Ľudia sa ma často pýtajú ako mať rád sám seba. Je to
taký módny blábol: Miluj sám seba, miluj sám seba…“ človek cíti zlyanie keď
nerozumie ako presne to má urobiť.
Opakuje sa to do zblbnutia. Ide mi to na nervy. Moderná povrchná mantra,
ktorá ignoruje že možeš milovať iba to čo poznáš.
Chceš milovať sám seba? Fajn, tak začni tým, že
spoznáš sám seba. To vedeli už starí Géci a to bola pánečku, iná kultúra!
Nemôžeš milovať čo je neznáme, abstraktné. Ako sa máš mať rád, ked so sebou
nemáš žiadny vzťah? Ako vieš kým si, keď si sám seba nevidel v akci a iba tusíš
že máš v sebe zaparkovaný akýsi potenciál?
Klúčove slovo vo vete: „ja sa mám rád“, nie je rád ale
JA. A tým nemyslím egoismus. Odpoveď je v pochopení toho, kým si. Keď nemáš
odpoveď na otázku: kto som, sotva možeš povedať: mám sa rád.“ V rovnici chýba
pochopenie významu podmetu. Keď neviem kto som, jediné čo môžem na výzvu „maj
sa rád“ povedať je, že neviem koho a tým pádom aj ako.
Myslím, že neexistuje silnejšie vyhlásenie ako Ja som: JA. A nemyslím tým len tieto tri slová. Tá sila sa skrýva v
pochopení významu tejto výpovede. Nie je to o slovách, je to o tom, čo je
za nimi. Aký pocit skrývaju a ten pocit musí prameniť z niečoho, k čomu si sa
počas svojej životnej púte dopracoval a čo si zvládol prekonať. A to je
obrovská vec zhrnutá do jedinej krátkej vety.
Celú pubertu som sa pýtala samej seba, kto vlastne som. “Možem byť kýmkoľvek. Z tých mnoha tvarí a
podôb, ktorá je teda tá moja?” Dlho som to nevedela. Táto otázka ma vlastne
mučila a trýznila celú pubertu. Som kým mi povedia, že môžem byť? Som kým mi
umožnia sa stať? A keď môžem byť kýmkoľvek, kto teda vlastne som? V čom je
rozdiel, a čo je to moje jedinečné ja?
Čo ma definuje, odlišuje?
Neskôr, ako som rástla, som sa prestala pýtať. Život ma naučil držať
“hubu a krok”. Duši neprospieva nevedieť. Umlčať otázky, je spôsob ako
netrpieť. A tak som niečo odkukala, niečo odimprovizovala a niečo úplne
zvorala. To bolo moje zlepené, naučené a odkopírované konformne ja. Bola som
takou akou ma chceli mať iní. Nič som netvorila a nič som neobjavovala. Stala
som sa takou, akú som vedela že budú pozitívne prijímať a milovať. Lebo keď
budem poslušná, dostanem od života čo chcem.
Keby ste sa ma vtedy spýtali, čo si na sebe vážim, asi by som
odpovedala nejakou sofistikovanou, pseudo- psychologickou klišé frázou ktorá na
oko dáva zmysel. Netušila som čo vo mne drieme a kto som. Bola som nevyzretá,
hľadala som prijatie iných a nepoznala som samú seba. Nikto mi nikdy moje
vnútro nepredstavil a nenaučil ma ako s ním byť v kontakte. Bola som odraz v
zrkadle. Bola som meno na dokladoch. Bola som tvár na fotke. Bola som niekoho
známa. To definovalo, kým som. Vonkajšie svedectvá môjho bytia. A zatiaľ v
mojom vnútri žil ktosi, koho som nepoznala.
A potom sa so mnou život prestal maznať.Nevyliečiteľná, vážna choroba
ma nútila čeliť mojej pominutelnosti. Ako
môžem umrieť, keď ani neviem kto som? Keď som ešte ani nežila? Pýtala som
sa v záchvate zúfalstva. No bolo to jedno. Záruky nie sú, na mňa vyšiel ten
kratši koniec.
Konečne mi to došlo: Ja nie som, čo sa mi stane. Ja nie som, čo
odkopírujem od iných. Ja nie som čo o mne povedia iní. Ja nie som iba vonkajší
odraz. Nie som ani len moja choroba. V tom tá odpoveď nie je. Som tým, kým som
sa vedome rozhodla byť. Čo som sa rozhodla zo seba urobiť. Som to, ako odpoviem
na to, čo sa mi stane. Ten rozdiel je v mojej vedomej voľbe, nie v udalostiach.
Ja tvorím samu seba..
Moje telo často bolí, je to nepríjemné, neželané. Ale i keď bolesť
nezávisí odomňa, to či budem trpieť je moja voľba. Pamatám si na prvú návštevu
u môjho doktora. Pred ambulanciou so mnou čakala ešte jedna žena. Bola vydesená
a úzkostlivým hlasom mi hovorila svoj tažký osud. Bolelo ju koleno. V tom čase
bol môj zdravotný stav zúfalý. Hýbala
som sa ako robot (mala som atropované svaly a skrátené šľachy), bola som
schopná s námahou prejsť iba krátke vzdialenosti. Kým som
si sadla alebo vstala prešla dlhá doba, bola som pomalá. Nemala som vlasy (čo
ona nevidela, lebo som mala klobúk). Alarmujúce výsledky krvi desili aj
samotných lekárov. Boli na míle vzdielené norme. Všetko na mne bolo zlé. A ona sa tu trápi kvôli jednému mizernému
kolenu! Keby len tušila koľko ďalšich kĺbov sa v tele ešte môže zapáliť a
bolieť. Mne sa zapálila aj sánka.
Pozerala som sa na jej zdesený výraz,
ktorý bol v kontraste s mojím pokojom. A vtedy som pochopila ten rozdiel!
Nemôžem zastaviť zlo a bolesť, ktoré ma postihne. To nie je v mojich rukách. Moje telo upadá a degeneruje na etapy. Ničí ma choroba a pri živote ma držia toxické lieky, ktoré ma tiež môžu
zabiť. A ja to nemôžem zmeniť. Ale stále mám voľbu .Voľbu či budem trpieť. Táto
žena sa rozhodla trpieť. Pohltila ju jej úzkosť, keď sa v sebe rozhodla že jej
problém je vážny a neprekonateľný. Paradoxne, zdravotne ona na tom bola lepšie než
ja. Ale ja som vnútorne netrpela, ona áno.
Od istého okamihu v sebe cítim pokoj. Cítim zmierenie sa so životom.
Nezanevrela som naň. Neviem čo mi prinesie, no cítim radosť a dôveru. Ja som JA
a to vedomie mi nikto nevezme.
A tak to JA tu stojí a vraví si: “Tu som! Toto som ja a prijímam
to. So všetkým ako to je. Počuješ ma život? Môžeš mnou plynúť! Ja to zvládnem,
lebo ja si to dobré vychutnám a to zlé prežijem naplno. Až do dna! Ja už sa ťa
život nebojím.“
Na začiatku ma život vydesil - k smrti. Nebola som pripravená. Ale čo
vo mne na dne tej existenčnej priepasti naozaj umrelo bol strach žiť. Ja som sa
nenaučila sile čeliť smrti, ale odvahe žiť. Odvahe byť sama sebou, odvahe byť
iná, odvahe vytvoriť zo seba to najlepšie, čo človek može byť. Odvahe byť dobrá
a dôverovať životu. Odvahe čeliť a prijať to, čo ma zabíja a ubližuje mi.
Odvahe zlyhať, padnúť, sklamať, pochybiť. A potom vstať, upraviť čo sa dá,
vylepšiť a ísť ďalej. Odvahe nenasledovať.
V nejakom bode mi to konečne došlo: Život plynie, tvaruje ma a formuje,
ale som to stále len ja, kto si vyberá ako. V tom je moja jednečnosť. A tak som
sa konečne prestala ospravedlňovať sa za to že nie som akou ma chcú iný a stala
sa kým naozaj som: živým človekom.
A ako taký som si povedala, že už nechcem mať život.
Chcem ho žit. V dobrom, zlom, s bolesťou a smiechom, láskou a smútkom. Oceňujúc
tú krásu, čo tu je. Už sa nechcem na niečo hrať a niečo fingovať pre potešenie
iných. Nemám už toľko času. Radšej budem otorená, úprimná a nedokonalo ľudská.
Budem živá! Lebo život je niečo čo plynie, ale ľudia by len tak naprázdno
plynúť nemali.
A vlastne ani len ten život len tak naprázdno
neplynie. Reaguje na našu voľbu a odpovedá nám. Je živý, dynamický, v pohybe.
Meníme ho a on následne mení nás ak mu to umožníme.
Opat raz som na kolenach. No odvahu aktivne zit a byt sama sebou si napriek bolesti zobrat nedam.
