Vratila som sa z kuchynky so salkou caju. "Mas tu navstevu" vravi mi kolegyna a usmieva sa smerom k mojmu stolu. Ja? Navstevu? Kto ma prisiel zachranit z tohto pekla, vravim si v prvom spontannom momente. Iste prisiel Giorgio, lebo vie ze tu trpim. Povie mi, zbal si veci, ja ta odtialto beriem prec, lebo tu len chradnes. Moj princ!, prebleslo mi myslou.Otacam sa k mojmu stolu, ale nikoho nevidim.
"Pozri sa lepsie"ukazuje prstom moja kolegyna. Vidis ho tam? Divam sa, divam....a naozaj, je tam.
Vletel nam do kancelarie maly vtacik. A usadil sa na mojom stole. Zivi vtacik. Nemam to rada. Uz som to zazila. Pokusi sa vzlietnut a udrie sa, opat a opat. Bud vyleti, alebo si zlomi kridlo a v horsom pripade vaz. Zacinam sa obavat. Uz som par krat videla vtaca narazit na okno a zlomit si vaz. Vzdy ma to zoberie. Jednemu taklemu som usporiadala pohreb. Stale si spominam na tie sklenne oci nad zobakom. Este chvilu zil...a potom mu zosklenneli oci. Ako som ho tak drzala v rukach.
Iba nerada by som to vidiet opat. Nasa kancelaria je navyse cela komplet presklanna aj zvnutra. Ked vrazi hlavou do skla, ktoreho je tu pozehnane, to nebude vesele. Ani pre jedneho z nas dvoch.
Divam sa na neho. Malicky, zly vtacik. V zajati nasej kancelarie. Ako ja. Viem presne preco si zo vsetkych stolov sadol na ten moj. Symbolika. Ako keby mi niekto chcel povedat pozri ako trpis tu vnutri. Ale ja to predsa viem ze tu trpim! Navyse posledne dni tu sa skladali zo snahy neplakat do zufalstva z toho v com sa nachadzam a k tomu moja upenliva snaha najst vnutornu rovnovahu, ktoru mi tu potom kazdou minutou ktorsi usilovne nici.
Kolko ludi to pozna? Ta praca ich nici, ale su v postaveni ze tazko moze odist. Tomu hovorim pasca. Ako ten vtacik. Ostat tu mi psychicky ublizuje a ubija ma. Kedysi som mala odvahu zbalit sa a ist. Pani Peterkova spominate ako ste ma chceli buzerovat? Vraj jablko sa neje v pracovnej dobe na to je obed? Zartujete? Na druhy den ste mali na stole moju vypoved. Iba tak zo dna na den. Mna nikto buzerovat nebude. Spominate? Kvoli hlupemu jablku. Uz ma nebolo. O mesiac som nastupila na poziciu mojich snov s platom o 10 000 vyssim ako ste mi dali vy. To bolo.
Kam zmyzla ta odvaha?
Nie, nie je to o odvahe. Ked je clovek sam, riskuje. Ked ma rodinu, premysla. Bilancuje. Aj ja uz bilancujem. Na jednej strane sef ktory je cisti idiot a arogantny kolega ktory je asi riadne pod papucov a preto si svoje poslapane ego kompenzuje v prac. A na druhej strane rodina a financie. Potreba prispiet do rodinneho rozpoctu.
A potom nezelany bonus navrch. Som tu cudzincom. Legalnym, to ano. Ale kolko ludi uprednostni vlastnych predo mnou? Kolko ludi mi da slusnu pracu?
Nebolo to presne takto, ako som nechcela skoncit? V osemhodinovej pracovnej dobe nerobiac nic co pomoze svetu? Zauctovala som fakturu a vdaka tomuto zasluznemu cinu 100 sirout v Afrike najde novy milujuci domov (99 z toho u Angelini Jolie). Hura svet je lepsi vdaka mne!
A aj keby nie hned spasit svet, snad robit nieco co ma naplna a obohacuje? Rozvyja moj talent? Ako to ze robim tento byrokraticky brak? Nemala som na viac? Nemam na viac?
Maly vtacik vzlietol a samotrejme narazil. Do lampy, do stropu, jeden, dvakrat...Boze nech uz si sade!!! vravim si v duchu. Nech si sadne a je ticho. Tak ako som k tomu prinutila seba a moj talent, volu tvorit. Lenze on pokracuje. Naraza na prekazky, udiera sa ale stale sa drzi vo vzduchu a bojuje. Sada si na okno. Na parapaetu. A ako tam sedi, ta mala mrcha sa na mna zadiva... viem presne preco to urobil!
Uz si tam, bez teda von! nabadam ho v duchu. Si tak blizko! Tak ako som aj ja bola svojmu snu o pisani. Uz dvakrat mi ponukli vydat knihu a uz dvakrat som to odmietla. Ako blizsie sa mozem dostat k onku, k slobode tvorenia? Ja viem preco sa to zviera diva na mna. A viem preco voslo, predviedlo mi toto divadlo a teraz caka az to mi uplne dojde. Viem to. Chapem. Ta mala potvora. Ako keby som uz aj tak necitla v srdci to zajatie a potrebu slobodneho letu. Ved ja to viem.
Divame sa na seba. Ja a maly vtacik. Sedi si tam, kusok od otvoreneho okna ale neodleti. Caka az si je isty, ze mi pripomenul co mal. Hrnu sa mi sly to oci. Mala potvora zacvirika a vyleti. A potom pocujem uz iba ako spieva. Slobodne spieva. Tvori hudbu a leti.
A ja.... ja tu sedi v zajati sveta
