25. 5. 2011

Moje lepsie JA

Dnes som vramci urpatovania vytiahla zo satnika moje milovane topanky na 11 centimetrovom opatku, ktore si nikdy neobujem. Mam aj saty do ktorych sa nevpracem lebo maju o dve cisla menej, ale kupila som si ich do doby ked schudnem. V obyvacke mame luxusnu a prehane drahu pohovku, ktora je nepohodlna tak ju nik nevyuziva, ale velmi som po nej tuzila, lebo sa mi pacilo aky pocit mi dava vlastnit ju. Paci sa mi predstierat, ze raz si tie topanky obujem a pojdem v nich po ulici. Paci sa mi z casu na cas skusat moje uzke saty a premyslat kolko toho este musim schudnut az zapnem zips. Spominam si ako som si zivo predstavovala samu seba, sediac na tej pohovke, ako stastne citam knihu s vedomim ze zivot uz nemoze byt lepsi.

Obdivujeme celebrity lebo si myslime ze ich zivot je lespi, kedze si tie 11 centimetrove opatky obuvaju denne. Obdivujeme a zavidime kazdemu kto dokaze zapnut saty o dve cisla mensie. Castokrat sa pytam samej seba o kolko su statsnejsi ti, co maju pohodlnu pohovku na ktorej si citaju knihy kazdy den, miesto toho aby zabijali cas na internete. Inym slovom obcas sa pytam samej seba, ci su ini ludia stastnejsi a ich zivot je lepsi, preto ze su inde ako som ja sama. A vlastne ak mam byt urpimna ma ich zivot ani tak nezaujima, skor sa obcas pytam samej seba ci by som ja bola statsnejsia keby som kracala v ich topankach.  


A to vsetky knihy o "lepsom zivote" zacinaju vetou o sebaprijati samej seba takej aka som. Tu a teraz. Mozno preto stale hladam, lebo neviem ci nechcem prijat kto som. Ked nad tym premyslam, musim pripustit ze nic o sebaprijati neviem a hlavne nemam pocit ze je to nieco co pre mna "funguje" (works for me).

Ja som skor za sebazveladovanie a nie som si ista ze sebaprijatie by ma ucinili stastnou. Ale mozno je to celko problem zien, ze potrebuju veci okolo seba (aj same seba) stale zveladovat. Vacsina mojich priateliek ma aspon jeden ak nie viac parov topanok, ktore ich sice priserne tlacia  (ja mam zopar ktore su o cislo mensie) ale aj tak miluju ako sa v nich citia. Kabeliek, ktore mozno su ohyzdne, nic sa do nich nezmesti a k nicomu sa nehodia, ale su od znameho disagnera. Siat ktore su nepohodlne, ale su v mode ci im uberaju par kil naviac. Teraz su v mode terenne auta, ktore v meste clovek nikdy nevyuzije, ale vsetci milujeme ten status ktory reprezentuju. Kazdy z nas si chce zadovazit kusok prislubu toho lepsieho zivota.


Nasa domacnost nie je vynimkou. Ja aj moj muz mame radi odlisnost od davu. Este pred rokom sme nemali telefon. Ked sme sa sem nastahovali mali sme v zakladnej vybave uz vmontovanu umyvacku riadu, no nikdy som ju nezapla aby som zistila ci funguje. Nemame televizor a este donedavna moje deti nepozeravali televizne programy. Moje hratky s jedlom su uz povestne. A vsetko ma to robi istym sposobom hrdou a spokojnou. Je to zivot aky sa mi paci predstierat.
Su to take moje 11 centimetrove opatky v ktorych sa dokazem istu dobu prechadzat po ulici. Skoda len, ze napriek tomu ze ma to vsetko bavi, uprednostujem pohodlne rozcaptane sandale.  


Radi sa na nieco hrame a zveladujeme svoj image. Myslim, ze to v istom zmysle potrebujeme. Potrebujeme tu nadej, ze raz si tie topanky obujeme a bude z nas novy, lepsi clovek. Svojho casu koloval internetom mail o zene co si kupila satenove pyzamo ale nikdy si ho neobliekla lebo si ho setrila na lepsiu prilezitost. Ta ale nikdy neprisla a ona zomrela. Pointa mailu bola, ze mame zit teraz a tu.

Ja si ale myslim, ze treba zit aj zajtra a tam. Spominam si, ako som ako mala dostala moju prvu Barbie. Boli k nej prilozene aj trblietave nalepky (co pred 20 rokmi bola rarita a skvost). Nikdy som tie nalepky nenalepila a dodnes ich mam odlozene (aj ked uz asi nelepia). Akosi som za tie roky nenasla nic co by toho pokladu bolo hodne, a mezditym pocas rokov ich cena a dolezitost rasta. Vzdy ked ich vezmem do ruky, citim isty prislub. Som pripravena na nieco lepsie. Aj preto ich milujem. Tak ako milujem tie moje topanky. Su prislubom. Az budem zit lepsi zivot, budem mat k nemu adekvatnu obuv. Ano, mohla by som tie nalepky nalepit na cokolvek a topakny zacat nosit az si na ne zvyknem. Ale co by mi potom ostalo? Tak istok ako si ta zena mohla obliect to satenove pyzamo a na mini okamih sa citit specialne. Ale po chvili by sa zo "specialneho" stalo bezne. Ta zena zomrela bez toho aby si to pyzamo vobec obliekla. Ale stavim sa, ze vo svojej mysli a fantazii si ho obliekala casto a vzdy bolo prislubom cohosi lepsieho.  Mal specialne poslanie a miesto v jej svete.

Moje topanky su prislubom mojho lepsieho ja (je mi jasne ze z hodin sebaprijatia by ma za takyto vyrok vyrazili) ale ja to tak. Asi neviem prijmat a dovolit samej seba byt takou aka som. Mozno je to aj preto, ze by som potom cely den chodila v teplakoch bez podprsenky, nebavilo by ma umyvat si zuby, cumela by som na telku cely bozi den, jedla chipsy s tatarkou a bolo by mi uplne fuk kolko prachu sa hromadi pod stolom. Hlavne je, ze som sama sebou...

asi nie som stavana na to byt sama sebou, asi potrebujem k zivotu 11 centimetrove opatky ukryte na dne satnika...

2 komentáre:

w-abt povedal(a)...

Zdá sa, že "si aká si" a v písaní si doma :)

Evka C povedal(a)...

Dakujem :-D