- Eba, Eba...!" vo dverach sa objavil Marco. Asi tridsatpatrocny Talian ktory vola moje meno.
Marco nema vlasy, je nizky a obeznejsi. Nikdy nehovori o nicom inom ako futbalovom druzstve jednej z miestnych stvrti. Je to akoby niekto stale dokola, hodiny hovoril o sportovom klube Dubravky. Dni, tyzdne, mesiace...dokola. Len to jedno. Tazko zrozumitelnou artikulaciou. Na ziadne ine otazky odpovedat nevie. Marco je totiz mentalne postihnuty. Vlastne to su tu vseci, v miestom zariadeni ktore zabezpecuje denne dielne a program pre tazko mentalne postinutych.
Marco ma z nejakeho dovodu zboznuje a preto je stale pri mne. Asi preto ze ho aj hodiny pocuvam a pytam sa. Zatial co ostatnych uz unudil. Raz sme boli na celodennom vylete a v autobuse som sedela hned vedla Marca. Hodina a pol tam a hodina a pol naspat nadseneho vykladu o fotbale, ktory ale nemal hlavu ani patu. Ale aspon uz viem ako sa volaju vsetci hraci miesteho druzstva (klamem, neviem. Asi preto mi to Marco musi dokola opakovat).
Mentalne postihnuty ludia pre mna nie su menej. Maju rovnaku ludsku dostojnost ako ktokolvek iny. Ked sa pozriete do ich oci, nieco ciste sa v nich hybe. Mnohi ostali na urovni dietata. Nevnimam ich ako poskodeny tovar a nikdy som v nich nevidela nie-cloveka. Su magicki. Vela sa nasmejeme. Obcas niekto z nich vstane a objime ma alebo sa spyta ci si nezatancujem. Moct tancovat s blaznom je velmi oslobodzujuce.
Vnimach ich ako ludi co maju inu zivotnu skusensot, ktoru mozno nevedia odkomunikovat nasou recou, ale kazdy jeden z nich, v svojom obmedzenom svete, zvadza svoj velmi narocny boj (ktoremu mozno ani nerozumie, lebo na to nema kapacitu). To ale neznizuje jeho ludsku hodnotu. Naopak zasluzia si respekt a uctu. Nie pohrdanie ci znevazovanie. Potrebuju aby im niekto porozumel. Aby boli integrovanou sucastou spolocnosti.
Povodne som chcela robit dobrovolnicku inde. Ale dvere sa predo mnou zatvarali. Rok sme sa nevedeli dohodnut, nic neslo hladko. Az mi zavolala kamoska ci este stale chcem robit doborovolnicku. O dva dni na to som uz stala na vratnici a divala sa na drevene dvere na oddelenie. Potrebovala som to. Potrebovala som byt v kontakte s touto energiou, s laskou ktora je velmi povodna a cista. Potreboval som byt mezi takymi ludmi. Su to ciste duse uvaznene v tele co ich zradilo.
Marco sa tarbavo blzi ku mne. Vzdy ma po vreckach vystrizky z miestnych novin. Takze ked sa zacina prehrabavat po vreckach je mi jasne ze hlada noviny. Kazdy jeden z tychto ludi ma svoj sposob komunikacie. Nevedia sa vyjadrit ako mi, ale snazia sa komunikovat tak ako vedia. Alex je asi patdesiatrocny chlapik, ktory chce vzdy sediat na kolenach. Monia sa ma dokola pyta ake mam auto a preo nemam Fiat Panda. Dani chce vediet ci sa da jest stolicka a rad ma objima. Lorenzo nevie hovorit, ale ukazuej prstom. Alberto sa stale uzkostlivo pyta ci je vsetko v poriadku a nieco nepokazil...kazdy je iny, jedinecny. Marco ma svoj fotbal.
Dnes sa ku mne tarbavo blizi a podava mi papier vytrhnuti z diara. Poznam to. Marco vie pisat (velmi pomaly a necitatelne, ako dieta). Rad si vypisuje zoznam hracou. Podava mi zoznam.
- Pre teba.
- Dakujem... usmievam sa ale nemam cas citat si zoznam, lebo sa prave venujem Danimu.
Az doma som mala cas si konecne sadnut a vytiahnut z vrecka zoznam. Ako som odhadla, je to zoznam hracou...Ale mena napatria futbalistom. Patria nam....Marco na prve miesto napisal: Eva, a na dalsie miesta mena ostatnych ludi z dielne ktori su mu blizky.
Vyhrkli mi slzy dojatia, ani sama nevem preco. Asi preto, ze mi tym Marco svojou recou hovoril, ze ma ma rad. A ozajstna laska nikdy nie je zaostala, postihnuta a retardovana. Laska je vzdy cista a uprimna. Laska je dar z duse a moct taky dar dostat je nadherne.
