ako sa clovek (ne)stava vykorenenym

Ked sa clovek odstahuje, v istom zmysle sa pre neho svet odkial odisiel zastavil. Ludia a ich zivoty sa zastavili. Stale veri, ze ked sa vrati, najde tu istu partiu ludi, ktoru zanechal. Zabavajucu sa na tych istych vtipoch. Tu istu nevinnost. Tu istu naladu. Ten isty vztah.

Lenze ono to tak nie je. Ludia sa menia. Atmosfera sa meni.  A vy tam nieste aby ste to videli, aby ste reagovali. Tak sa clovek stava vykorenenym. Nie ked odchadza, ale ked odumieraju vazby, korene ktore mal. Ked sa ludia hybu dopredu vo svojich zivotoch a vy tam nieste aby ste tomu boli svedkami. Ked sa absentujete v zivote tych, na ktorych tolko zalezalo. V ich kazdodennom zivote plnom vitazstiev a padov. Ked tam nieste aby ste ich objali. Aby ste odpovedali na telefon. Ked tam nie ste na rozhovory pri salke caju. Ked sa vam nepodari prist na svadbu na ktorej ste tuzili byt. Nie ste tam pre nich, a to i napriek tomu, ze na tych ludoch tolko zalezi.

A ked sa clovek hybe dopredu, korene co ho drzali na rodnej zemi sa pretrhavaju. Nove zazitku, miesta a ludia pretinaju stare spojenia. Clovek preziva nieco nove a nema pri sebe tu znamu tvar, aby sa o to mohol podelit, aby mohol napnut novy koren. Ma plnu hrst vtipov, ale z miestnych im nik nerozumie. Ked sa vracia domov, je uz host, nie domaci. Svet sa zmenil. Nove budovy, nove obchody, novy ludia, co vas nahradili v zivote blizkych. Clovek marne hlada ten svet co opustil. Tu atmosferu. Tie vtipy. Par krasnych vecerov plnych smiechu a potom je cas zavriet kufor a vratit sa tam, kde brebieha kazdodenny zivot. Inde.
Tak umieraju vztahy. Ked je clovk priatelom uz iba preto, lebo je na facebooku v skupine s tym nazvom. Ked sa o jeho zivote dozvedam zo statusov a nie z rozhovorou.


A napriek tomu, ta laska co ste k tym blizkym citili v srdci, neumiera. Tie zazitky, spomienky ostavaju aby vytvorili pevny zaklad, ktory ani najvacsia vzdialenost nemoze vymazat.
A ak ludia stoja o vase vzdialene priatelstvo, ostanu vo vasom zivote a budu ho kultivovat. O to su tito ludia cennejsi. Taketo priatelstva milimetrovymi krokmi rastu s kazdym emailom. S kazdou navstevou. S kazdou spravou. 

A potom sa moze stat, ze vasi najblizsi priatelia su ti najvzialenejsi. Narodila som sa pod stastnou hviezdou, pretoze Boh bol ku mne stedri. Poslal mi do zivota uzasnych ludi. Nie je pravda ze Slovensko nema nic svetove...pre mna ta mala krajina, s premierom ktoreho som nikdy nezazila "kralovat", ma nieco vynimocne. Priatelov, ktory ma neopustili ani napriek mojej zivotnej volbe. Ani napriek tomu, ze tam uz nie som aby som ich objala kazdy den. Aby sme skocili do cajovne, ci aby som odpovedala na telefon. 

Ako clovek dospieva, skrz zivote skusensoti, zacina chapat, ze v zivote su iste veci dolezite. Majetok, praca, osobny rast, peniaze, cestovanie....A potom pochopi, ze najdolezitejsie zo vsetkeho nie su veci, ale ludia. Rodina a priatelia. Socialna siet. A ich laska a priatelstvo ktore vam ponukaju. Nie je nic dolezitejsie na Zemi. Nie je nic cennejsie, ako priatel co tu pre vas je.  

Mam velke stastie, pretoze moji blizki ma neopustili. A za to vam dakujem. Najme mojim najblizsim z najblizsich-  Zuzke, Mili a Ade.

slava sv. VALENTINU !!

Vela ludi na tento sviatok hneva. Maju mnohe namietky. Ze je americky. Ze je prevzaty. Ze je komercny. Ze vela vela ludi nan upada do stresu, do depresie. Ze by ho bolo treba zrusit. A podobne. Staci prebehnut webom a najdete mnozstvo reakcii o tom, aky zly je tento sviatok...

Tak ja si dovolim OPONOVAT.

 Pre mna je Valentin sviatok lasky. A nezasluzi si laska svoj den v kalendari? Ked ju ma republika, ked ju ma kopec svatych, ked ju ma mier, ked ju ma praca a dokonca aj ustava ma svoj den...tak preco potom by jeden den nemohla mat aj laska?
 Je to skvele mat jeden den, ked cloveku kalendar pripomina - uz si dal darcek svojej laske? Nie, no 14teho februara na to bude vhodny den. A nie preto, ze ma narodeniny a vsetci mu davaju darceky. Nie preto ze su Vianoce a obdaruvas vsetkych. Proste preto, ze ho lubis a chces s nim oslavit svaitok lasky. V den ked dostane iba jeden darcek - od teba. 

   Argument o prevzatosti je dost neopodstatneny. Skuste si zobrat kalendar, a schvalne zratajte POVODNE Slovanske sviatky. Ak je svaty Valentin prevzaty a dokazeme ho oslavovat, sveci to o tom, ze aj u nas sa najde dost zamilovanych, ktori ho chcu oslavit.

Ze je komercny? A co dnes nie je? Staci ze nejaky Misko Mrkvicka z Horneho- Doleneho sa dostane do Super star a uz je komerny aj on...tak preco neskomercnit aj lasku a jej sviatok?

A ze vela ludi upada do depresie? Tak isto by sme teda mohli zrusit den matiek, keze nematky su diskriminovane a v depresii. Den deti, kedze velkym dospelym pripomina smuty fakt, ze uz nie su detmi. Novy Rok, kedze nam pripomina, ze zas sa nieco konci a mizne v nenavratne.  

Pre mna je toto den, kedy ma laska a zamilovanost priestor v kalendari. A to miesto je opravnene. Co lepsie by sme mohli oslavovat ak nie to, ze niekoho milujeme a niekto miluje nas? Tak chodte za svojou laskou a nechajte aby vas rozmaznavala. Nie lebo je to dnes "Povinne" ale preto ze to za to stoji.

Pretoze ako sa hovori - pre svet si iba clovekom, ale pre nejakeho cloveka si celym svetom.

Vystup na Mount everest - alebo zivot s dvojickami

Pani na urade sa na mna usmieva a pyta sa, ako to vobec zvladam s dvoma detmi naraz....to je jedna z najbeznejsich otazok mamam dvojiciek. Ludia tusia, ze s dvoma to musi byt tazke, no ani netusia co  presne je to tazke. Pre mna, to najtazsie na dvojickach su detaily. Veci, ktore mamam s jednym dietatom ani nepridu zatazko.  Veci, ktore by nikoho ani nenapadlo, ze mozu byt namahave. Ako obliect a vyzliect dieta. Zas a znova. Umyt mu ruky. Dat ho do auta, vybrat ho z neho a dat do kocika. Malickosti, ako vyzut mu topanky, ked ho davam cez obed spat. A opat ho obuvat. Dat mu najest, napit ci dookola prebalovat. Cistit zuby. Nosit hore a dole schodmi v byte bez vytahu, alebo proste vziat na ruky... a nic z toho nie je samo o sebe namahave...je to mozajka mnozstva  nesmierne malych omrvieniek uloh, vynasobene dvoma, prebiehajuca hned za sebou (alebo sucastne). To je to najtazsie na dvojcatach. Tie male omrvinky materskych povinnosti, ktore sa nakopia a vynasobia cez den a vyrastie z nich obrovska hora. Vyrastie z nich Mount Everest. 

Schavlne si to skuste predstavit. Prave ste komplet naobliekali svoje dieta. Boli vas chrbat, zacinate sa potit v bunde. No zial nemozte ist este prec. Musite ten isty proces urobit este raz.  Podarilo sa vam dostat obed do dietata a mate toho tak akurat dost a chcete si ist na chvilu sadnut? No to zial nepojde, lebo ste len v polovicke. Ak ste dieta uspali a padate unavou, tricko vam taha este jedno take  iste, uspanie sa dozadujuce dieta. Ked ste docistili zuby ci umyli vlasy malemu , bojovnemu gladiatorovi, ktory vas teraz zo srdca nenavidi, v kuchyni na vas caka este jedno dieta, ktore vas bude o chvilu nenavidiet.  

 Aky je teda zivot s dvojickami? Je to ako vystupit na osobny, vnutorny Mout everest. Prekonavajuc svoje fyzicke a energeticke limity, kde unava nema pravo byt vzata v uvahu. Kde je jedno ako velmi ste vycerpany, musite vstat a vziat so sebou svoje unavene telo. Mount everest plny nekonecnych uloh, ktore ked clovek konecne splni, padne na zakladnu a musi urobit ten isty vystup este raz (a podla moznosti rovnako dobre a oddane, kedze medzi dvojcatmi sa nesmu robit rozdiely.)  A takyto vystup sa deje mnoho, mnoho krat za den. 

    Viete co je smutne? Ze to najtazsie na dvojickovom materstve, tieto opakujuce sa omrvinky ostavaju nedocenene, skryte....Lebo ako velmi len moze byt namahave obliect dieta? A dat ho do kocika? A dat prebalit ho? A vziat si ho na ruky a dat mu mlieko? A vybrat ho z postielky? A ist niekam s kocikom? A posadit dieta do sedacky aby sa najedlo? A nakrmit ho? ...dvakrat za sebou, niekolko krat za den? 


 Skuste si predstavit ze musite is na urad nieco vybavit s jednym dietatom...ako velmi je to namahave? Dobre...tu je moj pribeh o tom ako som isla nieco vybavit. O takom  mini multivystupe na Mount Everest dnes poobede...

12:36

Presne tolko ukazovali hodiny v aute.Casu nebolo vela... Urad zatvaral o13tej. Kopa aut predo mnou a este vacsia vo vedlajsom, lavom pruhu, do ktoreho som sa nutne potrebovala dostat, aby som mohla odbocit. Samozrejme moja potreba odbocit, tak ako aj moja smerovka, boli ukradnute soferovi v lavom jazdnom pruhu. Rozhodol sa nepustit ma don. A kedze za mnou bol slusny pocet aut, ktore nestalo za to ohrozit pripadnym brzdenim, rozhodla som nechat smerovku a moju potrebu odbocit tak a urobit si okruznu jazdu mestom. Tato obkluka ma stala 7 minut casu.

12:45 

Parkujem az na tretom volnom mieste. Zdalo sa dostatocne velke pre moje auto a mizerne parkovacie schopnosti.

Otvorit zadny kufor tak, aby neusiel pes, rozlozit dvojkocik, natiahnut jednemu dietatu ciapku, zatial co protestuje, odopnut ho zo sedacky, vziat na ruky a nalozit do kocika, zapnut. Zopakovat to iste v naramnej rychlosti aj s druhym potomkom a nezabudnut sa na potomkou usmievat (aby sme z nich nevychovali neurotikou). Najst na podlahe auta moju tasku, zavriet auto, nezabudnut na parkovaci listok a psa...a to najdolezitejsie - stihnut to vsetko do minuty

12:46. 

Presun na dalsiu disciplinu  - beh na urad. Cesta sa smyka, kedze prsi a chodnik je z mramoru. Uloha okamihu je nespadnut, nenechat ujst kocik, kedze cast cesty je strmo dole...treba sa posuvat vpred dostatocne rychlo, aby nam nezavreli urad a dostatocne bezpecne, aby sa mal kto este vratit naspat do auta...Najbezpecnejsia sa zda byt vozovka. Schadzam z mramoroveho chodnika, akluckujem medzi autami.

12:50

Urad ma tri vchody a ani na jednom nie je nazov uradu ktory hladam. Vchadzam do jedneho, manovrujem dvojkocik...Informacna budka je prazda, zda sa, ze informator uz odisiel na obed. Nastastie je tam  pocitac s web strankou uradu k dispozicii. Rychlo hladam cislo.Vytahujem mobil, vytacam cislo a modlim sa, aby mi este na urade odpovedali. Citim sa dost unavene. Po chvilke zvonenie sa nastastie ozyva hlas spasi. Pytam sa uradnicky, kde presne su. Po chvilke slovneho pin-pongu informaci vysvita, ze su blizko. Ale na inej adrese. Tak o ulicu dalej...Divam sa na kocik a je mi do placu , pri predstave co ma caka za namahu...pani mi slubuje ze na mna pocka. Asi vycitila moju stratenost a zufalost v hlase. Snazim sa vyjst z uzkych dveri s kocikom a vracajuc sa k autu, nemysliet na to co ma caka. Tentokrat tlacim kocik do kopca v polobehu.  Podoba sa to snahe vytlacit v behu pred sebou 50 kilovu pracku. Detom sa to paci. Sleduju auta, zatial co ja sa modlim, aby do nas nejake nevrazilo. Kopec je skutocne strmi. Moje srdce bije nahlas, od namahy aj stresu

13:03

Lapam dych, zatial co nejaka fajciaca Talianka sa mi prihovara. Teda malym. Vydychujuc na nich cigaretovy dych. Proces posilnovania sa opakuje s opacnym postupom, najprv nalozit deti, potom kocik...Ako zapinam  prve dieta do seacky v aute, citim, ze uz skutocne nevladzem a nechcem...a to som este nic nevybavila. Nemam chut ich opat odopinat, prenasat, rozkladat a skladat kocik, ked o part minut to musim urobit nanovo. Oblecene deti maju nieco cez 13 kil a kocik sa blizi k 20tym.  46 kil  v pohybe. Chce sa mi plakat. Chcem mojho princa na bielom koni, co pride a nalozi mi obe deti a aj ten mizerne tazky kocik do auta. A aj ho vylozi.

13:05

Snazim sa zaparkovat. Samozrejme mi to nejde, lebo parkovat na rusnej ceste, medzi dvoma autami za sebou nikdy nebola moja silna stranka. Okolo iduci chlap sa mi smeje. Som na smiech. Zufala, vystresovana,  fyzicky unavena matka, co nevie trafit autom do medzery medzi dvoma dalsimi autami, spiatockou. A moznoby som sa tam aj trafila. Keby:  - mi na zadnom aute nemrncali dve unudene deti
                               - som nebola v strese, ze meskam a neatakovali ma v sekundovych intervaloch flasbackove predstavy o tom, ako je cela tato namaha zbytocna, lebo ta pani  na mna nepocka
                               - zuflastvo, ze existuju vyhradene parkoviska pre invalidou so skvelym pristupom ale pre matky s malym dietatom  (dvojickami) nie
                               - dookola nesla miliarda aut a moje vztahovacne ja mi neopakovalo, ze vsetci co prechadzaju nepochybuju o mojej nemoznosti (okoloiduci smejuci sa pan moju teoriu este podporil)
                               - som bola nemej unavena a oddychnuta, v dobrej nalade, tak tam tu spiatocku dam a supnem to nase auto dnu jedna radsot...
                                 - a keby nebol dalsi tucet viac- menej dolezitych premennych v mojej hlave

Vzdavam sa teda pokusu o manevrovanie na ociach verejnsoti, otacam auto a vraciam sa spat.,v snahe nasjt nejake miesto inde...nastastie o kus dalej (a na opacnej strane cesty) nachadzam dve volne miesta na parkovanie. Ako vypinam motor, citim slusne vycerpanie len pri pomysleni co ma caka...dvojmo. Vytahujem, rozkladam, odopinam, prenasam a opat zapinam. Dva krat. Nevladzem. Sty krat za poslednu polhodinu. 

Prechadzam cez dve cesty co ma delia od uradu - samozrejme obrubnik nema zraz, musim  za behu nadvyhovat kocik a modlit sa aby ma niekto nesejmul.

13:15

Konecne som na spravnom mieste. Urad je na prizemi. S vydychom otvaram vchodove dvere a zistujem, ze od prizemia ma deli 15 schodov. Zvazujem ci toto je ten moment kedy sa uz mozem zlozit a cakat na zachranu. Mam opat raz vybrat deti z kocika? A potom? Drzat ich oboch na rukach? Drzat ich za ruky? Nechat ich kracat? Toto je faza ked mozu, vedia a s velkou chutou aj robia vypady na vlastnu past do terenu, ignorujuc moju snahu usmerit ich. Idelane kazdy na inu svetovu stranu. Preco ja nemam niekoho kto by ich postrazil na pol hodinu? Toto vsetko som mohla vybavit omnoho rychlejsie, bez ziveho zavazia? Nakoniec sa rozhodujem zdolat schody aj s kocikom. Presuvam sa dopredu, pred kocik a taham. Jedno z mojich deti sa skevo zabava a smeje. Snazim sa smiat spat -Kvoli formovaniu osobnosti, Ale vnutri je moja osobnsot, tym co sa deformuje. Spolu s chrbticou a svalmi. Nahlodava ma strach ,ci na mna ta pani este caka a ci toto vsetko nebude zbytocna namaha. Uzke vchodove dvere na chodbu pred uradom moj zly den istia. Tocim, manovrujem, tlacim a nadvyhujem kocik, az konecne predne dve kolesa prechadzaju uzkymi drevenymi dvermi, nechajuc na nich otlacok. Zadne dvere ale maju kolesa vacsie, nie je sposob ich pretlaci. Moje nadvyhovanie, tlacenie a tahanie tazkeho nakladu je zbytocne. Fyzicke sily mi dochadzaju, mam chut sa pridat do tabora loserov, sadnut si  na chladnu - opat raz super smyklavu, mramorovu dlazbu - a plakat, kym ma nejaky silny muz nepride zachranit a nepretlaci mi kociar. Prichadza starsi muz, s jasnou snahou vyjst von z uradu. Moj kocik blokujuci vchod sa mu nepaci, snazi sa mi pomoct v manovrovani. Je to marne. Kocik nejde ani dnu, ani von. Je skvelo zahasprovany na pol ceste. Nakoniec sa mu zvnutra podari otvorit aj druhe kridlo dveri a venuje mi pohald hovoriaci jasne - to ta mohlo aj samu napadnut dievca, tie dvere najprv otvorit!

Napadnut ma to napadlo. Ale osobne uz nevladzem. Chcem len prejst dverami. Uz ziadne pridavne manovre moje telo neznesie. A pritom sme este nic nevybavili.

13:23

Vchadzam do kancelarie. Zalieva ma pocit previnenia, ze zdrzujem uradnicku co na mna musi cakat a vlna tepla. Rozdiel v teplote medzi dnu a von je obrovsky. Viem co to znamena. Opat mam chut plakat.  Dalsi manover naviac. Musim vybrat deti z kocika, dat im dole ciapky, sal a bundu, aby sa nespotili...tiez to znamena o ulohu naviac, co robit, ked budeme odchadzat. 

Jednomu z mojich deti sa navyse napaci nove miesto, musim ho drzat na rukach, kym  vyzliekam druhe dvojca. A taktiez, kym vypisujem formualre. Druhe dieta naopak netrpi velkou ostychavostou. Nove ihrisko sa mu paci. A tak treba sledovat jeho demolicne prace. Medzi chlacholenim jedneho placuceho a krotenim druheho, skvelo sa zabavajuceho dietata, treba vyplnit 4 strany dokumentov v jazyku ktory ani nie je moj vlastny. Test koncentracie a fyzickeho vypetia sucastne, k comu sa pridava aj skuska postrehu, ako moje dieta taha na zem kabel od telefonu. Vacsina otazok co som sa chcel spytat  uradnicky sa mi zda nedolezita. Podstate je ukoncit toto trapenie. Koniec koncov ma caka cesta domov (nalozit a vylozit malych), ist k babke (obliect, vyzliect, umyt ruky) a domov spat (vyzut a ulozit do postielok) a najest sa a hrat sa ... hrst dalsich omrvinieko velkosti Mount Everstu...

preco sa hovori...CO SI TALIAN?

Viete preco sa hovori - Co si Talian? a mysli sa tym - si uplne mimo?

Nazornym prikladom preco ONI su Taliani a iste veci su mozne iba tu, je historia mojho ON a OFFlinovania na internete...
 
2005 - naivna a CHELLOm rozmaznana Slovenka prichadza doTalianska a nachadza pozostatky Diall -up pripojenia. Ziada Telecom Italia o ADSL pripojenie. Prichadza kladna odpoved s tym, ze technici sa coskoro zastavia. Ubiehaju mesiace a nik sa nezastavuje, Telecom posiela stale rovnaku spravu - coskoro. Slovenke dochadza trpezlivost. Nakoniec Telecom prichadza a instaluje internet....DO SUSEDNEHO VCHODU ku svokrovcom (priezvysko je rovnake)...tak moji skoro 80 rocni svokrovci, ktori netusia co presne to je ten internet, prisli k ADSL pripojeniu. Nasa domacnost ostava stale na suchu. O zmenu mozme poziadat az uplinu 2 roky zmluvy. Tak s laptopom pod pazuchou sa prechadzam z jedneho domu do druheho, aby som sa mohla pirpojit.

2005-2008 - pripajam sa a riesim vsetko virtualne v pracovnej dobe. Odchod na matersku odstavil moje pripojenie.
Medzicasom zistujem, ze by ma stalo viac ako 100 EURO kupit dostatocne dlhy kabel, ktory by presiel zo spalne svokrovcov do nasej kupelne. Nenasla som ale nikoho kto by bol ochotny ho natiahnut. Super potentny modem s dosahom viac ako 300 metrov, straca svoju potenciu hned po druhom mury. Jediny sposob ako sa internet moze dostat od svokrovcov k nam, je nechat modem na balkone a otvorene kupelnove okno non stop. Par krat som sa pokusila pripojit, sediac na zachode, nez mi doslo ze aj toto internetove pripojenie skoncilo v H*jzly 

2008 - Slovenke dochadza trpezlivost s MOBILNYM pripojenim, ziada napravu. Dostavam novy laptop a USB pripojenie, ktore podla Telecomu funguje z celeho Taliasnka. Z celeho Talianska hadam ano, ale z nasej domacnosti NIE. Respektive funguje- podla toho ako fuka vietor a kolko uzivatelov je na kluci zavesenych.
USB kluc sa tak stava druhym internetovym pripojenim za ktore platime a nepouzivame. Vlastnim 1 USB kluc - modem, 2 internetove pripojenia, 3 modemy a 4 pocitace a aj tak som stale OFFline.

2008-2010 pripajam sa z kuchyne na suseda, ktory nema zablokovanu siet. Keby som vedela o ktoreho suseda ide, ochotne mu zaplatim, alebo darujem USB kluc.


2010 - tretie internetove pripojenie! Iny operator (ale stale zavisli od Telecomu, lebo ten ma v konecnom dosledku jediny monopol na telefonne pripojenia a ine ako telefonicke pripojenie toto mesto nepozna). Novy modem vydrzal mesiac, kym sa rozhodol ze to vzda. Nahradny modem, ktory nam poslal novy operator minuly tyzden funguje...zial iba 3 minuty a potom je nutne sa opatovne pripojit..a zas a znova, a znova a znova...sa da surfovat, ak musite po par minutach vytiahnut surf na breh a opatovne sa hadzat do virtualneho mora?
 
Niekde do zatvorky by som mala dodat, ze samozrejme pripojenie na USB kluc nefunguje z notebooku z ktoreho funguje pripojenie u mojcih svokrovcov a jediny notebook ktory fungoval z oboch, odrovnalo moje dieta. Co z toho vyplyva? uplna neschopnost najst niektore dokumenty a emaily (vdaka Bohu za Gmail). Dnes som hladala v oblubenych strankach jednu web stranku, ktoru mi Google nevedel najst...az potom mi doslo,ze ju mam ako oblubene v druhom PC a ten z tohto pripojenia nezapnem...

Takze, preco sa teda hovori co si Talian? Lebo oni su svetovy majstri chaosu. Ak si myslite ze nieco je nemozne, musite zobrat do uvahy aj premenu akou je taliansky narod. Nic nie je nemozne!...svet pripojeny ku kulturnej Europe iba cipom zemi na severe, inak ponechany napospas samych sebe a izolacii morom, je krajina ktora zije vlastnymi pravidlami a kde je cokolvek mozne. Hlavne nech je to co najmenej logicke, jasne a zrozumitelne.

Kocurkovo plne Hurvinkou, kde zakony logiky nemaju sancu....

Neúspech nás učí, že porážka sa dá prežiť. Neuspieť nieje hanba. Hanba je báť sa vstať a skúsiť to znova

Nie je nešťastie umrieť s nesplnenými snami, ale je nešťastie nesnívať... Nie je hanba nesiahať na hviezdy, ale je hanba nemať hviezdy, na ktoré by sme siahali.

Hanba mi

Obliekam deti, hladam voditko pre psa. Ako si davam na plece tasku, zacinam hromzit. Na cely svet, ktory mi nepomoze aj ked uz nevladzem a neviem ako dalej. Na vsetky povinnosti ktore mi prerastaju cez hlavu, ako ta plesen v nasej rohovej izbe, ktoru nemam cas ocistit.

Predstavujem si ako musim ist okolo bytu nasej susedy a moj adrenalin stupa. Obrnim sa hnevom, ak by sa nahodou opovazila prihovorit mi a opat raz sa stazovat na nasho psa.

Nasadam do auta a som pevne obrnena zlou naladou a hnevom. Nepriblizovat sa! V poslednej dobe sa ku mne ludia priblizuju, len aby mi nieco vytkli. Stekajuceho psa, zle zaparkovane auto...

Auto sa dava do pohybu a zla nalada stupa. Hlupak predomou co zbytocne brzdi. Chodec-kamikadze co ma pocit, ze cim som k nemu blizsie, tym je vhodnejsi okamih aby presiel cez cestu...a nakoniec nejaky hlupak vpredu na krizovatke co nadobro zastavil premavku. Moje auto ostalo stat v strmom kopci, v zapche - a na lade! Som vystrasena (skuste startovat na lade dokopca) a hodne nahnevana na toho hlupaka vpredu. Co tam robi! Ked nevies soferovat, sed doma! Auta sa pomaly hybu. Na semafore naskakuje cervena a ja opat brzdim a stojim. Opat zelena, posun po centimetroch a opat cervena...vsetko sa deje v kopci na lade, za sprievodu mojho hnevu a hromzenia. Modlim sa aby som sa nesmykla. Aby sa nesmykol ten predomnou alebo ten pred nim.

Bojim sa a hnevam sa. Hnevam sa na toho muza co ma tak ohrozil. Co ohrozil moje deti na zadnom sedadle. Hnevam sa na to auto co zablokovalo premavku. Posielam ho docerta a horsie. Hromzim! Pomaly sa posuvam ku krizovatke. Uz vidim toho vinnika. Je to stare auto. Moze mat 30 rokov. Taka dlha, hranata skatula. Zrazu z moderneho auta v opacnom prude, ktory je uplne zablokovany, vystupuje muz ako hora. Obrovsky. Ide k tomu vinnikovi co zablokoval premavku. Prve co ma napada, je ze sa budu hadat, bit...vyzera nahnevane.

...a potom z toho stareho auta vystupuje DEDUSKO. Krehky, starucky..smutny a bezbranny. A nieco tomu Muzovi-hore hovori. Muz prikyvuje a dedusko nasada do auta. Startuje a muz-hora sa presuva pred jeho auto a tlaci..odtlaci ho na kraj cesty a zrazu je cesta volna...naskakuje zelena a ja prechadzam popri deduskovi. Moja sanka padla od uzasu az na zem, k prevodovke. Cesta je volna a tak moje svedomie dava priechod pocitu vinny. Naplno. Hanbim sa. Velmi sa hanbim. Co sa mi to stalo? Kedy sa mi to stalo?

V radiu hraju We are the world a ja si uvedomujem, ze sa zbytocne hnevam na svet, ze je zly a agresivny. Ved ja sama, miesto aby som vystupla z auta a pomohla, sa budem rozculvoat a hnevat...Co som to za cloveka? Som zaneprazdnena a nervozna matka.

Vycitam svetu "preco mi nikto nepomoze?". Ale ved tym svetom som aj ja...a ja? Ani ma nenapadlo ci ten dedusko nepotrebuje pomoct. A on pritom tiez nevedel a nevladzal. Odovzdane sedel vo svojom aute a pocuval ako na neho vsetci nahnevani vodici "opravnene" trubia. Kolko nahnevanych vodicov okolo neho preslo? Hanba mi, ze som bola jednym z nich.

Mozno obcas ludia nepotrebuju moj hnev, mozno potrebuju moju pomoc...


...

uhol pohladu

Napadol sneh. Vsetko je nadherne biele. V spomienkach mam opat 10 rokov a s Kristinou a ostatnymi sa spustame na sackoch po kopci co je pri skolke. Vzdy ked napadol sneh, tak sme sa tam sankovali. Bola to skvela zabava, ktora nam vydrzala az do uplneho premocenia. Vzdy sme preliezli cerveno – biele zabradlie a uz sme boli na skvelom, strmom svahu. Akurat pri konci bolo treba brzdit, lebo posledna cast svahu bol zraz, ktory ustil na cestu s autami. A prave tu, pti tom zraze, sa zrazu vsetko meni. Moje spomienky, pocity, myslienky. Niekde nastal zlom, lebo doteraz bola tato spomienka jednou z tych smiesnych, veselych a bezstarostnych momentov minulosti. No uz nie je. Teraz mi tuhne krv v zilach ked si na to spomeniem. Na to, ake to bolo nebezpecne a co vsetko sa nam mohlo stat. Cely obraz zimnej radovanky sa zmenil. Uz nie som to smejuce sa dieta na sacku co v plnej rychlosit leti dole svahom a je presvedcene, ze to bude dobre, lebo nakonci to ubrzdi. Uz som rodicom, co kontrouje teren, zvazuje nebezpecenstva, rata rizika a modli sa.

Minuly piatok sme boli u mojej priatelky. Prave sa vydala a nastahovali sa do noveho domceku. Pozvala nas, aby nam ho ukazala. Ked som v minulosti bola na nasvteve u priateliek a ich domacnostiach, vychutnavala som si krasne zariadenie, farby, vkus a styl. Mam istu slabost pre farebne kombinacie nabytku a interierov. Minuly piatok? Farba, styl a vkus isiel stranou. Vobec som si ich poriadne nevsimla a to im ich dokonaly dom zariadoval architekt. Zato mi neuslo (a zial ani mojim detom) schodisko bez zabradlia, obrus ktory sa da stiahnut, sklenena stena ci televizia vacsia ako obe moje deti, polozena na zemi. Krasny dom sa tak stal domom plnym nastrah.

Odekdy moje deti zacali chodit, vela som startila. Niekolko nocnych lamp, salok, par mobilov a jeden nevinny uhol pohladu. Prepla som do pohotovostneho rezimu, ktory sa prejavu tym, ze mi uplne unika celok, zato mam zaostrene na vsetky hrany, potencionalne rozbitne predmety a cokolvek co by mohlo skoncit v ustach mojich deti. Ratam mozne pady, ci uz deti niekam, alebo niecoho na nich. Vzdy som pocula ako mi ine zeny hovorili, ze materstvo cloveka zmeni. Tak uz viem co mali na mysli. Z normalneho cloveka, co sa so smiechol spustal na sacku dole svahom, sa stane paranoik...Je to pravda, vdaka detom vnimam svet novym pohladom.Nikdy som si neuvedomila ake nebezpecne je toto miesto pre tak male a krehke stvorenie.