Dnes rano som sa zobudila o piatej rano, s tym ze mam kopu veci co musim urobit skor ako sa vyberiem do prace. Zajtra sa nam byt zaplni ludmi. Moja mama, otec, mamina priatelka, moja priatelka a jej dcera. A den na to moja svagrina, svagor a ich dve deti. Vsetci natlaceny do dvoch bytov.
Ked som okolo siedmej rano dozehlila, presiakol mnou akysi smutok. Mam take tazke obdobie a kazdy den sa stane nieco, co ma rozosmuti. Naposledy mi odkvytla moja milovana orchidea. Iba tak, opadali jej vsetky kvety co medzicasom vyhnala. O tom, ze sa v mojom okoli zakradaju choroby, pohreby a isti ludia sa v dosledku toho stali ludskymi hyenami, nebudem ani hovorit. No aj ked travim vela casu na cintorine a tym ze pocuvam ludi v mojom okoli nariekat, stale sa snazim mat hlavu hore a ukazovak „pointed“ na to, co sa z toho blata da vytazit. To je tak tazke zivotne obdobie, ze tam niekde musi byt nejaky diamant toho co sa z toho mam naucit. Kedysi som si hovorila, ze pocas tazkosti clovek rastie. Ja v tomto obdobi nerastie, ja expandujem.
Moja polovicka naopak podlahla okolnostiam a cely sa odizoloval od sveta, aby si mohol hoviet v svojom smutku nad rodinnou tragediou a zradou blizkej osoby k tomu. Tak som v poslednych dnoch akasi sama a okrem prekonavanie vlastnych strat a organizovania kopca povinnosti, sa snazim najst sposob ako :
a) donutit moju polovicku aj oddychovat a nie sa len ponorit do miliardy smutnych povinnosti, ktorymi sa obklopil a ktore ho nicia
b) pomoct mu vidiet aj to pozitivne a nie sa len utapat v tom ako sa vsetrko ruca.
c) urobit vsetko co dokazem pre jeden jeho usmev, ktory akosi zabudol vykuzlit
No prave dnes rano to na mna akosi dolahlo. S vychodom slnka, na mna cely ten smutok dopadol. To, ako je toho vela. To, ako sa citim byt na to sama. To, ako stale cosi nove pribuda...
Prave tieto moje myslienyk pretrhol ranny budik. A do toho rozlepene oci mojej polovicky. Ani ich poriadne neotvoril, a zrazu mu tvarou prebleskol obrovsky usmev, prvy po par tyzdnoch. Spontanne ma jeho ruky objali, az som sa ponorila do jeho vrucneho objatia.
„Ty si take moje slniecko. Ja mam teraz tolko mrakov pred ocami, ze nevladzem zvdyhnut hlavu a pozriet sa na to ako svieti. Ale to je chyba. Mal by som viac ocenit moje slniecko. Aby nebolo same. Viem ze toho vela robis a ja to teraz neviem ocenit. Stale nie som sam sebou a potrebujem cas. Ale i tak viem ze si uzasna. Si pre mna jedina na svete“
