ze cokolvek mi chce povedat, nic dobre to nebude. Divam sa na vedlajsiu nemocnicnu postel. Lezi tam Lory, dvadsadsemrocna mama malej Ilary, ktora ma tu istu poruchu imunity ako ja. Z infuzie jej pomaly kvapka do zil alternativna chemoterapia. Posledna sanca zachranit jej nefunkcne ladviny...nie, zivot nam nedava zaruky, len akosi ideme dalej dufajuc, ze tie naozaj "zle" veci sa deju tam niekde dalej, inym ludom, pretoze nam sa nic zle predsa nemoze stat. Ved doteraz nam to tak dobre islo, to by malo stacit ako zaruka ze to tak pojde aj dalej. Ale je to naozaj zaruka?
Moj prepustaci list dorazil o par minut neskor a nasiel ma topit sa v rodinnej krize. Moja mama nemoze dalej zit sama...mam najst riesenie. Ale ja nedokazem bez pomoci prejst ani k stolu, mozem dobehnut na Slovensko a vyriesti problem s mojou mamou? Musi sa vsetko kazit naraz? Nemozem mi najprv byt mizerne a az potom vybehnut von rodinna drama? Odpovedou je nasledujuci telefonat: Vola mi skola aby mi oznamila ze mojim pobytom v nemocnici som presvyhla povolene absencie a je otazne ci mi bude umoznene ukoncit kurz...Sama seba sa pytam ci zivot skusa kde je moj "breaking -point".
Tak rozmyslam kde je ta cesta von. Typickou ludskou vlastnoustou je, ze potrebuje davat zmysel tomu co sa deje. Potrebuje si veci oddovodnit, vysvetlit...a ja nemam ani odovodnenie, ani vysvetlenie, ani osprevdlnenie ani prislub...nemam nic, len virovu infekciu, trombozu a injekcie heparinu 6.000 ktore si musim pichat dvakrat denne do brucha. Citam si ako predchadzat tromboze a vsetko co doporucuju som robila uz predtym. Mam potrebu povedat sama sebe: Aha vidis. Toto si vynechala, preto mas trombozu! Teraz to napravime a uvidis, pojde to lepsie...ale ja uz nemam co napravit. Je mozne ze som dostala trombozu lebo miesto 40 minut som sa denne prechadzala len 30? Lebo to je jediny bod zo zoznamu ktory mozem zlepsit. To a pohar cerveneho vina denne, ktore nepijem. Mam ho zacat pit? Veci nedavaju zmysel a ja nenachadzam ani len "prislub" ze ak nieco zlepsim veci pojdu lepsie...zivot na nedava ziadne zaruky, uz viem.
Moju postel v nemocnici po mne prebrala mlada ucitelka latinciny. Pred dvoma rokmi mala trombozu na nohe (ako ja). Treraz sa jej zopakovala, v hlave. O kusok dalej a ma ichtus...Vzali ju do nemocnice aby pochopili preco sa jej vracia tromboza, ked ma vsetky vysledky v poriadku. V ociach som jej citala presne to iste zmatanie ktora citim v srdci ja. Z tvare sa jej dalo vycitat: Ked uz musim trpiet, mozete mi niekto povedat preco?
A ano, pytam sa sama seba, Boha, zivota, osudu: preco neochoreju ludia co "zeru" nezdravo, fajcia a nehybu sa. Lebo mne osobne sa pohodny zivot nehnusi, len sa snazim byt zodpovedna a nemam pocit ze toto je lekcia ktoru potrebujem zazit.Tak preco zas ja? Moja priatelka mi povedala, ze je som bojovnicka...nuz radsej budem padavka, ak to znamena ze ma zivot usetri podobnych katastrof.
V istom bode som skusala verit, ze vsetko je v nasej mysli...vrhla som sa na "vizualizaciu"...kazdy den som si opakovala afirmacie, vravela si ake silne je moje telo, ako sa to zlepsuje, ako dobre sa citim po meditacii a ako ma nabija pozitovnou energiou joga...Moje hratky s afirmaciou ukoncilo jedno utorkove rano pred dvoma tyzdnami, ked som skoncila na pohotovosti. Mozno ma moj muz pravdu: jediny bod v ktorom afirmacie funguju je ten, ze predavaju knihy ludom ako ja.
Cim viac o tom premyslam, tym viac mam pocit, ze zivot je bez zaruk a istot. Zle veci sa nestavaju inym ludom. Proste sa stavaju, lebo nikto nan nikdy nezarucil ze to bude inak... a to je vlastne desive poznanie.
