Pani na urade sa na mna usmieva a pyta sa, ako to vobec zvladam s dvoma detmi naraz....to je jedna z najbeznejsich otazok mamam dvojiciek. Ludia tusia, ze s dvoma to musi byt tazke, no ani netusia co presne je to tazke. Pre mna, to najtazsie na dvojickach su detaily. Veci, ktore mamam s jednym dietatom ani nepridu zatazko. Veci, ktore by nikoho ani nenapadlo, ze mozu byt namahave. Ako obliect a vyzliect dieta. Zas a znova. Umyt mu ruky. Dat ho do auta, vybrat ho z neho a dat do kocika. Malickosti, ako vyzut mu topanky, ked ho davam cez obed spat. A opat ho obuvat. Dat mu najest, napit ci dookola prebalovat. Cistit zuby. Nosit hore a dole schodmi v byte bez vytahu, alebo proste vziat na ruky... a nic z toho nie je samo o sebe namahave...je to mozajka mnozstva nesmierne malych omrvieniek uloh, vynasobene dvoma, prebiehajuca hned za sebou (alebo sucastne). To je to najtazsie na dvojcatach. Tie male omrvinky materskych povinnosti, ktore sa nakopia a vynasobia cez den a vyrastie z nich obrovska hora. Vyrastie z nich Mount Everest.
Schavlne si to skuste predstavit. Prave ste komplet naobliekali svoje dieta. Boli vas chrbat, zacinate sa potit v bunde. No zial nemozte ist este prec. Musite ten isty proces urobit este raz. Podarilo sa vam dostat obed do dietata a mate toho tak akurat dost a chcete si ist na chvilu sadnut? No to zial nepojde, lebo ste len v polovicke. Ak ste dieta uspali a padate unavou, tricko vam taha este jedno take iste, uspanie sa dozadujuce dieta. Ked ste docistili zuby ci umyli vlasy malemu , bojovnemu gladiatorovi, ktory vas teraz zo srdca nenavidi, v kuchyni na vas caka este jedno dieta, ktore vas bude o chvilu nenavidiet.
Aky je teda zivot s dvojickami? Je to ako vystupit na osobny, vnutorny Mout everest. Prekonavajuc svoje fyzicke a energeticke limity, kde unava nema pravo byt vzata v uvahu. Kde je jedno ako velmi ste vycerpany, musite vstat a vziat so sebou svoje unavene telo. Mount everest plny nekonecnych uloh, ktore ked clovek konecne splni, padne na zakladnu a musi urobit ten isty vystup este raz (a podla moznosti rovnako dobre a oddane, kedze medzi dvojcatmi sa nesmu robit rozdiely.) A takyto vystup sa deje mnoho, mnoho krat za den.
Viete co je smutne? Ze to najtazsie na dvojickovom materstve, tieto opakujuce sa omrvinky ostavaju nedocenene, skryte....Lebo ako velmi len moze byt namahave obliect dieta? A dat ho do kocika? A dat prebalit ho? A vziat si ho na ruky a dat mu mlieko? A vybrat ho z postielky? A ist niekam s kocikom? A posadit dieta do sedacky aby sa najedlo? A nakrmit ho? ...dvakrat za sebou, niekolko krat za den?
Skuste si predstavit ze musite is na urad nieco vybavit s jednym dietatom...ako velmi je to namahave? Dobre...tu je moj pribeh o tom ako som isla nieco vybavit. O takom mini multivystupe na Mount Everest dnes poobede...
12:36
Presne tolko ukazovali hodiny v aute.Casu nebolo vela... Urad zatvaral o13tej. Kopa aut predo mnou a este vacsia vo vedlajsom, lavom pruhu, do ktoreho som sa nutne potrebovala dostat, aby som mohla odbocit. Samozrejme moja potreba odbocit, tak ako aj moja smerovka, boli ukradnute soferovi v lavom jazdnom pruhu. Rozhodol sa nepustit ma don. A kedze za mnou bol slusny pocet aut, ktore nestalo za to ohrozit pripadnym brzdenim, rozhodla som nechat smerovku a moju potrebu odbocit tak a urobit si okruznu jazdu mestom. Tato obkluka ma stala 7 minut casu.
12:45
Parkujem az na tretom volnom mieste. Zdalo sa dostatocne velke pre moje auto a mizerne parkovacie schopnosti.
Otvorit zadny kufor tak, aby neusiel pes, rozlozit dvojkocik, natiahnut jednemu dietatu ciapku, zatial co protestuje, odopnut ho zo sedacky, vziat na ruky a nalozit do kocika, zapnut. Zopakovat to iste v naramnej rychlosti aj s druhym potomkom a nezabudnut sa na potomkou usmievat (aby sme z nich nevychovali neurotikou). Najst na podlahe auta moju tasku, zavriet auto, nezabudnut na parkovaci listok a psa...a to najdolezitejsie - stihnut to vsetko do minuty
12:46.
Presun na dalsiu disciplinu - beh na urad. Cesta sa smyka, kedze prsi a chodnik je z mramoru. Uloha okamihu je nespadnut, nenechat ujst kocik, kedze cast cesty je strmo dole...treba sa posuvat vpred dostatocne rychlo, aby nam nezavreli urad a dostatocne bezpecne, aby sa mal kto este vratit naspat do auta...Najbezpecnejsia sa zda byt vozovka. Schadzam z mramoroveho chodnika, akluckujem medzi autami.
12:50
Urad ma tri vchody a ani na jednom nie je nazov uradu ktory hladam. Vchadzam do jedneho, manovrujem dvojkocik...Informacna budka je prazda, zda sa, ze informator uz odisiel na obed. Nastastie je tam pocitac s web strankou uradu k dispozicii. Rychlo hladam cislo.Vytahujem mobil, vytacam cislo a modlim sa, aby mi este na urade odpovedali. Citim sa dost unavene. Po chvilke zvonenie sa nastastie ozyva hlas spasi. Pytam sa uradnicky, kde presne su. Po chvilke slovneho pin-pongu informaci vysvita, ze su blizko. Ale na inej adrese. Tak o ulicu dalej...Divam sa na kocik a je mi do placu , pri predstave co ma caka za namahu...pani mi slubuje ze na mna pocka. Asi vycitila moju stratenost a zufalost v hlase. Snazim sa vyjst z uzkych dveri s kocikom a vracajuc sa k autu, nemysliet na to co ma caka. Tentokrat tlacim kocik do kopca v polobehu. Podoba sa to snahe vytlacit v behu pred sebou 50 kilovu pracku. Detom sa to paci. Sleduju auta, zatial co ja sa modlim, aby do nas nejake nevrazilo. Kopec je skutocne strmi. Moje srdce bije nahlas, od namahy aj stresu
13:03
Lapam dych, zatial co nejaka fajciaca Talianka sa mi prihovara. Teda malym. Vydychujuc na nich cigaretovy dych. Proces posilnovania sa opakuje s opacnym postupom, najprv nalozit deti, potom kocik...Ako zapinam prve dieta do seacky v aute, citim, ze uz skutocne nevladzem a nechcem...a to som este nic nevybavila. Nemam chut ich opat odopinat, prenasat, rozkladat a skladat kocik, ked o part minut to musim urobit nanovo. Oblecene deti maju nieco cez 13 kil a kocik sa blizi k 20tym. 46 kil v pohybe. Chce sa mi plakat. Chcem mojho princa na bielom koni, co pride a nalozi mi obe deti a aj ten mizerne tazky kocik do auta. A aj ho vylozi.
13:05
Snazim sa zaparkovat. Samozrejme mi to nejde, lebo parkovat na rusnej ceste, medzi dvoma autami za sebou nikdy nebola moja silna stranka. Okolo iduci chlap sa mi smeje. Som na smiech. Zufala, vystresovana, fyzicky unavena matka, co nevie trafit autom do medzery medzi dvoma dalsimi autami, spiatockou. A moznoby som sa tam aj trafila. Keby: - mi na zadnom aute nemrncali dve unudene deti- som nebola v strese, ze meskam a neatakovali ma v sekundovych intervaloch flasbackove predstavy o tom, ako je cela tato namaha zbytocna, lebo ta pani na mna nepocka
- zuflastvo, ze existuju vyhradene parkoviska pre invalidou so skvelym pristupom ale pre matky s malym dietatom (dvojickami) nie
- dookola nesla miliarda aut a moje vztahovacne ja mi neopakovalo, ze vsetci co prechadzaju nepochybuju o mojej nemoznosti (okoloiduci smejuci sa pan moju teoriu este podporil)
- som bola nemej unavena a oddychnuta, v dobrej nalade, tak tam tu spiatocku dam a supnem to nase auto dnu jedna radsot...
- a keby nebol dalsi tucet viac- menej dolezitych premennych v mojej hlave
Vzdavam sa teda pokusu o manevrovanie na ociach verejnsoti, otacam auto a vraciam sa spat.,v snahe nasjt nejake miesto inde...nastastie o kus dalej (a na opacnej strane cesty) nachadzam dve volne miesta na parkovanie. Ako vypinam motor, citim slusne vycerpanie len pri pomysleni co ma caka...dvojmo. Vytahujem, rozkladam, odopinam, prenasam a opat zapinam. Dva krat. Nevladzem. Sty krat za poslednu polhodinu.
Prechadzam cez dve cesty co ma delia od uradu - samozrejme obrubnik nema zraz, musim za behu nadvyhovat kocik a modlit sa aby ma niekto nesejmul.
13:15
Konecne som na spravnom mieste. Urad je na prizemi. S vydychom otvaram vchodove dvere a zistujem, ze od prizemia ma deli 15 schodov. Zvazujem ci toto je ten moment kedy sa uz mozem zlozit a cakat na zachranu. Mam opat raz vybrat deti z kocika? A potom? Drzat ich oboch na rukach? Drzat ich za ruky? Nechat ich kracat? Toto je faza ked mozu, vedia a s velkou chutou aj robia vypady na vlastnu past do terenu, ignorujuc moju snahu usmerit ich. Idelane kazdy na inu svetovu stranu. Preco ja nemam niekoho kto by ich postrazil na pol hodinu? Toto vsetko som mohla vybavit omnoho rychlejsie, bez ziveho zavazia? Nakoniec sa rozhodujem zdolat schody aj s kocikom. Presuvam sa dopredu, pred kocik a taham. Jedno z mojich deti sa skevo zabava a smeje. Snazim sa smiat spat -Kvoli formovaniu osobnosti, Ale vnutri je moja osobnsot, tym co sa deformuje. Spolu s chrbticou a svalmi. Nahlodava ma strach ,ci na mna ta pani este caka a ci toto vsetko nebude zbytocna namaha. Uzke vchodove dvere na chodbu pred uradom moj zly den istia. Tocim, manovrujem, tlacim a nadvyhujem kocik, az konecne predne dve kolesa prechadzaju uzkymi drevenymi dvermi, nechajuc na nich otlacok. Zadne dvere ale maju kolesa vacsie, nie je sposob ich pretlaci. Moje nadvyhovanie, tlacenie a tahanie tazkeho nakladu je zbytocne. Fyzicke sily mi dochadzaju, mam chut sa pridat do tabora loserov, sadnut si na chladnu - opat raz super smyklavu, mramorovu dlazbu - a plakat, kym ma nejaky silny muz nepride zachranit a nepretlaci mi kociar. Prichadza starsi muz, s jasnou snahou vyjst von z uradu. Moj kocik blokujuci vchod sa mu nepaci, snazi sa mi pomoct v manovrovani. Je to marne. Kocik nejde ani dnu, ani von. Je skvelo zahasprovany na pol ceste. Nakoniec sa mu zvnutra podari otvorit aj druhe kridlo dveri a venuje mi pohald hovoriaci jasne - to ta mohlo aj samu napadnut dievca, tie dvere najprv otvorit!
Napadnut ma to napadlo. Ale osobne uz nevladzem. Chcem len prejst dverami. Uz ziadne pridavne manovre moje telo neznesie. A pritom sme este nic nevybavili.
13:23
Vchadzam do kancelarie. Zalieva ma pocit previnenia, ze zdrzujem uradnicku co na mna musi cakat a vlna tepla. Rozdiel v teplote medzi dnu a von je obrovsky. Viem co to znamena. Opat mam chut plakat. Dalsi manover naviac. Musim vybrat deti z kocika, dat im dole ciapky, sal a bundu, aby sa nespotili...tiez to znamena o ulohu naviac, co robit, ked budeme odchadzat.
Jednomu z mojich deti sa navyse napaci nove miesto, musim ho drzat na rukach, kym vyzliekam druhe dvojca. A taktiez, kym vypisujem formualre. Druhe dieta naopak netrpi velkou ostychavostou. Nove ihrisko sa mu paci. A tak treba sledovat jeho demolicne prace. Medzi chlacholenim jedneho placuceho a krotenim druheho, skvelo sa zabavajuceho dietata, treba vyplnit 4 strany dokumentov v jazyku ktory ani nie je moj vlastny. Test koncentracie a fyzickeho vypetia sucastne, k comu sa pridava aj skuska postrehu, ako moje dieta taha na zem kabel od telefonu. Vacsina otazok co som sa chcel spytat uradnicky sa mi zda nedolezita. Podstate je ukoncit toto trapenie. Koniec koncov ma caka cesta domov (nalozit a vylozit malych), ist k babke (obliect, vyzliect, umyt ruky) a domov spat (vyzut a ulozit do postielok) a najest sa a hrat sa ... hrst dalsich omrvinieko velkosti Mount Everstu...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára