To druhe pohlavie

Ked som si brala mojho muza mala som jasno v tom ako nazivat s muzskym pokolenim. Tajomstvo uspechu stoji na dvoch pilieroch. Chvalit a prehliadat. Vela, vela chvalit a este viac prehliadat. Aspon to som si vravela.
Cennu lekciu toho ako funguje muzska mysel mi dal moj muz, ked som mu svojho casu zavolala by som mu oznamila, ze som nastvana ze meska uz dve hodiny a ze ci by racil prist laskavo domov. Myslite si ze prisiel? Trt makovy. Zastavil sa este v trafike pri dome. Tam ho po pol hodine zastihol moj druhy nastvany telefonat. Do vyvrtky vytocena manzelka sa ho v nom pytala ci nepochopil prvy telefonat o tom, ze ma prist domov. Jeho pokojna odpoved ma dostala. Pochopil, co by nie. Prave preto nema dovod sa ponahlad domov. Ci pride ihned alebo neskor aj tak uz budem vytocena. Tak predtym ako na neho ten svoj hnev vylejem si v klude omrkne najnovsie cislo oblubeneho magazinu. Toto sa stalo pred skoro siestimi rokmi a odvtedy som mojho muza vzdy (plus minus) cakala s usmevom nech uz prisiel domov akokolvek neskoro. Ak sa mu podarilo prist domov relativne vcas, cakala ho doma aj pochvala. A uz nikdy, nikdy viac som mu netelefonovala nastvana nech uz islo o cokolvek.
 V tomto bode manzelstva som si mysela, ze uz viem ako nazivat s muzom. Potom prisiel pes a kratko na to dvojicky.

Ked sa narodia deti muz a zena sa odstahuju na odlisne planety. Ta zenina je o dietati a o zodpovednosti zan. Ta muzova je tom, ze zrazu tu nie je nik kto by mu dve hodiny piekol jeho oblubeny obed. Mnohi detni muzi mi vraveli, ze ked sa narodili deti, zena na nich zabudla. A ja som sa dusovala, ze ked sa narodia nase deti, moj muz nepride o svoju pozornost. A faktom je, ze do velke miery sa mu stale venujem. Co mi ti stazujuci sa muzi nepovedali bolo ako to vidia ich manzelky. Keby sa mi dnes nejaky muz prisiel stazovat, ze si ho jeho zena nevsima po tom co sa narodil ich syn, asi by som mu poradila aby zo svojej zeny snad kus premena starostlivosti o dieta a zena by si ho hned vsimala viacej.
Ked sa narodia deti, zena zrychli svoj vykon z vlacika pre deti co premava v nakupnom centre na Intercity rychlik co sa musi co najskor dostat do Kosic. Pamatam si ako ma paralyzovalo to mnozstvo veci co mama musi zvladat. Muzi nezrychlia. Muzi (aspon ten moj) maju stale cas meskat, trcat nesmierne dlho pocas vikendu v kupelni, ohrievat nekonecne dlho mlieko, nenechat sa rusit placom dietata, ostat dlho v praci ci spekulovat v nakupnom centre ktora ziarovka spori lepsie zivotne prostredie. Moj muz kazdy vecer prichadza domov s vedomim, ze na druhy den rano opat bude slobodne moct odist a na par hodin nebyt rodicom. Ja si nic z toho nemozem dovolit.

A vramci toho vsetkeho si uvedomujem, ze nesmiem realizovat nastvane telefonaty ktore nikam nevedu, musim chvalit a prehliadat. Lenze tak ako miliony manzeliek a mam ktorym zivot rozbil iluzie o ferovej delbe prace, si kladiem otazku ci to vobec stoji za to zit s niekym kto vam dokaze pomoct so zlomkom povinnosti za ktore ho treba aj pochvalit, popritom ako dorabate zvysnych 90% povinnosti ktore on uz nevladze urobit.

 Moja dobra priatelka hovori, ze muzi prve tri roky deti vobec nevnimaju. Zacnu si ich vsimat az ked maju tri roky, vezmu muza za ruku s tym ze "oci pod si kopat loptu". To je ten okamih ked si uvedomia ze maju dieta. Je to ale aj okamoh ked uz jeho zena to najhorzie zvladla davno sama.


Len mi prosim uz nik nehovorte o rovnopravnosti muzov a zien. Muzi a zeny mozu mat rovnake prava ale nie povinnosti. Aby boli muzi a zeny schopni zvladat vsetky ulohy skutocne rovnako, z muzov by sa museli stat zeny a to by bola skoda. Svet by bol ochudobneny o rozkosny pohlad plny ocakavania pochvaly. Moj muz ma nim pocastuva vzdy ked mi pomoze.

 Casto nad tym spekulujem a nehovorim, ze sa na mojho muza hnevam. Ja to chapem, on v podstate za to ze je muzom ani nemoze. On sa tak uz narodil. 
A tiez vzdy ked sa schyluje k nastvanemu telefonovatu, moj muz si zazrace spomenie, ze uz ubehol dlhy cas od posledneho razu ked ocenil svoju manzelku. A to je zas nieco co vedia iba muzi. Ocenit zeny. Dat im pocit vynimocnosti a nepostradatelnosti. Preto ich tak milujeme aj napriek ich tarbavosti. Lebo aj ked su z ineho sveta, spolu sme kompatibilni.

ked sa nevzdas vsetko je mozne, aj to co je nemozne!

Divam sa na zltu obalku. Je v nej list z Talianskeho Ministerstva adresovany mne, mam sa co naskor dostavit na Prefekturu. Citam si opat a znova tie riadky a nemozem tomu uverit. Po siestich rokoch som dosiahla to, o com mi vsetci vraveli ze je nemozne. Taliansky zakon. Taliansky uradnici - fundovany. Slovenky zijuce v Taliansku. Slovenske velvyslanectvo a Talianska ambasada. Slovenske ministerstvo zahranicnych veci. Vsetci odbornici mi opakovali tu istu vec - mam sa zmierit s tym, ze zakon to vravi jasne. Kedykolvek pocas mojej cesty som sa mohla nechat odradit a povedat si, ze to nema zmysel.Ale ja som bola odhodlana vydupat si pre seba maly zazrak o akom nikdy nik nepocul. To co sa este nikdy nikomu predomnou nepodarilo.
A teraz?...Tu to ministertvo pise jasne  - vyhovuje mojej ziadosti. Napriek jej nelegalnosti. Napriek tomu ze mi vsetci vraveli ze je to nemozne, tu to stoji cierne na bielom -  ked sa nevzdas vsetko je mozne, aj to co je nemozne!

Ked som sem pred siestini rokmi prisla, pisal sa rok 2005 a vsetko bolo omnoho zlozitejsie. Ziskanie povolenia k pobytu. Trvaly pobyt mi bol udeleny az po 6tych mesiacoch a milione byrokracie a kontrol. Obcianstvo som ziskala v january 2009 a cakala som dlhych sest mesiacov (maximum casu co mate na rozhodnutie sa ci ho prijmete) az som zlozila prisahu a stala sa talianskou obciankou. Preco som tak dlho vahala? Lebo byt taliankou je pre Slovenku velmi tazke. Taliasnke zakony zakazuju zene zmenit si priezvisko a tak nasledne ako som prijala obcianstvo mi bolo anulovane muzove priezvisko a vratila som sa spat k mojmu priezvisku za slobodna.

Tu zacala moja pereput zistovania ako by som mohla mat oboje. Obcianstvo aj priezvisko mojho muza a deti. A v tomto bode ma vsetci ubezpecovali ze to nie je mozne, kedze je to v rozpore so zakonom. Dokonca boli zmenene rodne lsity mojich deti aby im prepisali priezvisko ich mami. No ja som bola odhodlana obratit sa aj na medzinarodny sud ak to bude treba. Ale pre Talianov jeho rozhodnutia nic neznamenaju. Radsej prijmu naslednu pokutu ako by sa podla neho zariadili (myslite si ze z tried im zmizli krize?).

S mojim muzom sme stravli hodiny hladanim a studovanim zakona az sme objavili skuliny ktorymi sme podlozili moju ziadost. Trvalo nam dva mesaice nez sme sudne prelozili a zdokumentovali vsetko potrebne a mohli odoslat moju ziadost.
 Nasledujuci rok a pol si ma povolavali policajti, prefektura a ine urady aby preverovali moju motivaciu a podavali spravy ministerstvu. To nakoniec zaciatkom tohto roka rozhodlo v moj prospech. Po 30 dnoch ked svoje rozhodnutie uverejnilo a nik sa neodvolal (ktokolvek aj kto vas nepozna sa moze proti jeho rozhodnutiu odvolat a vsetko ide odznova) a ja som si vybavila par kolkov a peciatky z niekolkych uradou sa list opat zaslal do Rima, aby sa Ministerstvo definitivne rozhodlo ci mi priezvysko zmeni alebo nie.

Buduci tyzden si idem na matriku pre prepis rozhodnutia na zaklade ktoreho mi vydaju nove rodne cislo a zmenia mi dokumenty na nove priezvisko. To o ktorom ma vsetky urady presviedcali ze nikdy mat nebudem. to o ktorom mi svet hovoril ze nemozem mat. Ale moj vnutorny hlas im to nandal. Nikdy som nepochybovala, ze dosiahnem po com tuzim nech si svet a zakony hovoria svoje.

Co som tym chcela povedat je, ze ked clovek chce vsetko sa da a nic nie je nemozne. Aj ked si okolity sve a fundovany toho sveta myslia ze je to inak. Netraba sa nikdy nikdy nikdy vzdavat ak nieco pre vas ma zmysel a cenu. Ja som vzdy vedela, ze ja a moje deti a rodina budeme mat to iste priezvysko, pretoze inak to pre mna nebolo prijatelne.