L´italiano, L´Italia, Gli italiani....

Uz to budu dva roky co tu som. Dva roky, co som sa na dobro (aj nazlo) presunula k juznej casti nasho kontinentu.

Mam rada, toto cislo - dva, lebo v sebe skryva krasny alibizmus a velky potencial. Od tohto okamihu mozem otacat uhol pohladu a pritom nemusim siahat po klamstve (co ja vlastne aj tak nerobim). Ze ako? Mam dva varianty odpoede na otazku ako dlho tu zijem. A obe su pravdive.

Takze:
-Ako dlho zijes v Taliansku?
-Par rokov
A nastastie sa to da s rovnakym vyznamom povedat v kazdom jazyku. Englsih Few a Italino Paio ma ten isty vyznam, ako slovensky Pár. Par su predsa vzdy dva. Viac-menej. Takze uz nebudem za novo-priselca. Uz ziadne, ved pockaj ty pobezis domov...nie, nie, uz som tu predsa par rokov, to je ako keby som tu bola... Dlho.

Ono to samozrejme zavisi aj od situacie. Ked sa to ma napriklad tykat mojej taliancini, tak to upravim.
-Ako dlho zijes v Taliansku?
-Rok aj nieco
S tym, ze to nieco je takych 11 mesiacov. Ale to len v sebaobrane. Lebo aj ked mi vela talianov vravia, ze moja taliancina je prekvapivo vyborna, ja mam este v zivej pamati, ako som sem prisla a nevedela si vypytat ani len mineralku (leda v automate).
A potom som nazbierala nejaky zaklad jazyka, a raz som sa vybrala do pizzerie. Dodnes si spominam, ako som tomu ubohemu pizzaiolovi povedala, ze tu pizzu (com som prave zaplatila) moze zahodit do kosa, miesto aby som povedala, ze ju chcem zabalit a zobrat si so sebou. Pre vyjasnenie Vyhodit prec = BUTARE VIA/ odniest prec = PORTARE VIA. Taliancina je jazyk zaludny az zakerny.

Dodnes si s oblubou platiem strom a hotel (L´albero/L´albergo) a Šál a topanku (La scarpa/ la sciarpa). Co z toho plynie? vety typu - "su ubytovani na strome pri mori" a "ta topanka co mam okolo krku je nova".

Aj ked nedavno som mojmu kolegovi uplne plynulo povedala, co si o nom myslim, a on sa urazil. To svedci o tom, ze ma pochopil a moja taliancina je "boju a prezitiaschopna" :-) Lebo ked uz v hneve zo seba dokazem sypat vety, to je pokrok. Navyse sa zo zasady vyhybam nadavkam, takze to boli cele vetne zlozenia, ktore mu davali jasne najavo co si o nom myslim a kam sa moze strcit. To nie je najhorsie.

No obcas nevediet vsetky slovicka je aj dost potupne. Ked som odviezla auto do servisu chcela som povedat mechanikovi, ze mi vrzgaju brzdy, tak som netusila ako sa to povie. Tak mi neostalo nic ine, len mu ten zvuk predviest.Tusite spravne, cela autodielna sa dodnes bavi na mojom napodobovani piskotu a vrzgotu brzd.

Na druhej strane, obcas je lepsie nevediet sa vyjarit. Pred casom ma zastavil na ulici policajt (v Taliansku mate zo zakona povinnost mat pri sebe pokladnicny blok z obchodu - uz neviem kolko metrov od obchodu. Samozrejme, ze som to nevedela a ja navyse autoamticky bloky zahadzujem). Kupila som pizzu (opat raz ta pizza) a niesla som ju domov. Esteze ta pani zlata, mi ten blok nedala do ruky, ale zastrcila do krabice, inak ma pokuta nemynie. Vyjdem z obchodu a vrhne sa na mna polis (v civile) ze financna policia a ze ci mam pokladnicny blok od pizze (nie, je som tu pizzu slohla a este mi ju aj zabalili. Ale oni to vraj kontroluju kvoli plateniu dani). Co myslite ze som mu asi povedala? Tiez som mala mlcat.
Zbadal ten blok, co trcal z krabice a vytiahol ho ku kontrole. A ja v dobrej nalade (vonala mi pod nosom pizza) "Ake stastie! Este dobre ze ho ta pani dala do krabice, lebo ja tie bloky vzdy vyhadzujem!" No jo, obcas je lepsie cusat.
To je ako povedat danovakom, ake stastie ze mam ten danovy doklad, lebo ja zvycajne ziadne danove doklady zahadzujem.

No jo, som tu prilis kratko na to, aby som vzdy vedela co povedat, kedy to povedat a kedy naopak nic nepovedat. Ale som tu tiez uz dost dlho na to, aby si vsetci Taliani davali dobry pozor na co povedia, kedy to povedia a naopak co nepovedia, lebo uz im rozumiem (ale obcas ich aj tak nechapem)

Uslachtila mierka

Nidky nie je chybou pátrať po tom, čo človek potrebuje. Nikdy.

Keď som bola malá, moja mama mi vždy vravela čo mam a nemám robiť. Čo je dobré a čo naopak „dievčatá ako ja“ nerobia. Robí mi to do dnes. Tie jemné, neprijemne narážky, či direktivne nariadenia o tom ako mam žiť svoj život. Čím mam zapĺňať môj život, moju skrinu a môj žalúdok. Snaží sa ma všemožne ohýbať do foriem, ktoré mi nesedia. Ktoré mi neprináležia. Ktoré necítim. Spolocnosť tomu hovori vychovavat. Sociologovia to nazyvaju socializaciou. Ja to volam zohavovanie povodnej osobnosti.

Ked som sa sem prestahovala, vysli sme si so svokrov na nakup do supermarketu. Ani neviem ako, ocitli sme sa v oddeleni kvetov. Tam som sa zamilovala do malickeho bonsaja v modrom kvetianci. Bol krasne tvarovany a aj ked nestal najmenej, moja svokra mi ho kupila. Bol krasny. No ano, nasa spolocnost poklada bonsaje za nadherne a uslachetne rastliny.

Ten moj bonsaj v modrom kvetinaci, uz ale uslachtily nie je. Vlastne nie je ani moj. Je svoj- rastie si slobodne, tak ako to citi. Tam mu trci konar, tam mu rasi kvet. Uz davno stratil tu umelo vykresanu formu. Uz davno nesplna normu na krasnu formu. Asi ho mozno nazvat ohavnym, ale pre mna je tym najfascinujucejsim stromom. Pretoze uz davno je iba sam sebou, slobodny.

Obcas ma zaraza nasa spolocnost, ktora ma jednu mieru na vsetko. Tak ako zohavujeme bonsaje a urcujeme im IBA jeden spravny tvar, tak zohavujeme aj samych seba v snahe natlacit sa do jednej formicky.

Mame jednu idealnu formicku na „krasnu“ postavu, vahu. Clovek by sa mal citit zle ked ju presahuje. Ziaden priestor pre individualitu. Pre hladanie kras v odlisnostiach. V inych tvaroch. Nas ideal krasy je ako ten bonsaj. Nasilu ustrihnut prirodzeny tvar tela, aby sa zmestil do nejakeho BMI. Aj za cenu komplexov, a trapenia. Pre „krasu“ treba trpiet. Skoda len, ze nikto este nedodal, ze vlastnu krasu si treba vediet aj vychutnat.

Mame jednu mierku pre uspech. Uspesni su ti, co dobre zarabaju a maju „dobre miesto“. Taka zena co ostane doma s detmi, aby ich vychovala, velmi uspesnou v ociach nasej doby uz nebude. Aj preto sa mnohe matky vracaju spat do prace uz po par mesiacoch (potreby dieta ostavaju odlozene bokom). Pre nasu spolocnost byt matkou nie je uslachtile poslanie. Nestoji za ocenenie (materialne i nematerialne).

Mame jednu mierku pre vztahy. Aky vekovy rozdiel je vhodny, ake postavenie by mali mat obaja partnery, kto by mal byt vyssi a kto nizsii...V opacnom pripade je nam jasne, ze danny vztah nenaplnil skutokovu podstatu lasky.

Mame normy a formy pre vsetko. Sme ako tie bonsaje...Skoda len, ze svet tak casto ostava ochudobneni o nas samotnych...

Keby hlupost nadnasala, alebo moja vitazka darwinovej ceny

Keby hlupost nadnasala, isti ludia by uz davno opustili nasu galaxiu a universum. Zial absencia mozgu nema vplyv na gravitaciu, a tak tupci nadalej ziju medzi nami.

Einstein raz povedal, ze su ludia, ktori dostali svoj velky mozog zbytocne. Miecha by im bohate stacila. Tej sliepke, ktorej venujem dnesny blog by nebolo od veci skotrolovat tu miechu, ci je aspon ta pritomna a aktivna.

Idem poporiadku. Ja mam vo vseobecnosti uctu k ludom. Ti co ma poznaju, vedia, ze som vo vacsine pripadov pokojne stvorenie. Ale povedzte mi prosim, ako ma zdravy ludsky jedinec reagovat, ked sa vyberie na benzinku natankovat, a pri vedlajsom stojanie zbada zmalovanu naaanu (cica, kriklavy fialovy ruz z teba sex bombu nespravi), ktora sa proste nezdrzi a musi hulit aj ked tankuje. A pre istotu ma cigaretu medzi prstami v paprci v ktorej tankuje, lebo druhou do seba musi liat kavu...

Mila pani, ked uz stoj co stoj musite odpravit svoje individuum z tohto sveta, robte to prosim tam, kde neohrazite zvysok populacie. Fajcenie zabija, ale zvycajne tych co si to zavinili a nie nevinnych ktorym dosiel benzin.

Keby hlupost nadnasala, isti ludia by uz davno opustili nasu galaxiu a universum. Niektory za sprievodu vybuchu cysterny s benzinom.

Nasa generacia

Obcas ma to napadne. Aky privlastok dostaneme? Niekde som citala, ze sme generaciou ludi, ktorych umenie uz nedokaze byt originalne. Ze zijeme v dobe, ked uz nie je mozne vymysliet nieco co tu uz nebolo. Nove smery, prudy.

Kto vie, snad to je z casti pravda. Moderne umenie je tak siroky pojem, ze sa tam zmesti aj perverznost pod zastitou tolerancie. Sokovat je sice fajn, ale originalitou to este vonat nemusi. (Ono totiz sokovat za akukolvek cenu tazko moze byt originalne, ak to predtym urobili uz desitaky a stovky umelcov).

Ironiou je tiez fakt, ze samotne Umenie uz pred rokmi odislo do dochodku a nahradil ho mladsi a agresivnejsi Biznis. Ten si aspon vie na seba zarobit a neumrie od hladu ako Van Gogh... Umenie sice obcas o sebe da vediet, ako to ludia v dochodku zvyknu z casu na cas robit, ked im je dlho lustit krizovky, ale firmu uz riadi pan Obchod.

Co uz. Kaslat na selebrity. Ked ale premyslam o ludoch. Beznych ludoch a tom ako ich budu nasi potomkovia definovat, nemozem si pomoct, prichadza mi na um jediny vhodny privlastok. UMELI. Ti co stratili pochopenie, spojenie s vlastnou prirodzenostou. Odprirodneni ludia. Myslim, ze v dejnach budeme zapisani ako ti co hrali. Ti co sa bali citit. Ti co sa nechali natlacit do formiciek.

Moja terapeutka mi nedavno povedala zaujimavu a pre mna sokojucu vec. Vraj ci viem, co zistila na zaciatku stavania sa samou sebou?

A teraz si ju dovolim citovat (snad mozem): „Zistila som, že vlastne hrám niečo, čím skutočne som ale neverím si. Takmer všetci ľudia, s ktorými som kedy pracovala, to zistili. Keď sa bojíme cítiť, čo cítime, tak hráme to, čo by sme mali cítiť. Ak sa prestaneme báť, cítime skutočne to, čo sme predtým hrali.“

Lepsi opis nasej doby si neviem predstavit. Sme genracia ludi, co hra samych seba. Co sa miesto do zrkadla, do vlastnych oci, diva radsej do oci okolia a hlada tam prijatie, obdiv, popularitu. A tu prazdnotu v sebe? Vyplni ju shopping center. Tak sa stavame timi co si kupuju mnohe veci, ale malo co z toho skutocne vlastnia a ziadne z nich nevyplnia ich prazdno.

Mne od isteho casu kuchynu zdobi zlaty ramik s tymto textom: „Byt sam sebou ma za nasledok vyhostenie mnohymi ludmi, ale naopak podriadenie sa prianiam inych ma za nasledok byt vyhosteny sam v sebe…”

Cesta okolo sveta

Občas to robim. Otvorim si web stranku nejakej cestovky s ponukou, na ktoru nikdy nebudem mať. Dnes to bolo 161 dni na vyletnej lodi, s cestou okolo sveta a zastavenim v mojom idealmi opradenom Velkonocnom Ostrove. ..Oh, ako ja len tuzim tam raz ist!

V hlave mi znie nie nutne laskavy hlas, so stipkou ironie, ktory ma chlacholi, hovoriac: "No to vies, ze sef ti da 5-6 mesiacov volna, aby si mohla omrknut svet. A samozrejme ze vydavky okolo jedneho miliona korun na osobu su zanedbatelne. Vies co? Pozvi aj priatelov!"

No tak dobre...! Tak sa to asi nikdy nestane (tazky je zivot beznych smrtelnikov).

Taky realnejsi hlas v mojej hlave mi vravi, ze mozem skusit poziadat o pracu na takej vyletnej lodi, co kruzi okolo sveta. Ale to mam este v cerstvej pamati ludi co robili na tej vyletnej lodi z ktorej sme sa nedavno vratili (ako klienti podotykam). Vraj 15 hodin na nohach, to je nic!, vravel mi nas casnik z Peru a skoro na mna vylial omacku, ako tak krcovito rozhadzoval rucickami snahe naznacit, aka je to vlastne zabava. Dlllllhe mesiace pracovat bez oddychu kazdy den. Aj nas chyzny zo Singapuru sa tvaril, ze je to strasna zabava vstavat uz o piatej rano a ist spat o desaitej vecer. Najlepsie leto ich zivota, predpokladam. No to asi nebude pre mna.

Tak aspon zavtaram oci a predstavujem si to. Raz by som chcela vidiet svet. Mam taku teoriu (v duchu hesla - podla seba a svojej skusenosti sudim teba a zvysok sveta!).. existuje taka, zatial nepomenovana choroba Slovakov (kedze som ju objavila ja, mohla by som ju pri vsetkej skromnosti nazvat po sebe, ale kto by uz len chcel aby sa po nom volala nejaka choroba?)

Choroba Slovakov je nesmierna tuzba cestovat. Taliani maju opacnu. Neopustit Taliansko. Su presvedceni, ze za hranicami Talianska konci civilizovany svet a vsetka jedla kuchyna sveta (su roztomili ako tak zaryto, svorne tvrdia, ze niet nad tanier spagiet). Ja osobne mam ale obcas opacny pocit, ze hranicami Talianska celkom iste zacina necivilizovany bordel a chaos! :-) Zartujem (z casti).

No faktom je, ze ked uz Taliani niekam idu, tak ich prva snaha je pretvorit to tam na Male Taliansko. Dodnes si spominam na centrum Stockholmu. Svedsku kuchynu tam tak lahko nenajdete, zato ulicky zdobia talianske zastavy a vsade citit pizzu. A co Slovaci? Co som zatial videla, tak miesto aby vyvesili Slovensku zastavu, tak si ju radsej strcia do....hehe...povedzme ze tam, kde by ju nikto nehladal :-))

" Ja nie som Slovenka!" krici na mna pohorsene jedna moja znama, co tu zije. "Ja som sa TAM iba narodila, ale teraz zijem tu, vies? Teraz som Talianka!" vravi mi hrdo.
"No tak to blahozelam." vravim jej a v mysli sa mi vynara jej obraz, ako pri splne mesiaca ritualne nechava zhoriet svoj podradny slovenky pas, potom si cisti svoje pospinene ruky, ktore sa ho dotykali, aby nakoniec mohla siahnut na ziarivy, novy taliansky pas, na zlatom podnose. Nech zije narodna hrost Slovakov!

Ale ked sa zamyslim na sebou...aj ja som sa zmenila. Na zaciatku som skalopevne vysvetlovala, ze Ceskoslovenska uz NIET! Ze More NIET! Ze vojna NIET! a ze naopak elektrina JEST (dost nato aby zasobila polovicku Talianska). Ze zehlicky a ine spotrebice JEST! a ze dokonca aj vlaky JEST! (z chrbtov somarov sme zliezli uz pred desiatkami rokov) ....a tiez ze som celkom ista ze sme v EUROPE ...
A dnes? teda ak mam byt uplne presna, tak vcera. Vcera sa ma spytalo jedno dievca ci som americanka. Vyzerala, ze by ju celkom potesila pozitivna odpoved. No mam jej pokazit radost? Tak som sa usmiala tak cudne, ako som len vedela (skoda len, ze bola na druhej strane telefonnej linky a nemohla moj vykon ocenit) a vravim jej, ze viac-menej ano. Som americanka....ale potom mi to nedalo a akysi vnutorny hlas ma zacal buchnatovat, rozculovat sa a karat ma (tipujem to na svedomie v sate narodnych farieb). Tak som si povedala, ze pre utisenie tej rozzurenej zeny v mojom vnutri co opakovala cosi o vlastizrade, to musim vyzehlit...nadychla som sa rychlo som dodala ".teda presnejsie som z Ceskoslovenska!". No a ona z nepochopitelneho dovodu ten vnutorny hlas, co mi otlkal o hlavu vlastenectvo a reprezentaciu nasej mladej krajiny sa nasral a urazil!
Tolko moja moralna a geograficka degradacia- ci adaptacia?

Tak ci onak, je fascinujuce ako Slovaci miluju cestovat a tuzia cestovat. Moze to byt vplyvom komunizmu? Ci je to presvedcenie, ze vsede lepsie, doma najhorsie? Ci mam povedat vsade dobre, doma Fico? :-) zartujem, ja proti nemu nic nemam, ved sa ani nepozname.