Tvár tovaru alebo prečo už nikomu nezáleží na druhom

Môj dobrý priateľ mi nedávno písal o jednej svojej známej. Chodí na také internetové fórum kde si nájdete niekoho na rýchly sex. Žiadne kecy, city, kvety, komplikácie. Prídeš, objednáš, užiješ si (odbavíš sa) a ideš ďalej. Nie, nejdem moralizovať ani súdiť. Dievča nikoho nemá, takže nikoho ani nepodvádza. Naša spoločnosť je nastavená tak, že toto je úplne normálne a v poriadku. Nikto nikomu neubližuje, zúčastnené strany súhlasia. Kedysi by si vyberala na diskotéke. Dnes, je už katalóg dostupný aj online.

Mám inú priateľku. Roky žila v manželstve kde im to nefungovalo. Napriek tomu (kvôli deťom, kvôli snu, kvôli presvedčenu) na tom spolu so svojím mužom pracovali. Aj tak to nebolo ono. Väčšina priateliek jej pripomínala, že svet je veľký, že chlapov je dosť, že si môže vybrať iného (možno aj bez toho aby o tom jej muž vedel). Že jednoducho nemá zmysel strácať čas s niekým kto nie je ako ho chce ona. A tak to nakoniec urobila. Po rokoch ho vymenila. 

A potom mám ešte inú priateľku. Hladá lásku. Má už skoro štyrisať. Jej ideal sa musí o ňu vedieť postarať a zabezpečiť ju. Chce aby jej ho závideli všetky, keď pôjdu spolu mestom. Chce aby ju miloval. Chce aby bol bohatý. Aby športoval, bol vysoký, vtipný...Má dlhý zoznam toho, čo očakáva od svojmu chlapa.  

Podľa vás, čo všetky tieto ženy spája? Asi sa zhodneme, že všetky sa pohybujú na mieste ktoré môžme nazvať: trh lásky, či vzťahov. Samozrejme každá si prišla kúpiť niečo iné. Jedna chce surovú zeleninu. Druhá je hladná a potrebuje sa konečne poriadne najesť. No a tretia hľadá v oddelení značkových šiat niečo, čo jej budú všeci závidieť.

Malý princ raz povedal líške: - Spoznávame len tie veci, ktoré si skrotíme…. Ludia už nemajú čas, aby niečo spoznávali. Kupujú si u obchdníkov celkom hotové veci. Ale pretože nejestvujú obchodníci, čo by predávali priateľov, ludia už priatelov nemajú.

A nie len priateľov, ale aj partnerov. A celkovo vzťahy. Vzťahy, ktoré by neboli tovarom. Tovarom bez tváre.

Je to zaujímavé ako sa zmenil náš slovník. Náš spôsob ako sa dívame na veci. Ako hovoríme a tým pádom aj myslíme o vzťahoch. Na jednej strasne mnohí moji pratelia cítia, že im niečo chýba. Niečo tak povediac “ľudské” čomu by na nich záležalo. Na druhej strane, keď príde na vzťahy, miesto zvedavosti a záujmu o druhého, vytiahnu nákupný zoznam. Začnú vyjednávať a dohadovať cenu. Začnú dávať druhému najavo čo chcú a čo nebudú tolerovať, ešte skôr ako prejavia akýkovek úprimný záujem o druhého.

To sme naozaj schopní milovať druhého iba ak je to výhodná kúpa? Ak z toho niečo vytlčieme. Ak nám to niečo dá. Bez ohladu na…hm na toho druhého? Akoby ten druhý niekde v procese, stratil svoju ľudskú tvár a stal sa tovarom. My len nakupujeme. Nakupujeme ideálneho partnera a keď nám model nesedí, ideme do ďalšeho výpredaja. Partner je proste prostiedok na dosiahnutie toho čo chceme. Akási “výhodná investícia” od ktorej očakávame že bude hotová, už taká ako sme si ju v mysli objednali a nebudeme s ňou musieť strácať čas. Či sa o ňu bližšie zaujímať.

Lenže ľudia sa rodia nedokončení. Sú nedokonavé slovesa. Žijú svoje životy a idú vpred práve preto aby dozreli. Aby boli dokonaví. potrebujú aby s nimi niektor mal trpezlivosť a strácal pre nich čas. Potrebujú aby ich niekto skrotil. Aby sa im niekto díval hlboko do očí a videl v ich tvári človečinu. Ľudia sa rodia sa neuplní, aby mohli nájsť niečo a niekoho kto ich zocelí a doplní. 
Ľudia nie sú tovar. Nie su hotoví. Ani takí nemajú byť. Lenže my v poslednej dobe iba hľadáme hotový nepoškodený tovar. Prestali sme sa dívať ľuďom do tváre. Nie sú to ľudia, pre nás sú nahraditeľnou vecou. A potom sa úprimne divíme prečo nás nikto nemiluje a prečo nikomu na nás nezáleží…

Desaťročnica

O pár dní budeme mať výročie. S mužom budeme oslavovať desať rokov od našej svadby a dvanásť od dňa keď sme sa spoznali (keďže sme sa brali presne na výročie). 

Tí čo ma poznajú osobne vedia, že posledné obdobie nebolo pre nás jednoduché. Dvojičky sú skúška, ktorú mnohé manželstva neustoja. O to viac ak nemáte niekoho kto vás chvílkovo odbremení či vám pomôže. My sme takú pomoc nemali. Starých rodičov schopných sa o deti postarať nemáme. Moja dlhodobá choroba bola ďalšou záťažovou skúškou. Skúšky človeka menia. Rastie, dospieva, mení hodnoty a priority. Ale taktiež sa unavý, sklame a stráca trpezlivosť. 

Ak sa beriete v dvadsiatke (ako ja v dvadsiatich troch rokoch), v tridsiatke je z vás niekto iný. Veľa vzťahov na tomto umiera. Lebo ľudia chcú niekoho, kto ako topánka bude kompatybilný a sadne im hneď. Sám od seba. Jeden môj veľmi múdry priateľ mi raz povedal: vieš keď sa ľudia vzdialia jeden od druhého, môžu to brať tak, že už nemáme nič spoločné, zmenili sme sa. Je čas ísť každý svojou cestou. Ale tiež to môžu brať tak že: OK, vzdialili sme sa. Poďme sa znovu spoznať a objavovať.

Premýšľam, prečo toľko vzťahov v mojom okolí končí. Ľudia na svojej ceste životom idú ďalej a odložia vzťah niekam bokom, mimo centra záujmu. Už to intenzívne neiskrí, nemá to to správne vzrušenie a tak sa ďalej nesnažia. Kým na začiatku vzťahu sme ešte ochotný prispôsobiť sa, tolerovať, venovať pozornosť, spoznávať toho druhého, potom sa v istom bode o ten vzťah a partnera prestaneme starať. Horšie, prestavame si ho vážiť, zovšednie a stane sa nezaujímavým. Ten druhý nie je taký, ako sme si ho vysnívali. Je to len obyčaný, nedokonalý človek s chybami a to sa neodpúšťa. Neviem koľko mám takých priateliek, ktoré "radšej budu samé, ako by sa mali niekomu prispôsobiť."  Paradoxne od svojho partnera očakávajú že im výjde v ústrety. Veta "schopní chlapi došli" je mantra mnohých žien, ktoré vyžadujú veľa, ale neponúkajú nič.
Skvelý príklad je moja známa. Roky sa sťažuje na svojho muža. Ak spraví čokolvek čo sa jej nepáči, hneď ho ohovára s priateľkami či spoločnými známymi. Keď som už asi po miliónty krát počúvala jej ponosy, spýtala som sa jej či si myslí, že ona je dokonalá a či si je vedomá že po rokoch sa z nej stala úplna harpia, čo toho svojho len dusí. Osočila sa na mňa, že on si aj tak nič iné ani nezaslúži. Usmiala som sa na ňu a povedala som jej, že ale ani ona si nič lepšie nezaslúži.

Občas sa vzťah končí na tom, že ľudia pokladajú problémy za znak konca. Lebo v nebi predsa nemôže pršať. A problémy a dokonalosť sú nezlúčiteľné, tak nás to učia americké seriály a reklama na Coca-colu. Než aby ľudia niečo riešili, vymenia problémový model na iný, lepší, novší. Hotový k použitiu bez námahy. Často hovorím že sme instantná doba a je to vidieť na našich vzťahoch. 
Keď niekomu poviem, že máme problémy s mužom, väčšina to berie ako znak nedokonalosti. Pre mňa je to znak toho, že sme ľudia a ešte k tomu úprimní. Nie je problém mať problém. Tie máme všetci. Problém je nechieť ho spolu riešiť. My sa o našich rozprávame, hladáme spolu riešenia a nie nových milencov. 
Som unavená našou dobou, ktorá sa falošne pretvaruje. Alebo je to dokonalé alebo je to zavrhnutiahodné. Strata času. Nuž ja si myslím, že dokonalosť je mŕtva! Neobsahuje život, niet v nej priestor na zlepšenie, rast. Nie je v nej život. Netreba robiť z problémov dramu. Problémy sú a riešia sa. S každým prekonaným problémom ste silnejší. 

Ako toto píšem, moje dvojičky sa smejú vo vedľajšej izbe. Chcem aby o desať, pätnásť rokov, až si budú hladať partnera, si povedali: chcem taký vzťah ako mali moji rodičia. A chcem aby vedeli, že ten vzťah sa neprihodil. Vytvorili sme ho. Bola to naša vedomá voľba. Chcem aby vedeli, že sme mali problémy a že je to úplne v poriadku mať krízu. Je to súčasť hry, dôležité je ju prekonať.

Láska nie je predmet, ktorý nájdeš niekde hotový, vytesaný na mieru do podoby aká sa ti páči a je pohodlná. Vzťah nie je niečo, čo ťa má robiť šťastným bez pričinenia či naopak miesto kde môžeš zneužívať a oberať druhého o energiu. Láska je sloveso. Nehovorí sa to nadarmo. Láska je živá a dynamicky sa vyvíja, reaguje a odpovedá. Láska je tvorivá sila a formu jej dajú tí čo ju vytvorili. A ako všetko živé, potrebuje pozornosť. Potrebuje starostlivosť. Musí byť prioritou. Je to aktívna volba.

Počas mojej nedávnej návštevy Bratislavy som spala pár noci u mojej priateľky. Prekvapilo ma, keď mi prišla otvoriť dvere nahodená. Spýtala som sa jej kam ide a či ju neruším. Zasmiala sa : "Nie, to je domáce." pozrela som sa na obtiahnuté sexy nohavice a nerozumela ako môže byť toto domáce oblečenie. "Predsa nebudem doma behať v rozgajdaných teplákoch, aby ma ten môj takú videl.", povedala moja priateľka, ktorá s tým svojím žije už dlhé roky v jednej domácnosti. 

Môj muž mi povedal, že k nášmu výročiu by mi chcel splniť dávny sen. Už ako male dieťa som snívala o prsteni s takým tým pekným, zeleným kamienkom. Smaragdom. Obehli sme zlatníctva v meste a vyskúšala som si viacero prsťeňov, kým som nenašla taký, ktorý sa podobá na ten z mojich túžob....
Ale potom som si uvedomila, že to vlastne nechcem. Celý život snívam o takom prsteni. Už roky zasneno hovorím: Raz budem mať prsťeň mojich snov. Ale prežila som to doteraz, prežijem to aj ďalej. Nechcem, aby mi môj muž k tak významnému výročiu len niečo niekde kúpil. Akokoľvek drahé či cenné. Chcem niečo hodnotné. 

Poprosila som ho teda o iný dar. Povedala som mu, že k nášmu výročiu chcem list. Dlhý, niekoľko stranový list. Vyznanie, rekapituláciu, zamyslenie a ocenenie. Chcem si prečítať aké boli tie spoločné roky pre neho, chcem počuť na čo je hrdý a čo ho teší. Chcem vedieť čo cíti a čo si myslí.Chcem aby sa zastavil a myslel len na nás, kým to bude písať. Možno to znie banálne, ale nie je to vôbec banalita. Ako hovorí Malý princ, ľudia už nemajú čas strácať pre niekoho čas. Kupujú si hotové veci...Nuž ja chcem, aby môj princ pre mňa strácal čas.

 "Aby som ti taký list mohol napísať, budem si musieť zobrať deň volna v práci a celý deň len písať ten list", povedal mi môj muž zamyslene, keď som mu povedala čo chcem k výročiu.

Usmiala som sa na neho veselo a vravím mu:"Ano, presne tak. Si chápavý."

Dar z duse

- Eba, Eba...!" vo dverach sa objavil Marco. Asi tridsatpatrocny Talian ktory vola moje meno.
Marco nema vlasy, je nizky a obeznejsi. Nikdy nehovori o nicom inom ako futbalovom druzstve jednej z miestnych stvrti. Je to akoby niekto stale dokola, hodiny hovoril o sportovom klube Dubravky. Dni, tyzdne, mesiace...dokola. Len to jedno. Tazko zrozumitelnou artikulaciou.  Na ziadne ine otazky odpovedat nevie. Marco je totiz mentalne postihnuty. Vlastne to su tu vseci, v miestom zariadeni ktore zabezpecuje denne dielne a program pre tazko mentalne postinutych.

Marco ma z nejakeho dovodu zboznuje a preto je stale pri mne. Asi preto ze ho aj hodiny pocuvam a pytam sa. Zatial co ostatnych uz unudil. Raz sme boli na celodennom vylete a v autobuse som sedela hned vedla Marca. Hodina a pol tam a hodina a pol naspat nadseneho vykladu o fotbale, ktory ale nemal hlavu ani patu. Ale aspon uz viem ako sa volaju vsetci hraci miesteho druzstva (klamem, neviem. Asi preto mi to Marco musi dokola opakovat).

Mentalne postihnuty ludia pre mna nie su menej. Maju rovnaku ludsku dostojnost ako ktokolvek iny. Ked sa pozriete do ich oci, nieco ciste sa v nich hybe. Mnohi ostali na urovni dietata. Nevnimam ich ako poskodeny tovar a nikdy som v nich nevidela nie-cloveka. Su magicki. Vela sa nasmejeme. Obcas niekto z nich vstane a objime ma alebo sa spyta ci si nezatancujem. Moct tancovat s blaznom je velmi oslobodzujuce.
Vnimach ich ako ludi co maju inu zivotnu skusensot, ktoru mozno nevedia odkomunikovat nasou recou, ale kazdy jeden z nich, v svojom obmedzenom svete, zvadza svoj velmi narocny boj (ktoremu mozno ani nerozumie, lebo na to nema kapacitu). To ale neznizuje jeho ludsku hodnotu. Naopak zasluzia si respekt a uctu. Nie pohrdanie ci znevazovanie. Potrebuju aby im niekto porozumel. Aby boli integrovanou sucastou spolocnosti.

Povodne som chcela robit dobrovolnicku inde. Ale dvere sa predo mnou zatvarali. Rok sme sa nevedeli dohodnut, nic neslo hladko. Az mi zavolala kamoska ci este stale chcem robit doborovolnicku. O dva dni na to som uz stala na vratnici a divala sa na drevene dvere na oddelenie. Potrebovala som to. Potrebovala som byt v kontakte s touto energiou, s laskou ktora je velmi povodna a cista. Potreboval som byt mezi takymi ludmi. Su to ciste duse uvaznene v tele co ich zradilo.

Marco sa tarbavo blzi ku mne. Vzdy ma po vreckach vystrizky z miestnych novin. Takze ked sa zacina prehrabavat po vreckach je mi jasne ze hlada noviny. Kazdy jeden z tychto ludi ma svoj sposob komunikacie. Nevedia sa vyjadrit ako mi, ale snazia sa komunikovat tak ako vedia. Alex je asi patdesiatrocny chlapik, ktory chce vzdy sediat na kolenach. Monia sa ma dokola pyta ake mam auto a preo nemam Fiat Panda. Dani chce vediet ci sa da jest stolicka a rad ma objima. Lorenzo nevie hovorit, ale ukazuej prstom. Alberto sa stale uzkostlivo pyta ci je vsetko v poriadku a nieco nepokazil...kazdy je iny, jedinecny. Marco ma svoj fotbal.

Dnes sa ku mne tarbavo blizi a podava mi papier vytrhnuti z diara. Poznam to. Marco vie pisat (velmi pomaly a necitatelne, ako dieta). Rad si vypisuje zoznam hracou. Podava mi zoznam.
- Pre teba.
- Dakujem... usmievam sa ale nemam cas citat si zoznam, lebo sa prave venujem Danimu.

Az doma som mala cas si konecne sadnut a vytiahnut z vrecka zoznam. Ako som odhadla, je to zoznam hracou...Ale mena napatria futbalistom. Patria nam....Marco na prve miesto napisal: Eva, a na dalsie miesta mena ostatnych ludi z dielne ktori su mu blizky.

Vyhrkli mi slzy dojatia, ani sama nevem preco. Asi preto, ze mi tym Marco svojou recou hovoril, ze ma ma rad. A ozajstna laska nikdy nie je zaostala, postihnuta a retardovana. Laska je vzdy cista a uprimna. Laska je dar z duse a moct taky dar dostat je nadherne.

Moja púť a čo som sa na nej naučila

Prešla som dlhú púť za posledné tri roky a veľa som sa naučila.

·         * Stratila som zdravie a čelila vlastnej pominuteľnosti a krehkosti môjho tela. Vraj som vážny prípad nevyliečiteľnej autoimutinej choroby. Našla som v sebe silu a spôsob napriek prognózam a štatistikám NEBYŤ len štatistikou a šokovať aj samotných odborníkov podla ktorých sa môja choroba takto nespráva. Nech sa správa ako chce, ja chcem žiť.

·         *  Našla som v sebe silu schudnúť. Ako niekto kto bol celý život tučko a už si na to aj zvykol, to chce veľa odhodlania. Človek musí dať do pohybu veľa vecí aby prekonal svoju lenivosť. Schudla som 45 kíl a pochopila som, že som to ja kto realizuje môj sen a život.

·         * Stratila som moju rodinu. Otca aj mamu. Pričom udalosti okolo môjh ootca boli kruto dramatické. Prešla som si utrpením duše, aké nikomu neprajem. Čistá agónia. A pochopila som, že isté veci treba prijať a nebojovať s nimi. Zmieriť sa. Nie všetko môžeš meniť. Niečo proste je a tak je to správne.  

 Keď človek vnútorne dospeje, stane sa zodpovedným za to kým je, a čo zo seba robí. Stane sa zodpovedný za svoj život a chápe načo tu vlastne je. Je tu na to aby pomáhal iným, posúval ich ďalej a dvíhal ich. Nemá brať, má sa podeliť.

Veľa ľudí chce slobodu byť sám sebou, ale už odmieta niesť zodpovednosť za následky svojej slobody. Chcú dostať slobodu na ktorú majú nárok, a potom urobia jednu veľmi zábavnu vec – dobrovoľne sa stanu otrokmi svojich nebrzdených túžob a potrieb. Dokola ich „slobodne“ ukájajú. Pýtajúc sa či uť dosiahli vrchol, či už vyplnili prázdno a či to ostatný uzanjp a Likenú na sociálnej sieti. Pýtajú sa v duchu, či majú dosť a v podstate nemajú a nikdy ani mať nebudú lebo prázdno je bezraničné e potreby nemajú konca kraja. Čo je zaujímave je, že to robia bez toho aby vrátili svetu niečo dobré. Necítia sa byť súčasťou niečoho väčšieho a potom sa dicia že sa cítia izlovane.

Myslím si, že sloboda byť a rozhodovať ide ruka v ruke so zodpovednosťou za svoje činy. Sloboda ktorá neslúži dobru je ničivá a zhubná.

Nedávno sa stala jedna príhoda. V našom dome bola napätá atmosféra a vyústilo to do hádky. Ja som sa pohádala so susedou. Chvílu som sa držala, ale potom som vybuchla a nakričala som na ňu. Ako som prišla domov, sadla som si a premýšľala. Niečo vo mne sa na mňa sklamane dívalo: Ale ja chcem byť lepšia ako toto. Ja chcem byť viac. Ja nechcem byť taká. Povedala som si. Otočila som sa k mojím dvojičkám, ktoré boli pri tom keď som sa hádala.

-          Mama urobila chybu, - priznala som im otvorene .“To sa stáva. Stáva sa, že urobíme chybu, lebo nikto nie je dokonalý. Dôležité je, si ju priznať a odčiniť. V tom je sila charakteru”

-          A čo urobíme mami?- spýtal sa ma môj malý syn.

-          Pôjdeme sa ospravedlniť a priznáme chybu,- vstala som a zišla o poschodie nižšie. Nechcela som. Moju hrdosť išlo rozpučiť. Bolo veľmi nepríjemné priznať niekomu s kým som sa hádala, že som zlyhala (najmä keď som nebola sama, kto niesol podiel viny). Ale tu išlo o iných a nebolo na mne súdiť. Ja nesiem zodpovednosť len za seba. Každý mal na hádke svoj podiel - ja aj moja suseda. No ja som za svoje správanie prevzala zodpovednosť. Preto som nutne musela odčiniť, čo som urobila. Kvôli mne samej. Pre pocit, že som lepšia, že mám na viac. Pre ten pocit, keď sa dívam ráno do zrkadla a páči sa mi čo vidím v očiach tej mladej ženy. Kvôli nej som to musela urobiť. Aby sa na mňa nedívala sklamane. Aby mohla veriť tomu, že som lepšia ako priemer. Musela som to urobiť kvôli sebe. Aj to je spôsob ako vyhrať hádku. Porazením vlastného ega. Cnostne.

Cítila som sa ako vznešená duša. Ako niekto, kto vedome zo seba robí lepšieho človeka. Kto má voľbu. Kto pomáha a neubližuje. Ako niekto kto ide príkladom svojím deťom. Naozaj, vždy a za každých okolností. Aj vtedy, keď to práve nie je najpríjemnejšie. Bola som na seba hrdá. V tom bode mi došlo, čo to znamená že mám voľbu. Z prehry som vydolovala výhru. Aká je v tom sila. Môžem sa rozhodnúť aká budem, za akýchkoľvek okolností. Môžem aktívne zvrátiť udalosti a dať im pozitívný koniec. Nesiem zodpovednosť za svoje činy a ich napravu. A práve to je to, čo nás činí kým sme. Odtiaľ pramení tá hrdosť, keď poviem: Ja som JA. A za tým si pyšne stojím.

Raz sa ma moja priateľka spýtala, kam chodím na moje odpovede. Vraj som múdra a veľmi vyrovnaná osoba. Pýtala sa ma ako to robím, že môj tažký osud zvládam tak dobre. Kto mi radí? Mám nejakého učiteľa? Vieru? Alebo som v nejakej podpornej skupine?

Pravda je, že som sama. Úmyselne. Keď prihára, doslova cítim potrebu sa stiahnuť do seba lebo som príliš “vonku”. Všetko vypnem, odpojím sa a hľadám moju intuíciu, vnútorny hlas. Hľadám moju inštinktívnu časť.

Prechádzam sa, čítam knihy a počúvam ticho. Ďaleko od verejného názoru a uznania.

Odpovede mi nik nehovorí. Som hlboko presvedčená, že v každom z nás je bod, kde leží pochopenie všetkého. Bod,  ktorý ostane nehybný, keď sa všetko okolo rúca. Bod, v ktorom prijímaš život so všetkým a bezpodmienečne. Bod, kde leží odvaha. Aby si dosiahol tento bod, musíš byť v kontakte so sebou, opustiť všetko čo ti kedy kto povedal o limitoch sveta a teba samého. Bola to lož. Si človek a každý človek je potencionálny hrdina. Aj ty, lebo to máš v sebe.

Keď som na tom zle, hľadám pokoj v sebe. V  každom v nás je bod rovnováhy, keď proste vieš a už sa nepýtaš. Odpovede máš v sebe, musíš len vypnúť všetko ostatné a počúvať svoj vnútorny hlas. Nie tvoj strach a pochyby, nie to čo ti povedali iní, len to, čo ti hovorí tvoja intuícia.

Koľkokrát máme pocit, že z ničoho nič je nám to jasné? Že z čista jasna cítime čo máme urobiť. Že s niekým sme si blízki aj keď ho vlastne nepoznáme. To ja hľadám v sebe. Ten pocit, to pochopenie, tú harmóniu a súlad. Cítim kam ma to ťahá. Môj inštinkt mi jasne hovorí, čo je dobré. Ak to necítim, nepôjdem do toho. Moj vnútorný hlas ma nikdy nezradil. A to mi už mi toho absurdného pošepkal viac než dosť. No ja mu aj tak dôverujem.

Moja intuícia ma často sprevádzala počas mojej choroby. Nikdy nepochybila. Skúšala som ten hlas podviesť, skúšala som prosíkat a podplácať osud. Ignorovať ho. Vyhovorila a odargumentovala som si to. Aj tak to nepomohlo. Veci sa stali, ako som od začiatku cítila, že sa udejú. Predtucha sa vždy naplnila. Odvtedy poslušne počúvam a neoponujem.

Smutná pravda je, že nás nikdy nikto nenaučil ako mať k sebe vzťah. Nepoznáme samých seba a nevieme kto sme a aká krása drieme v našej hĺbke. Verím, že keď je zle treba hladať cestu dole, tam niekde k prapodstate toho kým sme. Naše základy sú zdravé.

Pred časom mi moj doktor jasne povedal, že nemá zmysel aby som strácala čas “diétami a zdravou stravou” lebo od jedla môj stav nezávisí. No ja som v sebe cítila, že to pre mňa má zmysel. Verila som že aj jedlo a zdravá strava sú liek. Mala som potrebu niečo urobiť vlastnými silami a len ticho nesedieť a čakať. Možno diety nefungujú, ale čo funguje je aktívny prístup k chorobe. Ja som verila, že keď zmením a prekopem všetko, nájdem spôsob ako zvrátiť vlastný pád, alebo ako ho aspoň spomaliť. Urobila som radikálne zmeny v strave, lebo som cítila , že aj keď osobne nepoznám nikoho kto sa tak vyliečil, u mňa to fungovať bude.

Dodnes si pamätám na šokovaný výraz môjho doktora, počas jednej kontroly. Už bol pripravený (a aj to priznal) prejsť na invazívnejšiu liečbu infúziami a hospitalizovať ma. Mal aj hotovú potrebnú dokumentáciu, potom čo sa môj stav len zhoršoval. Ale zrazu sa hodnoty zlepšili.

Počas poslednej kontorly si pre seba mrmlal že toto ešte nevidel a úprimne priznal že nikdy neveril že niekomu ako mne bude môcť vysadiť kortizón (o ktorom mi povedal že budem brať doživotne). Moje hodnoty sa nie len lepšili. Boli v norme. Sám tomu nerozumel. Ja som mu nič nehovorila ale v mojom vnútri som cítila že zmena životného štýlu mi prospela. Postaviť sa bojovať za svoj sen byť zdravá je tá cesta. Nečakať, nepríjať, nepočúvať a byť neposlušne trvdohlavá ak treba. Čokoľvek čo ťa niekam posunie a umožní ti vydať sa na cestu. Ja som počúvala môj vnútorný hlas. Počas hospitalizácia som nedokázala chodiť a vlastne ani sediť. Napriek tomu som to dňom i nocu skúšala. Mala som ciel dostať sa po vlastných nohách na prvé poschodie do bufetu. Lekárka mi nahnevane povedala, že mám ležať lebo pohyb zápal v mojom tele iba zhoršuje. Mám počkať až mi bude lepšie. Ale ja som vedela, že aby mi bolo lepšie musím chodiť. Povedal mi to môj vnútorny hlas.

Jasné, mohla som sa s lekármi hádať či oponovať im. Ale ja si myslím, že vysvetlovať niečo je starta času a energie. Až dosiahnem môj ciel, kto chce ho uzná a kto nechce ho neuvidí aj keby bol akokoľvek evidentný. A to vlastne ani nejde.

Ja potrebujem prežiť, nie dosiahnuť kolektívny súhlas. Ja potrebujem byť v poriadku a je jedno čo si kto myslí. Je nepodstatné kto so mnou súhlasí a kto nie, lebo na konci dňa som to stále len ja, čo trpí bolesťou bez ohľadu na názor iných. Môžem skúsiť nájsť spôsob ako presvedčiť celý svet o mojej pravde, ale bolesť z môjho tela takto aj tak neodíde. Aký má teda zmysel sa s niekym hádať? Potrebujem energiu a čas venovať práci na zlepšení. V mojom svete preto nie je dôležité či ostatní súhlasia a čo schvaľujú. Ja mám svoju cestu, mám svoj cieľ a môj vnútorný hlas ma na tejto ceste vedie. Ja som zodpovedná za môj život. Potrebujem vyhrať boj, ktorý nie je možné vyhrať. Nikto z mojho okolia nikdy nebol v situácii v akej som ja. Aj doktori majú len sprostredkovanú, naučenú vedomosť. Maju vedomosti ale nie múdrosť. Vedia čo cítim ale nie ako sa cítim. Pre nich je to práca, z ktorej sa vracajú domov do svojich životov. Ja sa nemám kam vrátiť. Ja s mojou chorobou bojujem osobný boj každý deň.

Veľa ľudí mi opakuje, že musím byť silná kvôli mojím malým deťom. Hnevá ma tá odpoveď. Nie, že by som nemilovala moje deti a neželala im mamu. Zaslúžia si ju. Moje deti sú pre mňa nedotknuteľné. Dala by som im všetko. A aj som im dala všetko o čom som bola presvedčená, že z nich vykreše zdravé osobnosti.

Čo ma ale hnevá je, že ľudia mi nepovedia: Musíš vyhrať, lebo máš svoj život. Kvôli sebe” Často mám chuť sa opýtať či, keď už moje deti odrastú a prestanú ma potrebovať, môžem umrieť lebo už nebudem mať dôvod žiť? Ja žijem kvôli životu. Môjmu životu. Prišla som sem, aby som ho prežila, naplnila. Vylepšila, čo môžem. V tom je pre mňa jeho zmysel. Prečo môj život nestojí za to, aby ma motivoval? Ja som mama malých dvojičiek, ale okrem toho a hlavne: ja som ja. A to vám je panečku iná sila!

Ja musím žit nie kvôli mojím deťom, ale kvôli sebe. Lebo život je desivo ťažký ale aj nádherný a stojí za to. A najväčší dar, ktorý môžem dať mojím deťom je láska k vlastnému životu. Ukázať im akú váhu má život. Ukázať im, že sa oplatí žiť kvôli svojmu životu. Že má hodnotu.

Nedávno som cítila potrebu radikálne zmeniť smerovanie môjho života. Cítila som, že sa ešte nechcem natrvalo usadiť a začať starnúť. Začať proces pohodlného rozkladu. Že potrebujem ísť za svojím snom a robiť niečo, čo je iba moje a čo ma napĺňa. Rozhodla som sa zmeniť profesiu. Mám už jednu vysokú školu, mám nejaký smer, ktorým sa môj život uberá. Mám malé deti a rodinu. Mám všetky predpoklady na to, aby som sa usadila a prestala otravovať.

Rozhodla som sa ale, že nechcem ísť tým smerom. Že ešte môžem zmeniť môj život, že ešte mám dosť síl na to, aby som začala odznova. A tak som sa v 31 rokoch vrátila späť na univerzitu a začala som opäť študovať to, čo vždy bola moja vášeň - filozofiu.

Všetko sa dá! Ale maločo je pohodlné a ľahké. Je to o tom, ako veľmi si odhodlaný to dosiahnuť. Ja som potrebovala budovať veci a môj život nanovo, tak ako ich chcem a tak ako si ich zvolím. Cítim že ešte stále môžem vybudovať život, na ktorý budem pyšná. Ešte ma moja choroba nezastavila.

Toto všetko robím preto, aby až sa ma raz niekto opýta: „kto si?“, ja budem môcť zdvihnúť hlavu a hrdo odpovedať: ja som ja. A za tými troma slovami bude jeden príbeh o žene, ktorá žila svoj život najlepšie ako vedela a tak aby aj iní ľudia mali úžitok z toho že bola. A pod taký príbeh sa na konci rada podpíšem. 

Chcete aby vám bolo lepšie? Aby sa niečo zmenilo? Dajte sa teda na cestu a niečo pre to urobte.

Ako som sa naucila odvahe byt sama sebou

Ľudia sa ma často pýtajú ako mať rád sám seba. Je to taký módny blábol: Miluj sám seba, miluj sám seba…“ človek cíti zlyanie keď nerozumie ako presne to má urobiť.  Opakuje sa to do zblbnutia. Ide mi to na nervy. Moderná povrchná mantra, ktorá ignoruje že možeš milovať iba to čo poznáš.

Chceš milovať sám seba? Fajn, tak začni tým, že spoznáš sám seba. To vedeli už starí Géci a to bola pánečku, iná kultúra! Nemôžeš milovať čo je neznáme, abstraktné. Ako sa máš mať rád, ked so sebou nemáš žiadny vzťah? Ako vieš kým si, keď si sám seba nevidel v akci a iba tusíš že máš v sebe zaparkovaný akýsi potenciál?

Klúčove slovo vo vete: „ja sa mám rád“, nie je rád ale JA. A tým nemyslím egoismus. Odpoveď je v pochopení toho, kým si. Keď nemáš odpoveď na otázku: kto som, sotva možeš povedať: mám sa rád.“ V rovnici chýba pochopenie významu podmetu. Keď neviem kto som, jediné čo môžem na výzvu „maj sa rád“ povedať je, že neviem koho a tým pádom aj ako.

Myslím, že neexistuje silnejšie vyhlásenie ako Ja som: JA. A nemyslím tým len tieto tri slová. Tá sila sa skrýva v pochopení významu tejto výpovede. Nie je to o slovách, je to o tom, čo je za nimi. Aký pocit skrývaju a ten pocit musí prameniť z niečoho, k čomu si sa počas svojej životnej púte dopracoval a čo si zvládol prekonať. A to je obrovská vec zhrnutá do jedinej krátkej vety.

Celú pubertu som sa pýtala samej seba, kto vlastne som. “Možem byť kýmkoľvek. Z tých mnoha tvarí a podôb, ktorá je teda tá moja?” Dlho som to nevedela. Táto otázka ma vlastne mučila a trýznila celú pubertu. Som kým mi povedia, že môžem byť? Som kým mi umožnia sa stať? A keď môžem byť kýmkoľvek, kto teda vlastne som? V čom je rozdiel,  a čo je to moje jedinečné ja? Čo ma definuje, odlišuje?

Neskôr, ako som rástla, som sa prestala pýtať. Život ma naučil držať “hubu a krok”. Duši neprospieva nevedieť. Umlčať otázky, je spôsob ako netrpieť. A tak som niečo odkukala, niečo odimprovizovala a niečo úplne zvorala. To bolo moje zlepené, naučené a odkopírované konformne ja. Bola som takou akou ma chceli mať iní. Nič som netvorila a nič som neobjavovala. Stala som sa takou, akú som vedela že budú pozitívne prijímať a milovať. Lebo keď budem poslušná, dostanem od života čo chcem.

Keby ste sa ma vtedy spýtali, čo si na sebe vážim, asi by som odpovedala nejakou sofistikovanou, pseudo- psychologickou klišé frázou ktorá na oko dáva zmysel. Netušila som čo vo mne drieme a kto som. Bola som nevyzretá, hľadala som prijatie iných a nepoznala som samú seba. Nikto mi nikdy moje vnútro nepredstavil a nenaučil ma ako s ním byť v kontakte. Bola som odraz v zrkadle. Bola som meno na dokladoch. Bola som tvár na fotke. Bola som niekoho známa. To definovalo, kým som. Vonkajšie svedectvá môjho bytia. A zatiaľ v mojom vnútri žil ktosi, koho som nepoznala. 

A potom sa so mnou život prestal maznať.Nevyliečiteľná, vážna choroba ma nútila čeliť mojej pominutelnosti. Ako môžem umrieť, keď ani neviem kto som? Keď som ešte ani nežila? Pýtala som sa v záchvate zúfalstva. No bolo to jedno. Záruky nie sú, na mňa vyšiel ten kratši koniec.

Konečne mi to došlo: Ja nie som, čo sa mi stane. Ja nie som, čo odkopírujem od iných. Ja nie som čo o mne povedia iní. Ja nie som iba vonkajší odraz. Nie som ani len moja choroba. V tom tá odpoveď nie je. Som tým, kým som sa vedome rozhodla byť. Čo som sa rozhodla zo seba urobiť. Som to, ako odpoviem na to, čo sa mi stane. Ten rozdiel je v mojej vedomej voľbe, nie v udalostiach. Ja tvorím samu seba..

Moje telo často bolí, je to nepríjemné, neželané. Ale i keď bolesť nezávisí odomňa, to či budem trpieť je moja voľba. Pamatám si na prvú návštevu u môjho doktora. Pred ambulanciou so mnou čakala ešte jedna žena. Bola vydesená a úzkostlivým hlasom mi hovorila svoj tažký osud. Bolelo ju koleno. V tom čase bol môj zdravotný stav zúfalý.  Hýbala som sa ako robot (mala som atropované svaly a skrátené šľachy), bola som schopná s námahou prejsť iba krátke vzdialenosti. Kým som si sadla alebo vstala prešla dlhá doba, bola som pomalá. Nemala som vlasy (čo ona nevidela, lebo som mala klobúk). Alarmujúce výsledky krvi desili aj samotných lekárov. Boli na míle vzdielené norme. Všetko na mne bolo zlé. A ona sa tu trápi kvôli jednému mizernému kolenu! Keby len tušila koľko ďalšich kĺbov sa v tele ešte môže zapáliť a bolieť. Mne sa zapálila aj sánka.

Pozerala som sa na jej zdesený výraz, ktorý bol v kontraste s mojím pokojom. A vtedy som pochopila ten rozdiel! Nemôžem zastaviť zlo a bolesť, ktoré ma postihne. To nie je v mojich rukách. Moje telo upadá a degeneruje na etapy. Ničí ma choroba a pri živote ma držia toxické lieky, ktoré ma tiež môžu zabiť. A ja to nemôžem zmeniť. Ale stále mám voľbu .Voľbu či budem trpieť. Táto žena sa rozhodla trpieť. Pohltila ju jej úzkosť, keď sa v sebe rozhodla že jej problém je vážny a neprekonateľný. Paradoxne, zdravotne ona na tom bola lepšie než ja. Ale ja som vnútorne netrpela, ona áno.

Od istého okamihu v sebe cítim pokoj. Cítim zmierenie sa so životom. Nezanevrela som naň. Neviem čo mi prinesie, no cítim radosť a dôveru. Ja som JA a to vedomie mi nikto nevezme.

A tak to JA tu stojí a vraví si: “Tu som! Toto som ja a prijímam to. So všetkým ako to je. Počuješ ma život? Môžeš mnou plynúť! Ja to zvládnem, lebo ja si to dobré vychutnám a to zlé prežijem naplno. Až do dna! Ja už sa ťa život nebojím.“

Na začiatku ma život vydesil - k smrti. Nebola som pripravená. Ale čo vo mne na dne tej existenčnej priepasti naozaj umrelo bol strach žiť. Ja som sa nenaučila sile čeliť smrti, ale odvahe žiť. Odvahe byť sama sebou, odvahe byť iná, odvahe vytvoriť zo seba to najlepšie, čo človek može byť. Odvahe byť dobrá a dôverovať životu. Odvahe čeliť a prijať to, čo ma zabíja a ubližuje mi. Odvahe zlyhať, padnúť, sklamať, pochybiť. A potom vstať, upraviť čo sa dá, vylepšiť a ísť ďalej. Odvahe nenasledovať.

V nejakom bode mi to konečne došlo: Život plynie, tvaruje ma a formuje, ale som to stále len ja, kto si vyberá ako. V tom je moja jednečnosť. A tak som sa konečne prestala ospravedlňovať sa za to že nie som akou ma chcú iný a stala sa kým naozaj som: živým človekom.

A ako taký som si povedala, že už nechcem mať život. Chcem ho žit. V dobrom, zlom, s bolesťou a smiechom, láskou a smútkom. Oceňujúc tú krásu, čo tu je. Už sa nechcem na niečo hrať a niečo fingovať pre potešenie iných. Nemám už toľko času. Radšej budem otorená, úprimná a nedokonalo ľudská. Budem živá! Lebo život je niečo čo plynie, ale ľudia by len tak naprázdno plynúť nemali.

A vlastne ani len ten život len tak naprázdno neplynie. Reaguje na našu voľbu a odpovedá nám. Je živý, dynamický, v pohybe. Meníme ho a on následne mení nás ak mu to umožníme.

Mam velmi narocne narocne a bolestive obdobie plne strat...opustaju ma moji blizky...
Opat raz som na kolenach. No odvahu aktivne zit a byt sama sebou si napriek bolesti zobrat nedam.