Moja púť a čo som sa na nej naučila

Prešla som dlhú púť za posledné tri roky a veľa som sa naučila.

·         * Stratila som zdravie a čelila vlastnej pominuteľnosti a krehkosti môjho tela. Vraj som vážny prípad nevyliečiteľnej autoimutinej choroby. Našla som v sebe silu a spôsob napriek prognózam a štatistikám NEBYŤ len štatistikou a šokovať aj samotných odborníkov podla ktorých sa môja choroba takto nespráva. Nech sa správa ako chce, ja chcem žiť.

·         *  Našla som v sebe silu schudnúť. Ako niekto kto bol celý život tučko a už si na to aj zvykol, to chce veľa odhodlania. Človek musí dať do pohybu veľa vecí aby prekonal svoju lenivosť. Schudla som 45 kíl a pochopila som, že som to ja kto realizuje môj sen a život.

·         * Stratila som moju rodinu. Otca aj mamu. Pričom udalosti okolo môjh ootca boli kruto dramatické. Prešla som si utrpením duše, aké nikomu neprajem. Čistá agónia. A pochopila som, že isté veci treba prijať a nebojovať s nimi. Zmieriť sa. Nie všetko môžeš meniť. Niečo proste je a tak je to správne.  

 Keď človek vnútorne dospeje, stane sa zodpovedným za to kým je, a čo zo seba robí. Stane sa zodpovedný za svoj život a chápe načo tu vlastne je. Je tu na to aby pomáhal iným, posúval ich ďalej a dvíhal ich. Nemá brať, má sa podeliť.

Veľa ľudí chce slobodu byť sám sebou, ale už odmieta niesť zodpovednosť za následky svojej slobody. Chcú dostať slobodu na ktorú majú nárok, a potom urobia jednu veľmi zábavnu vec – dobrovoľne sa stanu otrokmi svojich nebrzdených túžob a potrieb. Dokola ich „slobodne“ ukájajú. Pýtajúc sa či uť dosiahli vrchol, či už vyplnili prázdno a či to ostatný uzanjp a Likenú na sociálnej sieti. Pýtajú sa v duchu, či majú dosť a v podstate nemajú a nikdy ani mať nebudú lebo prázdno je bezraničné e potreby nemajú konca kraja. Čo je zaujímave je, že to robia bez toho aby vrátili svetu niečo dobré. Necítia sa byť súčasťou niečoho väčšieho a potom sa dicia že sa cítia izlovane.

Myslím si, že sloboda byť a rozhodovať ide ruka v ruke so zodpovednosťou za svoje činy. Sloboda ktorá neslúži dobru je ničivá a zhubná.

Nedávno sa stala jedna príhoda. V našom dome bola napätá atmosféra a vyústilo to do hádky. Ja som sa pohádala so susedou. Chvílu som sa držala, ale potom som vybuchla a nakričala som na ňu. Ako som prišla domov, sadla som si a premýšľala. Niečo vo mne sa na mňa sklamane dívalo: Ale ja chcem byť lepšia ako toto. Ja chcem byť viac. Ja nechcem byť taká. Povedala som si. Otočila som sa k mojím dvojičkám, ktoré boli pri tom keď som sa hádala.

-          Mama urobila chybu, - priznala som im otvorene .“To sa stáva. Stáva sa, že urobíme chybu, lebo nikto nie je dokonalý. Dôležité je, si ju priznať a odčiniť. V tom je sila charakteru”

-          A čo urobíme mami?- spýtal sa ma môj malý syn.

-          Pôjdeme sa ospravedlniť a priznáme chybu,- vstala som a zišla o poschodie nižšie. Nechcela som. Moju hrdosť išlo rozpučiť. Bolo veľmi nepríjemné priznať niekomu s kým som sa hádala, že som zlyhala (najmä keď som nebola sama, kto niesol podiel viny). Ale tu išlo o iných a nebolo na mne súdiť. Ja nesiem zodpovednosť len za seba. Každý mal na hádke svoj podiel - ja aj moja suseda. No ja som za svoje správanie prevzala zodpovednosť. Preto som nutne musela odčiniť, čo som urobila. Kvôli mne samej. Pre pocit, že som lepšia, že mám na viac. Pre ten pocit, keď sa dívam ráno do zrkadla a páči sa mi čo vidím v očiach tej mladej ženy. Kvôli nej som to musela urobiť. Aby sa na mňa nedívala sklamane. Aby mohla veriť tomu, že som lepšia ako priemer. Musela som to urobiť kvôli sebe. Aj to je spôsob ako vyhrať hádku. Porazením vlastného ega. Cnostne.

Cítila som sa ako vznešená duša. Ako niekto, kto vedome zo seba robí lepšieho človeka. Kto má voľbu. Kto pomáha a neubližuje. Ako niekto kto ide príkladom svojím deťom. Naozaj, vždy a za každých okolností. Aj vtedy, keď to práve nie je najpríjemnejšie. Bola som na seba hrdá. V tom bode mi došlo, čo to znamená že mám voľbu. Z prehry som vydolovala výhru. Aká je v tom sila. Môžem sa rozhodnúť aká budem, za akýchkoľvek okolností. Môžem aktívne zvrátiť udalosti a dať im pozitívný koniec. Nesiem zodpovednosť za svoje činy a ich napravu. A práve to je to, čo nás činí kým sme. Odtiaľ pramení tá hrdosť, keď poviem: Ja som JA. A za tým si pyšne stojím.

Raz sa ma moja priateľka spýtala, kam chodím na moje odpovede. Vraj som múdra a veľmi vyrovnaná osoba. Pýtala sa ma ako to robím, že môj tažký osud zvládam tak dobre. Kto mi radí? Mám nejakého učiteľa? Vieru? Alebo som v nejakej podpornej skupine?

Pravda je, že som sama. Úmyselne. Keď prihára, doslova cítim potrebu sa stiahnuť do seba lebo som príliš “vonku”. Všetko vypnem, odpojím sa a hľadám moju intuíciu, vnútorny hlas. Hľadám moju inštinktívnu časť.

Prechádzam sa, čítam knihy a počúvam ticho. Ďaleko od verejného názoru a uznania.

Odpovede mi nik nehovorí. Som hlboko presvedčená, že v každom z nás je bod, kde leží pochopenie všetkého. Bod,  ktorý ostane nehybný, keď sa všetko okolo rúca. Bod, v ktorom prijímaš život so všetkým a bezpodmienečne. Bod, kde leží odvaha. Aby si dosiahol tento bod, musíš byť v kontakte so sebou, opustiť všetko čo ti kedy kto povedal o limitoch sveta a teba samého. Bola to lož. Si človek a každý človek je potencionálny hrdina. Aj ty, lebo to máš v sebe.

Keď som na tom zle, hľadám pokoj v sebe. V  každom v nás je bod rovnováhy, keď proste vieš a už sa nepýtaš. Odpovede máš v sebe, musíš len vypnúť všetko ostatné a počúvať svoj vnútorny hlas. Nie tvoj strach a pochyby, nie to čo ti povedali iní, len to, čo ti hovorí tvoja intuícia.

Koľkokrát máme pocit, že z ničoho nič je nám to jasné? Že z čista jasna cítime čo máme urobiť. Že s niekým sme si blízki aj keď ho vlastne nepoznáme. To ja hľadám v sebe. Ten pocit, to pochopenie, tú harmóniu a súlad. Cítim kam ma to ťahá. Môj inštinkt mi jasne hovorí, čo je dobré. Ak to necítim, nepôjdem do toho. Moj vnútorný hlas ma nikdy nezradil. A to mi už mi toho absurdného pošepkal viac než dosť. No ja mu aj tak dôverujem.

Moja intuícia ma často sprevádzala počas mojej choroby. Nikdy nepochybila. Skúšala som ten hlas podviesť, skúšala som prosíkat a podplácať osud. Ignorovať ho. Vyhovorila a odargumentovala som si to. Aj tak to nepomohlo. Veci sa stali, ako som od začiatku cítila, že sa udejú. Predtucha sa vždy naplnila. Odvtedy poslušne počúvam a neoponujem.

Smutná pravda je, že nás nikdy nikto nenaučil ako mať k sebe vzťah. Nepoznáme samých seba a nevieme kto sme a aká krása drieme v našej hĺbke. Verím, že keď je zle treba hladať cestu dole, tam niekde k prapodstate toho kým sme. Naše základy sú zdravé.

Pred časom mi moj doktor jasne povedal, že nemá zmysel aby som strácala čas “diétami a zdravou stravou” lebo od jedla môj stav nezávisí. No ja som v sebe cítila, že to pre mňa má zmysel. Verila som že aj jedlo a zdravá strava sú liek. Mala som potrebu niečo urobiť vlastnými silami a len ticho nesedieť a čakať. Možno diety nefungujú, ale čo funguje je aktívny prístup k chorobe. Ja som verila, že keď zmením a prekopem všetko, nájdem spôsob ako zvrátiť vlastný pád, alebo ako ho aspoň spomaliť. Urobila som radikálne zmeny v strave, lebo som cítila , že aj keď osobne nepoznám nikoho kto sa tak vyliečil, u mňa to fungovať bude.

Dodnes si pamätám na šokovaný výraz môjho doktora, počas jednej kontroly. Už bol pripravený (a aj to priznal) prejsť na invazívnejšiu liečbu infúziami a hospitalizovať ma. Mal aj hotovú potrebnú dokumentáciu, potom čo sa môj stav len zhoršoval. Ale zrazu sa hodnoty zlepšili.

Počas poslednej kontorly si pre seba mrmlal že toto ešte nevidel a úprimne priznal že nikdy neveril že niekomu ako mne bude môcť vysadiť kortizón (o ktorom mi povedal že budem brať doživotne). Moje hodnoty sa nie len lepšili. Boli v norme. Sám tomu nerozumel. Ja som mu nič nehovorila ale v mojom vnútri som cítila že zmena životného štýlu mi prospela. Postaviť sa bojovať za svoj sen byť zdravá je tá cesta. Nečakať, nepríjať, nepočúvať a byť neposlušne trvdohlavá ak treba. Čokoľvek čo ťa niekam posunie a umožní ti vydať sa na cestu. Ja som počúvala môj vnútorný hlas. Počas hospitalizácia som nedokázala chodiť a vlastne ani sediť. Napriek tomu som to dňom i nocu skúšala. Mala som ciel dostať sa po vlastných nohách na prvé poschodie do bufetu. Lekárka mi nahnevane povedala, že mám ležať lebo pohyb zápal v mojom tele iba zhoršuje. Mám počkať až mi bude lepšie. Ale ja som vedela, že aby mi bolo lepšie musím chodiť. Povedal mi to môj vnútorny hlas.

Jasné, mohla som sa s lekármi hádať či oponovať im. Ale ja si myslím, že vysvetlovať niečo je starta času a energie. Až dosiahnem môj ciel, kto chce ho uzná a kto nechce ho neuvidí aj keby bol akokoľvek evidentný. A to vlastne ani nejde.

Ja potrebujem prežiť, nie dosiahnuť kolektívny súhlas. Ja potrebujem byť v poriadku a je jedno čo si kto myslí. Je nepodstatné kto so mnou súhlasí a kto nie, lebo na konci dňa som to stále len ja, čo trpí bolesťou bez ohľadu na názor iných. Môžem skúsiť nájsť spôsob ako presvedčiť celý svet o mojej pravde, ale bolesť z môjho tela takto aj tak neodíde. Aký má teda zmysel sa s niekym hádať? Potrebujem energiu a čas venovať práci na zlepšení. V mojom svete preto nie je dôležité či ostatní súhlasia a čo schvaľujú. Ja mám svoju cestu, mám svoj cieľ a môj vnútorný hlas ma na tejto ceste vedie. Ja som zodpovedná za môj život. Potrebujem vyhrať boj, ktorý nie je možné vyhrať. Nikto z mojho okolia nikdy nebol v situácii v akej som ja. Aj doktori majú len sprostredkovanú, naučenú vedomosť. Maju vedomosti ale nie múdrosť. Vedia čo cítim ale nie ako sa cítim. Pre nich je to práca, z ktorej sa vracajú domov do svojich životov. Ja sa nemám kam vrátiť. Ja s mojou chorobou bojujem osobný boj každý deň.

Veľa ľudí mi opakuje, že musím byť silná kvôli mojím malým deťom. Hnevá ma tá odpoveď. Nie, že by som nemilovala moje deti a neželala im mamu. Zaslúžia si ju. Moje deti sú pre mňa nedotknuteľné. Dala by som im všetko. A aj som im dala všetko o čom som bola presvedčená, že z nich vykreše zdravé osobnosti.

Čo ma ale hnevá je, že ľudia mi nepovedia: Musíš vyhrať, lebo máš svoj život. Kvôli sebe” Často mám chuť sa opýtať či, keď už moje deti odrastú a prestanú ma potrebovať, môžem umrieť lebo už nebudem mať dôvod žiť? Ja žijem kvôli životu. Môjmu životu. Prišla som sem, aby som ho prežila, naplnila. Vylepšila, čo môžem. V tom je pre mňa jeho zmysel. Prečo môj život nestojí za to, aby ma motivoval? Ja som mama malých dvojičiek, ale okrem toho a hlavne: ja som ja. A to vám je panečku iná sila!

Ja musím žit nie kvôli mojím deťom, ale kvôli sebe. Lebo život je desivo ťažký ale aj nádherný a stojí za to. A najväčší dar, ktorý môžem dať mojím deťom je láska k vlastnému životu. Ukázať im akú váhu má život. Ukázať im, že sa oplatí žiť kvôli svojmu životu. Že má hodnotu.

Nedávno som cítila potrebu radikálne zmeniť smerovanie môjho života. Cítila som, že sa ešte nechcem natrvalo usadiť a začať starnúť. Začať proces pohodlného rozkladu. Že potrebujem ísť za svojím snom a robiť niečo, čo je iba moje a čo ma napĺňa. Rozhodla som sa zmeniť profesiu. Mám už jednu vysokú školu, mám nejaký smer, ktorým sa môj život uberá. Mám malé deti a rodinu. Mám všetky predpoklady na to, aby som sa usadila a prestala otravovať.

Rozhodla som sa ale, že nechcem ísť tým smerom. Že ešte môžem zmeniť môj život, že ešte mám dosť síl na to, aby som začala odznova. A tak som sa v 31 rokoch vrátila späť na univerzitu a začala som opäť študovať to, čo vždy bola moja vášeň - filozofiu.

Všetko sa dá! Ale maločo je pohodlné a ľahké. Je to o tom, ako veľmi si odhodlaný to dosiahnuť. Ja som potrebovala budovať veci a môj život nanovo, tak ako ich chcem a tak ako si ich zvolím. Cítim že ešte stále môžem vybudovať život, na ktorý budem pyšná. Ešte ma moja choroba nezastavila.

Toto všetko robím preto, aby až sa ma raz niekto opýta: „kto si?“, ja budem môcť zdvihnúť hlavu a hrdo odpovedať: ja som ja. A za tými troma slovami bude jeden príbeh o žene, ktorá žila svoj život najlepšie ako vedela a tak aby aj iní ľudia mali úžitok z toho že bola. A pod taký príbeh sa na konci rada podpíšem. 

Chcete aby vám bolo lepšie? Aby sa niečo zmenilo? Dajte sa teda na cestu a niečo pre to urobte.

Ako som sa naucila odvahe byt sama sebou

Ľudia sa ma často pýtajú ako mať rád sám seba. Je to taký módny blábol: Miluj sám seba, miluj sám seba…“ človek cíti zlyanie keď nerozumie ako presne to má urobiť.  Opakuje sa to do zblbnutia. Ide mi to na nervy. Moderná povrchná mantra, ktorá ignoruje že možeš milovať iba to čo poznáš.

Chceš milovať sám seba? Fajn, tak začni tým, že spoznáš sám seba. To vedeli už starí Géci a to bola pánečku, iná kultúra! Nemôžeš milovať čo je neznáme, abstraktné. Ako sa máš mať rád, ked so sebou nemáš žiadny vzťah? Ako vieš kým si, keď si sám seba nevidel v akci a iba tusíš že máš v sebe zaparkovaný akýsi potenciál?

Klúčove slovo vo vete: „ja sa mám rád“, nie je rád ale JA. A tým nemyslím egoismus. Odpoveď je v pochopení toho, kým si. Keď nemáš odpoveď na otázku: kto som, sotva možeš povedať: mám sa rád.“ V rovnici chýba pochopenie významu podmetu. Keď neviem kto som, jediné čo môžem na výzvu „maj sa rád“ povedať je, že neviem koho a tým pádom aj ako.

Myslím, že neexistuje silnejšie vyhlásenie ako Ja som: JA. A nemyslím tým len tieto tri slová. Tá sila sa skrýva v pochopení významu tejto výpovede. Nie je to o slovách, je to o tom, čo je za nimi. Aký pocit skrývaju a ten pocit musí prameniť z niečoho, k čomu si sa počas svojej životnej púte dopracoval a čo si zvládol prekonať. A to je obrovská vec zhrnutá do jedinej krátkej vety.

Celú pubertu som sa pýtala samej seba, kto vlastne som. “Možem byť kýmkoľvek. Z tých mnoha tvarí a podôb, ktorá je teda tá moja?” Dlho som to nevedela. Táto otázka ma vlastne mučila a trýznila celú pubertu. Som kým mi povedia, že môžem byť? Som kým mi umožnia sa stať? A keď môžem byť kýmkoľvek, kto teda vlastne som? V čom je rozdiel,  a čo je to moje jedinečné ja? Čo ma definuje, odlišuje?

Neskôr, ako som rástla, som sa prestala pýtať. Život ma naučil držať “hubu a krok”. Duši neprospieva nevedieť. Umlčať otázky, je spôsob ako netrpieť. A tak som niečo odkukala, niečo odimprovizovala a niečo úplne zvorala. To bolo moje zlepené, naučené a odkopírované konformne ja. Bola som takou akou ma chceli mať iní. Nič som netvorila a nič som neobjavovala. Stala som sa takou, akú som vedela že budú pozitívne prijímať a milovať. Lebo keď budem poslušná, dostanem od života čo chcem.

Keby ste sa ma vtedy spýtali, čo si na sebe vážim, asi by som odpovedala nejakou sofistikovanou, pseudo- psychologickou klišé frázou ktorá na oko dáva zmysel. Netušila som čo vo mne drieme a kto som. Bola som nevyzretá, hľadala som prijatie iných a nepoznala som samú seba. Nikto mi nikdy moje vnútro nepredstavil a nenaučil ma ako s ním byť v kontakte. Bola som odraz v zrkadle. Bola som meno na dokladoch. Bola som tvár na fotke. Bola som niekoho známa. To definovalo, kým som. Vonkajšie svedectvá môjho bytia. A zatiaľ v mojom vnútri žil ktosi, koho som nepoznala. 

A potom sa so mnou život prestal maznať.Nevyliečiteľná, vážna choroba ma nútila čeliť mojej pominutelnosti. Ako môžem umrieť, keď ani neviem kto som? Keď som ešte ani nežila? Pýtala som sa v záchvate zúfalstva. No bolo to jedno. Záruky nie sú, na mňa vyšiel ten kratši koniec.

Konečne mi to došlo: Ja nie som, čo sa mi stane. Ja nie som, čo odkopírujem od iných. Ja nie som čo o mne povedia iní. Ja nie som iba vonkajší odraz. Nie som ani len moja choroba. V tom tá odpoveď nie je. Som tým, kým som sa vedome rozhodla byť. Čo som sa rozhodla zo seba urobiť. Som to, ako odpoviem na to, čo sa mi stane. Ten rozdiel je v mojej vedomej voľbe, nie v udalostiach. Ja tvorím samu seba..

Moje telo často bolí, je to nepríjemné, neželané. Ale i keď bolesť nezávisí odomňa, to či budem trpieť je moja voľba. Pamatám si na prvú návštevu u môjho doktora. Pred ambulanciou so mnou čakala ešte jedna žena. Bola vydesená a úzkostlivým hlasom mi hovorila svoj tažký osud. Bolelo ju koleno. V tom čase bol môj zdravotný stav zúfalý.  Hýbala som sa ako robot (mala som atropované svaly a skrátené šľachy), bola som schopná s námahou prejsť iba krátke vzdialenosti. Kým som si sadla alebo vstala prešla dlhá doba, bola som pomalá. Nemala som vlasy (čo ona nevidela, lebo som mala klobúk). Alarmujúce výsledky krvi desili aj samotných lekárov. Boli na míle vzdielené norme. Všetko na mne bolo zlé. A ona sa tu trápi kvôli jednému mizernému kolenu! Keby len tušila koľko ďalšich kĺbov sa v tele ešte môže zapáliť a bolieť. Mne sa zapálila aj sánka.

Pozerala som sa na jej zdesený výraz, ktorý bol v kontraste s mojím pokojom. A vtedy som pochopila ten rozdiel! Nemôžem zastaviť zlo a bolesť, ktoré ma postihne. To nie je v mojich rukách. Moje telo upadá a degeneruje na etapy. Ničí ma choroba a pri živote ma držia toxické lieky, ktoré ma tiež môžu zabiť. A ja to nemôžem zmeniť. Ale stále mám voľbu .Voľbu či budem trpieť. Táto žena sa rozhodla trpieť. Pohltila ju jej úzkosť, keď sa v sebe rozhodla že jej problém je vážny a neprekonateľný. Paradoxne, zdravotne ona na tom bola lepšie než ja. Ale ja som vnútorne netrpela, ona áno.

Od istého okamihu v sebe cítim pokoj. Cítim zmierenie sa so životom. Nezanevrela som naň. Neviem čo mi prinesie, no cítim radosť a dôveru. Ja som JA a to vedomie mi nikto nevezme.

A tak to JA tu stojí a vraví si: “Tu som! Toto som ja a prijímam to. So všetkým ako to je. Počuješ ma život? Môžeš mnou plynúť! Ja to zvládnem, lebo ja si to dobré vychutnám a to zlé prežijem naplno. Až do dna! Ja už sa ťa život nebojím.“

Na začiatku ma život vydesil - k smrti. Nebola som pripravená. Ale čo vo mne na dne tej existenčnej priepasti naozaj umrelo bol strach žiť. Ja som sa nenaučila sile čeliť smrti, ale odvahe žiť. Odvahe byť sama sebou, odvahe byť iná, odvahe vytvoriť zo seba to najlepšie, čo človek može byť. Odvahe byť dobrá a dôverovať životu. Odvahe čeliť a prijať to, čo ma zabíja a ubližuje mi. Odvahe zlyhať, padnúť, sklamať, pochybiť. A potom vstať, upraviť čo sa dá, vylepšiť a ísť ďalej. Odvahe nenasledovať.

V nejakom bode mi to konečne došlo: Život plynie, tvaruje ma a formuje, ale som to stále len ja, kto si vyberá ako. V tom je moja jednečnosť. A tak som sa konečne prestala ospravedlňovať sa za to že nie som akou ma chcú iný a stala sa kým naozaj som: živým človekom.

A ako taký som si povedala, že už nechcem mať život. Chcem ho žit. V dobrom, zlom, s bolesťou a smiechom, láskou a smútkom. Oceňujúc tú krásu, čo tu je. Už sa nechcem na niečo hrať a niečo fingovať pre potešenie iných. Nemám už toľko času. Radšej budem otorená, úprimná a nedokonalo ľudská. Budem živá! Lebo život je niečo čo plynie, ale ľudia by len tak naprázdno plynúť nemali.

A vlastne ani len ten život len tak naprázdno neplynie. Reaguje na našu voľbu a odpovedá nám. Je živý, dynamický, v pohybe. Meníme ho a on následne mení nás ak mu to umožníme.

Mam velmi narocne narocne a bolestive obdobie plne strat...opustaju ma moji blizky...
Opat raz som na kolenach. No odvahu aktivne zit a byt sama sebou si napriek bolesti zobrat nedam. 

Italiano - Slovenka

Vcera sme mali jedno z nasich pravielnych Cesko-Slovenskych stretnuti ktore si tu v Taliansku raz za mesiac organizujeme. Cestou na stretnutie sa ma moja priatelka spytala ci by som sa vratila na Slovensko....ak mam povedat pravdu... Neviem.

Chela by som sa vratit? A kam? Na Slovensko ktore som opustila pred siestimi romi? Do zivotov mojich priatelov, ktore ostali nemenne a nesli dalej bezomna? Ano, hned aj pesi. Na Slovenko dnes? Zivoty tych na ktorych mi zalezi isli dalej kym som tam pre nich nebola. Nikdy som nevidela Panelak a uz si ani poriadne nepamatam preco vlastne nemusim Mojsejovcov. Vela slovicok uz lovim riadne hlboko v mojej pamati, mam smiesny akcent a ked hovorim pouzivam ky gestikulacii aj ruky.

Ked sa ma ludia pytaju ci mi chyba Slovenko, vzdy sa mi vynara v pamati moje mesto ako si ho pamatam. Bratislava bez Eurovei, bez probelmov s parkovanim, o jeden most chudobnejsia a bez intenzivneho rastu. Tomu co je doma dnes uz nerozumiem a sotva mi chyba. Nie som toho sucastou a cele to nie je sucastou mojho zivota.


Taliani ma casto buchaju po ramene a s usmevom mi hovoria, ze uz som jedna z nich. A to tiez nie je pravda. Nemyslite si, nie som ziadne patriotka. Ak sa ma spytate ci radsej podem do Tatier alebo do Dolomitov, mozete si byt isty ze to bude to druhe. Nie ze by sa mi Tatry nepacili. Ale nie su o nic viac moje ako su moje Dolomity alebo akykolvek iny kus kamena kdekolvkek.

Chyba mi milion veci zo Slovenska a milujem milion veci na Slovakoch. Sposob ako dobre vychovavaju svoje deti. Ako chapu vyznam priatelstva. Cajovne. Ako si myslia ze nie su dost dobri a pritom su v mnohom lepsi ako ktokolvek iny, kdekolvek inde. Horalky a capovana kofola z cisto nostagickych dovodou. To ako tazko pracuju. Cistenie si topanok na Mikulasa. Ale aj to vecne brblanie. Kapustnica. Aj ta nasu posadnutot smrtou ci deprimujucu hudbu. Vztah k tomu vsetkemu je tam niekde v hlbke mojej duse a iba ludia co prichadzau od nas sa toho dokazu dotknut. A zmysel pre humor...Presne ten ktory tu nik nechape, lebo je prisi cierny, absurdny, morbidny a kruty a aj politicky nekorektny.
Vela veci mi ale naopak nechyba. Nic mi nehovori nas kroj, nedohana ma k slzam tanier halusiek a nemam doma modransku keramiku. Proste ma k tomu nik nevychoval a nepatri to k mojmu srdcu o nic viac ako taliansky alpini, gnocchi ci muranske sklo (vetro di Murano).
A vela veci uz na Slovensku nemusim. Kavu a kapucino ci strasne zle urobenu pizzu. Zavist a neprajnost. Neekologicke myslenie a ignoracia prirody.Salat bez aceto balsamico a cestoviny bez parmezanu. Uniformny sposob obliekania a mala odvaha skusit nieco nove. A hlavne ten smrtelne vazny pristup ku vsetkemu. 


Ako som tak vcera sedela medzi tymi fajn ludmi, konecne mi to zaplo. Uz nie som Slovenka (zo Slovenska). Ale nie som ani Talianka. Som zahranicny slovak. Slovenka zijuca v Taliansku. Ani Slovak ale ani Talian. Nieco na pol ceste. Samostana kategoria. Slovensko ktore si nesiem v srdci uz davn neexistuje a do toho ktore ostalo doma uz nezapadam. Taliansko, kde zijem milujem a prijmam najlepsie ako viem, ale este stale si pamatam, ze veci sa daju robit aj inak a preto tiez nebudem nikdy zapadat naplno. Ako som tak sedela medzi tymi Cechoslovakmi a pocuvala ako sa stazuju na Talianov a jedia ugrilovanu morsku rybu z miestneho trhu, citila som sa ako medzi mojimi. Presne som ich chapala. Obcas sa hnevam na Talianov, pretoze milion detailov ktore robia inak ako my, ale tiez ich milujem kvoli dalsiemu milionu veci ktore vdaka Bohu robia inak.

ked sa nevzdas vsetko je mozne, aj to co je nemozne!

Divam sa na zltu obalku. Je v nej list z Talianskeho Ministerstva adresovany mne, mam sa co naskor dostavit na Prefekturu. Citam si opat a znova tie riadky a nemozem tomu uverit. Po siestich rokoch som dosiahla to, o com mi vsetci vraveli ze je nemozne. Taliansky zakon. Taliansky uradnici - fundovany. Slovenky zijuce v Taliansku. Slovenske velvyslanectvo a Talianska ambasada. Slovenske ministerstvo zahranicnych veci. Vsetci odbornici mi opakovali tu istu vec - mam sa zmierit s tym, ze zakon to vravi jasne. Kedykolvek pocas mojej cesty som sa mohla nechat odradit a povedat si, ze to nema zmysel.Ale ja som bola odhodlana vydupat si pre seba maly zazrak o akom nikdy nik nepocul. To co sa este nikdy nikomu predomnou nepodarilo.
A teraz?...Tu to ministertvo pise jasne  - vyhovuje mojej ziadosti. Napriek jej nelegalnosti. Napriek tomu ze mi vsetci vraveli ze je to nemozne, tu to stoji cierne na bielom -  ked sa nevzdas vsetko je mozne, aj to co je nemozne!

Ked som sem pred siestini rokmi prisla, pisal sa rok 2005 a vsetko bolo omnoho zlozitejsie. Ziskanie povolenia k pobytu. Trvaly pobyt mi bol udeleny az po 6tych mesiacoch a milione byrokracie a kontrol. Obcianstvo som ziskala v january 2009 a cakala som dlhych sest mesiacov (maximum casu co mate na rozhodnutie sa ci ho prijmete) az som zlozila prisahu a stala sa talianskou obciankou. Preco som tak dlho vahala? Lebo byt taliankou je pre Slovenku velmi tazke. Taliasnke zakony zakazuju zene zmenit si priezvisko a tak nasledne ako som prijala obcianstvo mi bolo anulovane muzove priezvisko a vratila som sa spat k mojmu priezvisku za slobodna.

Tu zacala moja pereput zistovania ako by som mohla mat oboje. Obcianstvo aj priezvisko mojho muza a deti. A v tomto bode ma vsetci ubezpecovali ze to nie je mozne, kedze je to v rozpore so zakonom. Dokonca boli zmenene rodne lsity mojich deti aby im prepisali priezvisko ich mami. No ja som bola odhodlana obratit sa aj na medzinarodny sud ak to bude treba. Ale pre Talianov jeho rozhodnutia nic neznamenaju. Radsej prijmu naslednu pokutu ako by sa podla neho zariadili (myslite si ze z tried im zmizli krize?).

S mojim muzom sme stravli hodiny hladanim a studovanim zakona az sme objavili skuliny ktorymi sme podlozili moju ziadost. Trvalo nam dva mesaice nez sme sudne prelozili a zdokumentovali vsetko potrebne a mohli odoslat moju ziadost.
 Nasledujuci rok a pol si ma povolavali policajti, prefektura a ine urady aby preverovali moju motivaciu a podavali spravy ministerstvu. To nakoniec zaciatkom tohto roka rozhodlo v moj prospech. Po 30 dnoch ked svoje rozhodnutie uverejnilo a nik sa neodvolal (ktokolvek aj kto vas nepozna sa moze proti jeho rozhodnutiu odvolat a vsetko ide odznova) a ja som si vybavila par kolkov a peciatky z niekolkych uradou sa list opat zaslal do Rima, aby sa Ministerstvo definitivne rozhodlo ci mi priezvysko zmeni alebo nie.

Buduci tyzden si idem na matriku pre prepis rozhodnutia na zaklade ktoreho mi vydaju nove rodne cislo a zmenia mi dokumenty na nove priezvisko. To o ktorom ma vsetky urady presviedcali ze nikdy mat nebudem. to o ktorom mi svet hovoril ze nemozem mat. Ale moj vnutorny hlas im to nandal. Nikdy som nepochybovala, ze dosiahnem po com tuzim nech si svet a zakony hovoria svoje.

Co som tym chcela povedat je, ze ked clovek chce vsetko sa da a nic nie je nemozne. Aj ked si okolity sve a fundovany toho sveta myslia ze je to inak. Netraba sa nikdy nikdy nikdy vzdavat ak nieco pre vas ma zmysel a cenu. Ja som vzdy vedela, ze ja a moje deti a rodina budeme mat to iste priezvysko, pretoze inak to pre mna nebolo prijatelne.

Moje lepsie JA

Dnes som vramci urpatovania vytiahla zo satnika moje milovane topanky na 11 centimetrovom opatku, ktore si nikdy neobujem. Mam aj saty do ktorych sa nevpracem lebo maju o dve cisla menej, ale kupila som si ich do doby ked schudnem. V obyvacke mame luxusnu a prehane drahu pohovku, ktora je nepohodlna tak ju nik nevyuziva, ale velmi som po nej tuzila, lebo sa mi pacilo aky pocit mi dava vlastnit ju. Paci sa mi predstierat, ze raz si tie topanky obujem a pojdem v nich po ulici. Paci sa mi z casu na cas skusat moje uzke saty a premyslat kolko toho este musim schudnut az zapnem zips. Spominam si ako som si zivo predstavovala samu seba, sediac na tej pohovke, ako stastne citam knihu s vedomim ze zivot uz nemoze byt lepsi.

Obdivujeme celebrity lebo si myslime ze ich zivot je lespi, kedze si tie 11 centimetrove opatky obuvaju denne. Obdivujeme a zavidime kazdemu kto dokaze zapnut saty o dve cisla mensie. Castokrat sa pytam samej seba o kolko su statsnejsi ti, co maju pohodlnu pohovku na ktorej si citaju knihy kazdy den, miesto toho aby zabijali cas na internete. Inym slovom obcas sa pytam samej seba, ci su ini ludia stastnejsi a ich zivot je lepsi, preto ze su inde ako som ja sama. A vlastne ak mam byt urpimna ma ich zivot ani tak nezaujima, skor sa obcas pytam samej seba ci by som ja bola statsnejsia keby som kracala v ich topankach.  


A to vsetky knihy o "lepsom zivote" zacinaju vetou o sebaprijati samej seba takej aka som. Tu a teraz. Mozno preto stale hladam, lebo neviem ci nechcem prijat kto som. Ked nad tym premyslam, musim pripustit ze nic o sebaprijati neviem a hlavne nemam pocit ze je to nieco co pre mna "funguje" (works for me).

Ja som skor za sebazveladovanie a nie som si ista ze sebaprijatie by ma ucinili stastnou. Ale mozno je to celko problem zien, ze potrebuju veci okolo seba (aj same seba) stale zveladovat. Vacsina mojich priateliek ma aspon jeden ak nie viac parov topanok, ktore ich sice priserne tlacia  (ja mam zopar ktore su o cislo mensie) ale aj tak miluju ako sa v nich citia. Kabeliek, ktore mozno su ohyzdne, nic sa do nich nezmesti a k nicomu sa nehodia, ale su od znameho disagnera. Siat ktore su nepohodlne, ale su v mode ci im uberaju par kil naviac. Teraz su v mode terenne auta, ktore v meste clovek nikdy nevyuzije, ale vsetci milujeme ten status ktory reprezentuju. Kazdy z nas si chce zadovazit kusok prislubu toho lepsieho zivota.


Nasa domacnost nie je vynimkou. Ja aj moj muz mame radi odlisnost od davu. Este pred rokom sme nemali telefon. Ked sme sa sem nastahovali mali sme v zakladnej vybave uz vmontovanu umyvacku riadu, no nikdy som ju nezapla aby som zistila ci funguje. Nemame televizor a este donedavna moje deti nepozeravali televizne programy. Moje hratky s jedlom su uz povestne. A vsetko ma to robi istym sposobom hrdou a spokojnou. Je to zivot aky sa mi paci predstierat.
Su to take moje 11 centimetrove opatky v ktorych sa dokazem istu dobu prechadzat po ulici. Skoda len, ze napriek tomu ze ma to vsetko bavi, uprednostujem pohodlne rozcaptane sandale.  


Radi sa na nieco hrame a zveladujeme svoj image. Myslim, ze to v istom zmysle potrebujeme. Potrebujeme tu nadej, ze raz si tie topanky obujeme a bude z nas novy, lepsi clovek. Svojho casu koloval internetom mail o zene co si kupila satenove pyzamo ale nikdy si ho neobliekla lebo si ho setrila na lepsiu prilezitost. Ta ale nikdy neprisla a ona zomrela. Pointa mailu bola, ze mame zit teraz a tu.

Ja si ale myslim, ze treba zit aj zajtra a tam. Spominam si, ako som ako mala dostala moju prvu Barbie. Boli k nej prilozene aj trblietave nalepky (co pred 20 rokmi bola rarita a skvost). Nikdy som tie nalepky nenalepila a dodnes ich mam odlozene (aj ked uz asi nelepia). Akosi som za tie roky nenasla nic co by toho pokladu bolo hodne, a mezditym pocas rokov ich cena a dolezitost rasta. Vzdy ked ich vezmem do ruky, citim isty prislub. Som pripravena na nieco lepsie. Aj preto ich milujem. Tak ako milujem tie moje topanky. Su prislubom. Az budem zit lepsi zivot, budem mat k nemu adekvatnu obuv. Ano, mohla by som tie nalepky nalepit na cokolvek a topakny zacat nosit az si na ne zvyknem. Ale co by mi potom ostalo? Tak istok ako si ta zena mohla obliect to satenove pyzamo a na mini okamih sa citit specialne. Ale po chvili by sa zo "specialneho" stalo bezne. Ta zena zomrela bez toho aby si to pyzamo vobec obliekla. Ale stavim sa, ze vo svojej mysli a fantazii si ho obliekala casto a vzdy bolo prislubom cohosi lepsieho.  Mal specialne poslanie a miesto v jej svete.

Moje topanky su prislubom mojho lepsieho ja (je mi jasne ze z hodin sebaprijatia by ma za takyto vyrok vyrazili) ale ja to tak. Asi neviem prijmat a dovolit samej seba byt takou aka som. Mozno je to aj preto, ze by som potom cely den chodila v teplakoch bez podprsenky, nebavilo by ma umyvat si zuby, cumela by som na telku cely bozi den, jedla chipsy s tatarkou a bolo by mi uplne fuk kolko prachu sa hromadi pod stolom. Hlavne je, ze som sama sebou...

asi nie som stavana na to byt sama sebou, asi potrebujem k zivotu 11 centimetrove opatky ukryte na dne satnika...

Kto si?

- "To som ani netusila ze si taka intelektualka." zasmiala sa moja priatelka. Prave drzala v ruke knihu v ktorej bol publikovany aj moj prispevok.
- Nie, to urcite nie som." protestovala som a v mysli sa mi vynaraju obrazy intelektualnok. Zien so zlym vkusom v obliekani a extremnymi nazormi.
- Nie? A co teda si?" spytala sa ma skumavo a ja som premyslala ako prelozit slovo neskatulovat do Taliancini

Ked sa divam okolo seba vela ludi ma uz jasno v tom kym su. Moji spoluziaci a rovestnici s ktorimi som startovala naraz. Niekto je uspesny novinar a cestuje po svete a streta "celebrity". Niekto zaraba tazke prachy a podnika. Niekto je spokojna mama (to sa mi zda by zo vsetkeho najtazsie). Niekto sa skutocne ze dobre vydal. Niekto uz vydal par knih. Niekto cestuje po celom svete a odmieta sa usadit. Niekto je vecny pozitkar a signle. Niekto ide akademickou cestou a pracuje na svojou super vzdelani. Niekto sa stal slavnym a z niekoho je zena v domacnosti. Niekto robi politiku alebo zastava vysoku vladnu poziciu. Jedna vec ich spaja - akoby si kazdy uz ujasnil kym je a kam ide...A kde som ja bola ked sa tahali losy a rozhodovalo? Ja este stale neviem za cim presen sa mam pachtit. Usiel mi uz vlak?

Tento rok budem mat tridsat (ked medzi casom neskonci svet celovo alebo len ten moj osobny) a boli casy ked som si myselala ze ked sa dopracujem k tomuto milniku, budem mat jasno...ale nemam. Skusam rozne odtiene a styly a bavia do bodu ked mi ich niekto chce nasit natrvalo a exkluzivne. Bavi ma pisat a publikovat ale zivit by som sa tym asi nechcela. Bavi ma psychologia a terapia ale ako kazdodenny chlebik by som to nechcela. Je skevel byt mama a manzelka a spravkyna domacnosti, ale skor ako doplnkove hobby nez full time job. Bavi ma byt aktivna v nabozenskom spolku a lichoti mi pozicia do ktorej ma zvolili, ale iba ako jedna zo skladaciek mozaiky mojho zivota, nie ako ton udavajuci diel. Milujem cestovat a hybat sa niekam vpred, ale este viac zboznujem ten pocit ked viem, ze sa mam kam vratit a ze ma tam caka ustlana postel. Bavilo by ma mat vlastnu firmu, ale iba do bodu ked by niekto miesto mna niesol rizika. Zboznujem pracovat v kancelarii a mat svoju stolicku, zodpovednost a datumy do kedy musi byt vsetko hotove, no vsetko mi to prinasa kopu stresu s ktorym obcas neviem vhodne nalozit. Bavi ma nic nerobit a len "hnit zaziva", ale iba na kratku chvilu. Milujem studovat knihy o zdravej strave, ale ked sa vydam po ceste ktoru mi urcia vzdy po case sklzam k fanatizmu a extremizmu lebo mi chyba zdrava miera. Moje studium homeopatie a numerologie ostava po rokoch neuzavrete, lebo mi chyba vola pustit sa do posledneho roku studia.

Nieco v mojom vnutri mi vravi ze toto je ten cas rozhodnut sa, lebo este stale mozem nieco zacat hoc aj od nuly. Napriklad zacat definovat kto teda som alebo skusit dosiahnut nieco vyznamne.

Sociologovia tvrdia ze spolocnostou hybu tri mety ktore sa pokusame dosiahnut - slava, moc alebo bohatstvo. A ked ma ani jedno nezaujima? Je chyba v mojom vnutornom systeme? Casto nad tym premyslam a mam pocit ze nic z toho by ma skutocne nenaplnilo. Respektivne nic z toho by ma nenaplnilo dlhodobo a skutocne.

Niekoho cini statsnym rodina. Ja si myslim, ze mozem pre moju rodinu obetovat vela, ale nemozem ju korunovat na centrum mojho osobneho sveta a vesmiru.

Niekto hlada utechu v Bohu a nabozenstve. Ja si myslim, ze Boh je ako vitaminy. Pomahaju udrzat cloveka pri zdravy, ale iba z vitaminou sa zit neda.

Mam priatelku. Je kadernicka a jej muz predava v drogerii. Ani jeden nema maturitu. Obaja si myslia, ze ich zivoty su skvele. Co viac clovek moze chciet od zivota? Maju nove auto, vyplatnu pasku, umyvacku riadu a vlastny byt. Nikdy neboli v zahranici. Ona nikdy necestovala vlakom ci lietadlom. Ked som sa mojej priatelky spytala ci nikdy od zivota nechcela nieco viac, uprimne sa na mna zadivala a spytala sa ma - Co viac? Nikdy v mojom zivote som na nikoho tak neziarlila a nezavidela som nikomu tak velmi ako jej v tom okamihu.

uz viem co chcem v zivote dosiahnut -chcem byt zabedneny ignorant.

Ako to ide? alebo o reklame na nase zivoty

Dnes sa ma niekto spytal tu zvycajnu formalnu formulku - ako to ide? a ja som sa, ako sa na dobre vychovanu zenu patri, usmiala s tym ze fantasticky, ved ako inak?

Lenze tam niekde vnutri pod povrchom niekto nadvyhol obocie a spytavo sa zadival do tvare mojej dusi.
"Vazne?"

Zijeme taku vtipnu dobu. Akoby sme denno denne robili reklamu svojmu zivotu. Facebook je taka uzasna vykladova skryna kde si ukaldame svoje najlepsie fotky fotene z najlepsieho uhla, tak aby boli komenty prijemne a potesujuce. Casto uz ludia nejdu niekam aby sa zabavili ale aby urobili fotky ktore potom daju na net a vytvoria si tak iluziu svojho zivota. Ked je nieco na webe, akoby to nabralo na dimensii a stalo sa niecim vynimocnym. Naucili sme sa usmievat, lebo svet po nas chce aby sme boli stastny. Zijeme eru konzumu! niet v nej miesto na osobne vylevy a depresie! Zober si svoju tableku a kup si rychle riesenie. Hlavne nikoho nezatazuj a nenud. A ked uz musis dat priechod svojej melancholii, aspon ju zabal do vhodneho marketingoveho balenia. Nik ta nebude citat len pre tvoje krasne modre oci.

Ludia si myslia, ze v nasej dobe uz nie vela tabu. Orgazmus a sex sa mu ponuka z kazdeho rohu, clovek sa nemoze ani pokojne najest obcas. Zda sa, ze sme vytiahli na svetlo svetla vsetku intimitu ktora je..a predsa to tak nie je..vytvarame zo seba nieco cim nie sme. Usmevy ktore nepramenia z nasho zivota. Fotografie okamihou, ktore sa stavaju symbolom ale nezachytavaju realitu.
Myslim, ze dnesnym tabu je ludskost a clovek vo svojej obycajnosti a nedokonalosti. Preco si vsetci myslime ze nase zivoty musia byt vynimocne lebo inak sme sklamali?

Som velmi unavena vynimocnostou, dokonalostou, snahou zaujat a byt oceneni. Som velmi unavena Facebookom a modenym svetom. Ludmi co na otazku o tom ako sa maju odpovedia ze skvelo a pritom maju kruhy po ocami a povysnute kutiky ust (ako ja).  A este viac ma drazdia ludia, ktory maju na tvary nadseny vyraz akoby boli na drogach 24 hodin denne. Na vsetko maju pozitivny pristup a vsetko sa podla nich da vyriesit.

A to sa tu nenajde nikto kto otvorene prizna ze je unaveny, mrzuty a ma toho dost?

Tak ja sa priznavam. Citim sa unavena, mrzuto, mam toho dost a na dovazok sa citim velmi strateno. Potrebovala by som najst cestu naspat, ale uz ani neviem k comu...hnevam sa, lebo cokolvek hladam, svet mi ponuka tak vela moznosti az ma to flustruje. Spravna vyziva? Nabozenstvo? Pozitok? Dovolenka? Myslienkove hnutie? sposob vychovy? Nakup? Zivotna politika? Kozmetika? Vyberte si, v dobe konzumu je vsetkoho priehrsim vela. Hlavne je byt stastny a mat spravny pristup.

 Viete co my chyba? Ludska uprimnost cloveka milion. Vsetci mame lepsie saty, lepsie ucesy a lepsi vyraz tvare a lepsie sebavedomie...ale akosi sme menej ludsky a sami sebou...a mozno sa to zda iba mne, lebo nie som o nic lepsia

Spat k zakladom

Dnes som sa prehrabavala v skatuly kde mam vsetko spojene s detmi a nasla som obalku s mojimi detskymi fotografiami..jedna ma zvlast dostala...

je na nej male dievcatko s kuratou pod pazuchou. Zasitymi kolenami na kamasliach a neskutocnym uzmevom. pamatam si ked som tym dievcatom bola...a na nicom inom nezalezalo...smiala som sa z duse

Keby ste sa ma dnes spytali co si ajviac na svete zelam, asi moc nafotit este jendu taku istu fotku...s tym istym usmevom...uz sa tak neviem spmiat a neviem sa tak ani tesit.

Samozrejme zivot mi udelil, kao to tak uz byva, svoje rany (a aj mudrsoti a obohatenia). V 29tych rokoch si clovek moze marne narokovat na nevinnu detsku mysel.

aj napriek tomu ta fotka vystihuje ciel mojho zivota....ten slobodny smiech a ta nepsutana radost...ked som bola mala, verila som, ze ked vyrastiem tak budem stastna...dnes ako rastiem si uveodmujem, ze cim som starsia tym viac si uvedomujem, ze stastie ubuda a udrzat ho da stale viac namahy...

Vysoko postaveny verejny cinitel

Nedavno som sa dopocula ze jeden moj ambiciozny spoluziak z vysokj skoly zastava vysoku a dolzitu funkciu...polkla som horku slynu a povedala si a co uz.
Zhodou okolnosti o par tyzdnou neskor som vylovila jeho nezabudnutelne vyroky...je to sice na plac, ze niekto taky ma moc, ale no zasmejme sa, kto vie kto ma kde zalozeny vyroky inych vyznamnych verejnych cinitelov, ktore su este horsie?

- prevenciou delikvencie sa zaobera psychiatria


-  ovocie cize zemiaky


- Profesor: - Aka potravina podla vas najrychlejsie hnije?
On - zavarane ovocie
Prof v soku: - opravte sa!
On - tak huby


- Prof. Basen slavy dcera - o com je podla vas toto vyznamne dielo?
On- o miery
prof.- a kde presne vidite tu pasaz o miery?
On - no tuto: Horsi nez li dive valky...


- sme na vysokej katedre


- Chcem sa spytat, ked poslanec niektoho vytrieska
Prof. vaznou tvarou: a poslanec je Fyzicka alebo pravnicka osoba?
On - Pravnicka...teda neviem ja som z toho debil 


- ked na vojne vynadas nadriadenemu, tak ta z vojny vyhodia


- (moja najoblubenjesia) Socialna rola ziskana je naprikald dedicstvo, myslim kralovstvo


- Aby ludia vedeli,z e den Romou bol novelizovany



- Medzinarodny den Romov, kotry bol uzakoneny Radou medzinarodnych romov


- spieva na gitare


- bol tak Moric, kde sme riesili jeho vyroky


- urobi nam prednasku pre otvorene dvere


- Prof: Co obciansky preukaz obsahuje?
On - inizialy majitela


Rubeola sa najcastejsie vyuziva u zien

.........


zasmiali ste sa? no tak teraz je cas pripomenut vam, ze tento clovek nie len ze ma vysokoskolky titul a robi si doktorat...ale este to aj dotiahol dalej ako vy a teraz rozhoduje o vasich zalezitostiach...

Co ked je so mnou vsetko v poriadku?

Kacirska myslienka...Co ak so mnou nie je nic v neporiadku (vyspekulovala som to v anglicitne a tak mi to vyslo takto - what if there's nothing wrong with me - at all?) Co ak je vsetko tak ako ma byt a nic netreba vylepsovat. Nie preto ze by som bola dokonala...Proste lebo som OK taka ako som. Co ak moje siroke boky, moj prizvuk, moje neduhy ci sklon k lenivosti...co ak to vsetko je prave take ako ma byt, co ak je to spravne? Co potom?


Samozrejme, maly podrypavac v mojej hlave spustil - ale ved to moze byt lepsie!  Ja mozem byt lepsia! Moje saty mozu byt lepsie! Jedlo ktore jem moze byt lepsie (toto je pravda!). To co robim moze byt lepsie! Mozem byt lespia matka! Moje auto a nas nabytok mozu byt lespie! Moje deti, muz, manzelstvo a vsetky vztahy mozu byt vylepsene...aj moj blog moze byt lepsi (a keby uz nemohol byt lepsi obsah, vzdy sa da vylepsit obal - napriaklad novym pozadim.)

Toto je klucova poznamka, lebo cely tento clanok sa odvija v dvoch rovinach. Ta hlbsia je o mojom pokuse pochopit sebakaceptaciu bez podmienok a ta povrchnejsia je o uputani citatelovej pozornosti k faktu, ze mam nove pozadie blogu. Ak otvorim oci co len jednemu cloveku (na akejkolvek uravni) tento clanok ma zmysel.

Moj muz mi od polovice septembra "dlhuje" darcek k nasmu piatemu vyrociu sobasa...spytal sa ma co chcem. A ja som mu este nedala odpoved. Ja neviem. Samozrejme ze je mnozstvo ziarivych veci ktore by ma potesili. Lenze som sa zamysela ktora z nich o takych 50 rokov na zlatej svadbe (vola sa to tak?) bude este mat zmysel? A zrazu sa nic nezdalo byt dostatocne ziarive. Akoby to vsetko boli len zaplaty na aktualne boliestky ale nie skutocne zdroj stastia...a potom to prislo. Ruhanie sa proti konzumu. A co ak nic z toho co si kupim napotrebujem k skutocnej spokojnosti? Lebo ked o rok, dva ma to nebude "bavit" asi to nie je skutocne hodnotne

A potom ten potok volnomyslienkarstva pretrhol hradzu a spustil lavinu otazok. A co ak stastie a spokojnost nezavisi od toho co mam. Co ak zavisi od mojho postoja k tomu kde prave som a odkial prichadzam? Co ak to mozem ovplyvnit? A potom to klucove - a co ak sa to tyka aj mna? Co ak mozem byt sama so sebou spokojna? Co ak so mnou nie je nic v neporiadku?

Samozrejme, Angelina Jolie ma krajsie pery a Monica Bellucci ma krajsie oci, a vyretusovane modelky v casopisoch maju krajsiu plet (asi preto ze ju maju kompletne bez porov). Moje telo zdobi na striedacku celulitida a strie. To sotva trhne sutaz krasy ci dokonalosti. Ale co ak na nicom z toho nezalezi? Co ak prave tak ako som, som OK? Co ak nebudem stastnejsia ci spokojnejsia ked budem ma to 10 kil menej a moje telo bude tonickejsie?

Nechcem tym povedat ze sa clovek ma prestat starat o seba alebo snivat a snazit sa dosiahnut svoj ciel (koniec koncov aj pozadie mojho blogu sa zmenilo - ak si citatel nevsimol predoslu nenapadnu poznamku)...chcem tym povedat, ze obcas aj cesta je ciel. A ked clovek oceni teraz a tu, a prestane cakat na to az bude potom a tam, mozno, mozno najde zdroj spokojnosti.

Myslim, ze sa proste casto sustredime na to ako je to s nami zle a ako by to mohlo byt horsie a zabudame ocenit fakt, ze je to aj napriek vsetkemu este stale OK. A skoro vzdy by to mohlo byt aj horsie.

Myslim, ze ked nabudece byt niekomu odpovedat, ze som OK, tak to strohe OK na mojej osobe aj viac ocenim.

Som mama k zblazneniu ...

Najcastejsia reakcia ked ma ludia vidia na ulici s neposednym psom a dvoma zasadne-na-opacnu-stranu -utekajucim detmi, je "Dvojcata! A pes! Ako to vobec zvlada!"

Trvalo mi dva roky kym som prisla na to, ako na tu toreakciu zareagovat - vnutornym kompliemntom ktory zlozim sama sebe, vzdy ked mi niekto pripomenie ze mat dvojicky a zvladat ich je nieco vynimocne. Teda zvladat akekolvek dieta dnom a nocou (najme nocou) je nieco nesmienre narocne. Je to ako vystup na najvysiu horu sveta bez teplej bundy a skusensoti- clovek sa sam seba neustale pyta ci to vobec zvladne a co ho to vobec napadlo sa tam stverat...

Mam posadnutost analyzovat veci a preniknut do ich podstaty a materstvo nemohlo mojej potrebe obsiahnut veci uniknut. Myslim, ze som konecne prisla na to, ake mantinely vymedzuju pre mna materstvo.

Prvy a zasadny je -Milujem to k zblazneniu a to aj ked to stvorenie nerobi nic vyznamne. Staci ked vidim ako v ponozkach a detskom obleceni (spinavom od obeda), moj syn vysmiato uteka po byte a nieco ma naplna nemsiernou spokojnostou a stastim.

Samozrejme su aj vyznamne momenty ktore stoja za zaznamenanie. Ako dnes, ked som isla vyzdvyhnut moje deti do skolky a na parkovisku som nasla mojich troch muzou (manzel a dvojicky) natlacenycn na prednom sedadla seicenta (skutocne male auto) ako sa na mna nadsene divaju. A nieco vo mne zabudlo na to ako som dnes rano nasla mys pred domom, ako ma boli chrbat a co vsetko som este nestihal urobit,. Lebo ked sa ku mne moj dvojrocny syn rozbehol cely stastny a volal mama! mama! aby ma objal, tak aj tak nic ine nemalo zmysel. Clovek moze byt bohaty a moze byt vplyvny a moze byt aj slavny, ale takyto moment si nekupi (nie ze by mi takyto, moment zaplatil ucet za elektrinu alebo ma hrial o stvrtej v noci, ked ma zas niekto z mojich deti budi) ale hreje ma dostatocne dlho na to aby som si pripomenula preco stoji za to mat deti.

Prve dva roky som stravila kladenim si otazky ci to cele malo zmysel a ci neurobili lepsie ti z mojich priatelov (vacsina), ktori sa rozhodli uzivat si zivot a budovat si karieru. A teraz viem, ze mat deti je ta najvacsia a najnarocnejsia vec ktoru moze clovek vo svojom zivote urobit a zaroven je to to najobohacujucejsie (a ak to nepalti o jednom dietati, uistujem vas ze o dvojcatach a inych -atach to istotne plati) .  

Druhym mantinelom materstva je - Zufalstvo do zblaznenia. A zufalstvo ma viacero podob v zavislosti od toho nakolko som vycerpana a vystavena. Moje zufalstvo ma zvycajne podobu hystericke zeny ktora na parkovisku nakuplneho centra hystericky reve na cernocha co po milinonty krat za mesiac od nej pyta peniaze. Ale fantazii sa medze nekladu a zufalstvo ma vela variant. Jeden zvlast otravny prejav zufalstva je stazovanie sa. Boh vie, ze v mojom srdci je jedna miestnost, kde mali skriatkovi dnom a nocou zhrmonazduju vsetky mozne a nemozne stanzosti ktore potom vypustam do sveta. Kedysi mi bolo povedane, ze odkedy som matkou dvojciat vela sa stazujem. To si piste ze sa stazujem! To je ako povedat niekomu kto mal na obed kapustnicu ze vela prdi. Iste veci prichadzaju v paroch a su neoodelitelne! Preco? Lebo patria k zdravemu s-traveniu toho co sa deje v nasom zivote.

Moje zufalstvo zacina pri miliontom opakovani toho co maju a nemaju robit moje deti a pokracuje sebalutostou nad osobnym zlyhanim a faktom, ze moji potomkovia odmietaju moju osobu ako autoritu (a ked vas nepocuvaju dve terrible-two's dvojicky, vedlajsim efektom je kutocne velky bordel). Tak nejako sa rodia hystericky kriciace zeny. Nad rozlietym dzusom a pri podlahe posiatej hrackami, za revu dvoch skvelo sa zabavajucich deti.

Co ma vedie k dalsiemu zakutiu materstva - Vytocena do zblaznenia. A aj ked vacsina matiek s pokryteckou oblubou tvrdi ze na svoje dokonalo poslusne dietky nikdy nekrici a nikdy sa na ne nehnaveju, a potom sa oblecu do satu najhorsieho mozneho klise - "ja byt matkou proste milujem, je to to najlepsie na svete!". Osobne si myslim, ze hnev k materstvu patri. Ak nieste uplny retard, v nejakom bode vas pretstane bavit dookola opakovat svojmu dietatu ze jedlo sa nehadze na zem a ze voda pre psa nie je hracka. A ak mate este v poriadku emotivne ustrojenstvo, dojde vam trpezlivost. Ak nie v tomto bode, mozno to bude v bode ked si vas sym po milionty prvy krat odmietne obliect bundu, ciapku alebo topanky a kadzodenny suboj za jeho placu vas dozerie. Alebo tou poslednou kvapkou bude kazdovecerny tanec pre spanim  -pocnuc tym ze synator nemoze este spat lebo chce pit vodu ... mlieko ... plysoveho macka...Mama! Nie toho, ineho macka...prykrit... inu deku ...vodu...cervenu formulu...a potom uz to nie je vas syn co na vas krici z postielky ale vy co kricite z pohovky ze ak neprestane vymyslat tak to olutuje.

A mozno ten zachvat hnevu pride, ked si clovek uvedomi kolko namahy take dieta obnasa a ako malo je za to oceneny. A mozno ten hnev dorazi, ked sa vas praitelia netakne spytaju preco ste taky vycerpany, neupraveny ci malo spolocensky. A mozno vas dozerie fakt, ze aj ta najbeznejsia vec ako je vyjst na ulicu trva pol hodinu a obnasa velke usilie ktore casto ani nestoji za to. A mozno, mozno to bude v momente ked si uvedomite ze ste sa zmenili a nie vzdy je to dobra zmena. A mozno, mozno ten hnev dorazi v roznych vlnach z roznych sran.  

Poslednym uhlom materstva, ktorim je ohybana kazda matka je - Vydesenie k zblazneniu. Musim sa priznat, byt matkou dvojiciek ma naucilo jednej veci - doverovat mojim detom, ze to preziju. Ked moje dieta padne na zem alebo sa buchne, iba skontrolujem ci je zive a ak ano, tak viem ze je to dobre. Nedvojickovym mamam sa to moze javit ako cynizmus, ale ked vydelim svoju matersku uzkost dvoma, aby sa uslo kazdemu dietatu, jej prejav sa proste znizi. 

Ale ak by ste isli po povrch, tak tam niekte vnutri zije moja vnutorna matka, ktora zrazu vnima svet z ineho uhla pohladu. Ked som nedavno isla navstivit moju priatelku, jej dom nebol predrazene majstrovske dielo architektury. Bola to smrtonostna pasca so stenou zo skla, ocelovym schodiskou a ostrymi hranami. A takym sa stal pre mna cely svet. Cielom mojho zivota je dostat tych dvoch do dospelosti, bez ujmy na zdravi.

A ani z daleka to nekonci pri ostych hranach. Perfekcionalista akym som, to dotiahol k dokoncalosti a tak mi ta vnutorna matka nedava spavat z najroznejsich dovodou. Denne celim nastraham akym je nezdrava a nevyvazena strava ktorej nechcem vystavovat moje deti ci nebezpecenstvo ktore ciha na vyvoj mojich deti v televizi. Samozrejme v nejakom bode ich vyvoja som sa naucila kompromisu lebo okrem toho ze som mama som aj clovek a do 24hodinoveho dna musim natlacit obe tieto osoby a ich potreby. Takze moje deti pravidelne jedia hranolky a Boze-odpust! aj cokoladu a dokonca maju povoleneho Macka uska na 10 minut denne, vzdy pred spanim.  (tomu sa hovori predchadaznie nervovemu kolapsu alebo aj kompromis. Cukor nie je ani z daleka tak zly ako sa hovori. Na par minut zamestna vasho potomka a to je nieco co stoji za zvazenie). 

  Moje zufaltvo sa ale opat ozve v plnej krase, ked potom opat raz niekto niekte niekoho zabije za bieleho dna, iba preto ze bol na zlom miesto v zly cas. To je ten okamih, ked opat zvazujem moju tuzbu zit na izolovanom ostrove v Pacifiku. 

Mat deti znamena ze clovek prestava byt tolerantni k ludom co sadaju za volant s alkoholom v krvi a ozbrojene konflikty sa ho akosi dotykaju o kusok viac, tam niekde vnutri. A ked pocujete ako niekto niekde hovori, ze "we should make this world a better place" akosi mi dochadza ze to vobec nemusi byt zly napad. 

Takze ked sa ma niekto pyta ako to zvladam s dvomi detmi, v mysli mi prebehne rychlofilm mojich osobnych mantinelov medzi ktorymi denne pinkam a ja si uvedomujem ze to cele milujem a nenavidim, ze ma to privadza k zufalstvu a desi ma to. Ale nikdy by som nemenila...