Ako som sa naucila odvahe byt sama sebou

Ľudia sa ma často pýtajú ako mať rád sám seba. Je to taký módny blábol: Miluj sám seba, miluj sám seba…“ človek cíti zlyanie keď nerozumie ako presne to má urobiť.  Opakuje sa to do zblbnutia. Ide mi to na nervy. Moderná povrchná mantra, ktorá ignoruje že možeš milovať iba to čo poznáš.

Chceš milovať sám seba? Fajn, tak začni tým, že spoznáš sám seba. To vedeli už starí Géci a to bola pánečku, iná kultúra! Nemôžeš milovať čo je neznáme, abstraktné. Ako sa máš mať rád, ked so sebou nemáš žiadny vzťah? Ako vieš kým si, keď si sám seba nevidel v akci a iba tusíš že máš v sebe zaparkovaný akýsi potenciál?

Klúčove slovo vo vete: „ja sa mám rád“, nie je rád ale JA. A tým nemyslím egoismus. Odpoveď je v pochopení toho, kým si. Keď nemáš odpoveď na otázku: kto som, sotva možeš povedať: mám sa rád.“ V rovnici chýba pochopenie významu podmetu. Keď neviem kto som, jediné čo môžem na výzvu „maj sa rád“ povedať je, že neviem koho a tým pádom aj ako.

Myslím, že neexistuje silnejšie vyhlásenie ako Ja som: JA. A nemyslím tým len tieto tri slová. Tá sila sa skrýva v pochopení významu tejto výpovede. Nie je to o slovách, je to o tom, čo je za nimi. Aký pocit skrývaju a ten pocit musí prameniť z niečoho, k čomu si sa počas svojej životnej púte dopracoval a čo si zvládol prekonať. A to je obrovská vec zhrnutá do jedinej krátkej vety.

Celú pubertu som sa pýtala samej seba, kto vlastne som. “Možem byť kýmkoľvek. Z tých mnoha tvarí a podôb, ktorá je teda tá moja?” Dlho som to nevedela. Táto otázka ma vlastne mučila a trýznila celú pubertu. Som kým mi povedia, že môžem byť? Som kým mi umožnia sa stať? A keď môžem byť kýmkoľvek, kto teda vlastne som? V čom je rozdiel,  a čo je to moje jedinečné ja? Čo ma definuje, odlišuje?

Neskôr, ako som rástla, som sa prestala pýtať. Život ma naučil držať “hubu a krok”. Duši neprospieva nevedieť. Umlčať otázky, je spôsob ako netrpieť. A tak som niečo odkukala, niečo odimprovizovala a niečo úplne zvorala. To bolo moje zlepené, naučené a odkopírované konformne ja. Bola som takou akou ma chceli mať iní. Nič som netvorila a nič som neobjavovala. Stala som sa takou, akú som vedela že budú pozitívne prijímať a milovať. Lebo keď budem poslušná, dostanem od života čo chcem.

Keby ste sa ma vtedy spýtali, čo si na sebe vážim, asi by som odpovedala nejakou sofistikovanou, pseudo- psychologickou klišé frázou ktorá na oko dáva zmysel. Netušila som čo vo mne drieme a kto som. Bola som nevyzretá, hľadala som prijatie iných a nepoznala som samú seba. Nikto mi nikdy moje vnútro nepredstavil a nenaučil ma ako s ním byť v kontakte. Bola som odraz v zrkadle. Bola som meno na dokladoch. Bola som tvár na fotke. Bola som niekoho známa. To definovalo, kým som. Vonkajšie svedectvá môjho bytia. A zatiaľ v mojom vnútri žil ktosi, koho som nepoznala. 

A potom sa so mnou život prestal maznať.Nevyliečiteľná, vážna choroba ma nútila čeliť mojej pominutelnosti. Ako môžem umrieť, keď ani neviem kto som? Keď som ešte ani nežila? Pýtala som sa v záchvate zúfalstva. No bolo to jedno. Záruky nie sú, na mňa vyšiel ten kratši koniec.

Konečne mi to došlo: Ja nie som, čo sa mi stane. Ja nie som, čo odkopírujem od iných. Ja nie som čo o mne povedia iní. Ja nie som iba vonkajší odraz. Nie som ani len moja choroba. V tom tá odpoveď nie je. Som tým, kým som sa vedome rozhodla byť. Čo som sa rozhodla zo seba urobiť. Som to, ako odpoviem na to, čo sa mi stane. Ten rozdiel je v mojej vedomej voľbe, nie v udalostiach. Ja tvorím samu seba..

Moje telo často bolí, je to nepríjemné, neželané. Ale i keď bolesť nezávisí odomňa, to či budem trpieť je moja voľba. Pamatám si na prvú návštevu u môjho doktora. Pred ambulanciou so mnou čakala ešte jedna žena. Bola vydesená a úzkostlivým hlasom mi hovorila svoj tažký osud. Bolelo ju koleno. V tom čase bol môj zdravotný stav zúfalý.  Hýbala som sa ako robot (mala som atropované svaly a skrátené šľachy), bola som schopná s námahou prejsť iba krátke vzdialenosti. Kým som si sadla alebo vstala prešla dlhá doba, bola som pomalá. Nemala som vlasy (čo ona nevidela, lebo som mala klobúk). Alarmujúce výsledky krvi desili aj samotných lekárov. Boli na míle vzdielené norme. Všetko na mne bolo zlé. A ona sa tu trápi kvôli jednému mizernému kolenu! Keby len tušila koľko ďalšich kĺbov sa v tele ešte môže zapáliť a bolieť. Mne sa zapálila aj sánka.

Pozerala som sa na jej zdesený výraz, ktorý bol v kontraste s mojím pokojom. A vtedy som pochopila ten rozdiel! Nemôžem zastaviť zlo a bolesť, ktoré ma postihne. To nie je v mojich rukách. Moje telo upadá a degeneruje na etapy. Ničí ma choroba a pri živote ma držia toxické lieky, ktoré ma tiež môžu zabiť. A ja to nemôžem zmeniť. Ale stále mám voľbu .Voľbu či budem trpieť. Táto žena sa rozhodla trpieť. Pohltila ju jej úzkosť, keď sa v sebe rozhodla že jej problém je vážny a neprekonateľný. Paradoxne, zdravotne ona na tom bola lepšie než ja. Ale ja som vnútorne netrpela, ona áno.

Od istého okamihu v sebe cítim pokoj. Cítim zmierenie sa so životom. Nezanevrela som naň. Neviem čo mi prinesie, no cítim radosť a dôveru. Ja som JA a to vedomie mi nikto nevezme.

A tak to JA tu stojí a vraví si: “Tu som! Toto som ja a prijímam to. So všetkým ako to je. Počuješ ma život? Môžeš mnou plynúť! Ja to zvládnem, lebo ja si to dobré vychutnám a to zlé prežijem naplno. Až do dna! Ja už sa ťa život nebojím.“

Na začiatku ma život vydesil - k smrti. Nebola som pripravená. Ale čo vo mne na dne tej existenčnej priepasti naozaj umrelo bol strach žiť. Ja som sa nenaučila sile čeliť smrti, ale odvahe žiť. Odvahe byť sama sebou, odvahe byť iná, odvahe vytvoriť zo seba to najlepšie, čo človek može byť. Odvahe byť dobrá a dôverovať životu. Odvahe čeliť a prijať to, čo ma zabíja a ubližuje mi. Odvahe zlyhať, padnúť, sklamať, pochybiť. A potom vstať, upraviť čo sa dá, vylepšiť a ísť ďalej. Odvahe nenasledovať.

V nejakom bode mi to konečne došlo: Život plynie, tvaruje ma a formuje, ale som to stále len ja, kto si vyberá ako. V tom je moja jednečnosť. A tak som sa konečne prestala ospravedlňovať sa za to že nie som akou ma chcú iný a stala sa kým naozaj som: živým človekom.

A ako taký som si povedala, že už nechcem mať život. Chcem ho žit. V dobrom, zlom, s bolesťou a smiechom, láskou a smútkom. Oceňujúc tú krásu, čo tu je. Už sa nechcem na niečo hrať a niečo fingovať pre potešenie iných. Nemám už toľko času. Radšej budem otorená, úprimná a nedokonalo ľudská. Budem živá! Lebo život je niečo čo plynie, ale ľudia by len tak naprázdno plynúť nemali.

A vlastne ani len ten život len tak naprázdno neplynie. Reaguje na našu voľbu a odpovedá nám. Je živý, dynamický, v pohybe. Meníme ho a on následne mení nás ak mu to umožníme.

Mam velmi narocne narocne a bolestive obdobie plne strat...opustaju ma moji blizky...
Opat raz som na kolenach. No odvahu aktivne zit a byt sama sebou si napriek bolesti zobrat nedam.