Co ked je so mnou vsetko v poriadku?

Kacirska myslienka...Co ak so mnou nie je nic v neporiadku (vyspekulovala som to v anglicitne a tak mi to vyslo takto - what if there's nothing wrong with me - at all?) Co ak je vsetko tak ako ma byt a nic netreba vylepsovat. Nie preto ze by som bola dokonala...Proste lebo som OK taka ako som. Co ak moje siroke boky, moj prizvuk, moje neduhy ci sklon k lenivosti...co ak to vsetko je prave take ako ma byt, co ak je to spravne? Co potom?


Samozrejme, maly podrypavac v mojej hlave spustil - ale ved to moze byt lepsie!  Ja mozem byt lepsia! Moje saty mozu byt lepsie! Jedlo ktore jem moze byt lepsie (toto je pravda!). To co robim moze byt lepsie! Mozem byt lespia matka! Moje auto a nas nabytok mozu byt lespie! Moje deti, muz, manzelstvo a vsetky vztahy mozu byt vylepsene...aj moj blog moze byt lepsi (a keby uz nemohol byt lepsi obsah, vzdy sa da vylepsit obal - napriaklad novym pozadim.)

Toto je klucova poznamka, lebo cely tento clanok sa odvija v dvoch rovinach. Ta hlbsia je o mojom pokuse pochopit sebakaceptaciu bez podmienok a ta povrchnejsia je o uputani citatelovej pozornosti k faktu, ze mam nove pozadie blogu. Ak otvorim oci co len jednemu cloveku (na akejkolvek uravni) tento clanok ma zmysel.

Moj muz mi od polovice septembra "dlhuje" darcek k nasmu piatemu vyrociu sobasa...spytal sa ma co chcem. A ja som mu este nedala odpoved. Ja neviem. Samozrejme ze je mnozstvo ziarivych veci ktore by ma potesili. Lenze som sa zamysela ktora z nich o takych 50 rokov na zlatej svadbe (vola sa to tak?) bude este mat zmysel? A zrazu sa nic nezdalo byt dostatocne ziarive. Akoby to vsetko boli len zaplaty na aktualne boliestky ale nie skutocne zdroj stastia...a potom to prislo. Ruhanie sa proti konzumu. A co ak nic z toho co si kupim napotrebujem k skutocnej spokojnosti? Lebo ked o rok, dva ma to nebude "bavit" asi to nie je skutocne hodnotne

A potom ten potok volnomyslienkarstva pretrhol hradzu a spustil lavinu otazok. A co ak stastie a spokojnost nezavisi od toho co mam. Co ak zavisi od mojho postoja k tomu kde prave som a odkial prichadzam? Co ak to mozem ovplyvnit? A potom to klucove - a co ak sa to tyka aj mna? Co ak mozem byt sama so sebou spokojna? Co ak so mnou nie je nic v neporiadku?

Samozrejme, Angelina Jolie ma krajsie pery a Monica Bellucci ma krajsie oci, a vyretusovane modelky v casopisoch maju krajsiu plet (asi preto ze ju maju kompletne bez porov). Moje telo zdobi na striedacku celulitida a strie. To sotva trhne sutaz krasy ci dokonalosti. Ale co ak na nicom z toho nezalezi? Co ak prave tak ako som, som OK? Co ak nebudem stastnejsia ci spokojnejsia ked budem ma to 10 kil menej a moje telo bude tonickejsie?

Nechcem tym povedat ze sa clovek ma prestat starat o seba alebo snivat a snazit sa dosiahnut svoj ciel (koniec koncov aj pozadie mojho blogu sa zmenilo - ak si citatel nevsimol predoslu nenapadnu poznamku)...chcem tym povedat, ze obcas aj cesta je ciel. A ked clovek oceni teraz a tu, a prestane cakat na to az bude potom a tam, mozno, mozno najde zdroj spokojnosti.

Myslim, ze sa proste casto sustredime na to ako je to s nami zle a ako by to mohlo byt horsie a zabudame ocenit fakt, ze je to aj napriek vsetkemu este stale OK. A skoro vzdy by to mohlo byt aj horsie.

Myslim, ze ked nabudece byt niekomu odpovedat, ze som OK, tak to strohe OK na mojej osobe aj viac ocenim.

co vsetko dostanete z jedneho repraku

 z takeho pekneho repraku...mozete dostat kopu dobrej hudby a ak mate stastie a tvorive deti, tak sa reprak zmeni na kinderko s prekvapenim a po jeho otvoreni...

....na vas caka mnozstvo hraciek

a ked ste boli skutocne poslusny, tak az tolkoto vela...

Dodatok: repro bedna bola otvorena po tom, ako malolety pachatel oznacil skatulu ako miesto kde ukryl gumeneho krokodila. Rodicia sa nasledne domnievali, ze krokodil je prvotna kauza preco reprak hrka. No po ovoreni reprobedne sa ziaden gumeny krokodil nenasiel.

Rodicia maloleteho sa teda pravom obavaju ze malolety a jeho komplic krokodila zasili do nejakeho ineho elektrospotrebica

Som mama k zblazneniu ...

Najcastejsia reakcia ked ma ludia vidia na ulici s neposednym psom a dvoma zasadne-na-opacnu-stranu -utekajucim detmi, je "Dvojcata! A pes! Ako to vobec zvlada!"

Trvalo mi dva roky kym som prisla na to, ako na tu toreakciu zareagovat - vnutornym kompliemntom ktory zlozim sama sebe, vzdy ked mi niekto pripomenie ze mat dvojicky a zvladat ich je nieco vynimocne. Teda zvladat akekolvek dieta dnom a nocou (najme nocou) je nieco nesmienre narocne. Je to ako vystup na najvysiu horu sveta bez teplej bundy a skusensoti- clovek sa sam seba neustale pyta ci to vobec zvladne a co ho to vobec napadlo sa tam stverat...

Mam posadnutost analyzovat veci a preniknut do ich podstaty a materstvo nemohlo mojej potrebe obsiahnut veci uniknut. Myslim, ze som konecne prisla na to, ake mantinely vymedzuju pre mna materstvo.

Prvy a zasadny je -Milujem to k zblazneniu a to aj ked to stvorenie nerobi nic vyznamne. Staci ked vidim ako v ponozkach a detskom obleceni (spinavom od obeda), moj syn vysmiato uteka po byte a nieco ma naplna nemsiernou spokojnostou a stastim.

Samozrejme su aj vyznamne momenty ktore stoja za zaznamenanie. Ako dnes, ked som isla vyzdvyhnut moje deti do skolky a na parkovisku som nasla mojich troch muzou (manzel a dvojicky) natlacenycn na prednom sedadla seicenta (skutocne male auto) ako sa na mna nadsene divaju. A nieco vo mne zabudlo na to ako som dnes rano nasla mys pred domom, ako ma boli chrbat a co vsetko som este nestihal urobit,. Lebo ked sa ku mne moj dvojrocny syn rozbehol cely stastny a volal mama! mama! aby ma objal, tak aj tak nic ine nemalo zmysel. Clovek moze byt bohaty a moze byt vplyvny a moze byt aj slavny, ale takyto moment si nekupi (nie ze by mi takyto, moment zaplatil ucet za elektrinu alebo ma hrial o stvrtej v noci, ked ma zas niekto z mojich deti budi) ale hreje ma dostatocne dlho na to aby som si pripomenula preco stoji za to mat deti.

Prve dva roky som stravila kladenim si otazky ci to cele malo zmysel a ci neurobili lepsie ti z mojich priatelov (vacsina), ktori sa rozhodli uzivat si zivot a budovat si karieru. A teraz viem, ze mat deti je ta najvacsia a najnarocnejsia vec ktoru moze clovek vo svojom zivote urobit a zaroven je to to najobohacujucejsie (a ak to nepalti o jednom dietati, uistujem vas ze o dvojcatach a inych -atach to istotne plati) .  

Druhym mantinelom materstva je - Zufalstvo do zblaznenia. A zufalstvo ma viacero podob v zavislosti od toho nakolko som vycerpana a vystavena. Moje zufalstvo ma zvycajne podobu hystericke zeny ktora na parkovisku nakuplneho centra hystericky reve na cernocha co po milinonty krat za mesiac od nej pyta peniaze. Ale fantazii sa medze nekladu a zufalstvo ma vela variant. Jeden zvlast otravny prejav zufalstva je stazovanie sa. Boh vie, ze v mojom srdci je jedna miestnost, kde mali skriatkovi dnom a nocou zhrmonazduju vsetky mozne a nemozne stanzosti ktore potom vypustam do sveta. Kedysi mi bolo povedane, ze odkedy som matkou dvojciat vela sa stazujem. To si piste ze sa stazujem! To je ako povedat niekomu kto mal na obed kapustnicu ze vela prdi. Iste veci prichadzaju v paroch a su neoodelitelne! Preco? Lebo patria k zdravemu s-traveniu toho co sa deje v nasom zivote.

Moje zufalstvo zacina pri miliontom opakovani toho co maju a nemaju robit moje deti a pokracuje sebalutostou nad osobnym zlyhanim a faktom, ze moji potomkovia odmietaju moju osobu ako autoritu (a ked vas nepocuvaju dve terrible-two's dvojicky, vedlajsim efektom je kutocne velky bordel). Tak nejako sa rodia hystericky kriciace zeny. Nad rozlietym dzusom a pri podlahe posiatej hrackami, za revu dvoch skvelo sa zabavajucich deti.

Co ma vedie k dalsiemu zakutiu materstva - Vytocena do zblaznenia. A aj ked vacsina matiek s pokryteckou oblubou tvrdi ze na svoje dokonalo poslusne dietky nikdy nekrici a nikdy sa na ne nehnaveju, a potom sa oblecu do satu najhorsieho mozneho klise - "ja byt matkou proste milujem, je to to najlepsie na svete!". Osobne si myslim, ze hnev k materstvu patri. Ak nieste uplny retard, v nejakom bode vas pretstane bavit dookola opakovat svojmu dietatu ze jedlo sa nehadze na zem a ze voda pre psa nie je hracka. A ak mate este v poriadku emotivne ustrojenstvo, dojde vam trpezlivost. Ak nie v tomto bode, mozno to bude v bode ked si vas sym po milionty prvy krat odmietne obliect bundu, ciapku alebo topanky a kadzodenny suboj za jeho placu vas dozerie. Alebo tou poslednou kvapkou bude kazdovecerny tanec pre spanim  -pocnuc tym ze synator nemoze este spat lebo chce pit vodu ... mlieko ... plysoveho macka...Mama! Nie toho, ineho macka...prykrit... inu deku ...vodu...cervenu formulu...a potom uz to nie je vas syn co na vas krici z postielky ale vy co kricite z pohovky ze ak neprestane vymyslat tak to olutuje.

A mozno ten zachvat hnevu pride, ked si clovek uvedomi kolko namahy take dieta obnasa a ako malo je za to oceneny. A mozno ten hnev dorazi, ked sa vas praitelia netakne spytaju preco ste taky vycerpany, neupraveny ci malo spolocensky. A mozno vas dozerie fakt, ze aj ta najbeznejsia vec ako je vyjst na ulicu trva pol hodinu a obnasa velke usilie ktore casto ani nestoji za to. A mozno, mozno to bude v momente ked si uvedomite ze ste sa zmenili a nie vzdy je to dobra zmena. A mozno, mozno ten hnev dorazi v roznych vlnach z roznych sran.  

Poslednym uhlom materstva, ktorim je ohybana kazda matka je - Vydesenie k zblazneniu. Musim sa priznat, byt matkou dvojiciek ma naucilo jednej veci - doverovat mojim detom, ze to preziju. Ked moje dieta padne na zem alebo sa buchne, iba skontrolujem ci je zive a ak ano, tak viem ze je to dobre. Nedvojickovym mamam sa to moze javit ako cynizmus, ale ked vydelim svoju matersku uzkost dvoma, aby sa uslo kazdemu dietatu, jej prejav sa proste znizi. 

Ale ak by ste isli po povrch, tak tam niekte vnutri zije moja vnutorna matka, ktora zrazu vnima svet z ineho uhla pohladu. Ked som nedavno isla navstivit moju priatelku, jej dom nebol predrazene majstrovske dielo architektury. Bola to smrtonostna pasca so stenou zo skla, ocelovym schodiskou a ostrymi hranami. A takym sa stal pre mna cely svet. Cielom mojho zivota je dostat tych dvoch do dospelosti, bez ujmy na zdravi.

A ani z daleka to nekonci pri ostych hranach. Perfekcionalista akym som, to dotiahol k dokoncalosti a tak mi ta vnutorna matka nedava spavat z najroznejsich dovodou. Denne celim nastraham akym je nezdrava a nevyvazena strava ktorej nechcem vystavovat moje deti ci nebezpecenstvo ktore ciha na vyvoj mojich deti v televizi. Samozrejme v nejakom bode ich vyvoja som sa naucila kompromisu lebo okrem toho ze som mama som aj clovek a do 24hodinoveho dna musim natlacit obe tieto osoby a ich potreby. Takze moje deti pravidelne jedia hranolky a Boze-odpust! aj cokoladu a dokonca maju povoleneho Macka uska na 10 minut denne, vzdy pred spanim.  (tomu sa hovori predchadaznie nervovemu kolapsu alebo aj kompromis. Cukor nie je ani z daleka tak zly ako sa hovori. Na par minut zamestna vasho potomka a to je nieco co stoji za zvazenie). 

  Moje zufaltvo sa ale opat ozve v plnej krase, ked potom opat raz niekto niekte niekoho zabije za bieleho dna, iba preto ze bol na zlom miesto v zly cas. To je ten okamih, ked opat zvazujem moju tuzbu zit na izolovanom ostrove v Pacifiku. 

Mat deti znamena ze clovek prestava byt tolerantni k ludom co sadaju za volant s alkoholom v krvi a ozbrojene konflikty sa ho akosi dotykaju o kusok viac, tam niekde vnutri. A ked pocujete ako niekto niekde hovori, ze "we should make this world a better place" akosi mi dochadza ze to vobec nemusi byt zly napad. 

Takze ked sa ma niekto pyta ako to zvladam s dvomi detmi, v mysli mi prebehne rychlofilm mojich osobnych mantinelov medzi ktorymi denne pinkam a ja si uvedomujem ze to cele milujem a nenavidim, ze ma to privadza k zufalstvu a desi ma to. Ale nikdy by som nemenila... 

Zabava pokracuje (ak sa mi podari vyspat)

Spanok je zvlastna sucast denneho rezimu. Aspon pre mna osobne - lipnem totiz na nom. To sa mamam dvojiciek stava, ze si zakladaju na istych malickostiach, ako je aspon par hodin neruseneho spanku.
Nie som velmi uspesna v jeho ziskavani. Jedno z mojcih deti este v dvoch rokoch odmietalo opustit svoju nocnu rutinu v piti mlieka. A to si clovek mysli, ze ked uz doma nema kojenca, tak sa vyspi.

Dnesna noc ale urcite drzi rekord.
O jednej v noci ma zobuil moj muz. Co je zvastne, lebo on si vie mlieko pripravit aj sam. Ked som rozospata vosla do kuchyne a v polospanku vzala flasu na mlieko, vsimla som si mojho potiaceho sa muza, ako drzi dvierka od kuchynskej linky (dost tazka zalezitost) a che po mne aby som isla najst skrutkovact. Moja ponuka ci sa neuspokoji s mliekom ho nenatchla a tak som sa v polospanku vybrala patrat po skrutkovaci. Musim dodat jednu vec - minuly tyzden sme malovali a pokladali parkety. To obnasa presu nabytku a roznych veci ako je naprikald skrutkovac. Nevedela by som ho najst ani v bdelom stave nie to o jednej v noci ked ma vytrhli z rise snov. A to son netusila za najlepsia cast pride, ked budem musiet liest na stolicku a sktrutkovat panty. V tomto bode som sa uz nemohla len fingovat ze som hore, ale musela som skutocne otvorit oci a prebrat sa. 

V posteli som sa ohriala necele tri hociny, ked ma nasledne zobudil krik mojho potomka - Mlieko! Mama mlieko!" moja snaha vsugerovat si, ze tie hlasy su iba sucastou sna a ked si ich nebudem vsimat odidu boli neuspesne. Aj po polhodine a nasilnej snahe udrzat moju mysel v sne o ceste po Europe son stale pocula niekoho volat o mlieko. Naslednym zlyhanim bola aj moja snaha dohovarorit mojmu potomkovy o tom, ze keby vecer neignoroval svoju mamu a jej snahu nakrmit ho, tak by teraz nemal hlad a ja som mohla spat! Dvojrocne deti o stvrtej v noci sa nezdaju byt zvlast vnimave k slovu logicke dosledky.

No nieco o dosledkoch som sa naucila ja nasledne. A to je to, ze ked chcete dat prednasku malemu fafrnkovi, co sa na vas pozera spoza flase s mliekom, nechajte si to na rano a odpustite si to v miestnosti kde si jeho dvojca. Lebo je jedno ako potichu budete sepkat, jeho dvojcatu to neunicke a pomsti sa vam- rafinovane. Pocka kym si jeho brat dopije svoje mlieko a kym odidete do kuchyne umyt flasu s mliekom. Ked si potom lahnete do postele a uvolnene si vydychne v domnienke ze je to z avami. Lebo presne ta sekunda, kes clovek uvolneny vsetky svaly sve milisekundy prestym ako zaspi - to je ten vitazny moment! presne v tej milisendu sa ozve krik druheho dietata. Mat dvojicky je skutocne pozehanie, ktore si clovek takto v noci vychutna naplno! Moje oci prakticky len zmurkly, v snahe zaspat a uz som bola zas hore a v detskej izbe.

Moje druhe dieta nemalo jasnu predstavu co chce, co je nieco, co kazda matka oceni o pol piatej rano, po predchadzajucich incidentoch. Mlieko ho nezaujimalo a to som skusila v dvoch roznych flaskach. Nakoniec som sa rozhodla, ze to co sa mi snazi povedat je "ocko" a isla som povedat mojej polovicke tu skvelu spravu, ze jeho syn bez neho nemoze zit a bazi po jeho pritomnosti.  Samozrejme som mohla vziat moj balicek stastia a potichu ho preniest do nasej postele, kde mohol nezne chytit ockovu ruku bez toho aby ho zobudil, ale moj muz raz povedat ze by chcel byt empatickejsi, a skusensot je najlepsia skola! Plus - to ma za tie dvierka od kuchynskej linky!
Ked sa moj syn uistil, ze ocko je este medzi nami a mama ho neprizabila ked si dovolil ako prvy v rade prerusit jej spanok, pokojne zas zaspal. Aj moj muz sa vratil spat.
Iba ja som sa uz akosi necitila na to aby som sa vracala do postele...koniec koncov mame este aj psa a ten ma hlasovy fond ktory by zobudil aj cely barak. Tak som sa rozhodla to neriskovat.

Je nieco po siedmej rano a vychadza slnko, najlepsia cast dna (noc) je teda uz definitivne za mnou a ja teraz len nejako musim prezit tento dlhy den so vztycenou hlavou (a podla moznosti otvorenymi ocami)..rodina je skvela vec, ale spanok si za nu nekupis

Zabava pokracuje..o cudzincoch, teda o mne

Moj zivot v poslednej dobe sa podoba sitcomovym hrdinom. Akurat ze oni za to dostanu aj zaplatene.

Vcera sme boli na nakupe. Taliani su velmi otvoreny a tolerantny narod. Ale nie ked sa ide o jedlo. Viete ake je jedine "jedlo" ktore ked si vypytate, zarucene nasrdite kazdeho Taliana? Ketchutp! Ak si ho date na cestoviny alepo pizzu, deportacia z krajiny na seba nenecha dlho cakat. A viete ake jedlo moje deti (genetika) miluju? Presne tak. Ketchup. Samozrejme nie na cestovinach ci pizze. To by asi moj muz psychicky nezvladol. vacsina Taliano nezvlada ani len verbalne spojenie slova ketchup a cestoviny. Moje deti zato skvelo zvladaju spojenie ketchupu a ryby, hranoliek, zeleniny a vdaka experimentovaniu mojich deti jeden krat aj na banane.
Zvycajne mam plan - idem do najvacsieho nakupneho centra v meste (anonimita) kde uz presne viem kde maju oddelenie s ketchupom. Vezmem ho, a schovam peclivo na dno nakupneho kosika a tvarim sa ako ze robim nakup pre niekoho ineho. Lenze tento pondelok nam ketchup dosiel a aj napriek snahe oklamat moje deti horcicou a paradajkovym pretlakom, mali sa dozadovali svojho. A tak som ich odviezla do miestneho obchodu, kde som ale ketchup najst nevedela. Po tretom okruhu obchodom som to vzdala a odhodlala sa opytat sa predavacky. Skusila som tu v oddeleni s jedlom pre psou (mozno to bude v jej reviri). Nebolo, a tak ma poslala do predposlednej ulicky doprava a potom dolava, co je skvela navigacia v obchode kde su vsetku ulicky vodorovne. Samozrejme ze ketchup som nenasla. Takze mi neostava ine ako sa opat len pytat na pomoc inej predavacky.
   Aby ste mali predstavu v akej zone Taliani drzia ketchup - zona s exotickym jedlom, medzi mexickymi omackami a cinskymi rezancami. Presne tam stal aj moj Ketchup. Na uplne najnizsej policke na urovni noh (niet divu ze som si ho nevsimla). Nie je mozne jasnejsie demonstrovat postoj ku ketchupu. Rovno mohli nad tu ulicku napisat Ulicka hanbi alebo Loser food. A aby moja potupa nebola dostatocna, moje dieta (stojac v kosiku) vzalo ketchup do ruky a celu cestu k pokladni hrdo ukazovalo okoloiducim cerveny obal a kricalo "mama kupit kepuc!" (to aby vedeli ze nie len ze jem ketchup, este som aj cudzinka, co v tomto obdobi nie je zrovna velka vyhra. Nik so mnou nebude mat zlutovanie. Cudzinka co nie je to najhorsie, ale este aj je ketchup. To je pohorsujuca skutocnost. Som si ista, co si ta starenka okolo ktorej sme prechadzali mysela - z tej matky dvojiciek nekuka nic dobre. Ta ten ketchup urcite pouziva aj na "la pasta"...cudzincom by mali zakazat vstup do krajiny. Nic dobre z nich nevzide.)
A viete co je najhosrie na tomto pribehu? Ze to moje dieta ten kutchup niekam zahodilo, a ja som ho nakoniec nekupila a musim sa tam vratit znova...:-o

K tomu postavenie cudzincov...Nedavno som bola na statnom urade ktory je ekvivalentom nasich odborov. Mam nejake pracovne potahovanice s mojim ex-sefom a tak som sa bola obratit na odbory. Predo mnou bola asi storocna babicka s malym ciernym psom (ano storocna co potrebuje pracovne odbory. Nakoniec si len pomylila urad. Co hladala boli carrabinieri).
 Na urade so mnou boli aj moje dve deti, s ktorymi naplno trieska "terrible twos". Babkin pes si sadol na zem a suchal sa po nej, utierajuc si tak zadok o linoleum, nechavaju na zemi peknu vzorku toho co vyprodukoval. Problemom v cakarmi ale zjavne nebol ten pes. Bola som to ja. Babicka sa na mna obratila s otazkou ci moje deti budu vediet aj taliasnky ked do nich hustim "tou mojou"... a dalsie dve zeny cakajuce s nami sa znepokojene obratili na mna. Mala som chut jej povedat, ze keby ich bystrost mala zavisiet len od genetickej vybavy domacich tak asi nie, ale nastastie maju aspon polovicku genetickej vybavy v poriadku (tu maminu). Ale kusla som si do jazyka, koniec koncov netreba mat predsudky, no nie? Iba som sa usmiala s tym ze urcite budu vediet aj taliansky a nech sa neznepokojuje (kvoli veciam do ktorych ju aj tak nic nie je). No babaka sa znepokojovala dalej. Chcela vediet ako dlho zijem v Taliansku - najsamskvelejsej zemi na svete a ked som jej povedala kolko to uz je, neskryvala prekvapenie ze si este stale pamatam moj rodny jazyk (chcela som ju uchlacholit tym, ze uz si napamatam presne pravidla pisaneho prejavu - ako moze citatel posudit aj sam, ale nevyzerala na to ze vie citat a tak som ju tym nechcela zbytocne drazdit.) Nechcem ludi sudit. Aj moja susedka ktora vyrastla par kilometrov odtialto a nikdy sa nepozrela dalej ako do priemiselnej oblasti tohto mesta, nevie pisat a citat. To sa ludom stava (tu). A ani mojej susedke negramotnost nebrani v tom aby maja na vsetko nazor a vsetko vedela. Napriaklad presnevie kde je Uzbekistan, odkial pochadza jej susedka - ja.

Ale zas obcas si aj my sami robime zlu reklamu. Chcela som si dat vytlacit par fotiek z leta. Pokrok dorazil aj sem a tak sa da poslat foto cez internet a iba si ich ist vytlacit. Chybou lavky je, ze mi to neslo a tak mi neostavalo ine ako zavolat do obchodu preco to nefunguje. Velmi mily a ochotny (a ako som neskor zistila aj pekny) predavac mi povedal nech vypnem antivirusovy program a ze potom mi to pojde. No neslo. Moje Xpcko ma viac pouzivatelou a kedze ten pod ktorym som ja, nema prava ako administrator, taketo veci mi proste nepovoli ucinit (na to som prisla po polhodinovej strate casu marnymi pokusmi). Tak si vravim - nic nie je stratene, vezmem USB pero a nahram to tam...No a potom uz veci isli hladko. Moj synator chytil krizu ze on rifle nechce a nejde von, ja som chytila nervy, dve deti, tasku, USB pero a uz sme boli v aute. Peknne som si zaparkovala pred obchodom na zakaze a odbehla do obchodu. Mlady predavac si na mna pamatal (s otazkou ty si Eva). Co nie je dobre ked ide o to, ze sa vam nieco nepodarilo a on vie vase meno. Tak si vravim, ze musim vylepsit svoj zly profil a vravim mu (praofesionalnym hlasom), ze som mu doniesla tie foto na USBeecku a ze sa pre ne zastavim tak o pol hodinku (lebo som isla kupit ketchup). Ked som sa po pol hodine zastavila, predavac mi vravi "Eva mam problem, pod sem." A tak som preliezla pult a zasla dozadu do kancelarie (co je obcas prijemne ako pozvanie, ale spojene slo slovom probelm je to znepokojive. Zvazovala so mci ten virus ktory mam v PC mohol prejst na to USB pero alebo ci sa mi do albumu s fotkami nezaplietla nejake z nepublikovatelnych fotiek) Simpaticky predavac mi na pocitaci ukazal obsah mojhu USB pera. nebola tam ani jedna fotka! (ak neratam potravinovy pyramidu pre veganov). Vsetko ostatne pracovne veci mojho muza...:-/
   Skvele, a to som si chcela vylepsit reputaciu aby si nemyslel ze som uplne technicky neschopna. Esta sa ma medzi recou spytal ze odkial som, a ja som mu pohotovo v pude zebazachovy odpovedala, ze som z Hungaria. A kusla si do pery...
Viem, pojdem do pekla. Klamat sa nema...lenze to najhorsie je, ze mi na to povodne USB pero nevosli vsetky fotky a budem sa tam musiet vracat este dvakrat. Musim nejako zachrani nasu narodnu reputaciu :-D

Mimochodom ked som tu bola pred rokmi, slovencina bola nieco ako tajny jazyk. Nik vam nerozumel. uz to tak nie je. Nedavno som uviazla v stvorhodinovej zapche na dialnici v teplte cez tridsat stupnov s dvoma nervoznymi detmi (radio hlasi, ze na dialnici je premavka plynula. To bol prvy krat co som mojho muza videla urobit iste gesto. Takze sme v aute boli styria nervozni.) Nakoneic sme zisli z dialnice na benzinku (spravne, v tom momente sa premavka zacal hybat) a tak sme sa rozhlodli co najskor nalozit deti zas do auta. Co samozrejme nie je take jednoduche. V tom bode som ja vypenia a so slovami "Sadni si uz prosim ta! Co povie tvoja matka, je pismo svate a nediskutuje sa o tom. A vies preco? Lebo som to povedala ja! Sadaj!" som na moje deti napoly histericky jacala. Prizerajuci sa ludia (prevazne Nemci a Fracuzi) si museli mysliet svoje. Este som vravela mojmu muzovi ze som asi pridala Taliankam na zlej reputacii histerickych zien (kedze mame SPZtku talianska). Na to moj muz chytil zachavt smiechu a vravi ze toho by sa nebal a prstom mi ukazla do akeho auta nastupili nasi divaci. SPZetka bola z Martina!!

perfect day

Dnes som jeden taky mala. Den kvoli ktoremu sa oplati viest si dennik. Den ked clovek nechce aby skoncil. Den ked tam niekde vnutri citi spokojnost a zadostucinenie, za to ze dnes, dnes to stalo za to. Ze ja som dnes stala za to.
Dnes bol taky skvely den. Rano som vstala a zobrala von psa, zvladla zdrave ranajky, vybavila uradne veci a na obed sme uz boli vsetci v aute na vylete do Rimini do zabavneho parku. Cele poobedie som stravila s dvoma nadmieru spokojnymi detmi e skvelym muzom. Mojim (to je na nom to najlepsie) a vecer sme tu mali priatelov az do jednej v noci. Medzi tym som stihla uprata byt, uvarit a nechybalo mi ani cvicenie. Dokonca som si nasla cas aj na pracu a predala som nepotrebnu vec na EBAY.Este mienim poslat zivotopis na pohovor ktory mam v piatok a dostat mojim duchovnym povinnostiam...

a tak sa tu sama zo seba tesim, ako som to dnes vsetko zvladla a ake to bolo prijemne :-D

mat taky jeden maly perfect day (video)

ponuky

Prisiel za mnou muz a povedal, ze mi preda novy zivot.
- "Bude taky aky by ti vsetci zavideli" hovoril s usmevom "Budes sa stretavat so slavnymi a vplyvnymi ludmi, budes cestovat na miesta kam vsetci tuzia cestovat. Budes mat pracu o ktorej vsetci snivaju. Jest budes v najdrahsich restauraciach a vsetci ti budu zavidiet. Tvojimi priatelmi na facebooku budu same vplyvne celebrity. Tvoje meno ostane zapisane do muru zivota, nie do piesku ako su mena tych tisicov obycajnych ludi. Budes vynimocna." sepkal mi  "neznie to lakavao? vsetko co dnesny moderny svet poklada za modlu ti dam" usmial sa na mna
Pred ocami sa mi zacal odvijat film mojmo luxusne ziariveho zivota. Ja, moje ja a este raz ja. Oblecena do superlativou.
- takze ma ucinis stastnou?" pytam sa muza
- to som nepovedal." uhybavo sa na mna zahladel
- co tym myslis?"
- povedal som, ze tvoju casu naplnim tym, po com ludia tuzia."
- ale ja, ja by som chcela zit zivot, ktory bude zapisany do piesku zabudnutia, ktory zmyje morska vlna dejin az pride moj cas, no ked sa tak stane, vydychnem spokjna po boku niekoho, kto ma miloval aj v moje najhorise dni."
- to ale teraz nie je v mode. Byt nevyznamny. Treba byt bohaty, mat biele zuby, cestovat po svete, mat trendy karieru a bohateho snubenca. Hlada sa dokonalost."
- ja ale chcem zit tak, aby som bola stastna, nie aby mi iny zavideli."
- tak vies co?" muz zacinal byt nervozny a nahnevany "vidis toho krivajuceho supaka tam na rohu?" ukazal smerom k zbitemu muzovi "mozno on ti bude mat co predat. Pre takych vyberavych ako ty, tu nic nemam." muz nastupi do draheho auta, ktore miesto znacky malo iba tri pismena - E.G.O. a zmyzol. Tak som sa pomaly presunula k muzovi na rohu.
- Dobry den, co mate na predaj?"
- Drinu tak tazku, ze budes pod jej tazobou padat, tvoje ja sa bude triestit a stiepit na drobne kusky a bude sa pretvarat v nieco plne ine. Mam tu tolko unavy, ze by sa v jej hlbinach dala utopit jedna mensia galaxia. A vsetku ju budes musiet vypit. Mam tu tolko nedocenenia, ze sa budes citit ako ten najnepotrebnejsi a nejnevyznamnejsi clovek na celom svete. Ako taky nesmierne maly clovek- mravec ktory len robi a robi a i ked uz postavil mravenisko, cas na oddych je este daleko a ocenenie neprichadza. Mam tu slzy, ktore prichadzaju so sklamanim, ako clovek odhaluje, ze jeho partner nie je idealnym ale iba realnym, nedokonalym clovekom ako vsetci ostatny. A dalsia davka slz ako prichadzaju deti, ktore si zoberu tolko dreva, ze by pokrylo celu amazoniu a na oplatku ti vratia tak malo ze by nestacilo ani len na jednu zapalku. Mam tu pre teba nevyznamu pracu, aku robi milion inych ludi s priemernym platom vdaka ktoremu si budes musiet lamat hlavu ci si tento mesaic kupis nove topanky alebo zaplatis ucty"
- to neznie lakavo."
- to nema byt lakave. Keby to bolo lakave, vsetci zlatokopi by sa na to vrhli."
- preco by zlatokopy stali o tento vsetok odpad?"
- a ci nevies, ze skutocne diamanty sa odhaluju tazkou drinou v tme a spine?"
- takze predavate aj nieco cenne?"
- ludia maju vzdy na vyber cim vyplnia svoje zivoty. Ci ich budu zit tak, aby uspokojili svoje potreby a svoju pozivacnost. Ale kto kraca cestou povrchneho, blistiaceho sa zivota, sa odsudzuje v zivotu ktory ma cenu len kym sa niekto diva a tlieska. Lebo taky zivot ma cennu len kym jest publika. A tiez by si takyto plany clovek mal odlozit bokom slusnu sumu penazi. Bude ju potrebovat, aby si kupil emocie a pozornost, az ho niekto nahradi, alebo az bude stary a na zostupe." muz si zlozil klobuk a jeho tvar bola tvarou udreteho, ustaveno muza. "clovek si tiez ale moze vybrat. Moze zit svoj zivot prekonavanim sameho seba pre niekoho ineho. Pre svoju rodinu, pre blizkych. A to je skutocne namahave. Zalozit rodinu, byt rodicom, to chce hrdinu, ktory sa neboji prekonat sameho seba. Ktory sa neboji zostupit do najvacsej hlbiny fyzickeho a psychickeho vycerpania. Ktory sa neboji statit vsetko pohodlie a blahobyt na ktorom jeho ego lpie. Ktory sa neboji vazenia, ktore zavazky prinasaju. Niekoho, kto je pripraveny sam seba neustale tromfovat v sebaobetovani sa."
- to stale neznie lakavo."
- myslem som, ze hladas nieco co ta naplni. nie nieco lakave. Reklama na produkty je lakava. Ale aj zavadzajuca."
- dobre teda. Je toto ta cesta co mna osobne ucini stastou?"
- Ano, to ti mozem slubit.
- A co mi to teda vlastne ponukate?"
- Materstvo."



.....
Viete, obcas ma vytaca postoj niektorych single individuii, ktori tripa potrebou podrypnut tym aky maju dokonaly zivot a ako som si ten moj (podla nich) zpackala. Ako som mohla a mala na vaic a teraz mam LEN dve deti. Ano, pripustam, asi uz nikdy nepojdem na dovolenku do Thaiska ci na Kubu, len tak, lebo mozem a chcem. Ale na druhej strane, kedykovek chcem, ak sa v noci zobudim, je tu niekto kto ma prijme vo svojej naruci. Mozem sa k nemu len tak pritulit za kazdeho pocasia a akehokolvek stupna neumytosti mojich vlasou. A ked sa citim skutocne uzko, mozem pootvorit dvere na detskej izbe a pocuvat ako pokojne spia moje male deti. A viete co je na tom to najuzasnejsie? Ze ja sama, som ich dokazala porodit, starat sa o nich a vychovat ich. A to mi nik nevezme. Tu schopnost. Tu skusenost. Tu pychu na to, co som dokazala. Taka som ja vynimocna. MAMA, Mama dvojciek.
   Kazdy debil si vie kupit letnku a fotit sa na cool miestach ci objedat si stol v luxusnej restauracii alebo dostat pozvanku a bezvyznamnu party miestnych nepodstatnych snobov v Tatrach. Na to aby sa niekto stal hviezdickou Noveco casu netreba vela. Ale iba par vynimocnych dokaze dat dokopy rodinu co funguje a kam sa clovek rad vracia a ktorej chce byt sucastou. Iba par ludi ma dost sily a odvahy na to aby boli mamami. A vsetkym im patri moj obdiv. Kazdej jednej.

taka bezna sobota

- "Macko, tvoje deti ma nenechaju vyspat" kricim na otca mojich deti v sobotu na obed. Mala som utopisticku predstavu, ze si na pol hodinku natiahnem chrbat. Opat mam za sebou jednu z tych noci co sa v poslednej dobe prilis casto opakuju. Dvojhodinovy spanok rozsekany na kusky kriciacim dietatom, co v pravidelnych intervaloch pita vodu. A nasledne druhym dieato, co bolo zobudene zo sladkeh ospanku.ked sa opat ulozim spat, do hodiny ci dvoch som zas na nohach a v duchu si opakujem osobnu mantru "ze spanok je aj tak precenovany"...

A tak som vstala s podobnym mottom aj tentokrat. A kedze moj muz ma umelecku chvilku a foti deti ako sa hraju vo svojej isbe, sadla som si do ticha pracovne. Netrvala dlhsie ako pat riadkov a moje dieta ma niekam taha za ruku. "Poka, Poka!" krici na mna. Neviem co presne chce. No je este stale bose a tak ho posielam aby mi prinieslo "poki" co je nase tajne heslo pre POnozKI, nech ho potom obujem. Dieta sa nevracia, ale po chvilke pocujem rachot, nieco pada...bezime s muzom pozriet sa co to bolo...moje dieta stoji pri botniku ktory lezi na zemi (taky ten lahky plastovy) a cele hrde mi hovori "Boty! Boty!"

Kym som dala dokopy jednotlive kusky, vidim nasho psa ako sa znazi zduchnut...a za nim bezi druhe dieta s plastovymi hrablickami v ruke. Iba hadam, ze jeho umyslom je ocesat ho. Nas pes nie je hlupy, nelenil a necakal na novy uces, dal sa do behu. Co sa mojmu dietatu vobec nepaci a v zachvate plneho "terrible twos" sa od hnevu hadze o zem a reve ako o zivot, pretoze nedokaze dobehntu psa. Akoby kriza s nazvom presadzoavanie si vlastnych potrieb versus realny svet, u maleho cloviecika nestacila, nastupuje brat a berie mu z ruky hrablicky. Hadka a bitka dvoch dvojrocnych tvrdohlavcov je neodvratna...vreskot ako ked sa klbcia dvaja kocuri. Jeden sadza do druheho, druhy mu to vracia otlackom zubov na ramene. Kriku postacujuco na niekolk bolesti hlavy. Je jedenast hodin a toto je uz siesti krat co sa hadaju a revu.

   Vlastne siedmi. Kym som toto dopisala, jedno z deti naslo plastovu lyzicku, ktoru mu v zapati vzalo jeho dvojca. Na co zareagovalo male stvorenie promptne, zliezlo z pohovky a knockoutovalo brata. Brat spustil rev ale lyzicku nepustil. Pud zebazachrany ho vohnal ku kne do narucia. Kedze mal sopliky vsade, prvym krokom ako mi sedel na kolenach bolo utriet soplik. Reakcia maleho tvora bol hnev a ten sa prejavuje tak, ze odhodil svoju cenne vybojovanu lyzicku. To dvojcatu nebolo treba dvakrat hovorit, pribehol tak rychlo ako mu jeho male nozky stacili, vzal mu cennu bojovu trofej zo zeme a s nesmiernym smiechom a prvou kozmickou rychlostou zduchol do splane. Ostal mi na rukach porazeny v zaplave slz. V naruci s mojou bolavou chrbticou, sme chodili po kuchyni a hladali inu lyzicku, ale je len samozrejme, ze ta jedina a spravna je ta bratova.

Nakoniec sme sa navzajom dohodli, ze kreslenie moze byt dobra aktivita. Nebola. Ani som si nesadla a uz moj maly piccasso za mnou bezal a ukazoval mi svoj na modro nafarbeny prstek so slovami "no! no! no!" a dalsia drama bola na svete.

Teras si tu moji umelci spievaju. vlastne spieva len ocko. Jedno dieta sa sanzi prist na to ako mame vyzut topanky a druhy v kuchyni skusa trpezlivost nasho psa a jeho naviazanost k jeho miske s vodou.

Obcas nepisem a neodpovedam na maily a obcas uz ani neviem o com sa mam s ludmi bavit. Moji priatelia sa ma pytaju ako sa mam a ja vzdy hovorim - ved vies, ako s detmi. Stale rovnako. A to stale rovnako sa v priebehu hodiny tisickrat zmeni a za jeden den prechadzame stovkou osonych kriz a dram na ktore musi mama zareagovat vychovne sprave. Ale ani jedna z nich nie je nic co by stalo za to aby sa to prenasala do mojich dospelackych rozhovorou.

takze ako sa mam? Tak klasicky..ako s detmi, stale rovnako...:-D

a teraz muism bezat, moje dieta prave otvorilo chladnicku...peknu sobotu

ja uz sa len tak prikrcim...

Nedavno som sa vracala domov s detmi, ked som pocula susedu ak krici moje memo. Isla som prave hore schodmi. Jedno dieta som mala na rukach, druhe som drzala za rucicku. Pes bezal pred nami. Suseda vybehal z bytu a utekala za nami. Prva reakcia? Stihnem dobehnut do bytu skor ako ma dobehne? Zaludok sa mi stiahol na minimum, hlavu som sklonila a hnala som deti co najrychlejsie domov. Co kto zas urobil a za co mi zas kto vynada. Hodili zas nieco deti dole z balkona? Vyckikal sa nas pes niekde kde nemal? Stekal privela? Vyhodila som smetie v zly den? Zaparkovala prilis nakryvo? Buchal prilis dvermi? Akosi sa nasa rodina stala fackovacim panakom nasho panelaku a tak ked na mna susedia volaju, iba sa prikrcim a cakam co sa zas znesie na moju hlavu...

A nie len susedia. Akoby sa v poslednej dobe cely svet rozhodol kritizovat ma a nadavat mi za nieco...pred par dnami nas vulgarne vyhodili z obchodu lebo moje deti chytali saty a kricali. Iny den na mna zavolal niekto policiu lebo som bola v parku kde boli deti aj so psom. Mam pocit, ze uz nikam nemozem. Vcera som stravila polhodinu v aute, kruzic po meste a hladajuc miesto odkial ma snad nik nevyhodi a kde moze byt s detmi a psom. Nic som nenasla a vratila som sa radsej domov.


Moje ja sa prepina do dvoch poloh. Ked si vravim, ze je to dobre. Usmievam sa a verim, ze ma ta moja smola uz opusti a necha napokoji. A potom to ked mam chut sa bit. Asi tak nejako vznikaju hysterky. Z ustanavnych majitelov psov a malych deti. So spinavou podlahou v kuchyni, ktore prestava bavit ustupovat. Hysterkou sa clovek stava, ked ho prestava bavit cakat, az k nemu nietko bude mily, laskavy ci zhovievami. Az ho niekto objime na ludskej urovni. Lenze je to tak spravne? Su toto jedine riesenia?

Akceptovat alebo sa branit? Ja viem teraz je vhodny cas vytiahnut poznatky o asertivite. Ale ja som prilis emotivna na asertivny pristup a do vsetkeho vkladam prilis srdce.

A tak sa vo mne vzniklo stvorenie. Nebavi ho sklanat hlavu. Skor sa divam okolo a vravi svetu, ze ked mi jednu vrazis, vratim ti ju. Este som toto moje ja nedotiahla na moralnej urovni a svedomie na zopar spytovacnych otazok. Ale moj zivot sa zda byt pokojnejsi.
Ani neviem ktory bol ten okamih, ked som to stvorenie vydela po porvy krat. Stvorenie, ktore sa rozhodlo branit. Snad to bolo tento vikend, ked sa ma vo Florencii pokusala okradnut Romska spolupristahovalka a ja som jej razne povedala, ze ked si svoje decko nebude drzta tam kde ho vidim, tak to bude trpko lutovat. Decko vytiahlo svoju pracku z mojej tasky a hrdinsky aj s matkou zdrhlo. Ale policiu som aj tak nakoniec volala. No tu nasu, mestku. Udala som nevychovaneho muza co ma vulgrane vyhodil z parku so psom. Teraz je on na rade spovedat sa za to co mi urobil. Urazena jesitnost? Ego? dlho som nad tym meditovala. Pokusala sa preniest, spracovat, odpustit...no pro-aktivna reakcia sa mi zda byt to prave orechove. 
Tiez som zosnovala sposob ako pozvat co najviac mamiciek do obchodu kde im vadia deti. Aby sa trochu natrenovali. A co sa susedou tyka, naucila som sa neodpovedat. Ked mi nieco hovoria, zastavim sa pocuvam  a potom bez slova odchadzam prec. Nech si uz len myslia co chcu. Preco? Lebo ak budem donekonecna krcit hlavu, v nejakom bode sa mi zlomi vaz....

Nie je pravda ze ked budes ticho a skrome sedet v kute, najdou te. Nenajde ta nik. A nik sa ta nezastane ak si svoju spravodlivost sam neobhajis.

Nehovorim, ze je to ten najmilosrdnejsi postup. Urcite nie je. Ale ja som uz unavena z vecneho inkasovania. Nie je cas sa branit?

Vacsina v mensine

Vacsinu mojho zivota som bola vacsinou. A to je smola, v spolocnsoti orientoavnej na podporu mensin. Taka mensina si zasluzi, aby vacsina na nu drela, starala sa, tolerovala, podporovala, maznala sa s nou, pracovala, prizmurila obe oci, trpela za nu a podobne. Ja, ako prislusnik vacsiny ci mensiny ktora nie je v kurze mam smolu.

Ze o com hovorim?

Nie som homosesual (ako hovoria Taliani) co mi je urpimne luto, kedze to je mensia ktorou sa opati v tychto dnoch byt. Gayovia su IN! Svet sa deli na Gayov a Negayov. Uz nie som definovana tym ci som, ale tym ci nie som. Nie som gay. Definovat co som nema zmysel. Som ta zla, netolerantna vacsina, ktora ak nie je proti homoseksualite, tak musi suhlasi so vsetkym. Fascinujuce, ako gay moze byt hrdy na to, ze je gay, no ak ja poviem, ze som hrda na to ze nie som gay (kedze ma tak samotny gayovia definuju) tak som homofobna a horsie...nuz, co zly vyber strany brehu

Mohla som sa aspon narodit ako cernoch, marokinec alebo nejaky iny pristahovalecky parazit (presne tak, parazit), ktorych je moje mesto plne. Dolezite je aby som bola z dostatocnej chudobnej krajiny, a mala tak ospravedlnenie, preco nemozem pracovat a som odkazana na mastnu podporu od statu -na ukor inych socialnych davok ako je napriklad materska. Pre porovnanie - pridavky na dve deti su okolo 40 Euro na mesiac (nie, na rodicovsy ci matersky uz nemam narok), zatial co kazdy pristahovalec z chudobnej krajiny dostane okrem ineho (inym je napriakld byt zadarmo) aj 500 Euro na utratu. Opat raz som netrafila dobru mensinu. Som vacsina co musi makat na chudobnu, nepracujucu, pristahovalecku mensinu.  

Nie som ani len alkoholicka, drogovo, vazen, bulimicka, zavislak ci iny asocialny priapad, aby so mnou stracali cas hned 3 psychologovia a snazili sa mi pomoct, podporit ma ci postavit ma na nohy. Nie nie, ja na nic podobne nemam narok. Depresia, potreba pomoci? Na to zeny, co maju 24 hodin denne na krku male deti nemaju narok. Ja som len matka, a tak musim drzat usta a krok a divat sa, ako sa stavaju nove centra pre drogovo zavislych hned pri skolke, zatial co detsky park bol zaliaty asfaltom, aby sa postavila nova cesta. Opat raz som si nezvolila spravnu zivotnu cestu,

Co tym chcem povedat? Ani omylom nie to, ze si mensini nezasluzia svoju podporu, pomoc ci pozornost. Proti ziadnej zo zmienenych skupin (orek parazitov s ktorymi mam zlu skusensot v mojom meste) nic nemam... Co tym chcem povedat je, ze je dolezite venovat pozornsot a pomahat mensine, ale obcas by nemuselo byt zle, pozriet sa na to, ci  aj vacsina nepodrebuje pomocnu ruku

Viete co ma naucil moj zivot? Ze socialny stat, teorie o tolereanci a ostatne krasne nadychane koncepty jednoty a lasky, mozu fungovat len vtedy, ked sa najde dostatok somarov, co ten krasny koncept potiahne dopredu. Ako ja. Lebo to je ta odvratena strana socialneho statu. Pomoc slabsim znamena, ze silna vacsina sa zastavi a svoju pozornsot bude venovat posilneniu mensin. Ale ako tak venuje pozornost a pumpuje zivot do slabych zloziek spolocnosti, zakonite je niekde niekto, komu sa nedostava. Niekto z radu vacsiny. Neviem, ci nakoniec nemal Nietzsche v Antikristovi pravdu. Humanizmu je to, co nakoniec zabije ludstvo!

Ja som vlastne taky clovek milion a este aj chuj. Presne tak! Cely kratky zivot som platila dane za ktore si marokinci vyvalovali sunky, a teraz ked potrebujem ja pomoct, niet pomoci (nie som spravna mensina). Este pre doplnenie, pristahovalci maju vo vsetkom prednsot. Ich deti maju prednost v umiestnovani v skolke ci skole, ci dokonca aj u pediatra (vdaka comu ja som nemam narok na dobreho pediatra). Cely zivot som pocuvala ze sa treba bit za niekoho prava. Ako teraz sa vedie vojna za prava gayov. A kedy bude Mother-parade? Pochod za prava matiek? Ci tie su na dovolenke, tak sa nemaju na co stazovat?

Stale sa vravi, ze deti su nasou buducnostou. No je paradoxne, ako malo starostlivost, pozornosti ci podpory sa dostava matkam, na ktorych pleciach je vychova tejto buducnosti. Co uz, dnes stoji za to byt gayom, marokincom alebo aspon drogovo zavislim. Stat, media a spolocnost vam venuju pozornsot. Ak ste matka ktorej schopnost sebaobety je kazdodenne (a kazdonocne) skusana...no smola, vybrali ste si zlu skupinu!

Ak vas moze o nieco poprosit, uz mi nikto nikdy nehovorte o koncepte jednoty,o miery, socialnom state, toleranci, akceptacii a inych bachorkach. Lebo vsetky tie skupiny, do boja za prava ktorych ma verbujete, maju daleko viac prav a vyhod ako ja...(s)prosta matka

sprchovanie duse

Stojim v sprche. Pada na mna horuca voda. Jej pramene mi omyvaju tvar. Smykaju sa mi po chrbte a hladia moje lytka. A potom miznu prec, v nenavratne. Ako vsetky tie narocne dni co uz mam za sebou. Zosmykli sa do odkvapu zabudnutia. Litre vody co uz odtiekla. Ale pridu dalsie. Opat a znova. Bez naroku na oddych. 
 
Stojim tam, bez siat, make upu...iba moja naha podstata. Vidim jej odraz v zrkadle. Taka aka je. Taka aka som. Nie taka aka by som chcela byt. Ani nie taka aka by som mala byt. Som nedokonala, vymikajuca sa ocakavaniam. Pridlho som obetovala samu seba pre inych. Moj svet, moje sny, moj cas, moj zivot. Uz mi nic neostalo. Pre svet som mama. To je to co sa odomna ocakava ze budem. Zena co sa stara o deti a domacnost. No ja v odraze vidim viac. Tato skatulka tlaci na moje kridla. 
  
Je to skutocne tak, ze ked ma zena deti, nema pravo na svoje sny? Kde konci sebaobeta a zacina dobrovolne sebalyncovanie zenskej duse? Vsteky tie mudre rady o vychove, su ako moderne reklamy na kozmeticke produkty. Hlasaju ze celulitida je choroba a neobetovat sa pre dieta je hriech. A zatial horuca voda omyva moje nahe, nedokonale telo a dusu. V doraze nie je ziadna dokonala postava. Ziadna dokonala mama.

Stoji tu zena s celulitidou a zlym nezelanym postojom k zivotu, co sa pyta, ci toto je ten svet, ktory chcem? A dokedy? Je toto ten zivot ktory som sa rozhodla prezit? Medzi nakladanim deti do kocika a umyvanim dlazky? Medzi nosenim deti do schodov a varenim? Medzi milionom cinnosti, z ktorych ani jedna nenaplna moje potreby.


Vsetci mi vravia, ze to pominie. Ze to bude lepsie. Ze mam byt trpezliva. Lenze ten cas co odsypava medzi jednotlivymi vycerpaniami a prebalovanim je moj. Ta voda co odteka odnasa preco cas co uz sa nevrati. Pre niekoho s neliecitelnou chorobou ma slovo cakanie celkom iny vyznam. Ja nie som iba mama. Som osoba. Clovek. Zena. Priatelka. Manzelka. Student. A zo vsetkeho najhorsie - Som niekto, kto ma sny! A vsetky tieto osoby su uz unavene mlcanim. Su uz unavene tisenim detskeho kriku a bolestami chrbta od neustaleho nosenia deti. Su vycerpane a otravene cakanim az na ne konecne pride cas.

Moje dieta prestalo pred casom spat pocas dna. Uplne. 13 hodin v kuse v detskm svete. S dvojickami. Volam doktorke. "Signora, ale to sa obcas tak deti rozhodnu, ze uz cez den nepotrebuju spat! Aj ine deti nespia pocas dna." Lenze mna nezaujimaju ine deti! A uz nemam chut sa prisposobovat mojim detom a ich vrtochom. Vyhladovanej dusi je jedno ze aj ine duse hladuju! Moja dusa je cela dolamana z obmedzeni ktore nastavili moje deti. Je toto materstvo? Sebaobeta az sa moje ja rozdrobi uplne na prach? Volam mojej polovicke, ci uz sa vrati domov, aby aspon na chvilu moje deti neboli v prevahe ale boli sme v pomere 1:1. Skor ako o osmej nepride. Musi dopisat nejaky list. Aj ja chcem tichu kancelariu a vyhradit si pravo na pokoj. No nemam narok ani len na pokojny telefonat, lebo kym spolu hovorime, z kuchyne je pocut ryncanie rozbiteho skla.

Horuca voda omyva moje telo.A ja si stale viac a viac uvedomujem, ze moje boky a sny su prilis siroke a nikdy nebudu spadat do skatulky dokonalej zeny a dokonalo sa sebaobetujucej matky. Vypinam sprchu, obliekam si moderne saty a malujem si nad oci ciernu linku. Niekto zvoni. Moja suseda. Vraj nam z balkona odletelo pradlo. Medzi recou sa pyta ako sa mame. Nasadzujem usmev co sa hodi k mojim nausniciam. Taky ako sa od spokojnej zeny v domacnosti ocakava. Spomedzi usmev jej vravim, ze je vsetko skvele. Ved byt mamou dvojiciek, dlhodobo bez pomoci a moznosti aspon na okamih odist musi byt skvele. Tak sa to odomna ocakava...

Kult dietata

Nasa historia pozna rozne kulty. Momenty ked na piedestaly dolezitosti stali rozne socialne skupiny. Robotnici, zeny a ich prava, cernosy a ine rasy, homeosexualy...rozne obdobia nasej historie, ked sa verilo, ze najvacsiu dolezitost ma prave danna skupina. Ze treba lobovat za ich prava. Myslim si, ze dnes zijeme KULT DIETATA. Obdobie, ked su mami vystavene neunosnemu tlaku, ktory im hovri, ze dieta a jeho vychova maju prioritu, dolezitost. A ze ak nieco "zvoraju", to ubohe stvroenie si ponesie nasldky do konca zivota.

A tak na hlavu mam dopadaju vsetky obavy sveta. Milion a jeden premennych, ktore spolocnost nuti zenu vziat v uvahu. Dieta musi...a teraz sa s vami stavim o co chcete, ze kazda jedna mama ktoru poznam vie doplnit svoj zoznam - dieta musi chodit pravidelne von! musi sa kupat! musi mat svoj rezim! musi spat xy hodin! musi citil rodicovsku lasku! musi citit blizkost a bezpecie! musi jest vyvazene jedlo! musi sa mu rodic venovat! musi byt v kontakte s inymi detmi! musi mat svoj pevny recim a hranice! musi citit podporu a byt odmenene za vsetko dobre co urobilo! a tiez je tu aj zoznam toho co dieta nesmie...a je rovnako dlhy ak nie este dlhsi...

Osobne sa citim v pasti. Idealny rodic, ktory zaisti vyvazeny vyvoj osobnosti dietata je clovek -zena, ktora ma stale dobru naladu a laskavosti na rozdavanie, nikdy nie je podrazdena, s manzelom sa nehada, v pohode upratuje svoj byt a zvlada kuchynu, medzi tym sa hra s detmi, stiha si vsimat vsetko dobre co urobili deti, aby ich odmenila a posilnila tak ich vyvoj. Ak sa dieta rozhodne nespat, s laskou ho vezme do teplej naruce a to iste urobi aj ked neje, alebo ma zly den ci je uz po milionty krat hore pocas noci. Lebo, ked to neurobi tak tym nenahraditelne poskodi psychiku dietata a jeho vyvoj.

Ano priznavam, mam smolu, studovala som psychologiu a socialnu pracu. A k tomu mam sklon k perfekcionalizmu.Co to pre mna znamena? Ze ak by sa ma niekto spytal o com je pre mna matestvo, asi by som povedala ze o Pocite viny, ktory na mna sala zo vsetkych moznych vyvojoych teorii. uz ani necitam knihy o vychove, lebo viem ze jediny dosledok bude pocit viny. Koniec koncov, nechcem moje deti o nic ochudobnit.

Pred sto rokmi bolo dieta posledne v rebricku socialnej hierachie. Verilo sa, ze nicomu neorzumie, nic nechape a jeho jedinou ulohou bolo co najsokr vyrast, aby mohlo pomoct s pracou. To bol ciel detstva. A ludstvo je tu! Boli casi, ked sa dokonca predcastne narodene deti operovali bez narkozy, kedze s verilo ze necitia ani len fyzicku bolest.
V minulosti mala zena svoju socialnu siet - zeny, pribuznych s ktorymi byvala a zila a ktori jej pripradne pomohli. Ked isla pracovat na pole, posadila dieta do travy. Ak bolo hladne dotalo kus chleba a islo si zas po svojich. Moj stary otec, ktory bol z osmych deti zvykol spominat - jedlo? Kto prisiel prvy jedol, kto nie bol hladni. placuce dieta? To ho prejde. Nikomu ani na um nezislo zistovat potreby maleho stvorenia. A to nebol ani len stredovek. Samozrejme takemu Freudovy by sa z daneho spravanie postavili vlasi na hlave. A vsetkym modernym expertom na vychovu tiez.

Lenze taka matka minulosti by sa velmi podivila, keby videla ako to funguje dnes. Jednotliva snaha rozvazne naplnit potreby dietata a umoznit mu aby sa citilo spokojne a stasne, a zaroven ho neobrat o prilezitost k rastu a chapaniu doleskov v atmosfere lasky je obcas ekvivalentom pomaleho mucenia zenskej duse. A nezabudnime na moj oblubeny koncept - nepodmienena laska dietata o ktorej treba maleho nespratnika neustale uistovat. Niet div, ze vacsina parov deti nema alebo sa obmedzi na prvorodeneho potomka.

Casto nad tym premyslam...a kde to cele ma hranice? Kazdym rokom poziadavky na vychovu stupaju. Dopracovala som sa k faze, ked vacsina knih o vychove mi zdvyha tak akurat adrenalin. O sebaobete nechcem uz ani pocut a materstvo sa stalo synonimom mucenia, ktore pomaly a systematicky rozpusta moju osobnost a pretvara ju v bojovnika za prava deti.

Moderne slovo dnesnej doby su DOSLEDKY. A ja casto o tych logickych a prirodzenych premyslam. A tak sa pytam -  ale ak dame taku prehnanu vahu dietatu a jeho svetu, nehrozi potom, ze tomu nasmu, dospelackemu ostane primalo pozornosti? Ci zdravy vyvoj dospelackej psychiky nie je dolezity? Cim to je, ze ako rastie moja rodicovska skusenost, tym rastie aj moj odpor k milujucim, na dieta zameranym, alternativnym metodam vychovy a pomaly sa obzeram kde by sa dala zohnat trstenica?

nieco pre zeny

Jeden z tych mailov co chodia a toto si sem muism dat...jemne feministicke, ale nadherne

 Aký je rozdiel medzi mužom a dieťaťom?

Takmer žiadny, ale dieťa môžete nechať samé s opatrovateľkou.

Ako z 10-tich chlapov vyberieš toho najhlúpejšieho?
Náhodným výberom.

Koľko ozajstných mužov je potrebné na vymenenie žiarovky?
Ani jeden. Ozajstný muž sa tmy nebojí!

V živote muža sú štyri obdobia:
keď verí na Mikuláša,
keď neverí na Mikuláša,
keď sa hrá na Mikuláša
a keď vyzerá ako Mikuláš.

Ak hľadáte muža, ktorý je vtipný, múdry, príťažlivý, sebavedomý, citlivý, nežný a romantický...choďte do kina.

Ako môžete zmeniť mužský mozog na maličký hrášok?
Musíte ho POOORIADNE nafúknuť a natrieť na zeleno

Koľko chlapov je potrebných na výmenu jednej rolky toaletného papiera?
To nikto nevie, zatiaľ sa to ešte nestalo.

Čo povedal Boh, keď dotvoril Adama?
Tak od tohto viem aj niečo lepšie...

 

na najlepsie na koniec:

Co je životní poslání muže:
Zasadit strom, postavit dům, zplodit syna.

Co je životní poslání ženy:
Zalejvat strom, uklízet dům a starat se o ty dva blbce.

2012 alebo ako ma vytocit na 4

Z casu na cas obehne svet ZARUCENA sprava o konci sveta. Iba pocas mojho zivota som to zazila 4 krat...

Prvy krat v roku 1992 ked sa ocakaval navrat Krista a Apokalipsa. Koniec nam dychal na chrbat. Dodnes si pamatam to zdesenie ktore ma naplnilo. Mala som 10 rokov a bola pripravena zomriet tak ako sa len na smrt tak male dieta dokaze pripravit. Pamatam si, ze som dokonca zvazovla ukoncit to sama, kedze som sa prilis bala prichodu jazcov apokalipsi o ktorej sa hovorilo. Des a hroza ma naplnili. Okolie ma hodilo do hrozy mojej zahuby a Konecneho sudu, a nechalo ma topit sa v strachu z obrazov toho, co sa chysta.  Male dieta veri dospelym. Ale nastatsie sa koniec sveta nekolan.

Ani o 4 roky neskor v '96. Aj rok 2.000 (napriek neomylnosti Biblie, Nostradama a neviem koho "zaruceneho" este) som prezila. A nie len to. Dospela som. Pochopila som, ze koniec sveta nie je nieco co ma datum, a sa da poznacit do diara. Osobne si myslim, ze koniec sveta bude, ked uspesne zlykvidujeme nasu planetu a jej zdroje, nie ked konci nejaky kalendar ci ho indikuje nejaka zarucena dvojzmyselan predpoved.

Lebo takyto predzvest  konca sveta je Bussines. Parazitizmus na ludskom strachu. A viete co ma na tom vytaca k smrti? Ze podla mna sa koneic sveta skutocne blizi. Blizi sa ako miznu amazonske lesy. Blizi sa ako sa zuzuje ozonova vrstva a topia ladovce. Lenze ludia slepo ignoruju ako sa pod nimi lame vetva na ktorej sedia a radsej sa trasu strachom z nejakeho datumu v kalendaroch.

Chcete sa bat svojho konca? Zamyslite sa co dycahte, co pijete, co jete a hlavne ako malo robite preto aby ste ten koniec odvratili. Ale to je asi komplikovane a upinat sa k Mayom, apokalipse, 3tej svetovej vojne ci Nostradamovi. Je rychlejsie a hlavne -clovek s tym n ic nemoze urobit a preto nenesie zodpovednost. 

V skutocnosti som si vypestovala skusnu alergiu na danu temu konca sveta. To tomu  skutocne ludia este veria? Dobre spropagovanemu datumu, podlozenemu faktom o neomylych vykladacoch buducnosti, hviezdnych konstalaciach a roznych kalendaroch? A ked sa tym istym ludom, zacne rozpravat o tom, ze recyklacia, ze setrenie zdrojov, ze ochrana prirody a miznucich druhou, tak vas ako zeleneho fanatyka poslu ku kvitkom. A pritom podla mna ten koniec nastane preve tak. Nijako hromadne v jeden den. Postupne. Ako budu odchadzat nase tele plne umelyn a lieciv, co do nich kazdodenne cpeme. Ako na nas bude svietiti slnko cen priuzku ozonovu vrstvu. Ako bude vzduch a voda (dva zdroje ktore k prezitiu potrebujeme najviac) priliz spinave.  Ako budeme dookola jest jedlo plne umelyn a chemikalii.

Koneic svet nenastane v jeden, predpovedany den. Koniec, je nieco na co sa kazdodenne pripravujeme a pred cim zatvarame oci. Respektive to radsej nevidime, lebo sme prilis zaslepeni strachom z Mayskeho kalendara, premagnetizovania sveta ci 3tej svetovej vojny. Koniec je nieco, za co nesieme zodpovednost.

a este maly prehlas vsetkych kncov sveta...je tam 220 datumov...a ak by sa koniec sveta v tom 2012 nekonal, nemsudte, je tu aj 2016, 2034 ci 2047 ...http://www.bible.ca/pre-date-setters.htm

Detaily alebo co ma zivot naucil o LASKE

    Zaparkoval pri vchode na parkovisko, pred nasim domom. Ostalo volne uz iba jedno miesto. Koniec koncov o deviatej vecer su uz vsetci susedia doma a pat parkovacich miest nie je tak vela. Volne miesto je priuzke pre pre moje rodinne auto, ale dostatocne pre jeho male city car. "Preparkujem svoje auto" vravi mi a chyta sa kluca od startovania, aby vypol motor...a potom zavaha. V skutocnosti ho pocuvam iba na pol ucha. Situaciu som uz zazila tolko krat, ze mam slusnu predstavu co sa bude diat a co sa odomna ocakava. Chcem si este vypocut posledne okamihy mojej oblubenej piesne. Radio sa vypne aj s motorom a aj ked sa mi nepodari dopocuvat do konca, chcem si aspon vychutnat refren...a vtedy si to vsimnem..jemny pohyb kluca, jemne pootocenie v smere vypnutia a jeho ruka sa zastavi. Nad niecim uvazuje...a potom nechavajuc motor bezat, zaraduje neutral, jemne na pohaldi po ruke a vystupuje z auta, aby preparkoval svoje auto...divam sa von do tmy a nevdojak citim prival emocii. On si to pamata. Pamata si v dave povinnosti a zhonu take jemne detaily, akym je moja oblubena skladba. 

   Sedim v tichu nasej pracovne. A premyslam o tom, co to je ta laska. Vo filmoch je to nieco magneticky magicke, co sa zrazu udeje, ako medzi Edwardom a Bellou. Velke literarne diela svojich hrdinou zas radi nechavaju trpiet ci umierat na dokaz lasky, ako to urobil Shakespeare s Romeom. Laska je nieco neodskriepitlene, megagalakticky silne a neopakovetelne osudove. Jackie DeShannon v mojej oblubenej piesni what the world needs now spieva o tom, ze svet ma dostatok pohori a riek, no co dnes skutocne potrebuje je sladka laska. Ale, co je to ta laska v realnom svete? Lepsie povedane - co je to ta laska pri dvoch malych dvojickach a dvoch nevyspatych rodicoch? 

   Boli casy, ked sme sa od seba nevedeli odlepit a ked kazdy dotyk vzrusujuco elektrizoval. Ked za bozkom mohol nasledovat len dalsi bozk. A ked sme celu noc prerozpravali, cakajuc na vychod slnka v objati. Ked sa romanticke kaviarnicky v Benatkach ci Florenci zdali byt presne tym pravym miestom, kde sa mame pohybovat. Boli casy, ked sa diala velka, filmova zamilovanost a ja som nepochybovala ze co sa deje je ta prava laska. Keby ste sa mojho ja vtedy spytali co je to laska, vyslo by z neho nejaka pompenzne okazala definicia.  

    Dnes by som ten velky koncept rozmenila na drobne. Tak ako prichod deti rozdrobi kazdy vztah. Rozmelie ho tak isto, ako ked mlynar vezme vzneseno vztyceny klas obilia a pomelie ho. Ak za nieco stoji, spravi z neho muku, v opacnom pripade to cele premeni na praobycajny prach, ktorym zapadnu leskle spomienky toho, co kedysi bolo ale uz sa nikdy nevrati. Je to tak lahke zazit VELKU lasku. Najme ak s tou velkou laskou nemusite denno denne zit, ci kazdu noc vstavat a krmit male dieta, kym on spi. Je lahke drzat sa za ruky pri zapade slnka a verit ze clovek nasiel svoju spriaznenu dusu. Vsetka ta intenziata rannej zamilovanosti dokresluje prehnane optimisticky obraz reality. Kazdodenny zivot, po boku vyvolenej osoby, ale gumuje leskly ram okuliarov zamilovanosti a zrazu sa clovek ocita zoci voci muzovi, co nechava na policke prazdne krabicky od caju a chodi neskoror domov z prace a zene co vytlaca zubnu pastu od polovicky a pohadzuje svoje ponozky po celom byte. 

   A potom, potom je to zrazu tak lahke nevidiet ten zapad slnka. Nepocut, ze v radiu hra jej oblubena skladba. Necitit potrebu drzat niekoho za ruku. Clovek sa uz nediva do oci, diva sa ponad plece na nevynese smetie a neumyty riad. Lebo den je zrazu plny povinnosti, a skladat dokazy lasky uz nie je prioritne. A prave tu lezi moja odpoved na otazku o laske. Prava a neochvejna laska nie je ta vzrusujuca emocia co nami prebehne intenzitou bleskou. Su to tie criepky, co sa trusia z nasich ruk pocas dna i po dvoch detoch a rokoch spoluzitia. Su to tie Detaily. Ustaranemu a vystresovanemu oku mozu uniknut, no ked sa zadiva lepsie, su tam. Male, nepodstatne detaily, akym je nechat bezat motor v aute, aby mohla dohrat skladba v radiu. A to len preto, ze niekto na kom zazeli ma tu skladnu rad...

Blbe otazky

Ani poriadne neviem kde to zacalo..ale ako had sa mojim zivotm odvija nit Blbych otazok. Potichu sa priplizia v roznych zivotnych situaciach z najroznejsich stran... Viem, z casti je to na prelomenie trapneho ticha, na zacatie konverzacie, ked uz clovek nevie co sa ma spytat, z casti je to nedostatok fantacie ci taktu...Pre daneho cloveka je to jedna otazka, no pre tazaneho sa, je to ta ista opakujuca sa otazka. Stale dokola. Ze neviete co mam na mysli? Schvalne kde na rebricku postupnosti otazok ste?

A co skola?
Prva, notoricky trapna otazka o skole...za 17 rokov mojho studia na roznych stupnoch skol ma tato otazka nikdy neopustila. A nikdy som neprisla na to, co presne ma znamenat. Co presne mam dotycnemu odpovedat? Sumar mojich znamok? Ci ktory spoluziak ma taha cez prestavku za vlasy? Samozrejme moja mama s hrdostou hlase vzdy odpovedala aka je ta jej dcera sikovna. A to aj vtedy, ked som bezne nosila domov trojky z diktatov. A na vysokej skole sa zas "postazovala" mojou posadnutosu dostat zo vsetkych skusok Acko.
A mozno je tato otazka iba vyzvou aby pysni rodicia mohli nasuchorit svoje perie. Pochybujem ze moju osemdesiat rocnu tetu mohol zaujimat moj sloh z vlastivedy, ci pisomka z chemie. A neschopnost zohnat skripta z patopsycholgie nedavali spavat iba mne. Tak som niekde na pol ceste medzi naletmi otazok tohto typu som pochopila vyznam slova zdvorilostna otazka. A hned po promocii som pochopila, ze tieto otazky su nekonecne. Sme odsudene na kolobeh Blbych otazok, co nas maju sprevadzat zivotom

Uz si si nieco nasla/ Ako to ide v praci?
Je len dospelackou obmenou otazky o skole. Az na to, ze miesto aby sa vas pytali na skusky, sa vas kludne dotycna osoba moze, netaktne spytat na vas zarobok.

Kedy sa vemete?
Toto je otazka, ktorej predchadzaju roky rokuce otazok -a uz niekoho mas? Na tuto otazku je radno odpovedat negativne- Nie nikoho vyznamneho este nemam. Preco? Lebo kladna odpoved na otazku so sebou prinasa sled dalsich, nekonecnych otazok. Na cele je otazka- Kedy sa vezmete?
Zaujimave, ze nikto nidky nedoda - kedy sa vezmete, mam pre vas vhodny svadobny dar- 2 tyzdne na Maldivach. Alebo novucike auto, ci dom. Alebo nieco podobne. Ludia len radi vrtaju v sukromi.
Co mna fascinuje je, ako rychlo ludia citia potrebu sparovat vas s vasim novym objavom. Po par tydnoch, ci mesiacoch ked sa budete na verejnsoti objavovat po boku tej istej osoby,  je velmi pravdepodobne ze si vykoledujete otazku ohladne svadby.

Ak sa dopracujete k svadbe dufajuc ze uspokojite zvedave okolie a uz nic nebude chciet, ste na omyle. Je mozne ze uz v den svadby si tetusky nasadia up-grade otazkovej platne a zacnu sa pytata - A kedy bude babo?
Ak nahodou mate najprv babo a potom svadbu, vymente si poradie, ale princip hry je ten isty. Dohnat vas k zufalstvu. 
Dnes ako matka dvoch deti by som rada poslala spravu do minulsoti vsetkym co sa ma po svadbe pytali na to ze kedy bude babo - Drahi moji, ak nemate v umysle prist robit baby sitting a to najma po nociach, nepytajte sa ma na potomkou. Nestarajte sa do toho ci a kedy budem mat deti, kedze tazoba ich vychovy sa vas netyka. Odpustite si stavat ma do svetla tej sebeckej zeny co si nezasluzi ine len krizovy vysluch o plodnost mna a mojho muza.

A teraz to najlepsie a konecny dokaz ze Blbe otazky nikdy neskoncia. Viete co nasleduje ked porode svojho prorodeneho? Len, len ze vam spolu s gratulaciami v porodnici niekto nepolozi tu "logicky nasledujucu otazku" - a kedy bude bracek/ sestricka?

A o tom, ze niektori ludia sa nekontroluju (alebo su uplne mimo reality) svedci aj fakt, ze sa to kludne spytaju aj mami malych dvojiciek. V mojom svete sa akosi casto, v poslednej dobe, opakuje so smiechom polozena otazka - tak teraz malym zbojnikom treba dat sestricku, nie?. V skustocnosti si myslim, ze sestricku budem potrebovat ja. A to v blazninci, kde skoncim ak by som aktualne mala robit akekolvek zmeny v pocte clenov nasej rodiny.

To nikdy neskonci? Vazne! Co je to s ludmi! Ked tak radi strkaju nos do osobnych zalezitosti inych, prosim, zapojte sa. Nos inych nepotrebujem, ale ich ruky ano. Ale zatial co nos vam podstrci kazdy rad, napomocnu ruku si radsej strci do vrecka.

cudzinec

Divam sa divam, ako sa to vsetko meni. Vsetky dvierka na skinkach su uzatvorene detskym zamkom. Vsetky sklenne a rozbitelne objekty zmyzli. Nabytok sa popresuval tak, aby zakryl elektricke zastricky. V kuchyni mame ten-mnou-tak-nenavideny plastovy obrus. Vsteky knihy, DVDcka a CDcka sa presunuli do vyssich urovni nabytku. Niektore dvere musia ostat pocas dna zavrete. Teleskop a ine potencialne nebezpecne predmety sa stratili z obehu. Telefony, kluce, dialkove ovladace a ich ochrana a prezitie sa stali TOP prioritou dna. To iste plati aj o pocitaci. Vsetku okna v byte boli vymenene za nerozbytne skla. A nocny stolik ma uz iba orkrasnu funkciu, nie je mozne nan nic polozit.

Zmenil sa. Nas byt sa zmenil, prisposobil sa nasim detom. Obcas sa v nom ale citim ako cudzinec. Nesmiem si polozit salku s cajom priliz blizko okraja stola. Nesmiem si citat casopis, ci nieco si pisat. Nesmiem nic polozit vedla seba na pohovku. Nesmiem zabudnut rano vytiahnut budik zo zastrcky. Nesmiem ist do kupelne ak ma mali vidia. Nesmiem si sadnut do mojho kresla v pracovni. Nesmiem zehlit, venovat sa hobby, lakovat si nechty...zoznam je dlhy.

A ja cakam, kedyti mali vyrastu a stanu sa plnohodnotnou, nedemolicnou sucastou rodiny a domacnosti....

Slovenska hymna hanebna....

Skuste sa Americana spytat ci je hrdy na to, ze sa narodil v Amerike. Odpoved bude jednoznacne YES. Skuste sa spytat takeho Taliana co si mysli o talianskej kuchyni. Samozrejme vam odpovie ze niet nad tanier cestovin - talianskych. Skuste sa spytat takeho Slovaka, ci je hrdy na svoju vlast...a odpovie vam - a na co presne mam byt hrdy?

Narod ktory pozostava z jedincou co nevedia najst nic, na co by mali byt hrdy v rodnou hniezde, si nezasluzi ani len vlastnu zastavu a stoji za to aby ten, co odide posledny naozaj uz len zhasol. A odsrouboval ziarovku, aby tak zamedzil moznym buducim pokusom a prinesenie svetla. Narod, ktoreho jedinci sa buria ak maju spievat SVOJU hymnu, si vazne zaslizia zhnit na hnojisku zabudnutia dejin. Preco sa este vobec unuvame pouzivat svoj jazyk, ved je to jazyk nejakych anonymnych Slovakou co mi nic nehovoria. 

Ak by ste sa ma spytali ci chcem spievat kazdy pondelok moju hymnu, odpoviem ANO. Preco? Boze aka smiesna otazka, lebo je to MOJA hymna. MOJA! Asi nie je najkrajsia, a mozno nie je ani najmelodickejsia, ale je MOJA! Nie je to hymna nejakych anonymnych Slovakou, ani nejakych politkou. JE MOJA! A to je strasne vela. Patri mne, reprezentuje mna, hovori nieco o mnea o ludoch na ktorych mi zalezi. Hovori, ze som sucastou rodiny, naroda Slovakou, ktory maju svoju hymnu. Je skvele mat piesen, ktora je o mne.

Obcas mi diskusie o narodnosti pripadaju ako rodina rada, co sa nevie dohodnut ci chce mat na zvonceku svoje meno.

Kedysi sa ma ludia pytali preco som hrda na svoju vlast a ja som splietala cosi o Tatrach a o kulturnom dedicstve...To je strasne klise. Tatry ma uchacuju. Ale rovnako ma uchvati aj akykolvek iny pekny kus hor kdekolvek. Hviezdoslavove sonety mi netrhaju srdce a Sturov boj o autonomiu sa mi zda byt prilis vzdialeny mojmu svetu. Ale je dovod preco som hrda na moju vlast. Lebo na Slovensku, tam je ten maly kusok ulice, kde som sa prvy krat bicyklovala. Je tam Slavin, ktory som vzdy vecer videla z nasho okna. Je tam skola, kde sme povinne pisavali diktaty a cez prestavky skakali gumu. Je tam Shine a Brana. Je tam moja stredna skola so vsetkym co k tomu prati. Aj moju prvu vyplatu som dostala v Slovenskych korunach a moj vysokoskolsky diplom nesie Slovensky znak. Je to svet plny spomienok. Ak by sa toto iste odohralo o niekolko kilometrov dalej, bola by som hdra na tu vlast ktora mi toto poskytla. Tak, ako keby som sa narodila matke o izbu dalej, volala by som sa inak a hrdo niesla meno inej rodiny. No ja som sa narodila a vyrastla na Slovensku a to zo mna cini Slovenku. Ta skusensot, tie zazitky, nie pas ci dokumenty. Su to priatelia, co na mna hovoria tou recou. Zmysel pre humor, ktoremu rozumeju iba ti moji najblizsi...toto je to moje Slovensko. Nie su specialni lebo su Slovaci, ale su specialni a su Slovaci.  


Pre mna byt vlastnencom neznamena milovat vsetkych Slovakou. A neznamena to, ze teraz nutne musim zacat vyvarat halusky. Ani si nemienim vyvesit v byte nasu zastavu. Znamena to, ze ked sa ma niekto spyta odkial som, tak viem odpovedat. Znamena to, ze viem odkial prichadzam a viem ako sa ten maly svet vola. Znamena to, ze hovorim na moje deti po slovensky, aj ked sa s tou komplikovanou recou asi nikde vo svete nedohovoria. A znamena to, ze mam respekt pred mojim narodou. Uz len preto, lebo som jeho sucasotu a to ho pre mna cini vynimocnym.

Nehovorim, ze Slovensko je najlepsie. Ze ma najviac co dat. Ze je to to najuzasnejsie miesto. Ale ono aj Eifelova veza by bez svojej slavy nebola ine ako hrdzava veza a keby Socha slobody, nemala za sebou svoju PR kampan, tiez by nebolo viac ako obycajnym monumentom. Co tym chcem povedat? Ze obcas hodnotu veci urcuje to, ako sa ne ludia divaju aku im prisudzuju hodnotu. A to plati aj o Slovensku a tom ako ho vnimaju samotny Slovaci. 

Takze co sa mna tyka, ja by som na zvoncek pri vchodovych dverach kludne pripla meno a nechala aby po jeho staceni zaznelo to tazkopadne: "Nad Tatrou sa blyska..."

I will survive!!!

Vcera ked sa moj muz zobudil, pozrel sa na mna a prva vec co mi ponad nase vacsinu-postele-okupujuce dvojicky povedal bolo: "poznacila si si SPZtku toho kamionu co nas sejmul?"

Posledne dva tyzdne som sa citila ako v mlynceku na masso...Nespiace dieta, nasledne chore deti, moj crevny virus, napriek ktoremu sa musim starat o dve deti,  niekoko noci ked sme isli spat az okoli siedmej rano, vecne upratovanie a pranie ogracanych veci (prave mi perie pracka - jedenasta za poslednych pat dni), prebalovanie deti co maju hnacku, pes s ktorym nema kto ist von a tak musi cikat na psiu plienku, na ktoru sa nevie poriadne trafit, opat sa tvoriaca plesen v kupelni (co porkyva uz jeden cely mur) a v dalsich 4 izbach...ma to vobec niekde koniec? varit, upratovat, nesapt, chlacholit mrzute deti...nadovazok je konecne vonku tak krasne, ale kde najst silu ist von?

A tak som si aspon pustila hudbu...moj obluneny subor...vyber tych piesni co mi maju co povedat. Moje najmilsie...a zrazu na mna Gloria Gaynor spusti : "First I was afraid, I was petrified......." Nieco vo mne sa stavia na nohy a ja s tym...zacinam tancovat po byte a kricat tak hlasno ako len viem ... 

"Go on now go walk out the door

just turn around now 'cause you're not welcome anymore

 (a v mojej mysli vidim vsetko to zle, tu smolu, choroby a unavu ako sa zosobnuju a balia si kufor...stoja pri dverach, ku ktorym sa blizim a davam pomyselnej bytosti riadny kopanec tam, kde slunce nesviti)

weren't you the one who tried to hurt me with goodbye

you think I'd crumble,

you think I'd lay down and die, 

Oh no, not I, 

I will survive
as long as i know how to love, 

I know I will stay alive, 

I've got all my life to live, 

I've got all my love to give, 

and I'll survive, 

I will survive!!!  

ako sa clovek (ne)stava vykorenenym

Ked sa clovek odstahuje, v istom zmysle sa pre neho svet odkial odisiel zastavil. Ludia a ich zivoty sa zastavili. Stale veri, ze ked sa vrati, najde tu istu partiu ludi, ktoru zanechal. Zabavajucu sa na tych istych vtipoch. Tu istu nevinnost. Tu istu naladu. Ten isty vztah.

Lenze ono to tak nie je. Ludia sa menia. Atmosfera sa meni.  A vy tam nieste aby ste to videli, aby ste reagovali. Tak sa clovek stava vykorenenym. Nie ked odchadza, ale ked odumieraju vazby, korene ktore mal. Ked sa ludia hybu dopredu vo svojich zivotoch a vy tam nieste aby ste tomu boli svedkami. Ked sa absentujete v zivote tych, na ktorych tolko zalezalo. V ich kazdodennom zivote plnom vitazstiev a padov. Ked tam nieste aby ste ich objali. Aby ste odpovedali na telefon. Ked tam nie ste na rozhovory pri salke caju. Ked sa vam nepodari prist na svadbu na ktorej ste tuzili byt. Nie ste tam pre nich, a to i napriek tomu, ze na tych ludoch tolko zalezi.

A ked sa clovek hybe dopredu, korene co ho drzali na rodnej zemi sa pretrhavaju. Nove zazitku, miesta a ludia pretinaju stare spojenia. Clovek preziva nieco nove a nema pri sebe tu znamu tvar, aby sa o to mohol podelit, aby mohol napnut novy koren. Ma plnu hrst vtipov, ale z miestnych im nik nerozumie. Ked sa vracia domov, je uz host, nie domaci. Svet sa zmenil. Nove budovy, nove obchody, novy ludia, co vas nahradili v zivote blizkych. Clovek marne hlada ten svet co opustil. Tu atmosferu. Tie vtipy. Par krasnych vecerov plnych smiechu a potom je cas zavriet kufor a vratit sa tam, kde brebieha kazdodenny zivot. Inde.
Tak umieraju vztahy. Ked je clovk priatelom uz iba preto, lebo je na facebooku v skupine s tym nazvom. Ked sa o jeho zivote dozvedam zo statusov a nie z rozhovorou.


A napriek tomu, ta laska co ste k tym blizkym citili v srdci, neumiera. Tie zazitky, spomienky ostavaju aby vytvorili pevny zaklad, ktory ani najvacsia vzdialenost nemoze vymazat.
A ak ludia stoja o vase vzdialene priatelstvo, ostanu vo vasom zivote a budu ho kultivovat. O to su tito ludia cennejsi. Taketo priatelstva milimetrovymi krokmi rastu s kazdym emailom. S kazdou navstevou. S kazdou spravou. 

A potom sa moze stat, ze vasi najblizsi priatelia su ti najvzialenejsi. Narodila som sa pod stastnou hviezdou, pretoze Boh bol ku mne stedri. Poslal mi do zivota uzasnych ludi. Nie je pravda ze Slovensko nema nic svetove...pre mna ta mala krajina, s premierom ktoreho som nikdy nezazila "kralovat", ma nieco vynimocne. Priatelov, ktory ma neopustili ani napriek mojej zivotnej volbe. Ani napriek tomu, ze tam uz nie som aby som ich objala kazdy den. Aby sme skocili do cajovne, ci aby som odpovedala na telefon. 

Ako clovek dospieva, skrz zivote skusensoti, zacina chapat, ze v zivote su iste veci dolezite. Majetok, praca, osobny rast, peniaze, cestovanie....A potom pochopi, ze najdolezitejsie zo vsetkeho nie su veci, ale ludia. Rodina a priatelia. Socialna siet. A ich laska a priatelstvo ktore vam ponukaju. Nie je nic dolezitejsie na Zemi. Nie je nic cennejsie, ako priatel co tu pre vas je.  

Mam velke stastie, pretoze moji blizki ma neopustili. A za to vam dakujem. Najme mojim najblizsim z najblizsich-  Zuzke, Mili a Ade.

slava sv. VALENTINU !!

Vela ludi na tento sviatok hneva. Maju mnohe namietky. Ze je americky. Ze je prevzaty. Ze je komercny. Ze vela vela ludi nan upada do stresu, do depresie. Ze by ho bolo treba zrusit. A podobne. Staci prebehnut webom a najdete mnozstvo reakcii o tom, aky zly je tento sviatok...

Tak ja si dovolim OPONOVAT.

 Pre mna je Valentin sviatok lasky. A nezasluzi si laska svoj den v kalendari? Ked ju ma republika, ked ju ma kopec svatych, ked ju ma mier, ked ju ma praca a dokonca aj ustava ma svoj den...tak preco potom by jeden den nemohla mat aj laska?
 Je to skvele mat jeden den, ked cloveku kalendar pripomina - uz si dal darcek svojej laske? Nie, no 14teho februara na to bude vhodny den. A nie preto, ze ma narodeniny a vsetci mu davaju darceky. Nie preto ze su Vianoce a obdaruvas vsetkych. Proste preto, ze ho lubis a chces s nim oslavit svaitok lasky. V den ked dostane iba jeden darcek - od teba. 

   Argument o prevzatosti je dost neopodstatneny. Skuste si zobrat kalendar, a schvalne zratajte POVODNE Slovanske sviatky. Ak je svaty Valentin prevzaty a dokazeme ho oslavovat, sveci to o tom, ze aj u nas sa najde dost zamilovanych, ktori ho chcu oslavit.

Ze je komercny? A co dnes nie je? Staci ze nejaky Misko Mrkvicka z Horneho- Doleneho sa dostane do Super star a uz je komerny aj on...tak preco neskomercnit aj lasku a jej sviatok?

A ze vela ludi upada do depresie? Tak isto by sme teda mohli zrusit den matiek, keze nematky su diskriminovane a v depresii. Den deti, kedze velkym dospelym pripomina smuty fakt, ze uz nie su detmi. Novy Rok, kedze nam pripomina, ze zas sa nieco konci a mizne v nenavratne.  

Pre mna je toto den, kedy ma laska a zamilovanost priestor v kalendari. A to miesto je opravnene. Co lepsie by sme mohli oslavovat ak nie to, ze niekoho milujeme a niekto miluje nas? Tak chodte za svojou laskou a nechajte aby vas rozmaznavala. Nie lebo je to dnes "Povinne" ale preto ze to za to stoji.

Pretoze ako sa hovori - pre svet si iba clovekom, ale pre nejakeho cloveka si celym svetom.

Vystup na Mount everest - alebo zivot s dvojickami

Pani na urade sa na mna usmieva a pyta sa, ako to vobec zvladam s dvoma detmi naraz....to je jedna z najbeznejsich otazok mamam dvojiciek. Ludia tusia, ze s dvoma to musi byt tazke, no ani netusia co  presne je to tazke. Pre mna, to najtazsie na dvojickach su detaily. Veci, ktore mamam s jednym dietatom ani nepridu zatazko.  Veci, ktore by nikoho ani nenapadlo, ze mozu byt namahave. Ako obliect a vyzliect dieta. Zas a znova. Umyt mu ruky. Dat ho do auta, vybrat ho z neho a dat do kocika. Malickosti, ako vyzut mu topanky, ked ho davam cez obed spat. A opat ho obuvat. Dat mu najest, napit ci dookola prebalovat. Cistit zuby. Nosit hore a dole schodmi v byte bez vytahu, alebo proste vziat na ruky... a nic z toho nie je samo o sebe namahave...je to mozajka mnozstva  nesmierne malych omrvieniek uloh, vynasobene dvoma, prebiehajuca hned za sebou (alebo sucastne). To je to najtazsie na dvojcatach. Tie male omrvinky materskych povinnosti, ktore sa nakopia a vynasobia cez den a vyrastie z nich obrovska hora. Vyrastie z nich Mount Everest. 

Schavlne si to skuste predstavit. Prave ste komplet naobliekali svoje dieta. Boli vas chrbat, zacinate sa potit v bunde. No zial nemozte ist este prec. Musite ten isty proces urobit este raz.  Podarilo sa vam dostat obed do dietata a mate toho tak akurat dost a chcete si ist na chvilu sadnut? No to zial nepojde, lebo ste len v polovicke. Ak ste dieta uspali a padate unavou, tricko vam taha este jedno take  iste, uspanie sa dozadujuce dieta. Ked ste docistili zuby ci umyli vlasy malemu , bojovnemu gladiatorovi, ktory vas teraz zo srdca nenavidi, v kuchyni na vas caka este jedno dieta, ktore vas bude o chvilu nenavidiet.  

 Aky je teda zivot s dvojickami? Je to ako vystupit na osobny, vnutorny Mout everest. Prekonavajuc svoje fyzicke a energeticke limity, kde unava nema pravo byt vzata v uvahu. Kde je jedno ako velmi ste vycerpany, musite vstat a vziat so sebou svoje unavene telo. Mount everest plny nekonecnych uloh, ktore ked clovek konecne splni, padne na zakladnu a musi urobit ten isty vystup este raz (a podla moznosti rovnako dobre a oddane, kedze medzi dvojcatmi sa nesmu robit rozdiely.)  A takyto vystup sa deje mnoho, mnoho krat za den. 

    Viete co je smutne? Ze to najtazsie na dvojickovom materstve, tieto opakujuce sa omrvinky ostavaju nedocenene, skryte....Lebo ako velmi len moze byt namahave obliect dieta? A dat ho do kocika? A dat prebalit ho? A vziat si ho na ruky a dat mu mlieko? A vybrat ho z postielky? A ist niekam s kocikom? A posadit dieta do sedacky aby sa najedlo? A nakrmit ho? ...dvakrat za sebou, niekolko krat za den? 


 Skuste si predstavit ze musite is na urad nieco vybavit s jednym dietatom...ako velmi je to namahave? Dobre...tu je moj pribeh o tom ako som isla nieco vybavit. O takom  mini multivystupe na Mount Everest dnes poobede...

12:36

Presne tolko ukazovali hodiny v aute.Casu nebolo vela... Urad zatvaral o13tej. Kopa aut predo mnou a este vacsia vo vedlajsom, lavom pruhu, do ktoreho som sa nutne potrebovala dostat, aby som mohla odbocit. Samozrejme moja potreba odbocit, tak ako aj moja smerovka, boli ukradnute soferovi v lavom jazdnom pruhu. Rozhodol sa nepustit ma don. A kedze za mnou bol slusny pocet aut, ktore nestalo za to ohrozit pripadnym brzdenim, rozhodla som nechat smerovku a moju potrebu odbocit tak a urobit si okruznu jazdu mestom. Tato obkluka ma stala 7 minut casu.

12:45 

Parkujem az na tretom volnom mieste. Zdalo sa dostatocne velke pre moje auto a mizerne parkovacie schopnosti.

Otvorit zadny kufor tak, aby neusiel pes, rozlozit dvojkocik, natiahnut jednemu dietatu ciapku, zatial co protestuje, odopnut ho zo sedacky, vziat na ruky a nalozit do kocika, zapnut. Zopakovat to iste v naramnej rychlosti aj s druhym potomkom a nezabudnut sa na potomkou usmievat (aby sme z nich nevychovali neurotikou). Najst na podlahe auta moju tasku, zavriet auto, nezabudnut na parkovaci listok a psa...a to najdolezitejsie - stihnut to vsetko do minuty

12:46. 

Presun na dalsiu disciplinu  - beh na urad. Cesta sa smyka, kedze prsi a chodnik je z mramoru. Uloha okamihu je nespadnut, nenechat ujst kocik, kedze cast cesty je strmo dole...treba sa posuvat vpred dostatocne rychlo, aby nam nezavreli urad a dostatocne bezpecne, aby sa mal kto este vratit naspat do auta...Najbezpecnejsia sa zda byt vozovka. Schadzam z mramoroveho chodnika, akluckujem medzi autami.

12:50

Urad ma tri vchody a ani na jednom nie je nazov uradu ktory hladam. Vchadzam do jedneho, manovrujem dvojkocik...Informacna budka je prazda, zda sa, ze informator uz odisiel na obed. Nastastie je tam  pocitac s web strankou uradu k dispozicii. Rychlo hladam cislo.Vytahujem mobil, vytacam cislo a modlim sa, aby mi este na urade odpovedali. Citim sa dost unavene. Po chvilke zvonenie sa nastastie ozyva hlas spasi. Pytam sa uradnicky, kde presne su. Po chvilke slovneho pin-pongu informaci vysvita, ze su blizko. Ale na inej adrese. Tak o ulicu dalej...Divam sa na kocik a je mi do placu , pri predstave co ma caka za namahu...pani mi slubuje ze na mna pocka. Asi vycitila moju stratenost a zufalost v hlase. Snazim sa vyjst z uzkych dveri s kocikom a vracajuc sa k autu, nemysliet na to co ma caka. Tentokrat tlacim kocik do kopca v polobehu.  Podoba sa to snahe vytlacit v behu pred sebou 50 kilovu pracku. Detom sa to paci. Sleduju auta, zatial co ja sa modlim, aby do nas nejake nevrazilo. Kopec je skutocne strmi. Moje srdce bije nahlas, od namahy aj stresu

13:03

Lapam dych, zatial co nejaka fajciaca Talianka sa mi prihovara. Teda malym. Vydychujuc na nich cigaretovy dych. Proces posilnovania sa opakuje s opacnym postupom, najprv nalozit deti, potom kocik...Ako zapinam  prve dieta do seacky v aute, citim, ze uz skutocne nevladzem a nechcem...a to som este nic nevybavila. Nemam chut ich opat odopinat, prenasat, rozkladat a skladat kocik, ked o part minut to musim urobit nanovo. Oblecene deti maju nieco cez 13 kil a kocik sa blizi k 20tym.  46 kil  v pohybe. Chce sa mi plakat. Chcem mojho princa na bielom koni, co pride a nalozi mi obe deti a aj ten mizerne tazky kocik do auta. A aj ho vylozi.

13:05

Snazim sa zaparkovat. Samozrejme mi to nejde, lebo parkovat na rusnej ceste, medzi dvoma autami za sebou nikdy nebola moja silna stranka. Okolo iduci chlap sa mi smeje. Som na smiech. Zufala, vystresovana,  fyzicky unavena matka, co nevie trafit autom do medzery medzi dvoma dalsimi autami, spiatockou. A moznoby som sa tam aj trafila. Keby:  - mi na zadnom aute nemrncali dve unudene deti
                               - som nebola v strese, ze meskam a neatakovali ma v sekundovych intervaloch flasbackove predstavy o tom, ako je cela tato namaha zbytocna, lebo ta pani  na mna nepocka
                               - zuflastvo, ze existuju vyhradene parkoviska pre invalidou so skvelym pristupom ale pre matky s malym dietatom  (dvojickami) nie
                               - dookola nesla miliarda aut a moje vztahovacne ja mi neopakovalo, ze vsetci co prechadzaju nepochybuju o mojej nemoznosti (okoloiduci smejuci sa pan moju teoriu este podporil)
                               - som bola nemej unavena a oddychnuta, v dobrej nalade, tak tam tu spiatocku dam a supnem to nase auto dnu jedna radsot...
                                 - a keby nebol dalsi tucet viac- menej dolezitych premennych v mojej hlave

Vzdavam sa teda pokusu o manevrovanie na ociach verejnsoti, otacam auto a vraciam sa spat.,v snahe nasjt nejake miesto inde...nastastie o kus dalej (a na opacnej strane cesty) nachadzam dve volne miesta na parkovanie. Ako vypinam motor, citim slusne vycerpanie len pri pomysleni co ma caka...dvojmo. Vytahujem, rozkladam, odopinam, prenasam a opat zapinam. Dva krat. Nevladzem. Sty krat za poslednu polhodinu. 

Prechadzam cez dve cesty co ma delia od uradu - samozrejme obrubnik nema zraz, musim  za behu nadvyhovat kocik a modlit sa aby ma niekto nesejmul.

13:15

Konecne som na spravnom mieste. Urad je na prizemi. S vydychom otvaram vchodove dvere a zistujem, ze od prizemia ma deli 15 schodov. Zvazujem ci toto je ten moment kedy sa uz mozem zlozit a cakat na zachranu. Mam opat raz vybrat deti z kocika? A potom? Drzat ich oboch na rukach? Drzat ich za ruky? Nechat ich kracat? Toto je faza ked mozu, vedia a s velkou chutou aj robia vypady na vlastnu past do terenu, ignorujuc moju snahu usmerit ich. Idelane kazdy na inu svetovu stranu. Preco ja nemam niekoho kto by ich postrazil na pol hodinu? Toto vsetko som mohla vybavit omnoho rychlejsie, bez ziveho zavazia? Nakoniec sa rozhodujem zdolat schody aj s kocikom. Presuvam sa dopredu, pred kocik a taham. Jedno z mojich deti sa skevo zabava a smeje. Snazim sa smiat spat -Kvoli formovaniu osobnosti, Ale vnutri je moja osobnsot, tym co sa deformuje. Spolu s chrbticou a svalmi. Nahlodava ma strach ,ci na mna ta pani este caka a ci toto vsetko nebude zbytocna namaha. Uzke vchodove dvere na chodbu pred uradom moj zly den istia. Tocim, manovrujem, tlacim a nadvyhujem kocik, az konecne predne dve kolesa prechadzaju uzkymi drevenymi dvermi, nechajuc na nich otlacok. Zadne dvere ale maju kolesa vacsie, nie je sposob ich pretlaci. Moje nadvyhovanie, tlacenie a tahanie tazkeho nakladu je zbytocne. Fyzicke sily mi dochadzaju, mam chut sa pridat do tabora loserov, sadnut si  na chladnu - opat raz super smyklavu, mramorovu dlazbu - a plakat, kym ma nejaky silny muz nepride zachranit a nepretlaci mi kociar. Prichadza starsi muz, s jasnou snahou vyjst von z uradu. Moj kocik blokujuci vchod sa mu nepaci, snazi sa mi pomoct v manovrovani. Je to marne. Kocik nejde ani dnu, ani von. Je skvelo zahasprovany na pol ceste. Nakoniec sa mu zvnutra podari otvorit aj druhe kridlo dveri a venuje mi pohald hovoriaci jasne - to ta mohlo aj samu napadnut dievca, tie dvere najprv otvorit!

Napadnut ma to napadlo. Ale osobne uz nevladzem. Chcem len prejst dverami. Uz ziadne pridavne manovre moje telo neznesie. A pritom sme este nic nevybavili.

13:23

Vchadzam do kancelarie. Zalieva ma pocit previnenia, ze zdrzujem uradnicku co na mna musi cakat a vlna tepla. Rozdiel v teplote medzi dnu a von je obrovsky. Viem co to znamena. Opat mam chut plakat.  Dalsi manover naviac. Musim vybrat deti z kocika, dat im dole ciapky, sal a bundu, aby sa nespotili...tiez to znamena o ulohu naviac, co robit, ked budeme odchadzat. 

Jednomu z mojich deti sa navyse napaci nove miesto, musim ho drzat na rukach, kym  vyzliekam druhe dvojca. A taktiez, kym vypisujem formualre. Druhe dieta naopak netrpi velkou ostychavostou. Nove ihrisko sa mu paci. A tak treba sledovat jeho demolicne prace. Medzi chlacholenim jedneho placuceho a krotenim druheho, skvelo sa zabavajuceho dietata, treba vyplnit 4 strany dokumentov v jazyku ktory ani nie je moj vlastny. Test koncentracie a fyzickeho vypetia sucastne, k comu sa pridava aj skuska postrehu, ako moje dieta taha na zem kabel od telefonu. Vacsina otazok co som sa chcel spytat  uradnicky sa mi zda nedolezita. Podstate je ukoncit toto trapenie. Koniec koncov ma caka cesta domov (nalozit a vylozit malych), ist k babke (obliect, vyzliect, umyt ruky) a domov spat (vyzut a ulozit do postielok) a najest sa a hrat sa ... hrst dalsich omrvinieko velkosti Mount Everstu...

preco sa hovori...CO SI TALIAN?

Viete preco sa hovori - Co si Talian? a mysli sa tym - si uplne mimo?

Nazornym prikladom preco ONI su Taliani a iste veci su mozne iba tu, je historia mojho ON a OFFlinovania na internete...
 
2005 - naivna a CHELLOm rozmaznana Slovenka prichadza doTalianska a nachadza pozostatky Diall -up pripojenia. Ziada Telecom Italia o ADSL pripojenie. Prichadza kladna odpoved s tym, ze technici sa coskoro zastavia. Ubiehaju mesiace a nik sa nezastavuje, Telecom posiela stale rovnaku spravu - coskoro. Slovenke dochadza trpezlivost. Nakoniec Telecom prichadza a instaluje internet....DO SUSEDNEHO VCHODU ku svokrovcom (priezvysko je rovnake)...tak moji skoro 80 rocni svokrovci, ktori netusia co presne to je ten internet, prisli k ADSL pripojeniu. Nasa domacnost ostava stale na suchu. O zmenu mozme poziadat az uplinu 2 roky zmluvy. Tak s laptopom pod pazuchou sa prechadzam z jedneho domu do druheho, aby som sa mohla pirpojit.

2005-2008 - pripajam sa a riesim vsetko virtualne v pracovnej dobe. Odchod na matersku odstavil moje pripojenie.
Medzicasom zistujem, ze by ma stalo viac ako 100 EURO kupit dostatocne dlhy kabel, ktory by presiel zo spalne svokrovcov do nasej kupelne. Nenasla som ale nikoho kto by bol ochotny ho natiahnut. Super potentny modem s dosahom viac ako 300 metrov, straca svoju potenciu hned po druhom mury. Jediny sposob ako sa internet moze dostat od svokrovcov k nam, je nechat modem na balkone a otvorene kupelnove okno non stop. Par krat som sa pokusila pripojit, sediac na zachode, nez mi doslo ze aj toto internetove pripojenie skoncilo v H*jzly 

2008 - Slovenke dochadza trpezlivost s MOBILNYM pripojenim, ziada napravu. Dostavam novy laptop a USB pripojenie, ktore podla Telecomu funguje z celeho Taliasnka. Z celeho Talianska hadam ano, ale z nasej domacnosti NIE. Respektive funguje- podla toho ako fuka vietor a kolko uzivatelov je na kluci zavesenych.
USB kluc sa tak stava druhym internetovym pripojenim za ktore platime a nepouzivame. Vlastnim 1 USB kluc - modem, 2 internetove pripojenia, 3 modemy a 4 pocitace a aj tak som stale OFFline.

2008-2010 pripajam sa z kuchyne na suseda, ktory nema zablokovanu siet. Keby som vedela o ktoreho suseda ide, ochotne mu zaplatim, alebo darujem USB kluc.


2010 - tretie internetove pripojenie! Iny operator (ale stale zavisli od Telecomu, lebo ten ma v konecnom dosledku jediny monopol na telefonne pripojenia a ine ako telefonicke pripojenie toto mesto nepozna). Novy modem vydrzal mesiac, kym sa rozhodol ze to vzda. Nahradny modem, ktory nam poslal novy operator minuly tyzden funguje...zial iba 3 minuty a potom je nutne sa opatovne pripojit..a zas a znova, a znova a znova...sa da surfovat, ak musite po par minutach vytiahnut surf na breh a opatovne sa hadzat do virtualneho mora?
 
Niekde do zatvorky by som mala dodat, ze samozrejme pripojenie na USB kluc nefunguje z notebooku z ktoreho funguje pripojenie u mojcih svokrovcov a jediny notebook ktory fungoval z oboch, odrovnalo moje dieta. Co z toho vyplyva? uplna neschopnost najst niektore dokumenty a emaily (vdaka Bohu za Gmail). Dnes som hladala v oblubenych strankach jednu web stranku, ktoru mi Google nevedel najst...az potom mi doslo,ze ju mam ako oblubene v druhom PC a ten z tohto pripojenia nezapnem...

Takze, preco sa teda hovori co si Talian? Lebo oni su svetovy majstri chaosu. Ak si myslite ze nieco je nemozne, musite zobrat do uvahy aj premenu akou je taliansky narod. Nic nie je nemozne!...svet pripojeny ku kulturnej Europe iba cipom zemi na severe, inak ponechany napospas samych sebe a izolacii morom, je krajina ktora zije vlastnymi pravidlami a kde je cokolvek mozne. Hlavne nech je to co najmenej logicke, jasne a zrozumitelne.

Kocurkovo plne Hurvinkou, kde zakony logiky nemaju sancu....

Neúspech nás učí, že porážka sa dá prežiť. Neuspieť nieje hanba. Hanba je báť sa vstať a skúsiť to znova

Nie je nešťastie umrieť s nesplnenými snami, ale je nešťastie nesnívať... Nie je hanba nesiahať na hviezdy, ale je hanba nemať hviezdy, na ktoré by sme siahali.

Hanba mi

Obliekam deti, hladam voditko pre psa. Ako si davam na plece tasku, zacinam hromzit. Na cely svet, ktory mi nepomoze aj ked uz nevladzem a neviem ako dalej. Na vsetky povinnosti ktore mi prerastaju cez hlavu, ako ta plesen v nasej rohovej izbe, ktoru nemam cas ocistit.

Predstavujem si ako musim ist okolo bytu nasej susedy a moj adrenalin stupa. Obrnim sa hnevom, ak by sa nahodou opovazila prihovorit mi a opat raz sa stazovat na nasho psa.

Nasadam do auta a som pevne obrnena zlou naladou a hnevom. Nepriblizovat sa! V poslednej dobe sa ku mne ludia priblizuju, len aby mi nieco vytkli. Stekajuceho psa, zle zaparkovane auto...

Auto sa dava do pohybu a zla nalada stupa. Hlupak predomou co zbytocne brzdi. Chodec-kamikadze co ma pocit, ze cim som k nemu blizsie, tym je vhodnejsi okamih aby presiel cez cestu...a nakoniec nejaky hlupak vpredu na krizovatke co nadobro zastavil premavku. Moje auto ostalo stat v strmom kopci, v zapche - a na lade! Som vystrasena (skuste startovat na lade dokopca) a hodne nahnevana na toho hlupaka vpredu. Co tam robi! Ked nevies soferovat, sed doma! Auta sa pomaly hybu. Na semafore naskakuje cervena a ja opat brzdim a stojim. Opat zelena, posun po centimetroch a opat cervena...vsetko sa deje v kopci na lade, za sprievodu mojho hnevu a hromzenia. Modlim sa aby som sa nesmykla. Aby sa nesmykol ten predomnou alebo ten pred nim.

Bojim sa a hnevam sa. Hnevam sa na toho muza co ma tak ohrozil. Co ohrozil moje deti na zadnom sedadle. Hnevam sa na to auto co zablokovalo premavku. Posielam ho docerta a horsie. Hromzim! Pomaly sa posuvam ku krizovatke. Uz vidim toho vinnika. Je to stare auto. Moze mat 30 rokov. Taka dlha, hranata skatula. Zrazu z moderneho auta v opacnom prude, ktory je uplne zablokovany, vystupuje muz ako hora. Obrovsky. Ide k tomu vinnikovi co zablokoval premavku. Prve co ma napada, je ze sa budu hadat, bit...vyzera nahnevane.

...a potom z toho stareho auta vystupuje DEDUSKO. Krehky, starucky..smutny a bezbranny. A nieco tomu Muzovi-hore hovori. Muz prikyvuje a dedusko nasada do auta. Startuje a muz-hora sa presuva pred jeho auto a tlaci..odtlaci ho na kraj cesty a zrazu je cesta volna...naskakuje zelena a ja prechadzam popri deduskovi. Moja sanka padla od uzasu az na zem, k prevodovke. Cesta je volna a tak moje svedomie dava priechod pocitu vinny. Naplno. Hanbim sa. Velmi sa hanbim. Co sa mi to stalo? Kedy sa mi to stalo?

V radiu hraju We are the world a ja si uvedomujem, ze sa zbytocne hnevam na svet, ze je zly a agresivny. Ved ja sama, miesto aby som vystupla z auta a pomohla, sa budem rozculvoat a hnevat...Co som to za cloveka? Som zaneprazdnena a nervozna matka.

Vycitam svetu "preco mi nikto nepomoze?". Ale ved tym svetom som aj ja...a ja? Ani ma nenapadlo ci ten dedusko nepotrebuje pomoct. A on pritom tiez nevedel a nevladzal. Odovzdane sedel vo svojom aute a pocuval ako na neho vsetci nahnevani vodici "opravnene" trubia. Kolko nahnevanych vodicov okolo neho preslo? Hanba mi, ze som bola jednym z nich.

Mozno obcas ludia nepotrebuju moj hnev, mozno potrebuju moju pomoc...


...