Ľudia sa ma často pýtajú či sa po rokoch života v zahraničí
cítim viac Slovenkou alebo Taliankou. Myslím, že som sa zasekla niekde
na pol ceste. Nemôžem povedať že som Slovenka žijúca v Taliansku, lebo
ľudia a kultúra tu zo mňa okresali niečo iné. Niečim som nasiakla a môj
spôsob myslenia sa rozšíril, zmenil a aj prispôsobil miestnym
podmienkam. Nemôžem ale ani povedať že som “adoptovaná” Talianka (ako tu
mnohí cudzinci radi seba označujú) lebo môj pôvod a korene ma držia v
istých medziach a na niektoré veci navždy budem mať iný nároz, tak ako
budem stále dokola trvať natom že isté veci treba robiť “správnym” (teda
slovenským) spôsobom.
V čom ma život tu obohatil
Asi
najzásadnejšia vec, ktorú sa človek od Talianov môže naučiť je umenie
“Nebrať život príliš vážne”. Veľa ľudí si o Talianoch myslí, že sa stále
rozkrikujú, hádajú a davajú priechod svojmu južanskému temperamentu. To
je pravda, ale v drvivej väčsine prípadov rozčúlený Talian je omnoho
menej znepokojivý než rozčúlený Slovak. Lebo Slovaci vo väčšine prípadov
berú veci vážne a to je niečo čo Taliani z princípu nerobia. Talianov
väčšina veci netrápi (vrátane dohodnutých termínov či akýchkoľvek
odsúhlasených detailov) a okrem talianskej kuchyne a svojej rodiny
neberú vážne vôbec nič.
Preto sa vám nikdy neoplatí žartovať o
talianskej kuchyni či rodine. To sú dve až kultovo uctievané témy o
ktorých každy Talian vie že sú posvätné a hotovo! Väčšina domácich nie
je prístupná kulinárskym inováciam typu špagety s kečupom. Priemerny
Talian pozná niekoľko desiatok typov cestovín (ak internet neklame malo
by existovať až okolo 200 druhov) a pri mnohých je presvedčený že poliať
ich nesprávnou omáčkou sa rovná svätokrádeži.
Čo dôležité som sa
tu od domácich naučila? Že kým sú doma cestoviny a rodina ktorá ich so
mnou zje, svet sa nezrúti. Taliani môžu (a aj budú) plakať nad stratou a
ranami, ktoré im život udelil, ale potom vstanú, utrú si slzy a obrátia
sa k svojej rodine a k svojmu hniezdu. Väčšina Talianov ktorých poznám
sa bude sťažovať na život v Taliansku (lebo faktom ostáva, že platia
najviac v celej Európe za elektrinu, majú jedny z najvyšších daní na
našom kontinente a platy tomu nezodpovedajú) ale ani jeden z nich by sa
neodsťahoval preč, lebo všetci svorne vedia že všade dobre ale jediný
skutočný raj na zemi je v maminej kuchyni.
A viete čo? Čím viac
naozaj náročných faciek od života dostávam, tým viac mi dochádza že nie
je nič dôležitejsie ako mať svoje pevné zázemie. Kým máte niekoho kto
“ti vuole bene” (ťa ľubi, doslova: ti che dobre) tak máte všetko čo
naozaj potrebujete.
Čo by som určite nekopírovala
Druhá
strana mince je, že Taliani nie sú absolútne schopní čeliť problémom a
často sú úplne nepoužitelní. Keď tu žijete a máte akýkoľvek problém, tak
vlastne nemáte problém ale riadny prúser.
Drvivá väčšina
Talianov sa nenechá rušiť problémami. Dalo by sa to prirovnať k takéjto
situácii: keď Talian vidí, že horí susedov domov, povie si že je vcelku
dobrá pravdepodobnosť, že oheň sa aj sám uhasí a tak nezasiahne (a
prekvapivo veľa problémov sa naozaj samo aj vyrieši a netreba sa príliš
znepokojvat). No keď už horí aj jeho dom, Talian uzná že požiar sa podľa
očakávaní nezahasil sám. No nezasiahne, ešte začne zvažovať či náhodou
nebude predsa len pršat alebo nezafúka vietor ktorý by ten požiar nejako
vyriešil za neho. Keď už sa začína jeho domov meniť na popol a je jasné
že treba niečo robiť, to je ten bod keď väčšina Talianov zo seba vydá
až nadľudské maximum aby vyriešila problém o ktorom už dávno vedela ale
nenechala sa ním rušiť.
Príkladom je môj syn. Keď sa narodil mal
uzatvorený jeden slzný kanálik. Na Slovenku sa čaká 2-3 mesiace či sa
sám neotvorí, ak nie tak sa to ambulantne prepicháva. Aj v Taliansku sa
čaká či sa to nevyrieši bez zásahu lekára. Dostanete kvapky a návod ako
masírovať babétku očko. Takto chodíte na pravidelné kontorly do
nemocnice kde vždy doktor skontorluje či sa už problém sám vyriešil
alebo ešte treba ďalej čakať. My sme takto čakali rok a pól až kým teda
doktor uznal že slzný
kanálik nespolupracuje ako by mal. Jediný
problém je, že dieťa ktoré ma rok a pol nie je trojmesačné bábo a
logicky sa bude brániť tomu aby mu prepichovali nieco v oku. Tak treba
vyvynúť väčšiu námahu na riešenie a prepichnut mu to v narkoze.
Ak
niečo nepochopím a privádza ma to do zúfalstva na pravideľnej báze je
to ich pasivita. U nás doma keď vidíme že máme “zadelané” na problém,
niečo v nás sa zvyčajne zalarmuje v snahe predísť zbytočným
komplikáciam. Talianom tento mechanismus chýba. Oni radšej počkajú či sa
im blížiaci sa problém nakoniec predsa len nejakým zázrakom nevyhne
(inak paradoxne na môj veľky údiv, táto ich hra na “mŕtveho brouka”
často až prekvapivo dobre funguje. To bude asi aj dôvod prečo tento štát
ešte existuje a povedzme že aj ako tak funguje).
Čo ma fascinuje ale nikdy neobsiahnem
Isté
veci sú danné len ľuďom s talianským gentickým kódom. Ak by ste chceli
zhrnuť talianský životný štýl, stačia vám na to dve slová: Bella figura.
Ak by ste tieto dve slová chceli preloziť tak aby to našinec pochopil,
potrebovali by ste aspoň dve strany. Doslova sa to dá preložiť ako
“Krásna figúra” aj keď presnejšie to vystihuje náš ekvivalent: Dobrý/
pekný dojem.
Nie náhodou Taliansko žije módou (tu ňou a módnymi
značkami ľudia naozaj žijú) a dizajnom (nábytku, či aút najmä
športových). Taliani majú cit pre estetično a krásu. Väčšina (vrátane
mojej osemdesiat tri ročnej svokry) chodí pravideľne ku kaderníkovy. Keď
už máte vlasy, musia byť upravené. A to isté platí aj o oblečení či
byte.
Keď som bola tehotná, prvá z vecí ktorá sa môjmu doktorovy
nepáčila bolo že príliš priberám (lebo podľa miestnych lekárov sa žena
hned po pôrode musí vrátiť na povodnú váhu). Tak som v treťom mesiaci
dvojičkového tehotenstva putovala k dietologičke a po zvyšok tehotenstva
som bola na prísnej diete (čo sa ukázalo ako dobrý krok lebo po pôrode
som dokonca vážila o dve kilá menej). Keď som kvôli vážnym zdravotným
problémom musela absolvovaťdlhú terapiu az extrémne vysokými dávkami
kortizónu (a všetci vedia že ľudia na kortizone priberajú lebo zadržujú
vodu) môj doktor v nemocnici mi nemilosrdne nariadil ihneď schutnúť. Tu
máte právo byť chorý či tehotný ale nemáte nárok nerobiť “bella figura”.
Ale Bella figura nie je len o obliekaní, vlasoch či váhe.
Pre Talianov robiť dobrý dojem je otázkou všetkého. Spôsobu ako žijú
svoj život, ako sa k vám budú správať či čo a ako vám povedia. Taliani
rozumejú umeniu a hudbe hĺbkou ktorá mňa fascinuje. Majú pre to cit
ktorý nám zvyčajne chýba. Akoby v ich duši bolo niečo čo dýcha len pre
krásu a hľadajú ju kde môžu. Talianov nepekné a neupravené veci vyrušujú
a urážajú. Táto krajina a jej kultúra je o vznešenosti a elegancii. Nie
ako niečo doplnkové či naviac ale ako esenciálna zložka ich
každodenného života. A to je niečo čo sa nedá naučiť či odkopírovať. To
je niečo čo vychádza z prapodstaty ich kultury. Je to tým čím bytostne
sú.
A tlacena versia clanku, v najnovsom Miau