Obcas ma to napadne. Aky privlastok dostaneme? Niekde som citala, ze sme generaciou ludi, ktorych umenie uz nedokaze byt originalne. Ze zijeme v dobe, ked uz nie je mozne vymysliet nieco co tu uz nebolo. Nove smery, prudy.
Kto vie, snad to je z casti pravda. Moderne umenie je tak siroky pojem, ze sa tam zmesti aj perverznost pod zastitou tolerancie. Sokovat je sice fajn, ale originalitou to este vonat nemusi. (Ono totiz sokovat za akukolvek cenu tazko moze byt originalne, ak to predtym urobili uz desitaky a stovky umelcov).
Ironiou je tiez fakt, ze samotne Umenie uz pred rokmi odislo do dochodku a nahradil ho mladsi a agresivnejsi Biznis. Ten si aspon vie na seba zarobit a neumrie od hladu ako Van Gogh... Umenie sice obcas o sebe da vediet, ako to ludia v dochodku zvyknu z casu na cas robit, ked im je dlho lustit krizovky, ale firmu uz riadi pan Obchod.
Co uz. Kaslat na selebrity. Ked ale premyslam o ludoch. Beznych ludoch a tom ako ich budu nasi potomkovia definovat, nemozem si pomoct, prichadza mi na um jediny vhodny privlastok. UMELI. Ti co stratili pochopenie, spojenie s vlastnou prirodzenostou. Odprirodneni ludia. Myslim, ze v dejnach budeme zapisani ako ti co hrali. Ti co sa bali citit. Ti co sa nechali natlacit do formiciek.
Moja terapeutka mi nedavno povedala zaujimavu a pre mna sokojucu vec. Vraj ci viem, co zistila na zaciatku stavania sa samou sebou?
A teraz si ju dovolim citovat (snad mozem): „Zistila som, že vlastne hrám niečo, čím skutočne som ale neverím si. Takmer všetci ľudia, s ktorými som kedy pracovala, to zistili. Keď sa bojíme cítiť, čo cítime, tak hráme to, čo by sme mali cítiť. Ak sa prestaneme báť, cítime skutočne to, čo sme predtým hrali.“
Lepsi opis nasej doby si neviem predstavit. Sme genracia ludi, co hra samych seba. Co sa miesto do zrkadla, do vlastnych oci, diva radsej do oci okolia a hlada tam prijatie, obdiv, popularitu. A tu prazdnotu v sebe? Vyplni ju shopping center. Tak sa stavame timi co si kupuju mnohe veci, ale malo co z toho skutocne vlastnia a ziadne z nich nevyplnia ich prazdno.
Mne od isteho casu kuchynu zdobi zlaty ramik s tymto textom: „Byt sam sebou ma za nasledok vyhostenie mnohymi ludmi, ale naopak podriadenie sa prianiam inych ma za nasledok byt vyhosteny sam v sebe…”
