Dar z duse

- Eba, Eba...!" vo dverach sa objavil Marco. Asi tridsatpatrocny Talian ktory vola moje meno.
Marco nema vlasy, je nizky a obeznejsi. Nikdy nehovori o nicom inom ako futbalovom druzstve jednej z miestnych stvrti. Je to akoby niekto stale dokola, hodiny hovoril o sportovom klube Dubravky. Dni, tyzdne, mesiace...dokola. Len to jedno. Tazko zrozumitelnou artikulaciou.  Na ziadne ine otazky odpovedat nevie. Marco je totiz mentalne postihnuty. Vlastne to su tu vseci, v miestom zariadeni ktore zabezpecuje denne dielne a program pre tazko mentalne postinutych.

Marco ma z nejakeho dovodu zboznuje a preto je stale pri mne. Asi preto ze ho aj hodiny pocuvam a pytam sa. Zatial co ostatnych uz unudil. Raz sme boli na celodennom vylete a v autobuse som sedela hned vedla Marca. Hodina a pol tam a hodina a pol naspat nadseneho vykladu o fotbale, ktory ale nemal hlavu ani patu. Ale aspon uz viem ako sa volaju vsetci hraci miesteho druzstva (klamem, neviem. Asi preto mi to Marco musi dokola opakovat).

Mentalne postihnuty ludia pre mna nie su menej. Maju rovnaku ludsku dostojnost ako ktokolvek iny. Ked sa pozriete do ich oci, nieco ciste sa v nich hybe. Mnohi ostali na urovni dietata. Nevnimam ich ako poskodeny tovar a nikdy som v nich nevidela nie-cloveka. Su magicki. Vela sa nasmejeme. Obcas niekto z nich vstane a objime ma alebo sa spyta ci si nezatancujem. Moct tancovat s blaznom je velmi oslobodzujuce.
Vnimach ich ako ludi co maju inu zivotnu skusensot, ktoru mozno nevedia odkomunikovat nasou recou, ale kazdy jeden z nich, v svojom obmedzenom svete, zvadza svoj velmi narocny boj (ktoremu mozno ani nerozumie, lebo na to nema kapacitu). To ale neznizuje jeho ludsku hodnotu. Naopak zasluzia si respekt a uctu. Nie pohrdanie ci znevazovanie. Potrebuju aby im niekto porozumel. Aby boli integrovanou sucastou spolocnosti.

Povodne som chcela robit dobrovolnicku inde. Ale dvere sa predo mnou zatvarali. Rok sme sa nevedeli dohodnut, nic neslo hladko. Az mi zavolala kamoska ci este stale chcem robit doborovolnicku. O dva dni na to som uz stala na vratnici a divala sa na drevene dvere na oddelenie. Potrebovala som to. Potrebovala som byt v kontakte s touto energiou, s laskou ktora je velmi povodna a cista. Potreboval som byt mezi takymi ludmi. Su to ciste duse uvaznene v tele co ich zradilo.

Marco sa tarbavo blzi ku mne. Vzdy ma po vreckach vystrizky z miestnych novin. Takze ked sa zacina prehrabavat po vreckach je mi jasne ze hlada noviny. Kazdy jeden z tychto ludi ma svoj sposob komunikacie. Nevedia sa vyjadrit ako mi, ale snazia sa komunikovat tak ako vedia. Alex je asi patdesiatrocny chlapik, ktory chce vzdy sediat na kolenach. Monia sa ma dokola pyta ake mam auto a preo nemam Fiat Panda. Dani chce vediet ci sa da jest stolicka a rad ma objima. Lorenzo nevie hovorit, ale ukazuej prstom. Alberto sa stale uzkostlivo pyta ci je vsetko v poriadku a nieco nepokazil...kazdy je iny, jedinecny. Marco ma svoj fotbal.

Dnes sa ku mne tarbavo blizi a podava mi papier vytrhnuti z diara. Poznam to. Marco vie pisat (velmi pomaly a necitatelne, ako dieta). Rad si vypisuje zoznam hracou. Podava mi zoznam.
- Pre teba.
- Dakujem... usmievam sa ale nemam cas citat si zoznam, lebo sa prave venujem Danimu.

Az doma som mala cas si konecne sadnut a vytiahnut z vrecka zoznam. Ako som odhadla, je to zoznam hracou...Ale mena napatria futbalistom. Patria nam....Marco na prve miesto napisal: Eva, a na dalsie miesta mena ostatnych ludi z dielne ktori su mu blizky.

Vyhrkli mi slzy dojatia, ani sama nevem preco. Asi preto, ze mi tym Marco svojou recou hovoril, ze ma ma rad. A ozajstna laska nikdy nie je zaostala, postihnuta a retardovana. Laska je vzdy cista a uprimna. Laska je dar z duse a moct taky dar dostat je nadherne.

Moja púť a čo som sa na nej naučila

Prešla som dlhú púť za posledné tri roky a veľa som sa naučila.

·         * Stratila som zdravie a čelila vlastnej pominuteľnosti a krehkosti môjho tela. Vraj som vážny prípad nevyliečiteľnej autoimutinej choroby. Našla som v sebe silu a spôsob napriek prognózam a štatistikám NEBYŤ len štatistikou a šokovať aj samotných odborníkov podla ktorých sa môja choroba takto nespráva. Nech sa správa ako chce, ja chcem žiť.

·         *  Našla som v sebe silu schudnúť. Ako niekto kto bol celý život tučko a už si na to aj zvykol, to chce veľa odhodlania. Človek musí dať do pohybu veľa vecí aby prekonal svoju lenivosť. Schudla som 45 kíl a pochopila som, že som to ja kto realizuje môj sen a život.

·         * Stratila som moju rodinu. Otca aj mamu. Pričom udalosti okolo môjh ootca boli kruto dramatické. Prešla som si utrpením duše, aké nikomu neprajem. Čistá agónia. A pochopila som, že isté veci treba prijať a nebojovať s nimi. Zmieriť sa. Nie všetko môžeš meniť. Niečo proste je a tak je to správne.  

 Keď človek vnútorne dospeje, stane sa zodpovedným za to kým je, a čo zo seba robí. Stane sa zodpovedný za svoj život a chápe načo tu vlastne je. Je tu na to aby pomáhal iným, posúval ich ďalej a dvíhal ich. Nemá brať, má sa podeliť.

Veľa ľudí chce slobodu byť sám sebou, ale už odmieta niesť zodpovednosť za následky svojej slobody. Chcú dostať slobodu na ktorú majú nárok, a potom urobia jednu veľmi zábavnu vec – dobrovoľne sa stanu otrokmi svojich nebrzdených túžob a potrieb. Dokola ich „slobodne“ ukájajú. Pýtajúc sa či uť dosiahli vrchol, či už vyplnili prázdno a či to ostatný uzanjp a Likenú na sociálnej sieti. Pýtajú sa v duchu, či majú dosť a v podstate nemajú a nikdy ani mať nebudú lebo prázdno je bezraničné e potreby nemajú konca kraja. Čo je zaujímave je, že to robia bez toho aby vrátili svetu niečo dobré. Necítia sa byť súčasťou niečoho väčšieho a potom sa dicia že sa cítia izlovane.

Myslím si, že sloboda byť a rozhodovať ide ruka v ruke so zodpovednosťou za svoje činy. Sloboda ktorá neslúži dobru je ničivá a zhubná.

Nedávno sa stala jedna príhoda. V našom dome bola napätá atmosféra a vyústilo to do hádky. Ja som sa pohádala so susedou. Chvílu som sa držala, ale potom som vybuchla a nakričala som na ňu. Ako som prišla domov, sadla som si a premýšľala. Niečo vo mne sa na mňa sklamane dívalo: Ale ja chcem byť lepšia ako toto. Ja chcem byť viac. Ja nechcem byť taká. Povedala som si. Otočila som sa k mojím dvojičkám, ktoré boli pri tom keď som sa hádala.

-          Mama urobila chybu, - priznala som im otvorene .“To sa stáva. Stáva sa, že urobíme chybu, lebo nikto nie je dokonalý. Dôležité je, si ju priznať a odčiniť. V tom je sila charakteru”

-          A čo urobíme mami?- spýtal sa ma môj malý syn.

-          Pôjdeme sa ospravedlniť a priznáme chybu,- vstala som a zišla o poschodie nižšie. Nechcela som. Moju hrdosť išlo rozpučiť. Bolo veľmi nepríjemné priznať niekomu s kým som sa hádala, že som zlyhala (najmä keď som nebola sama, kto niesol podiel viny). Ale tu išlo o iných a nebolo na mne súdiť. Ja nesiem zodpovednosť len za seba. Každý mal na hádke svoj podiel - ja aj moja suseda. No ja som za svoje správanie prevzala zodpovednosť. Preto som nutne musela odčiniť, čo som urobila. Kvôli mne samej. Pre pocit, že som lepšia, že mám na viac. Pre ten pocit, keď sa dívam ráno do zrkadla a páči sa mi čo vidím v očiach tej mladej ženy. Kvôli nej som to musela urobiť. Aby sa na mňa nedívala sklamane. Aby mohla veriť tomu, že som lepšia ako priemer. Musela som to urobiť kvôli sebe. Aj to je spôsob ako vyhrať hádku. Porazením vlastného ega. Cnostne.

Cítila som sa ako vznešená duša. Ako niekto, kto vedome zo seba robí lepšieho človeka. Kto má voľbu. Kto pomáha a neubližuje. Ako niekto kto ide príkladom svojím deťom. Naozaj, vždy a za každých okolností. Aj vtedy, keď to práve nie je najpríjemnejšie. Bola som na seba hrdá. V tom bode mi došlo, čo to znamená že mám voľbu. Z prehry som vydolovala výhru. Aká je v tom sila. Môžem sa rozhodnúť aká budem, za akýchkoľvek okolností. Môžem aktívne zvrátiť udalosti a dať im pozitívný koniec. Nesiem zodpovednosť za svoje činy a ich napravu. A práve to je to, čo nás činí kým sme. Odtiaľ pramení tá hrdosť, keď poviem: Ja som JA. A za tým si pyšne stojím.

Raz sa ma moja priateľka spýtala, kam chodím na moje odpovede. Vraj som múdra a veľmi vyrovnaná osoba. Pýtala sa ma ako to robím, že môj tažký osud zvládam tak dobre. Kto mi radí? Mám nejakého učiteľa? Vieru? Alebo som v nejakej podpornej skupine?

Pravda je, že som sama. Úmyselne. Keď prihára, doslova cítim potrebu sa stiahnuť do seba lebo som príliš “vonku”. Všetko vypnem, odpojím sa a hľadám moju intuíciu, vnútorny hlas. Hľadám moju inštinktívnu časť.

Prechádzam sa, čítam knihy a počúvam ticho. Ďaleko od verejného názoru a uznania.

Odpovede mi nik nehovorí. Som hlboko presvedčená, že v každom z nás je bod, kde leží pochopenie všetkého. Bod,  ktorý ostane nehybný, keď sa všetko okolo rúca. Bod, v ktorom prijímaš život so všetkým a bezpodmienečne. Bod, kde leží odvaha. Aby si dosiahol tento bod, musíš byť v kontakte so sebou, opustiť všetko čo ti kedy kto povedal o limitoch sveta a teba samého. Bola to lož. Si človek a každý človek je potencionálny hrdina. Aj ty, lebo to máš v sebe.

Keď som na tom zle, hľadám pokoj v sebe. V  každom v nás je bod rovnováhy, keď proste vieš a už sa nepýtaš. Odpovede máš v sebe, musíš len vypnúť všetko ostatné a počúvať svoj vnútorny hlas. Nie tvoj strach a pochyby, nie to čo ti povedali iní, len to, čo ti hovorí tvoja intuícia.

Koľkokrát máme pocit, že z ničoho nič je nám to jasné? Že z čista jasna cítime čo máme urobiť. Že s niekým sme si blízki aj keď ho vlastne nepoznáme. To ja hľadám v sebe. Ten pocit, to pochopenie, tú harmóniu a súlad. Cítim kam ma to ťahá. Môj inštinkt mi jasne hovorí, čo je dobré. Ak to necítim, nepôjdem do toho. Moj vnútorný hlas ma nikdy nezradil. A to mi už mi toho absurdného pošepkal viac než dosť. No ja mu aj tak dôverujem.

Moja intuícia ma často sprevádzala počas mojej choroby. Nikdy nepochybila. Skúšala som ten hlas podviesť, skúšala som prosíkat a podplácať osud. Ignorovať ho. Vyhovorila a odargumentovala som si to. Aj tak to nepomohlo. Veci sa stali, ako som od začiatku cítila, že sa udejú. Predtucha sa vždy naplnila. Odvtedy poslušne počúvam a neoponujem.

Smutná pravda je, že nás nikdy nikto nenaučil ako mať k sebe vzťah. Nepoznáme samých seba a nevieme kto sme a aká krása drieme v našej hĺbke. Verím, že keď je zle treba hladať cestu dole, tam niekde k prapodstate toho kým sme. Naše základy sú zdravé.

Pred časom mi moj doktor jasne povedal, že nemá zmysel aby som strácala čas “diétami a zdravou stravou” lebo od jedla môj stav nezávisí. No ja som v sebe cítila, že to pre mňa má zmysel. Verila som že aj jedlo a zdravá strava sú liek. Mala som potrebu niečo urobiť vlastnými silami a len ticho nesedieť a čakať. Možno diety nefungujú, ale čo funguje je aktívny prístup k chorobe. Ja som verila, že keď zmením a prekopem všetko, nájdem spôsob ako zvrátiť vlastný pád, alebo ako ho aspoň spomaliť. Urobila som radikálne zmeny v strave, lebo som cítila , že aj keď osobne nepoznám nikoho kto sa tak vyliečil, u mňa to fungovať bude.

Dodnes si pamätám na šokovaný výraz môjho doktora, počas jednej kontroly. Už bol pripravený (a aj to priznal) prejsť na invazívnejšiu liečbu infúziami a hospitalizovať ma. Mal aj hotovú potrebnú dokumentáciu, potom čo sa môj stav len zhoršoval. Ale zrazu sa hodnoty zlepšili.

Počas poslednej kontorly si pre seba mrmlal že toto ešte nevidel a úprimne priznal že nikdy neveril že niekomu ako mne bude môcť vysadiť kortizón (o ktorom mi povedal že budem brať doživotne). Moje hodnoty sa nie len lepšili. Boli v norme. Sám tomu nerozumel. Ja som mu nič nehovorila ale v mojom vnútri som cítila že zmena životného štýlu mi prospela. Postaviť sa bojovať za svoj sen byť zdravá je tá cesta. Nečakať, nepríjať, nepočúvať a byť neposlušne trvdohlavá ak treba. Čokoľvek čo ťa niekam posunie a umožní ti vydať sa na cestu. Ja som počúvala môj vnútorný hlas. Počas hospitalizácia som nedokázala chodiť a vlastne ani sediť. Napriek tomu som to dňom i nocu skúšala. Mala som ciel dostať sa po vlastných nohách na prvé poschodie do bufetu. Lekárka mi nahnevane povedala, že mám ležať lebo pohyb zápal v mojom tele iba zhoršuje. Mám počkať až mi bude lepšie. Ale ja som vedela, že aby mi bolo lepšie musím chodiť. Povedal mi to môj vnútorny hlas.

Jasné, mohla som sa s lekármi hádať či oponovať im. Ale ja si myslím, že vysvetlovať niečo je starta času a energie. Až dosiahnem môj ciel, kto chce ho uzná a kto nechce ho neuvidí aj keby bol akokoľvek evidentný. A to vlastne ani nejde.

Ja potrebujem prežiť, nie dosiahnuť kolektívny súhlas. Ja potrebujem byť v poriadku a je jedno čo si kto myslí. Je nepodstatné kto so mnou súhlasí a kto nie, lebo na konci dňa som to stále len ja, čo trpí bolesťou bez ohľadu na názor iných. Môžem skúsiť nájsť spôsob ako presvedčiť celý svet o mojej pravde, ale bolesť z môjho tela takto aj tak neodíde. Aký má teda zmysel sa s niekym hádať? Potrebujem energiu a čas venovať práci na zlepšení. V mojom svete preto nie je dôležité či ostatní súhlasia a čo schvaľujú. Ja mám svoju cestu, mám svoj cieľ a môj vnútorný hlas ma na tejto ceste vedie. Ja som zodpovedná za môj život. Potrebujem vyhrať boj, ktorý nie je možné vyhrať. Nikto z mojho okolia nikdy nebol v situácii v akej som ja. Aj doktori majú len sprostredkovanú, naučenú vedomosť. Maju vedomosti ale nie múdrosť. Vedia čo cítim ale nie ako sa cítim. Pre nich je to práca, z ktorej sa vracajú domov do svojich životov. Ja sa nemám kam vrátiť. Ja s mojou chorobou bojujem osobný boj každý deň.

Veľa ľudí mi opakuje, že musím byť silná kvôli mojím malým deťom. Hnevá ma tá odpoveď. Nie, že by som nemilovala moje deti a neželala im mamu. Zaslúžia si ju. Moje deti sú pre mňa nedotknuteľné. Dala by som im všetko. A aj som im dala všetko o čom som bola presvedčená, že z nich vykreše zdravé osobnosti.

Čo ma ale hnevá je, že ľudia mi nepovedia: Musíš vyhrať, lebo máš svoj život. Kvôli sebe” Často mám chuť sa opýtať či, keď už moje deti odrastú a prestanú ma potrebovať, môžem umrieť lebo už nebudem mať dôvod žiť? Ja žijem kvôli životu. Môjmu životu. Prišla som sem, aby som ho prežila, naplnila. Vylepšila, čo môžem. V tom je pre mňa jeho zmysel. Prečo môj život nestojí za to, aby ma motivoval? Ja som mama malých dvojičiek, ale okrem toho a hlavne: ja som ja. A to vám je panečku iná sila!

Ja musím žit nie kvôli mojím deťom, ale kvôli sebe. Lebo život je desivo ťažký ale aj nádherný a stojí za to. A najväčší dar, ktorý môžem dať mojím deťom je láska k vlastnému životu. Ukázať im akú váhu má život. Ukázať im, že sa oplatí žiť kvôli svojmu životu. Že má hodnotu.

Nedávno som cítila potrebu radikálne zmeniť smerovanie môjho života. Cítila som, že sa ešte nechcem natrvalo usadiť a začať starnúť. Začať proces pohodlného rozkladu. Že potrebujem ísť za svojím snom a robiť niečo, čo je iba moje a čo ma napĺňa. Rozhodla som sa zmeniť profesiu. Mám už jednu vysokú školu, mám nejaký smer, ktorým sa môj život uberá. Mám malé deti a rodinu. Mám všetky predpoklady na to, aby som sa usadila a prestala otravovať.

Rozhodla som sa ale, že nechcem ísť tým smerom. Že ešte môžem zmeniť môj život, že ešte mám dosť síl na to, aby som začala odznova. A tak som sa v 31 rokoch vrátila späť na univerzitu a začala som opäť študovať to, čo vždy bola moja vášeň - filozofiu.

Všetko sa dá! Ale maločo je pohodlné a ľahké. Je to o tom, ako veľmi si odhodlaný to dosiahnuť. Ja som potrebovala budovať veci a môj život nanovo, tak ako ich chcem a tak ako si ich zvolím. Cítim že ešte stále môžem vybudovať život, na ktorý budem pyšná. Ešte ma moja choroba nezastavila.

Toto všetko robím preto, aby až sa ma raz niekto opýta: „kto si?“, ja budem môcť zdvihnúť hlavu a hrdo odpovedať: ja som ja. A za tými troma slovami bude jeden príbeh o žene, ktorá žila svoj život najlepšie ako vedela a tak aby aj iní ľudia mali úžitok z toho že bola. A pod taký príbeh sa na konci rada podpíšem. 

Chcete aby vám bolo lepšie? Aby sa niečo zmenilo? Dajte sa teda na cestu a niečo pre to urobte.

Ako som sa naucila odvahe byt sama sebou

Ľudia sa ma často pýtajú ako mať rád sám seba. Je to taký módny blábol: Miluj sám seba, miluj sám seba…“ človek cíti zlyanie keď nerozumie ako presne to má urobiť.  Opakuje sa to do zblbnutia. Ide mi to na nervy. Moderná povrchná mantra, ktorá ignoruje že možeš milovať iba to čo poznáš.

Chceš milovať sám seba? Fajn, tak začni tým, že spoznáš sám seba. To vedeli už starí Géci a to bola pánečku, iná kultúra! Nemôžeš milovať čo je neznáme, abstraktné. Ako sa máš mať rád, ked so sebou nemáš žiadny vzťah? Ako vieš kým si, keď si sám seba nevidel v akci a iba tusíš že máš v sebe zaparkovaný akýsi potenciál?

Klúčove slovo vo vete: „ja sa mám rád“, nie je rád ale JA. A tým nemyslím egoismus. Odpoveď je v pochopení toho, kým si. Keď nemáš odpoveď na otázku: kto som, sotva možeš povedať: mám sa rád.“ V rovnici chýba pochopenie významu podmetu. Keď neviem kto som, jediné čo môžem na výzvu „maj sa rád“ povedať je, že neviem koho a tým pádom aj ako.

Myslím, že neexistuje silnejšie vyhlásenie ako Ja som: JA. A nemyslím tým len tieto tri slová. Tá sila sa skrýva v pochopení významu tejto výpovede. Nie je to o slovách, je to o tom, čo je za nimi. Aký pocit skrývaju a ten pocit musí prameniť z niečoho, k čomu si sa počas svojej životnej púte dopracoval a čo si zvládol prekonať. A to je obrovská vec zhrnutá do jedinej krátkej vety.

Celú pubertu som sa pýtala samej seba, kto vlastne som. “Možem byť kýmkoľvek. Z tých mnoha tvarí a podôb, ktorá je teda tá moja?” Dlho som to nevedela. Táto otázka ma vlastne mučila a trýznila celú pubertu. Som kým mi povedia, že môžem byť? Som kým mi umožnia sa stať? A keď môžem byť kýmkoľvek, kto teda vlastne som? V čom je rozdiel,  a čo je to moje jedinečné ja? Čo ma definuje, odlišuje?

Neskôr, ako som rástla, som sa prestala pýtať. Život ma naučil držať “hubu a krok”. Duši neprospieva nevedieť. Umlčať otázky, je spôsob ako netrpieť. A tak som niečo odkukala, niečo odimprovizovala a niečo úplne zvorala. To bolo moje zlepené, naučené a odkopírované konformne ja. Bola som takou akou ma chceli mať iní. Nič som netvorila a nič som neobjavovala. Stala som sa takou, akú som vedela že budú pozitívne prijímať a milovať. Lebo keď budem poslušná, dostanem od života čo chcem.

Keby ste sa ma vtedy spýtali, čo si na sebe vážim, asi by som odpovedala nejakou sofistikovanou, pseudo- psychologickou klišé frázou ktorá na oko dáva zmysel. Netušila som čo vo mne drieme a kto som. Bola som nevyzretá, hľadala som prijatie iných a nepoznala som samú seba. Nikto mi nikdy moje vnútro nepredstavil a nenaučil ma ako s ním byť v kontakte. Bola som odraz v zrkadle. Bola som meno na dokladoch. Bola som tvár na fotke. Bola som niekoho známa. To definovalo, kým som. Vonkajšie svedectvá môjho bytia. A zatiaľ v mojom vnútri žil ktosi, koho som nepoznala. 

A potom sa so mnou život prestal maznať.Nevyliečiteľná, vážna choroba ma nútila čeliť mojej pominutelnosti. Ako môžem umrieť, keď ani neviem kto som? Keď som ešte ani nežila? Pýtala som sa v záchvate zúfalstva. No bolo to jedno. Záruky nie sú, na mňa vyšiel ten kratši koniec.

Konečne mi to došlo: Ja nie som, čo sa mi stane. Ja nie som, čo odkopírujem od iných. Ja nie som čo o mne povedia iní. Ja nie som iba vonkajší odraz. Nie som ani len moja choroba. V tom tá odpoveď nie je. Som tým, kým som sa vedome rozhodla byť. Čo som sa rozhodla zo seba urobiť. Som to, ako odpoviem na to, čo sa mi stane. Ten rozdiel je v mojej vedomej voľbe, nie v udalostiach. Ja tvorím samu seba..

Moje telo často bolí, je to nepríjemné, neželané. Ale i keď bolesť nezávisí odomňa, to či budem trpieť je moja voľba. Pamatám si na prvú návštevu u môjho doktora. Pred ambulanciou so mnou čakala ešte jedna žena. Bola vydesená a úzkostlivým hlasom mi hovorila svoj tažký osud. Bolelo ju koleno. V tom čase bol môj zdravotný stav zúfalý.  Hýbala som sa ako robot (mala som atropované svaly a skrátené šľachy), bola som schopná s námahou prejsť iba krátke vzdialenosti. Kým som si sadla alebo vstala prešla dlhá doba, bola som pomalá. Nemala som vlasy (čo ona nevidela, lebo som mala klobúk). Alarmujúce výsledky krvi desili aj samotných lekárov. Boli na míle vzdielené norme. Všetko na mne bolo zlé. A ona sa tu trápi kvôli jednému mizernému kolenu! Keby len tušila koľko ďalšich kĺbov sa v tele ešte môže zapáliť a bolieť. Mne sa zapálila aj sánka.

Pozerala som sa na jej zdesený výraz, ktorý bol v kontraste s mojím pokojom. A vtedy som pochopila ten rozdiel! Nemôžem zastaviť zlo a bolesť, ktoré ma postihne. To nie je v mojich rukách. Moje telo upadá a degeneruje na etapy. Ničí ma choroba a pri živote ma držia toxické lieky, ktoré ma tiež môžu zabiť. A ja to nemôžem zmeniť. Ale stále mám voľbu .Voľbu či budem trpieť. Táto žena sa rozhodla trpieť. Pohltila ju jej úzkosť, keď sa v sebe rozhodla že jej problém je vážny a neprekonateľný. Paradoxne, zdravotne ona na tom bola lepšie než ja. Ale ja som vnútorne netrpela, ona áno.

Od istého okamihu v sebe cítim pokoj. Cítim zmierenie sa so životom. Nezanevrela som naň. Neviem čo mi prinesie, no cítim radosť a dôveru. Ja som JA a to vedomie mi nikto nevezme.

A tak to JA tu stojí a vraví si: “Tu som! Toto som ja a prijímam to. So všetkým ako to je. Počuješ ma život? Môžeš mnou plynúť! Ja to zvládnem, lebo ja si to dobré vychutnám a to zlé prežijem naplno. Až do dna! Ja už sa ťa život nebojím.“

Na začiatku ma život vydesil - k smrti. Nebola som pripravená. Ale čo vo mne na dne tej existenčnej priepasti naozaj umrelo bol strach žiť. Ja som sa nenaučila sile čeliť smrti, ale odvahe žiť. Odvahe byť sama sebou, odvahe byť iná, odvahe vytvoriť zo seba to najlepšie, čo človek može byť. Odvahe byť dobrá a dôverovať životu. Odvahe čeliť a prijať to, čo ma zabíja a ubližuje mi. Odvahe zlyhať, padnúť, sklamať, pochybiť. A potom vstať, upraviť čo sa dá, vylepšiť a ísť ďalej. Odvahe nenasledovať.

V nejakom bode mi to konečne došlo: Život plynie, tvaruje ma a formuje, ale som to stále len ja, kto si vyberá ako. V tom je moja jednečnosť. A tak som sa konečne prestala ospravedlňovať sa za to že nie som akou ma chcú iný a stala sa kým naozaj som: živým človekom.

A ako taký som si povedala, že už nechcem mať život. Chcem ho žit. V dobrom, zlom, s bolesťou a smiechom, láskou a smútkom. Oceňujúc tú krásu, čo tu je. Už sa nechcem na niečo hrať a niečo fingovať pre potešenie iných. Nemám už toľko času. Radšej budem otorená, úprimná a nedokonalo ľudská. Budem živá! Lebo život je niečo čo plynie, ale ľudia by len tak naprázdno plynúť nemali.

A vlastne ani len ten život len tak naprázdno neplynie. Reaguje na našu voľbu a odpovedá nám. Je živý, dynamický, v pohybe. Meníme ho a on následne mení nás ak mu to umožníme.

Mam velmi narocne narocne a bolestive obdobie plne strat...opustaju ma moji blizky...
Opat raz som na kolenach. No odvahu aktivne zit a byt sama sebou si napriek bolesti zobrat nedam. 

Laska

Zivot je zivy....

Zivot je zivy...a prave preto ze je zivy tak sa zije. Zivot je pribeh, je to cesta, je to dobrodruzstvo. Osud nie je nic ine ako objavenie sameho seba. A aby si objavil co sa skryva, musis sa dat do pohybu. A uz samotny pohyb je zivot.Zivi je kto nieco dosahuje, kto niekam smeruje. Smrt sa nehybe, je pasivna. Neodpoveda, nezije. Ludia co nikam nejdu umieraju. Ludia co nemaju sny umieraju. 
A ludia co maju sen a pocitili silu akou je dosahovanie (a to naplnenie je uz pohyb, cesta, zivot)  ziju. A citia zivot. Prudi nimi, prehovara k nim. Toto je vecnost a nesmrtelnost, byt zivy.

A ludia citia zivot.Aj smrt ho citi, Smrt je clovek co nezije, co chce zastavit tok a prud zivota. Chce ho vlastnit, drzat. To preto lebo ho desi. Chce aby sa nehybal ale ak sa prestane hybat, zivot zomrie. A preto aj ludia sa delia na tych co maju v srdci zivot a tych co zomreli. Odvaha nie je nic ine ako cista laska k zivotu. Proste nemozes ine ako hladat ho...a akykolvek pohyb je uz zivot. Robit umenie je zivot, tancovat, sportovat, bezat...cokolvek co a hybe ta dava do kontaktu so zivotom a ty ho citis. Ta radost, to je zivot ktory sa tesi lebo v tebe zije.  Aj vzdor, neposlusnost, laska aj nenavist su pohyb, dynaminka a zivot. Maju naboj a maju zivot. Cokolvek co vzdoruje, co sa brani, co tlcie, co neposlucha a odmieta sa zastavit a podrziardit pevnym pravidlam je zive. 

Poznam vela zien (aj muzov). Mnohe netusia ze su zive, lebo im to nik nepovedal. A pritiahli k sebe muza co ich zabija. Alebo maju rodica co im zostrihal sny a strcil ich do klietky, v mene racionality a istoty. Jedina istota v zivote je smrt. A cokolvek co obsahuje istotu obsahuje aj smrt. Zivot je riziko a dobrozruzstvo (to ze je to dobre je obsiahnute uz v nazve) a to lebo to ta posuva...
A oni v sebe citia svoj sen ... co ale pomaly umiera na oltrari toho co je a nie je mozne a pravdepodobne. Este ho citia ale uz ho nevedia dlho drzat pri zivote... aj preto lebo nemaju niekoho kto by v nich veril a ani oni v seba uz neveria. 

Zhasina v nich nieco co potrebuje dychat a zit.  Co potebuje najst samu seba. Spoznat sa a byt v kontekte so sebou a tym aj s Bohom ktory dycha. Ale to ludom nik nepovedal. A tak hladaju vonku. Nehladaju bezbecie byt sam sebou, ale istotu vykupenu zavislostou. Podmanenie sa a uvaznenie. Hladame ludi co nas budu vlastnit a ktorych budeme vlastnit my a  chcem aj Boha ktoreho budeme vlastnit ale ktory nas nebude nutit k aktivite (dobru). Staci nam pasivne sediet a pocuvat. Staci nam forma nie dusa, esencia. Nechceme robit dobro lebo to uz je pohyb a zivot. A zivot je Boh. Ale nam staci ho mat vonku, v sebe ho nepotrebuje dat do pohybu a pomahat, prispievat k dobru a zlepseniu. Ale clovek naozaj najde Boha len ak mu sluzi a sluzi mu dobrom (lebo to je pohyb a aktivita). Clovek ma schopnsot vratit svetu viac ako to co dostane. V tom je jeho moc. Nie v tom co si vezme ale v tom co vrati, v tom o kolko zlepsi co tu nasiel. Viera musi byt ziva a musi sa zit tak aby priespievala k zlepseniu. Vsetko ostatne je smrt.

Aj preto spravny muz (aj zena) musi urobit co je jeho ulohou: zivit zivot v sebe a v zivote. Ale to mnohi nerobia a miesto toho ubijaju seba a inych. Su mrtvy. Ubijaju svoju energiu, a dovolia inym aby ich o nu okradali a aby ich vlastnili. Robia to nasi rodicia, partneri aj nadriadeny..ktokolvek kto po tebe chce aby si sa prestal hybat ta chce zabit. Clovek ti musi pomoct sa niekam posunut ak ta ma rad, lebo posun je zivot. A ak ti nedovoli hybat sa a nemozes dychat (a aj to je pohyb) tak umries zaziva.  Dobry clovek ta musi dat do pohybu a nesmie byt poslusny. Akymkolek sposob sa musis hybat a hladat cestu na ktorej objavis sam seba. Nechaj svet svetom, vsetko co potrebujes k tebe prehovara zvnutra. Uz mas vsetko co potrebujes, najdi to.
Clovek ma v sebe nieco divoke, co ma zit. Co ma vzdorovat a tesit sa. co ma uctievat zivot tym ze zije. Ale kedze ani nevie ze to ma, nechrani si svoj poklad. A zacne umierat. Citi ze nie je stastny, ze nikam nejde, ze sa nehybe a ze cosi zhasina. Zhasina zivot lebo aby zil musi sa hybat...

Ludia sa boja. Boja sa zit. Su vydeseny k smrti a tak sa tou smrtou aj stanu.  Chcu istoty, lebo tie mozu vlastnit, uchopit. A co uchopis to sa nehybe a preto ti to neutecie. No je to aj mrtvre. Vela ludi sa pyta: a co ak to nevyde . A su plny pochybnosti. A niet na svete vecsej istoty ako su pochyby. Lebo mozem pochybovat o comkolvek ale nikdy nemozem spochybnit pochyby. Preto pochyby su istota a tu ten co sa boji chce. Ked nemam nic, vzdy mozem mat aspon pochyby. Najdem ich, vytvorim ich z nicoho a o ne sa opriem. Pochyby mozem vzdy vlastnit.
Lepsi vrabec v hrsti ako holub na streche...ale ten vrabec v hrsti sa nehybe, lebo si ho zahrdusil. Mas ho, uz ti neuleti, ale esencia z neho vyprchala. To sa totiz stava krehkym vtacikomm, ktorych niekto prilis tesno stiska. 

No v skutocnosti je este ina otazka co nas vydesi do morku kosti. A ta je: a co ak to vyjde? Co ak sa to da. Co ak to moze ist a co ak JA na to mam....a nakoniec: co ak naozaj mam svoj zivot v mojich rukach a nemusim len cakat nehybne na smrt. A toto je bod ked sa rodi hrdina ktory pochopi svoju vlastnu moc. Spozna ju. A na druhej strane sa rodi zbabelec co sa odsudil na smrt lebo zabil svoj sen v mene istoty a toho co je mozne a nemozne a bezpecne... V momente ked si polozi tuto otazku, nasledne sa musi spytat kolko je ochotny riskovat. Kolko dokaze dat do pohybu aby zreralizoval svoj sen. Cim viac zivis zivot tym viac ho mas.

Zivot nechce istoty, zivot chce pravdu a pravda je len jedna: zivot sam.  Zivot chce zivot. Chce byt ziti skrz cloveka. Chce sa byt objaveny. Potrebuje to, lebo cim viac ludi bude zivych, tym mocnejsi bude.

Chcete pre seba nieco urobit? dajte sa na cestu. A je jedno kam, lebo aj omyl je pohyb a teda zivot. Netreba sa bat zlyhania. Trabe sa bat toho ze neprezijes svoj zivot. Lebo co sa nehybe a len pasivne caka, to umiera.  

Nie vseci pochopia tieto riadky. Pochopi ich len zivot, lebo sa v nich odraza a prihovaraju sa mu. Pozyva ho na cestu, na dobrodruzstvo ktore nema zaruky, len ciste naplenie a stastie z pohybu....a on uz davno dobre vie ze ta cesta ho caka len cakal na povel k startu....

Realizovať si svoj sen, alebo prvy krok pri chudnuti

Niečo vám prezradím. Ako píšem tento blog, je práve 5:17 hodín ráno. Vstala som včas ráno aby som stihla všetko čo som si naplánovala. Nemusela som. Mohla som pokojne ostať schúlená v posteli, mohla som si sadnúť pred telku a iba pohodlne pozerať film, mohla som zabiť čas na internete, mohla som sa medzičasom napchať niečim „neskutočne chutným“, mohla som sa nehýbať... všetci ešte spia, nikto ma nevidí a nikto ma nekontroluje. Aj počas dňa som sama seba pánom lebo pracuje z domu (v ktorom striehnu pokušenia) ….Ale ja im pokojne odolám (vlastne ma už od istéej doby vôbec nelákajú. Keď predomňa položíte chutne no nezdravé jedlo nič mi nehovorí a nič to so mnou nerobí.) Taktiež necítim ako nejakú stratu či obetu keď prekonávam vlastné pohodlie, vstávam skôr či miesto zábavy sa zatváram v pracovni na na niečom pracujem...
Ja mám totiž svoj sen, ktorý túžim zrealizovať a na ktorom pracujem. Som odhodlaná ho naplniť a to ma ženie vpred. Vôbec mi nevadí nepohodlie, je to len minimálna daň za šťastie ktorým ma napĺňa môcť pracovať na svojom ciely a dosahovať ho.

Zvonku sa môže sa zdať, že kto si odrieka príjmené sa ochudobňuje a je teda nešťastný a trpí. Lebo veď ostať v posteli je príjemnejšie ako vstávať skoro a pracovať. Lebo jesť chutné jedlo je príjemnejšie ako dietne jedlo bez chuti. Sedieť na pohovke je lepšie ako sa potiť pri cvičení. Lebo námaha nás ukracuje o niečo (zvyčajne o niečo spojené s pohodlím).
Ale z vlastnej skúsenosti viem, že vlastne opak je pravdou. Sebadisciplinovaní ľudia sú šťastnejší lebo pracujú na svojich snoch. Sú to ľudia čo majú cieľ a ten ich motivuje k práci na jeho dosahovaní. To je vlastne veľmi príjemný pocit, keď človek zistí že svoje šťastie má vo svojich rukách, stačí sa len nasmerovať a prekonať staré zvyky čo nefungujú.
Pohodlní ľudia sú často tí ktorých niekto odradil od ich sna a tak sa uspokojili s „konzumným prežívaním“ miesto aby na sebe precovali. Niekde som čítala, že kto nemá sen, je odsúdený k tomu aby pomáhal realizovať sen niekoho iného.

Často vidím ľudí ktorý mi hovoria: prečo by som si mal odriekať toto chutné jedlo. Klobásku, sladký nápoj, tortu a podobne. A vlastne mi tým hovoria že nemajú žiaden vyšší cieľ. Netúžia niečo dosiahnuť, čomu by obetovali svoju krátkodobú chúťku. Je mi takých ľudí lúto a zvyčajne im s lútosťou hovorím: máš pravdu, uži si (aspoň) tento prostý okamih. Je to síce úbohé, ale je to tak. Istý ľudia nemajú v živote vyšší cieľ a sen a tak sú odsúdenný ktomu aby sa napchávali a tým vyplnili to prázdno.
Ale vy máte sen, pravda? Takže sa seriózne pýtam: Aký je váš sen? Čo by ste chceli v živote dosiahnuť?
Tak a teraz ruku hore všetci čo si povedali: môj sen je schudnúť.

No tak dovoľte aby som vám povedala jednu vec. To je hodne blbý cieľ. Fakt.
Vašim cieľom nemá byť schudnúť. Je esenciálne dôležité aby ste toto pochopili! Chudnutie je namáhavý proces a navyše to nie je nič iné ako len cesta k dosiahnutiu toho po čom túžite. Ak niekto túži po svaloch, nebude si ani omylom želať tráviť hodiny v posilovni, ale bude snívať o tom že má svalnaté telo či vyhráva šampionát. Ja píšem túto knihu a bolo by odomňa riadne hlúpe želať si tráviť hodiny na za počítaťom písaním a prepisovaním.
Sen musí byť konečný cieľ ku ktoremú sa uplnete. Cieľ je výsledok ale nie cesta. Pri chudnutí treba najprv zadefinvoať pojmy: Chudnutie je proces. Nudný a otravný ktorý vás dovedie k vytúženámu snu. Nikto normálny nesníva o schudnutí. Potrebujete mať sen, ktorý vás bude motivovať v chudnutí a vyváži vám tú námahu. Nemôžete mať ako cieľ len schudnutie. To je strata, nie zisk. Naša mysel je nastavená tak, že schudnuť je strate. Ale cieľ musí byť o tom čo získate. Musí obsahovať obohatenie a nie námahu.

Tak sa spýtam opäť: Aký výsledok presne chcete dosiahnuť? Čo by vás urobili šťastným? Čo naozaj chcete od života? (samozrejme to musí byť niečo čo dokážete úsilým dosiahnuť).
Takže..skúsim vám pomôcť. Dohodnime sa, že vaším snom je byť krásna, atraktívna a chudá, lebo.....

• ....chcete sa môcť pekne obliecť.
• ....chcete konečne dokázať okoliu že na to máte
• ....už vás nebaví ako ide všetko mimo vás.
• .....chcete byť opäť zdravý.
• ....túžite po láske.

Sami si doplnte prečo chcete mať krajšie telo. Dôvodov je veľa.

Už mi rozumiete? Keď viem čo chcem získať, je ľahšie obetovanie momentálny nepodstatný pôžitku a zábavu pre vyšší cieľ po ktorom túžim. To je tajomstvo odhodlaných ľudí. Sú to snílkovia ktorý sa odmietajú vzdať svojho cieľa. Sebadisciplína a striedmosť vlastne v preklade znamená, že miesto toho aby si robil len to na čo máš momentálne chuť, pochopíš že môžeš realizovať svoj sen (máš ho v rukách). A to je dôležitejšie..

Viac info najdete tu, staci sa pridat: https://www.facebook.com/groups/evkinechudnutie