Jedno dievca pride za svojou matkou a vravi jej, ze zivot je velmi tazky. Ze si nie je ista ci vobec stoji za to a ze uz nevladze dalej. Ze uz ma chut to vsetko nechat tak. Hned ako vyriesi nejaky problem, hned sa objavia nove tazkosti.
Mama ju vezme do kuchyne a polozi na ohen tri hrnce naplnene vodou. Pocka az voda zovrie a potom do jedneho vlozi mrkvu, do druhejo vajicko a do tretieho hrst kavovych zrn. Po 20 minut necha vsetko vriet bez jedineho slova. Potom vyberie mrkvu a ulozi ju na jeden tanier, vajicko na druhy a kavu naleje do salky. Otoci sa k dcery a spyta sa jej – “co vidis?” Dcera najrpv vezme do ruk mrkvu. Je makka a rozvarena. Potom vezme vajicko, ktore vo vode ztvrdlo..nakoniec s usmevom vezme do ruky salku kavy a odpije si.
Dcera sa pyta mami – "co mi chces tymto povedat?"
A matka jej vysvetli, ze kazda z tychto veci sa musela popasovat s vriacou vodou, ale kazda zareagovala inak. Mrkva ktora je povodne tvrda a pevna sa v horucej vode zmenila na makku a krehku. Vnutro vajicka, ktore je krehke vo vriacej vode ztvrdlo. A kavove zrna zareagovali inak. Po tom co prisli do kontaktu s vriacou vodou, zmenili obsah vody.
-“Kto si ty?” spytala sa matka dcery “Si ako mrkva, ktora sa zda byt silna, ale v bolestivych chvilach zmekne a oslabne? Si ako vajce s jemnym srdcom, ktore v tazkych chvilach zatvrdne a stane sa neflexibilnym a nepruznym? Alebo si ako kavove zrno, ktore zmenilo vodu, zmenilo zdroj svojej bolesti. Hned ako sa voda trochu ohraila, zacalo menit vodu a chut vody. Ak si ako kava, v tazkych chvilach sa nenachas zmenit, ale menis svoje okolie a svet okolo seba..
a ty co citas tieto riadky? Ako reagujes? Si mrkva, vajce alebo kava?
____
tento text mi v taliancine poslala moja polovicka ako presentaciu v powerpointe. Jedna z tych inspirujucich veci co beha po internete mailom bez podpisu. Skoda, lebo ten kto to napisal bol bezpochyb velmi mudry clovek a rada by som mu zlozila poklonu
30. 10. 2009
29. 10. 2009
Chvilu som tu nebola
chvilu som tu nebola, lebo som potrebovala dat do kopy par veci - vlastne iba jednu. Moj zivot a jeho smer... a chvilu mi to trvalo. dostala som jednu z tych VELKYCH zivotnych lekcii. Taku o akej sa mi ani nesnivalo.
Stala sa zaujimava vec. Stala sa skvela vec. Stala sa strasna vec. Stala sa strasidelna vec....a vsetko sa to stalo sucastne a moje ja iba kruzilo vo vire udalosti.
Moje telo preslo zmenou. Prezilo zmenu. Dalo zivot dvom malym dvojickam. A ochorelo. Tehotenstvo v nom spustilo proces destrukcie. Neliecitelny, nepredvidatelny. Moje telo si tvori armadu protilatok proti samemu sebu. Armadu ktoru az sa rozhodne ze nadisiel cas, pouzije aby neodkladne napadolo a znicilo vlastne organy. Oblicky, srdce, mozog, pluca...ma na vyber. Stava sa to. Stava sa to mladym zenam.Stalo sa to mne.
Nie neplacem a nie este neumieram. Spracuvavam a este stale stojim na vlastnych nohach tvarou v tvar vlastnej smrtelnosti. No to nestaci. Moja zivotna lekcia je bohatsia. Je o preziti s dvoma malymi dvojickami bez akejkolvek skusensoti a pomoci. Mat dieta je nadherne, mad dve naraz je narocne. Jedno dieta si clovek vychutnava, dve sa proste snazi prezit. Priznavam sa, nebolo vela casu na pisanie. Potrebovala som si usporiadat myslienky, priority, emocie...
Moj rok bol rok o preziti. Iste obdobie boli tak narocne, ze som sa s laskou divala na datum spotreby niektorych jedal a tuzila, celou bytostou tuzila aby uz neblo jedle. Aby uz bolo o nejaky ten tazky mesiac viac. Lebo potom to uz bude lepsie. Musi to byt lespie. V kalendari som si odskrtavala dni. 100 dni od Noveho roku. Dni do prveho jarneho dna, alebo proste 30 dni od dneska. A kazdy den som vedela, ze sa blizim k okamihu ked to uz bude lespie. Musi. Vedela som, ze deti povyrastu a pride den ked ich zovretie povoli a ja budem moct opat dychat. Vedela som ze pride den ked aj moje deti pojdu spat pred polnocou a naucia sa spat aj cez den. Vedela som, ze najdem sposob ako pomoct mojmu telu vratit sa do normalu. Ze najdem sposob ako dat veci do poriadku. Nepochybovala som, ze to bude dobre. Musi byt. Ina moznost nie je.
A popri tom vsetkom som na niecomu dolezitemu naucila. Posledny rok, rok a pol bol najcennejsim obdobim mojho zivota. Niecomu dolezitemu ma naucil. Stastiu. Tak hlbokemu, uprimnemu, naplnujucemu stastiu o akom sa toci filmy. Nikdy som nebola tak stastna, ako po tom co som si uvedomila ze moj cas je limitovany (a koniec koncov koho cas nie je? priznajme si to) ale este ho mam stale dostatok aby som si vychutnala co mam. A ja si to vychutnavam. Vychutnavam si usmevy ludi v mojom okoli a snazim sa usmievat na nichco najviac. Vychutnava si to co mam. Skveleho manzela, ktory mozno nie je dokonaly ale miluje ma najviac ako vie. Dve male deturence, ktore na mna volaju "mama". Vychutnavam si aj malickosti, ako nove nausnice ci dobru knihu. To vsetko ma tesi. Mam vsetko co potrebujem k stastiu.
Naucila som sa nieco velmi dolezite. Ze aj ked ma clovek akokolvek tazke obdobie, to este neznamena ze nemoze byt statny. Viem, znie to absurdne. No mna posledny rok naucil vytazit aj tu mini hrudku stastia a spokojnosti z tazkeho zivotneho obdobia.
Na mojej chorobe je skvele, ze ju objavili vcas, vo faze ked je iba klinicka (je v krvi ale nema symptomi). Nie je to stastie? A dokonca uz nejaku dobu nie je pritomna ani v krvi. Z velkeho mnozstva liekov ktore mi boli predpisane, uz nemusim brat ziadne. A nie je aj to stastie?
Nikdy som nebola tak skutocne uprimne spokojmna a stastna ako teraz. A pritom som nikdy nebola tak vycerpana, ustvana, unavena, vystrasna a na hrane ako v tomto obdobi. Aky paradox.
No tak ako je kyslik sucastou mojho tela, tak je aj stastie v mojm vnutry...je mojou sucastou...Citim sa stastna a vdacna. Hrda na samu seba, na to co som dokazala, na to co moje telo dokazalo. Ludia sa casto trapia hlupostami o postave, vahe. A ponizuju, zbytocne oslabuju svoje telo. Nie je na tele najdolezitejsie ze je silne? ze je zdrave? nez to ci ma celulitidu?
Nechcem a nebudem sa tvarit tak, ze namam tazke zivotne obdobie. Mam, priznavam. Kazdy den je o nieco nemej tazke, no stale je tazke. Moj zivot je plny unavy, vycerpania, hnevu, zloby, strachu a paniky, ansie,a este raz unavy :-D Obcas ma prepadnu obavy, pochyby. Pocit, ze mnohe veci neviem a nezvladnem, veci ked mam pocit ze zlyhavam...no to neznamena ze sa nemozem smiat...naopak. Hned ako naberiem opat odvahu, zacnem sa smiat este veselsie. Uprimnejsie. Opat mam o dovod naviac sa smiat, lebo ked sa prezenie burka, slnecne luce su este teplejsie a krajsie.
Smejem sa vela, casto a rada v tomto obdobi...vychutnavam si vsetko to dobre aj to minimum co mam...som velmi statsna. Znie to ako klise, viem. No ja som stastna. Nie preto ze mam viac ako ini, ale preto ze to co mam viem ocenit. Nemam o nic viac ako ini, ale to co ma mi staci. Naplna ma. Naucila som sa nedivat na to zle, necakat ze veci nepojdu a nedopadnu dobre. Naucila som sa obzriet sa okolo seba a najst tu jednu jedinu omrvinku, ktora mi sposobi usmev na tvari. A doteraz som ju vzdy nasla. Obcas je to najlespie to, ze so zapadom slnka je jeden zly den za mnou a som o jeden den blizsie tobu dobremu co na mna caka v buducnosti. Aj takych dni je moj zivot plny. Nevadi, podciarkuju to krasne. O to viac si to potom vzchutnam, lebo som na to dlho cakala.A doteraz som sa vzdy dockala. Ked som 4 mesiace lezela v posteli v neznesitelnych bolestiach ktore mi tehotenstvo prinieslo, ockala som sa dna ked som mohla vstat. Po operacii, ked sa moje deti narodili, som na druhy den stala na nohach, vediac ze kazdou minutou to je lespie a bolest ustupuje. Ked moje vysledky krvi boli zle a horsie, vedela som, ze musi existovat sposob ako to zlepsit a dnes je moje telo tak zdrave ako len moze byt. Ked som si domov doniesla tasku plnu liekov a inekcii ktore som si po mesiace pichala, vedela som ze kazdym dnom z nich bude ubudat a dnes uz nemam ziadne lieky. Ked som cele dni drzala na rukach dieta e nemohla nikam ist, vedela som ze pride den ked moje deti budu kracat a pojdu za mnou a za objavovani sveta same. A dnes uz objavuju svet same.
Taliani maju uzasne porekadlo..situacia moze byt vazna ale nikdy nie "seriozna" :-D a to je podla mna ono...to je to tajomstvo. Aj moja zivotna situacia bola, je a v buducnosti este vela krat aj bude vazna...ale to este neznamena ze musi byt seriozna. Clovek moze byt stastny aj ked ma tazke obdobie...cenim si to co mam, uveodmujem si ake je to uzasne a ako je to vela a som vdacna. Mam vsetko po com som vzdy tuzila a po com realne clovek moze tuzit...uz je iba malo snou co si mienim este naplnit a ked naplnim aj tie, vysnivam si nove. V tom je ten zivot uzasny. Moze sa stat cokolvek...aj to dobre
chvilu som tu nebola... potrebovala som sa totiz nieco dolezite najprv naucit.
Stala sa zaujimava vec. Stala sa skvela vec. Stala sa strasna vec. Stala sa strasidelna vec....a vsetko sa to stalo sucastne a moje ja iba kruzilo vo vire udalosti.
Moje telo preslo zmenou. Prezilo zmenu. Dalo zivot dvom malym dvojickam. A ochorelo. Tehotenstvo v nom spustilo proces destrukcie. Neliecitelny, nepredvidatelny. Moje telo si tvori armadu protilatok proti samemu sebu. Armadu ktoru az sa rozhodne ze nadisiel cas, pouzije aby neodkladne napadolo a znicilo vlastne organy. Oblicky, srdce, mozog, pluca...ma na vyber. Stava sa to. Stava sa to mladym zenam.Stalo sa to mne.
Nie neplacem a nie este neumieram. Spracuvavam a este stale stojim na vlastnych nohach tvarou v tvar vlastnej smrtelnosti. No to nestaci. Moja zivotna lekcia je bohatsia. Je o preziti s dvoma malymi dvojickami bez akejkolvek skusensoti a pomoci. Mat dieta je nadherne, mad dve naraz je narocne. Jedno dieta si clovek vychutnava, dve sa proste snazi prezit. Priznavam sa, nebolo vela casu na pisanie. Potrebovala som si usporiadat myslienky, priority, emocie...
Moj rok bol rok o preziti. Iste obdobie boli tak narocne, ze som sa s laskou divala na datum spotreby niektorych jedal a tuzila, celou bytostou tuzila aby uz neblo jedle. Aby uz bolo o nejaky ten tazky mesiac viac. Lebo potom to uz bude lepsie. Musi to byt lespie. V kalendari som si odskrtavala dni. 100 dni od Noveho roku. Dni do prveho jarneho dna, alebo proste 30 dni od dneska. A kazdy den som vedela, ze sa blizim k okamihu ked to uz bude lespie. Musi. Vedela som, ze deti povyrastu a pride den ked ich zovretie povoli a ja budem moct opat dychat. Vedela som ze pride den ked aj moje deti pojdu spat pred polnocou a naucia sa spat aj cez den. Vedela som, ze najdem sposob ako pomoct mojmu telu vratit sa do normalu. Ze najdem sposob ako dat veci do poriadku. Nepochybovala som, ze to bude dobre. Musi byt. Ina moznost nie je.
A popri tom vsetkom som na niecomu dolezitemu naucila. Posledny rok, rok a pol bol najcennejsim obdobim mojho zivota. Niecomu dolezitemu ma naucil. Stastiu. Tak hlbokemu, uprimnemu, naplnujucemu stastiu o akom sa toci filmy. Nikdy som nebola tak stastna, ako po tom co som si uvedomila ze moj cas je limitovany (a koniec koncov koho cas nie je? priznajme si to) ale este ho mam stale dostatok aby som si vychutnala co mam. A ja si to vychutnavam. Vychutnavam si usmevy ludi v mojom okoli a snazim sa usmievat na nichco najviac. Vychutnava si to co mam. Skveleho manzela, ktory mozno nie je dokonaly ale miluje ma najviac ako vie. Dve male deturence, ktore na mna volaju "mama". Vychutnavam si aj malickosti, ako nove nausnice ci dobru knihu. To vsetko ma tesi. Mam vsetko co potrebujem k stastiu.
Naucila som sa nieco velmi dolezite. Ze aj ked ma clovek akokolvek tazke obdobie, to este neznamena ze nemoze byt statny. Viem, znie to absurdne. No mna posledny rok naucil vytazit aj tu mini hrudku stastia a spokojnosti z tazkeho zivotneho obdobia.
Na mojej chorobe je skvele, ze ju objavili vcas, vo faze ked je iba klinicka (je v krvi ale nema symptomi). Nie je to stastie? A dokonca uz nejaku dobu nie je pritomna ani v krvi. Z velkeho mnozstva liekov ktore mi boli predpisane, uz nemusim brat ziadne. A nie je aj to stastie?
Nikdy som nebola tak skutocne uprimne spokojmna a stastna ako teraz. A pritom som nikdy nebola tak vycerpana, ustvana, unavena, vystrasna a na hrane ako v tomto obdobi. Aky paradox.
No tak ako je kyslik sucastou mojho tela, tak je aj stastie v mojm vnutry...je mojou sucastou...Citim sa stastna a vdacna. Hrda na samu seba, na to co som dokazala, na to co moje telo dokazalo. Ludia sa casto trapia hlupostami o postave, vahe. A ponizuju, zbytocne oslabuju svoje telo. Nie je na tele najdolezitejsie ze je silne? ze je zdrave? nez to ci ma celulitidu?
Nechcem a nebudem sa tvarit tak, ze namam tazke zivotne obdobie. Mam, priznavam. Kazdy den je o nieco nemej tazke, no stale je tazke. Moj zivot je plny unavy, vycerpania, hnevu, zloby, strachu a paniky, ansie,a este raz unavy :-D Obcas ma prepadnu obavy, pochyby. Pocit, ze mnohe veci neviem a nezvladnem, veci ked mam pocit ze zlyhavam...no to neznamena ze sa nemozem smiat...naopak. Hned ako naberiem opat odvahu, zacnem sa smiat este veselsie. Uprimnejsie. Opat mam o dovod naviac sa smiat, lebo ked sa prezenie burka, slnecne luce su este teplejsie a krajsie.
Smejem sa vela, casto a rada v tomto obdobi...vychutnavam si vsetko to dobre aj to minimum co mam...som velmi statsna. Znie to ako klise, viem. No ja som stastna. Nie preto ze mam viac ako ini, ale preto ze to co mam viem ocenit. Nemam o nic viac ako ini, ale to co ma mi staci. Naplna ma. Naucila som sa nedivat na to zle, necakat ze veci nepojdu a nedopadnu dobre. Naucila som sa obzriet sa okolo seba a najst tu jednu jedinu omrvinku, ktora mi sposobi usmev na tvari. A doteraz som ju vzdy nasla. Obcas je to najlespie to, ze so zapadom slnka je jeden zly den za mnou a som o jeden den blizsie tobu dobremu co na mna caka v buducnosti. Aj takych dni je moj zivot plny. Nevadi, podciarkuju to krasne. O to viac si to potom vzchutnam, lebo som na to dlho cakala.A doteraz som sa vzdy dockala. Ked som 4 mesiace lezela v posteli v neznesitelnych bolestiach ktore mi tehotenstvo prinieslo, ockala som sa dna ked som mohla vstat. Po operacii, ked sa moje deti narodili, som na druhy den stala na nohach, vediac ze kazdou minutou to je lespie a bolest ustupuje. Ked moje vysledky krvi boli zle a horsie, vedela som, ze musi existovat sposob ako to zlepsit a dnes je moje telo tak zdrave ako len moze byt. Ked som si domov doniesla tasku plnu liekov a inekcii ktore som si po mesiace pichala, vedela som ze kazdym dnom z nich bude ubudat a dnes uz nemam ziadne lieky. Ked som cele dni drzala na rukach dieta e nemohla nikam ist, vedela som ze pride den ked moje deti budu kracat a pojdu za mnou a za objavovani sveta same. A dnes uz objavuju svet same.
Taliani maju uzasne porekadlo..situacia moze byt vazna ale nikdy nie "seriozna" :-D a to je podla mna ono...to je to tajomstvo. Aj moja zivotna situacia bola, je a v buducnosti este vela krat aj bude vazna...ale to este neznamena ze musi byt seriozna. Clovek moze byt stastny aj ked ma tazke obdobie...cenim si to co mam, uveodmujem si ake je to uzasne a ako je to vela a som vdacna. Mam vsetko po com som vzdy tuzila a po com realne clovek moze tuzit...uz je iba malo snou co si mienim este naplnit a ked naplnim aj tie, vysnivam si nove. V tom je ten zivot uzasny. Moze sa stat cokolvek...aj to dobre
chvilu som tu nebola... potrebovala som sa totiz nieco dolezite najprv naucit.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)