Dnes som vramci urpatovania vytiahla zo satnika moje milovane topanky na 11 centimetrovom opatku, ktore si nikdy neobujem. Mam aj saty do ktorych sa nevpracem lebo maju o dve cisla menej, ale kupila som si ich do doby ked schudnem. V obyvacke mame luxusnu a prehane drahu pohovku, ktora je nepohodlna tak ju nik nevyuziva, ale velmi som po nej tuzila, lebo sa mi pacilo aky pocit mi dava vlastnit ju. Paci sa mi predstierat, ze raz si tie topanky obujem a pojdem v nich po ulici. Paci sa mi z casu na cas skusat moje uzke saty a premyslat kolko toho este musim schudnut az zapnem zips. Spominam si ako som si zivo predstavovala samu seba, sediac na tej pohovke, ako stastne citam knihu s vedomim ze zivot uz nemoze byt lepsi.
Obdivujeme celebrity lebo si myslime ze ich zivot je lespi, kedze si tie 11 centimetrove opatky obuvaju denne. Obdivujeme a zavidime kazdemu kto dokaze zapnut saty o dve cisla mensie. Castokrat sa pytam samej seba o kolko su statsnejsi ti, co maju pohodlnu pohovku na ktorej si citaju knihy kazdy den, miesto toho aby zabijali cas na internete. Inym slovom obcas sa pytam samej seba, ci su ini ludia stastnejsi a ich zivot je lepsi, preto ze su inde ako som ja sama. A vlastne ak mam byt urpimna ma ich zivot ani tak nezaujima, skor sa obcas pytam samej seba ci by som ja bola statsnejsia keby som kracala v ich topankach.
A to vsetky knihy o "lepsom zivote" zacinaju vetou o sebaprijati samej seba takej aka som. Tu a teraz. Mozno preto stale hladam, lebo neviem ci nechcem prijat kto som. Ked nad tym premyslam, musim pripustit ze nic o sebaprijati neviem a hlavne nemam pocit ze je to nieco co pre mna "funguje" (works for me).
Ja som skor za sebazveladovanie a nie som si ista ze sebaprijatie by ma ucinili stastnou. Ale mozno je to celko problem zien, ze potrebuju veci okolo seba (aj same seba) stale zveladovat. Vacsina mojich priateliek ma aspon jeden ak nie viac parov topanok, ktore ich sice priserne tlacia (ja mam zopar ktore su o cislo mensie) ale aj tak miluju ako sa v nich citia. Kabeliek, ktore mozno su ohyzdne, nic sa do nich nezmesti a k nicomu sa nehodia, ale su od znameho disagnera. Siat ktore su nepohodlne, ale su v mode ci im uberaju par kil naviac. Teraz su v mode terenne auta, ktore v meste clovek nikdy nevyuzije, ale vsetci milujeme ten status ktory reprezentuju. Kazdy z nas si chce zadovazit kusok prislubu toho lepsieho zivota.
Nasa domacnost nie je vynimkou. Ja aj moj muz mame radi odlisnost od davu. Este pred rokom sme nemali telefon. Ked sme sa sem nastahovali mali sme v zakladnej vybave uz vmontovanu umyvacku riadu, no nikdy som ju nezapla aby som zistila ci funguje. Nemame televizor a este donedavna moje deti nepozeravali televizne programy. Moje hratky s jedlom su uz povestne. A vsetko ma to robi istym sposobom hrdou a spokojnou. Je to zivot aky sa mi paci predstierat.
Su to take moje 11 centimetrove opatky v ktorych sa dokazem istu dobu prechadzat po ulici. Skoda len, ze napriek tomu ze ma to vsetko bavi, uprednostujem pohodlne rozcaptane sandale.
Radi sa na nieco hrame a zveladujeme svoj image. Myslim, ze to v istom zmysle potrebujeme. Potrebujeme tu nadej, ze raz si tie topanky obujeme a bude z nas novy, lepsi clovek. Svojho casu koloval internetom mail o zene co si kupila satenove pyzamo ale nikdy si ho neobliekla lebo si ho setrila na lepsiu prilezitost. Ta ale nikdy neprisla a ona zomrela. Pointa mailu bola, ze mame zit teraz a tu.
Ja si ale myslim, ze treba zit aj zajtra a tam. Spominam si, ako som ako mala dostala moju prvu Barbie. Boli k nej prilozene aj trblietave nalepky (co pred 20 rokmi bola rarita a skvost). Nikdy som tie nalepky nenalepila a dodnes ich mam odlozene (aj ked uz asi nelepia). Akosi som za tie roky nenasla nic co by toho pokladu bolo hodne, a mezditym pocas rokov ich cena a dolezitost rasta. Vzdy ked ich vezmem do ruky, citim isty prislub. Som pripravena na nieco lepsie. Aj preto ich milujem. Tak ako milujem tie moje topanky. Su prislubom. Az budem zit lepsi zivot, budem mat k nemu adekvatnu obuv. Ano, mohla by som tie nalepky nalepit na cokolvek a topakny zacat nosit az si na ne zvyknem. Ale co by mi potom ostalo? Tak istok ako si ta zena mohla obliect to satenove pyzamo a na mini okamih sa citit specialne. Ale po chvili by sa zo "specialneho" stalo bezne. Ta zena zomrela bez toho aby si to pyzamo vobec obliekla. Ale stavim sa, ze vo svojej mysli a fantazii si ho obliekala casto a vzdy bolo prislubom cohosi lepsieho. Mal specialne poslanie a miesto v jej svete.
Moje topanky su prislubom mojho lepsieho ja (je mi jasne ze z hodin sebaprijatia by ma za takyto vyrok vyrazili) ale ja to tak. Asi neviem prijmat a dovolit samej seba byt takou aka som. Mozno je to aj preto, ze by som potom cely den chodila v teplakoch bez podprsenky, nebavilo by ma umyvat si zuby, cumela by som na telku cely bozi den, jedla chipsy s tatarkou a bolo by mi uplne fuk kolko prachu sa hromadi pod stolom. Hlavne je, ze som sama sebou...
asi nie som stavana na to byt sama sebou, asi potrebujem k zivotu 11 centimetrove opatky ukryte na dne satnika...
25. 5. 2011
23. 5. 2011
Kto si?
- "To som ani netusila ze si taka intelektualka." zasmiala sa moja priatelka. Prave drzala v ruke knihu v ktorej bol publikovany aj moj prispevok.
- Nie, to urcite nie som." protestovala som a v mysli sa mi vynaraju obrazy intelektualnok. Zien so zlym vkusom v obliekani a extremnymi nazormi.
- Nie? A co teda si?" spytala sa ma skumavo a ja som premyslala ako prelozit slovo neskatulovat do Taliancini
Ked sa divam okolo seba vela ludi ma uz jasno v tom kym su. Moji spoluziaci a rovestnici s ktorimi som startovala naraz. Niekto je uspesny novinar a cestuje po svete a streta "celebrity". Niekto zaraba tazke prachy a podnika. Niekto je spokojna mama (to sa mi zda by zo vsetkeho najtazsie). Niekto sa skutocne ze dobre vydal. Niekto uz vydal par knih. Niekto cestuje po celom svete a odmieta sa usadit. Niekto je vecny pozitkar a signle. Niekto ide akademickou cestou a pracuje na svojou super vzdelani. Niekto sa stal slavnym a z niekoho je zena v domacnosti. Niekto robi politiku alebo zastava vysoku vladnu poziciu. Jedna vec ich spaja - akoby si kazdy uz ujasnil kym je a kam ide...A kde som ja bola ked sa tahali losy a rozhodovalo? Ja este stale neviem za cim presen sa mam pachtit. Usiel mi uz vlak?
Tento rok budem mat tridsat (ked medzi casom neskonci svet celovo alebo len ten moj osobny) a boli casy ked som si myselala ze ked sa dopracujem k tomuto milniku, budem mat jasno...ale nemam. Skusam rozne odtiene a styly a bavia do bodu ked mi ich niekto chce nasit natrvalo a exkluzivne. Bavi ma pisat a publikovat ale zivit by som sa tym asi nechcela. Bavi ma psychologia a terapia ale ako kazdodenny chlebik by som to nechcela. Je skevel byt mama a manzelka a spravkyna domacnosti, ale skor ako doplnkove hobby nez full time job. Bavi ma byt aktivna v nabozenskom spolku a lichoti mi pozicia do ktorej ma zvolili, ale iba ako jedna zo skladaciek mozaiky mojho zivota, nie ako ton udavajuci diel. Milujem cestovat a hybat sa niekam vpred, ale este viac zboznujem ten pocit ked viem, ze sa mam kam vratit a ze ma tam caka ustlana postel. Bavilo by ma mat vlastnu firmu, ale iba do bodu ked by niekto miesto mna niesol rizika. Zboznujem pracovat v kancelarii a mat svoju stolicku, zodpovednost a datumy do kedy musi byt vsetko hotove, no vsetko mi to prinasa kopu stresu s ktorym obcas neviem vhodne nalozit. Bavi ma nic nerobit a len "hnit zaziva", ale iba na kratku chvilu. Milujem studovat knihy o zdravej strave, ale ked sa vydam po ceste ktoru mi urcia vzdy po case sklzam k fanatizmu a extremizmu lebo mi chyba zdrava miera. Moje studium homeopatie a numerologie ostava po rokoch neuzavrete, lebo mi chyba vola pustit sa do posledneho roku studia.
Nieco v mojom vnutri mi vravi ze toto je ten cas rozhodnut sa, lebo este stale mozem nieco zacat hoc aj od nuly. Napriklad zacat definovat kto teda som alebo skusit dosiahnut nieco vyznamne.
Sociologovia tvrdia ze spolocnostou hybu tri mety ktore sa pokusame dosiahnut - slava, moc alebo bohatstvo. A ked ma ani jedno nezaujima? Je chyba v mojom vnutornom systeme? Casto nad tym premyslam a mam pocit ze nic z toho by ma skutocne nenaplnilo. Respektivne nic z toho by ma nenaplnilo dlhodobo a skutocne.
Niekoho cini statsnym rodina. Ja si myslim, ze mozem pre moju rodinu obetovat vela, ale nemozem ju korunovat na centrum mojho osobneho sveta a vesmiru.
Niekto hlada utechu v Bohu a nabozenstve. Ja si myslim, ze Boh je ako vitaminy. Pomahaju udrzat cloveka pri zdravy, ale iba z vitaminou sa zit neda.
Mam priatelku. Je kadernicka a jej muz predava v drogerii. Ani jeden nema maturitu. Obaja si myslia, ze ich zivoty su skvele. Co viac clovek moze chciet od zivota? Maju nove auto, vyplatnu pasku, umyvacku riadu a vlastny byt. Nikdy neboli v zahranici. Ona nikdy necestovala vlakom ci lietadlom. Ked som sa mojej priatelky spytala ci nikdy od zivota nechcela nieco viac, uprimne sa na mna zadivala a spytala sa ma - Co viac? Nikdy v mojom zivote som na nikoho tak neziarlila a nezavidela som nikomu tak velmi ako jej v tom okamihu.
uz viem co chcem v zivote dosiahnut -chcem byt zabedneny ignorant.
- Nie, to urcite nie som." protestovala som a v mysli sa mi vynaraju obrazy intelektualnok. Zien so zlym vkusom v obliekani a extremnymi nazormi.
- Nie? A co teda si?" spytala sa ma skumavo a ja som premyslala ako prelozit slovo neskatulovat do Taliancini
Ked sa divam okolo seba vela ludi ma uz jasno v tom kym su. Moji spoluziaci a rovestnici s ktorimi som startovala naraz. Niekto je uspesny novinar a cestuje po svete a streta "celebrity". Niekto zaraba tazke prachy a podnika. Niekto je spokojna mama (to sa mi zda by zo vsetkeho najtazsie). Niekto sa skutocne ze dobre vydal. Niekto uz vydal par knih. Niekto cestuje po celom svete a odmieta sa usadit. Niekto je vecny pozitkar a signle. Niekto ide akademickou cestou a pracuje na svojou super vzdelani. Niekto sa stal slavnym a z niekoho je zena v domacnosti. Niekto robi politiku alebo zastava vysoku vladnu poziciu. Jedna vec ich spaja - akoby si kazdy uz ujasnil kym je a kam ide...A kde som ja bola ked sa tahali losy a rozhodovalo? Ja este stale neviem za cim presen sa mam pachtit. Usiel mi uz vlak?
Tento rok budem mat tridsat (ked medzi casom neskonci svet celovo alebo len ten moj osobny) a boli casy ked som si myselala ze ked sa dopracujem k tomuto milniku, budem mat jasno...ale nemam. Skusam rozne odtiene a styly a bavia do bodu ked mi ich niekto chce nasit natrvalo a exkluzivne. Bavi ma pisat a publikovat ale zivit by som sa tym asi nechcela. Bavi ma psychologia a terapia ale ako kazdodenny chlebik by som to nechcela. Je skevel byt mama a manzelka a spravkyna domacnosti, ale skor ako doplnkove hobby nez full time job. Bavi ma byt aktivna v nabozenskom spolku a lichoti mi pozicia do ktorej ma zvolili, ale iba ako jedna zo skladaciek mozaiky mojho zivota, nie ako ton udavajuci diel. Milujem cestovat a hybat sa niekam vpred, ale este viac zboznujem ten pocit ked viem, ze sa mam kam vratit a ze ma tam caka ustlana postel. Bavilo by ma mat vlastnu firmu, ale iba do bodu ked by niekto miesto mna niesol rizika. Zboznujem pracovat v kancelarii a mat svoju stolicku, zodpovednost a datumy do kedy musi byt vsetko hotove, no vsetko mi to prinasa kopu stresu s ktorym obcas neviem vhodne nalozit. Bavi ma nic nerobit a len "hnit zaziva", ale iba na kratku chvilu. Milujem studovat knihy o zdravej strave, ale ked sa vydam po ceste ktoru mi urcia vzdy po case sklzam k fanatizmu a extremizmu lebo mi chyba zdrava miera. Moje studium homeopatie a numerologie ostava po rokoch neuzavrete, lebo mi chyba vola pustit sa do posledneho roku studia.
Nieco v mojom vnutri mi vravi ze toto je ten cas rozhodnut sa, lebo este stale mozem nieco zacat hoc aj od nuly. Napriklad zacat definovat kto teda som alebo skusit dosiahnut nieco vyznamne.
Sociologovia tvrdia ze spolocnostou hybu tri mety ktore sa pokusame dosiahnut - slava, moc alebo bohatstvo. A ked ma ani jedno nezaujima? Je chyba v mojom vnutornom systeme? Casto nad tym premyslam a mam pocit ze nic z toho by ma skutocne nenaplnilo. Respektivne nic z toho by ma nenaplnilo dlhodobo a skutocne.
Niekoho cini statsnym rodina. Ja si myslim, ze mozem pre moju rodinu obetovat vela, ale nemozem ju korunovat na centrum mojho osobneho sveta a vesmiru.
Niekto hlada utechu v Bohu a nabozenstve. Ja si myslim, ze Boh je ako vitaminy. Pomahaju udrzat cloveka pri zdravy, ale iba z vitaminou sa zit neda.
Mam priatelku. Je kadernicka a jej muz predava v drogerii. Ani jeden nema maturitu. Obaja si myslia, ze ich zivoty su skvele. Co viac clovek moze chciet od zivota? Maju nove auto, vyplatnu pasku, umyvacku riadu a vlastny byt. Nikdy neboli v zahranici. Ona nikdy necestovala vlakom ci lietadlom. Ked som sa mojej priatelky spytala ci nikdy od zivota nechcela nieco viac, uprimne sa na mna zadivala a spytala sa ma - Co viac? Nikdy v mojom zivote som na nikoho tak neziarlila a nezavidela som nikomu tak velmi ako jej v tom okamihu.
uz viem co chcem v zivote dosiahnut -chcem byt zabedneny ignorant.
8. 5. 2011
Nepodstatna
Keby po mne niekto chcel aby som vyjadrila jednym slovom ako sa citim v tomto obdobi nemala by som velky problem najst spravne slovo. Povedala by som len - som nepodstatna.
Vstavam kazde rano z postele prekliate skoro na krik mojich deti a nik sa nezaujima o to ci chcem ci potrebujem este spat. Sluzim mojej rodine a nasmu psovi. Varim a upratujem. Nechavam mojho muza vyspat do obeda, aby nebol unaveny. Hram sa a tisim moje deti. Robim co treba, periem, cistim, davam na miesto a tak stale dokola cely den. A nik sa nepyta co by som chcela. Nik ma nepohladka po vlasoch. Nik sa nepristavi aby mi dal pocitit ze som dolezita. Niet cas, priestor, miesto...Ked je z teba mama uz nie si dolezita...uz sa nemozes ulievat. Musim sluzit
Pred par dnami tu bola moja mama...pytala sa o com je ta moja choroba, lebo uz zabudla. Na maly okamih som mala pocit, ze aspon niekto sa o mna zaujima. Ze niekomu na mne zalezi...a tak som jej vravela, ze je to neliecitelna choroba. Porucha imunity ktora moze byt smrtelna...keby mne moje dieta povedalo, ze ma smrtelnu chorobu asi sa spytam ci nechce objat - pri najmensom...ale moja mama nie je ten typ co vas objime..zamyslela sa a potom vravi - vies lebo ja mam taky problem, nie ze mam nahodou taku istu chorobu...
A sak si kopnite este niekto!
Dnes moje dieta uslo a skoro sme ho stratili v dave. Tak mi od strachu, unavy a vycerpania povolili nervy a asi 10 minut som na neho len hulaka. Moj muz sa potom na mna dival a pokojne mi vravi, ze som to prehnala...no prehnala ja viem. A ze ci si uvedomujem, ze to tym detom neprospieva. Uvedomujem. Skoda, ze pri svojej nadpriemernej inteligencii ho nenapadne opytat sa preco kricim....mozno potrebujem aby ma konecnie niekto pocul a vzal na vedomie
Hladam si pracu a volali mi z uradu kde som poslala moju dokumentaciu. Takze vy mate iba zakladnu skolu dokoncenu...NIE NEMAM! JA MAM VYSOKU SKOLU. 5 mizernych narocnych rokov...Taku ako nema ani vacsina Talianov! Zial na to nemam ten spravny lajster papiera a tak som nemej ako ti najsposlednejsi v ociach byrokracie...
Este nieco alebo niekto si chce kopnut?
Vstavam kazde rano z postele prekliate skoro na krik mojich deti a nik sa nezaujima o to ci chcem ci potrebujem este spat. Sluzim mojej rodine a nasmu psovi. Varim a upratujem. Nechavam mojho muza vyspat do obeda, aby nebol unaveny. Hram sa a tisim moje deti. Robim co treba, periem, cistim, davam na miesto a tak stale dokola cely den. A nik sa nepyta co by som chcela. Nik ma nepohladka po vlasoch. Nik sa nepristavi aby mi dal pocitit ze som dolezita. Niet cas, priestor, miesto...Ked je z teba mama uz nie si dolezita...uz sa nemozes ulievat. Musim sluzit
Pred par dnami tu bola moja mama...pytala sa o com je ta moja choroba, lebo uz zabudla. Na maly okamih som mala pocit, ze aspon niekto sa o mna zaujima. Ze niekomu na mne zalezi...a tak som jej vravela, ze je to neliecitelna choroba. Porucha imunity ktora moze byt smrtelna...keby mne moje dieta povedalo, ze ma smrtelnu chorobu asi sa spytam ci nechce objat - pri najmensom...ale moja mama nie je ten typ co vas objime..zamyslela sa a potom vravi - vies lebo ja mam taky problem, nie ze mam nahodou taku istu chorobu...
A sak si kopnite este niekto!
Dnes moje dieta uslo a skoro sme ho stratili v dave. Tak mi od strachu, unavy a vycerpania povolili nervy a asi 10 minut som na neho len hulaka. Moj muz sa potom na mna dival a pokojne mi vravi, ze som to prehnala...no prehnala ja viem. A ze ci si uvedomujem, ze to tym detom neprospieva. Uvedomujem. Skoda, ze pri svojej nadpriemernej inteligencii ho nenapadne opytat sa preco kricim....mozno potrebujem aby ma konecnie niekto pocul a vzal na vedomie
Hladam si pracu a volali mi z uradu kde som poslala moju dokumentaciu. Takze vy mate iba zakladnu skolu dokoncenu...NIE NEMAM! JA MAM VYSOKU SKOLU. 5 mizernych narocnych rokov...Taku ako nema ani vacsina Talianov! Zial na to nemam ten spravny lajster papiera a tak som nemej ako ti najsposlednejsi v ociach byrokracie...
Este nieco alebo niekto si chce kopnut?
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)