V psychologii sa za domov poklada miesto kde sa clovek citi dobre, kde sa citi byt sam sebou. Miesto kam sa potrebujem a chem vrati ja, je miestom, okamihom ked som citila. Citila stastie. Kazdym jednym porom. Ked som sa kupala v radosti zivota. Ked som precitovala vsetko a vnimala naplno.
Prilis, prilis dlho som ostala "vonku". Prilis dlho som sa zapodievala nepodstatnymi vecami a potom vecer zvazovala preco sa tak malo smejem. Tam niekde je to miesto. DOMOV. Moj domov. Domov mojej zenskej duse.
Vidim ho. Ten okamih ked som bola slobodna. Citila, dychala. Ked moja dusa spievala. Cim to je, ze su tie okamihy v dectve? ze ked sme sa naposledy smiali od spiciek noh, merali sme sotva meter?
Netusim. No detska nevinnost a nezainteresovanost do sveta "dospelych" ma nieco do seba. Dnes mam pocit, ze byt dospely znamena byt strateni. Odpojeni od seba a zapojeni do sveta ktory nedava zmysel. Ludstvo je ako dav ludi, co stoja a namesti a tocia sa tak ako fuka vietor. Spytate sa ich naco cakaju ,na co tam stoja a oni len pokrcia plecami s tym, ze ved ich tam stoji kopa.
Pytat sa nema. Najme nie tych co su zainteresovni. Preco pracujes? Preco zarabas peniaze? Preco studujes? Pre CO zijes? Co je tym zymslom? Co ta naplna...aha nenaplna..no tak preco to robis? Preco sa nezastavis a nezamyslis?Preco sa neponoris do seba...Lenze naco sa pytam inych, ked by som sa mala pytat seba, ved nakoniec kazdy nech sa spyta sam seba. A ak si dokaze odpovedat, ma vsetko co potreboval. Lenze ja si odpoveda neviem. Viem len ze tam niekde je to miesto a ja sa tam potrebujem vratit.
Tolko toho chceme a verime ze az to budeme mat, budeme spokojny. Zaciname nase hladanie stastia s myslienkom - potrebujem a podmienovanim casom. Sme generacia nespokojnych ludi. preco? lebo nespokojnost plni obchodnikov vrecka. Nespokojni ludia nakupuju. A to pohana sebadestrukcny system sveta. Ako pes co si zerie vlastny chvost. A nik sa nezastavi a nespyta. Kde je domov. Kde je to meisto kde smie byt sama sebou a smiat sa pre kyblik ceresni?
No a tak som si povedala, ze je cas, cas vratit sa. Tam niekde dolu, do vnutra. Do okamihu ked mi stacil pohar jahod k stastiu. A svet bol strasne jednoduchy. Moj duch bol slobodny, volny. Ziadny otravny klegovia a strategie prezitia v kolektive. Ludia co ma maju a nemaju radi a ich formicky do ktorych ma tlacia. Ziadne otravny ci ohavny sef. Ziadne klebety a komplikovane dvojite tvare vo vztahoch. Ziadne "dospele" maniere stratenych deti. Nie, nie v mojom svete.
Zatvaram oci. Okolo mna zvoni telefon. Snad ho niekto zdvihne, lebo ja mam dolezite stretnutie. So stastim. S radostou. Vidim tmu a je tu ticho. Tak malo komunikujem so sebou. Tak malo sa vraciam domov. Do seba az ten navrat, ta cesta vyzera neznamo.
Ale som tam. V tom okamihu stastia. Ta spominka a s nou mnozstvo pocitov ma naplnilo. Snazim sa to nasat. Obsiahnut a zapamatat. Uz nema zmysel dalej pisat lebo ziadne slova tohto sveta neopisu to com mnou prechadza. Vanok uvolnenia...
Ano, na teraz som opat doma
