O pár dní budeme mať výročie. S mužom budeme oslavovať desať rokov od našej svadby a dvanásť od dňa keď sme sa spoznali (keďže sme sa brali presne na výročie).
Tí čo ma poznajú osobne vedia, že posledné obdobie nebolo pre nás jednoduché. Dvojičky sú skúška, ktorú mnohé manželstva neustoja. O to viac ak nemáte niekoho kto vás chvílkovo odbremení či vám pomôže. My sme takú pomoc nemali. Starých rodičov schopných sa o deti postarať nemáme. Moja dlhodobá choroba bola ďalšou záťažovou skúškou. Skúšky človeka menia. Rastie, dospieva, mení hodnoty a priority. Ale taktiež sa unavý, sklame a stráca trpezlivosť.
Ak sa beriete v dvadsiatke (ako ja v dvadsiatich troch rokoch), v tridsiatke je z vás niekto iný. Veľa vzťahov na tomto umiera. Lebo ľudia chcú niekoho, kto ako topánka bude kompatybilný a sadne im hneď. Sám od seba. Jeden môj veľmi múdry priateľ mi raz povedal: vieš keď sa ľudia vzdialia
jeden od druhého, môžu to brať tak, že už nemáme nič spoločné, zmenili
sme sa. Je čas ísť každý svojou cestou. Ale tiež to môžu brať tak že: OK,
vzdialili sme sa. Poďme sa znovu spoznať a objavovať.
Premýšľam, prečo toľko vzťahov v mojom okolí končí. Ľudia na svojej ceste životom idú ďalej a odložia vzťah niekam bokom, mimo centra záujmu. Už to intenzívne neiskrí, nemá to to správne vzrušenie a tak sa ďalej nesnažia. Kým na začiatku vzťahu sme ešte ochotný prispôsobiť sa, tolerovať, venovať pozornosť, spoznávať toho druhého, potom sa v istom bode o ten vzťah a partnera prestaneme starať. Horšie, prestavame si ho vážiť, zovšednie a stane sa nezaujímavým. Ten druhý nie je taký, ako sme si ho vysnívali. Je to len obyčaný, nedokonalý človek s chybami a to sa neodpúšťa. Neviem koľko mám takých priateliek, ktoré "radšej budu samé, ako by sa mali niekomu prispôsobiť." Paradoxne od svojho partnera očakávajú že im výjde v ústrety. Veta "schopní chlapi došli" je mantra mnohých žien, ktoré vyžadujú veľa, ale neponúkajú nič.
Skvelý príklad je moja známa. Roky sa sťažuje na svojho muža. Ak spraví čokolvek čo sa jej nepáči, hneď ho ohovára s priateľkami či spoločnými známymi. Keď som už asi po miliónty krát počúvala jej ponosy, spýtala som sa jej či si myslí, že ona je dokonalá a či si je vedomá že po rokoch sa z nej stala úplna harpia, čo toho svojho len dusí. Osočila sa na mňa, že on si aj tak nič iné ani nezaslúži. Usmiala som sa na ňu a povedala som jej, že ale ani ona si nič lepšie nezaslúži.
Občas sa vzťah končí na tom, že ľudia pokladajú problémy za znak konca. Lebo v nebi predsa nemôže pršať. A problémy a dokonalosť sú nezlúčiteľné, tak nás to učia americké seriály a reklama na Coca-colu. Než aby ľudia niečo riešili, vymenia problémový model na iný, lepší, novší. Hotový k použitiu bez námahy. Často hovorím že sme instantná doba a je to vidieť na našich vzťahoch.
Keď niekomu poviem, že máme problémy s mužom, väčšina to berie ako znak nedokonalosti. Pre mňa je to znak toho, že sme ľudia a ešte k tomu úprimní. Nie je problém mať problém. Tie máme všetci. Problém je nechieť ho spolu riešiť. My sa o našich rozprávame, hladáme spolu riešenia a nie nových milencov.
Som unavená našou dobou, ktorá sa falošne pretvaruje. Alebo je to dokonalé alebo je to zavrhnutiahodné. Strata času. Nuž ja si myslím, že dokonalosť je mŕtva! Neobsahuje život, niet v nej priestor na zlepšenie, rast. Nie je v nej život. Netreba robiť z problémov dramu. Problémy sú a riešia sa. S každým prekonaným problémom ste silnejší.
Premýšľam, prečo toľko vzťahov v mojom okolí končí. Ľudia na svojej ceste životom idú ďalej a odložia vzťah niekam bokom, mimo centra záujmu. Už to intenzívne neiskrí, nemá to to správne vzrušenie a tak sa ďalej nesnažia. Kým na začiatku vzťahu sme ešte ochotný prispôsobiť sa, tolerovať, venovať pozornosť, spoznávať toho druhého, potom sa v istom bode o ten vzťah a partnera prestaneme starať. Horšie, prestavame si ho vážiť, zovšednie a stane sa nezaujímavým. Ten druhý nie je taký, ako sme si ho vysnívali. Je to len obyčaný, nedokonalý človek s chybami a to sa neodpúšťa. Neviem koľko mám takých priateliek, ktoré "radšej budu samé, ako by sa mali niekomu prispôsobiť." Paradoxne od svojho partnera očakávajú že im výjde v ústrety. Veta "schopní chlapi došli" je mantra mnohých žien, ktoré vyžadujú veľa, ale neponúkajú nič.
Skvelý príklad je moja známa. Roky sa sťažuje na svojho muža. Ak spraví čokolvek čo sa jej nepáči, hneď ho ohovára s priateľkami či spoločnými známymi. Keď som už asi po miliónty krát počúvala jej ponosy, spýtala som sa jej či si myslí, že ona je dokonalá a či si je vedomá že po rokoch sa z nej stala úplna harpia, čo toho svojho len dusí. Osočila sa na mňa, že on si aj tak nič iné ani nezaslúži. Usmiala som sa na ňu a povedala som jej, že ale ani ona si nič lepšie nezaslúži.
Občas sa vzťah končí na tom, že ľudia pokladajú problémy za znak konca. Lebo v nebi predsa nemôže pršať. A problémy a dokonalosť sú nezlúčiteľné, tak nás to učia americké seriály a reklama na Coca-colu. Než aby ľudia niečo riešili, vymenia problémový model na iný, lepší, novší. Hotový k použitiu bez námahy. Často hovorím že sme instantná doba a je to vidieť na našich vzťahoch.
Keď niekomu poviem, že máme problémy s mužom, väčšina to berie ako znak nedokonalosti. Pre mňa je to znak toho, že sme ľudia a ešte k tomu úprimní. Nie je problém mať problém. Tie máme všetci. Problém je nechieť ho spolu riešiť. My sa o našich rozprávame, hladáme spolu riešenia a nie nových milencov.
Som unavená našou dobou, ktorá sa falošne pretvaruje. Alebo je to dokonalé alebo je to zavrhnutiahodné. Strata času. Nuž ja si myslím, že dokonalosť je mŕtva! Neobsahuje život, niet v nej priestor na zlepšenie, rast. Nie je v nej život. Netreba robiť z problémov dramu. Problémy sú a riešia sa. S každým prekonaným problémom ste silnejší.
Ako toto píšem, moje dvojičky sa smejú vo vedľajšej izbe. Chcem aby o desať, pätnásť rokov, až si budú hladať partnera, si povedali: chcem taký vzťah ako mali moji rodičia. A chcem aby vedeli, že ten vzťah sa neprihodil. Vytvorili sme ho. Bola to naša vedomá voľba. Chcem aby vedeli, že sme mali problémy a že je to úplne v poriadku mať krízu. Je to súčasť hry, dôležité je ju prekonať.
Láska nie je predmet, ktorý nájdeš niekde hotový, vytesaný na mieru do podoby aká sa ti páči a je pohodlná. Vzťah nie je niečo, čo ťa má robiť šťastným bez pričinenia či naopak miesto kde môžeš zneužívať a oberať druhého o energiu. Láska je sloveso. Nehovorí sa to nadarmo. Láska je živá a dynamicky sa vyvíja, reaguje a odpovedá. Láska je tvorivá sila a formu jej dajú tí čo ju vytvorili. A ako všetko živé, potrebuje pozornosť. Potrebuje starostlivosť. Musí byť prioritou. Je to aktívna volba.
Počas mojej nedávnej návštevy Bratislavy som spala pár noci u mojej priateľky. Prekvapilo ma, keď mi prišla otvoriť dvere nahodená. Spýtala som sa jej kam ide a či ju neruším. Zasmiala sa : "Nie, to je domáce." pozrela som sa na obtiahnuté sexy nohavice a nerozumela ako môže byť toto domáce oblečenie. "Predsa nebudem doma behať v rozgajdaných teplákoch, aby ma ten môj takú videl.", povedala moja priateľka, ktorá s tým svojím žije už dlhé roky v jednej domácnosti.
Môj muž mi povedal, že k nášmu výročiu by mi chcel splniť dávny sen. Už ako male dieťa som snívala o prsteni s takým tým pekným, zeleným kamienkom. Smaragdom. Obehli sme zlatníctva v meste a vyskúšala som si viacero prsťeňov, kým som nenašla taký, ktorý sa podobá na ten z mojich túžob....
Ale potom som si uvedomila, že to vlastne nechcem. Celý život snívam o takom prsteni. Už roky zasneno hovorím: Raz budem mať prsťeň mojich snov. Ale prežila som to doteraz, prežijem to aj ďalej. Nechcem, aby mi môj muž k tak významnému výročiu len niečo niekde kúpil. Akokoľvek drahé či cenné. Chcem niečo hodnotné.
Ale potom som si uvedomila, že to vlastne nechcem. Celý život snívam o takom prsteni. Už roky zasneno hovorím: Raz budem mať prsťeň mojich snov. Ale prežila som to doteraz, prežijem to aj ďalej. Nechcem, aby mi môj muž k tak významnému výročiu len niečo niekde kúpil. Akokoľvek drahé či cenné. Chcem niečo hodnotné.
Poprosila som ho teda o iný dar. Povedala som mu, že k nášmu výročiu chcem list. Dlhý, niekoľko stranový list. Vyznanie, rekapituláciu, zamyslenie a ocenenie. Chcem si prečítať aké boli tie spoločné roky pre neho, chcem počuť na čo je hrdý a čo ho teší. Chcem vedieť čo cíti a čo si myslí.Chcem aby sa zastavil a myslel len na nás, kým to bude písať. Možno to znie banálne, ale nie je to vôbec banalita. Ako hovorí Malý princ, ľudia už nemajú čas strácať pre niekoho čas. Kupujú si hotové veci...Nuž ja chcem, aby môj princ pre mňa strácal čas.
"Aby som ti taký list mohol napísať, budem si musieť zobrať deň volna v práci a celý deň len písať ten list", povedal mi môj muž zamyslene, keď som mu povedala čo chcem k výročiu.
"Aby som ti taký list mohol napísať, budem si musieť zobrať deň volna v práci a celý deň len písať ten list", povedal mi môj muž zamyslene, keď som mu povedala čo chcem k výročiu.
Usmiala som sa na neho veselo a vravím mu:"Ano, presne tak. Si chápavý."
