La vita made in Italy

 Ľudia sa ma často pýtajú či sa po rokoch života v zahraničí cítim viac Slovenkou alebo Taliankou. Myslím, že som sa zasekla niekde na pol ceste. Nemôžem povedať že som Slovenka žijúca v Taliansku, lebo ľudia a kultúra tu zo mňa okresali niečo iné. Niečim som nasiakla a môj spôsob myslenia sa rozšíril, zmenil a aj prispôsobil miestnym podmienkam. Nemôžem ale ani povedať že som “adoptovaná” Talianka (ako tu mnohí cudzinci radi seba označujú) lebo môj pôvod a korene ma držia v istých medziach a na niektoré veci navždy budem mať iný nároz, tak ako budem stále dokola trvať natom že isté veci treba robiť “správnym” (teda slovenským) spôsobom.


V čom ma život tu obohatil
Asi najzásadnejšia vec, ktorú sa človek od Talianov môže naučiť je umenie “Nebrať život príliš vážne”. Veľa ľudí si o Talianoch myslí, že sa stále rozkrikujú, hádajú a davajú priechod svojmu južanskému temperamentu. To je pravda, ale v drvivej väčsine prípadov rozčúlený Talian je omnoho menej znepokojivý než rozčúlený Slovak. Lebo Slovaci vo väčšine prípadov berú veci vážne a to je niečo čo Taliani z princípu nerobia. Talianov väčšina veci netrápi (vrátane dohodnutých termínov či akýchkoľvek odsúhlasených detailov) a okrem talianskej kuchyne a svojej rodiny neberú vážne vôbec nič.
Preto sa vám nikdy neoplatí žartovať o talianskej kuchyni či rodine. To sú dve až kultovo uctievané témy o ktorých každy Talian vie že sú posvätné a hotovo! Väčšina domácich nie je prístupná kulinárskym inováciam typu špagety s kečupom. Priemerny Talian pozná niekoľko desiatok typov cestovín (ak internet neklame malo by existovať až okolo 200 druhov) a pri mnohých je presvedčený že poliať ich nesprávnou omáčkou sa rovná svätokrádeži.
Čo dôležité som sa tu od domácich naučila? Že kým sú doma cestoviny a rodina ktorá ich so mnou zje, svet sa nezrúti. Taliani môžu (a aj budú) plakať nad stratou a ranami, ktoré im život udelil, ale potom vstanú, utrú si slzy a obrátia sa k svojej rodine a k svojmu hniezdu. Väčšina Talianov ktorých poznám sa bude sťažovať na život v Taliansku (lebo faktom ostáva, že platia najviac v celej Európe za elektrinu, majú jedny z najvyšších daní na našom kontinente a platy tomu nezodpovedajú) ale ani jeden z nich by sa neodsťahoval preč, lebo všetci svorne vedia že všade dobre ale jediný skutočný raj na zemi je v maminej kuchyni.
A viete čo? Čím viac naozaj náročných faciek od života dostávam, tým viac mi dochádza že nie je nič dôležitejsie ako mať svoje pevné zázemie. Kým máte niekoho kto “ti vuole bene” (ťa ľubi, doslova: ti che dobre) tak máte všetko čo naozaj potrebujete.


Čo by som určite nekopírovala
Druhá strana mince je, že Taliani nie sú absolútne schopní čeliť problémom a často sú úplne nepoužitelní. Keď tu žijete a máte akýkoľvek problém, tak vlastne nemáte problém ale riadny prúser.
Drvivá väčšina Talianov sa nenechá rušiť problémami. Dalo by sa to prirovnať k takéjto situácii: keď Talian vidí, že horí susedov domov, povie si že je vcelku dobrá pravdepodobnosť, že oheň sa aj sám uhasí a tak nezasiahne (a prekvapivo veľa problémov sa naozaj samo aj vyrieši a netreba sa príliš znepokojvat). No keď už horí aj jeho dom, Talian uzná že požiar sa podľa očakávaní nezahasil sám. No nezasiahne, ešte začne zvažovať či náhodou nebude predsa len pršat alebo nezafúka vietor ktorý by ten požiar nejako vyriešil za neho. Keď už sa začína jeho domov meniť na popol a je jasné že treba niečo robiť, to je ten bod keď väčšina Talianov zo seba vydá až nadľudské maximum aby vyriešila problém o ktorom už dávno vedela ale nenechala sa ním rušiť.
Príkladom je môj syn. Keď sa narodil mal uzatvorený jeden slzný kanálik. Na Slovenku sa čaká 2-3 mesiace či sa sám neotvorí, ak nie tak sa to ambulantne prepicháva. Aj v Taliansku sa čaká či sa to nevyrieši bez zásahu lekára. Dostanete kvapky a návod ako masírovať babétku očko. Takto chodíte na pravidelné kontorly do nemocnice kde vždy doktor skontorluje či sa už problém sám vyriešil alebo ešte treba ďalej čakať. My sme takto čakali rok a pól až kým teda doktor uznal že slzný
kanálik nespolupracuje ako by mal. Jediný problém je, že dieťa ktoré ma rok a pol nie je trojmesačné bábo a logicky sa bude brániť tomu aby mu prepichovali nieco v oku. Tak treba vyvynúť väčšiu námahu na riešenie a prepichnut mu to v narkoze.
Ak niečo nepochopím a privádza ma to do zúfalstva na pravideľnej báze je to ich pasivita. U nás doma keď vidíme že máme “zadelané” na problém, niečo v nás sa zvyčajne zalarmuje v snahe predísť zbytočným komplikáciam. Talianom tento mechanismus chýba. Oni radšej počkajú či sa im blížiaci sa problém nakoniec predsa len nejakým zázrakom nevyhne (inak paradoxne na môj veľky údiv, táto ich hra na “mŕtveho brouka” často až prekvapivo dobre funguje. To bude asi aj dôvod prečo tento štát ešte existuje a povedzme že aj ako tak funguje).


Čo ma fascinuje ale nikdy neobsiahnem
Isté veci sú danné len ľuďom s talianským gentickým kódom. Ak by ste chceli zhrnuť talianský životný štýl, stačia vám na to dve slová: Bella figura. Ak by ste tieto dve slová chceli preloziť tak aby to našinec pochopil, potrebovali by ste aspoň dve strany. Doslova sa to dá preložiť ako “Krásna figúra” aj keď presnejšie to vystihuje náš ekvivalent: Dobrý/ pekný dojem.
Nie náhodou Taliansko žije módou (tu ňou a módnymi značkami ľudia naozaj žijú) a dizajnom (nábytku, či aút najmä športových). Taliani majú cit pre estetično a krásu. Väčšina (vrátane mojej osemdesiat tri ročnej svokry) chodí pravideľne ku kaderníkovy. Keď už máte vlasy, musia byť upravené. A to isté platí aj o oblečení či byte.
Keď som bola tehotná, prvá z vecí ktorá sa môjmu doktorovy nepáčila bolo že príliš priberám (lebo podľa miestnych lekárov sa žena hned po pôrode musí vrátiť na povodnú váhu). Tak som v treťom mesiaci dvojičkového tehotenstva putovala k dietologičke a po zvyšok tehotenstva som bola na prísnej diete (čo sa ukázalo ako dobrý krok lebo po pôrode som dokonca vážila o dve kilá menej). Keď som kvôli vážnym zdravotným problémom musela absolvovaťdlhú terapiu az extrémne vysokými dávkami kortizónu (a všetci vedia že ľudia na kortizone priberajú lebo zadržujú vodu) môj doktor v nemocnici mi nemilosrdne nariadil ihneď schutnúť. Tu máte právo byť chorý či tehotný ale nemáte nárok nerobiť “bella figura”.
Ale Bella figura nie je len o obliekaní, vlasoch či váhe. Pre Talianov robiť dobrý dojem je otázkou všetkého. Spôsobu ako žijú svoj život, ako sa k vám budú správať či čo a ako vám povedia. Taliani rozumejú umeniu a hudbe hĺbkou ktorá mňa fascinuje. Majú pre to cit ktorý nám zvyčajne chýba. Akoby v ich duši bolo niečo čo dýcha len pre krásu a hľadajú ju kde môžu. Talianov nepekné a neupravené veci vyrušujú a urážajú. Táto krajina a jej kultúra je o vznešenosti a elegancii. Nie ako niečo doplnkové či naviac ale ako esenciálna zložka ich každodenného života. A to je niečo čo sa nedá naučiť či odkopírovať. To je niečo čo vychádza z prapodstaty ich kultury. Je to tým čím bytostne sú.

A tlacena versia clanku, v najnovsom Miau

Italiano - Slovenka

Vcera sme mali jedno z nasich pravielnych Cesko-Slovenskych stretnuti ktore si tu v Taliansku raz za mesiac organizujeme. Cestou na stretnutie sa ma moja priatelka spytala ci by som sa vratila na Slovensko....ak mam povedat pravdu... Neviem.

Chela by som sa vratit? A kam? Na Slovensko ktore som opustila pred siestimi romi? Do zivotov mojich priatelov, ktore ostali nemenne a nesli dalej bezomna? Ano, hned aj pesi. Na Slovenko dnes? Zivoty tych na ktorych mi zalezi isli dalej kym som tam pre nich nebola. Nikdy som nevidela Panelak a uz si ani poriadne nepamatam preco vlastne nemusim Mojsejovcov. Vela slovicok uz lovim riadne hlboko v mojej pamati, mam smiesny akcent a ked hovorim pouzivam ky gestikulacii aj ruky.

Ked sa ma ludia pytaju ci mi chyba Slovenko, vzdy sa mi vynara v pamati moje mesto ako si ho pamatam. Bratislava bez Eurovei, bez probelmov s parkovanim, o jeden most chudobnejsia a bez intenzivneho rastu. Tomu co je doma dnes uz nerozumiem a sotva mi chyba. Nie som toho sucastou a cele to nie je sucastou mojho zivota.


Taliani ma casto buchaju po ramene a s usmevom mi hovoria, ze uz som jedna z nich. A to tiez nie je pravda. Nemyslite si, nie som ziadne patriotka. Ak sa ma spytate ci radsej podem do Tatier alebo do Dolomitov, mozete si byt isty ze to bude to druhe. Nie ze by sa mi Tatry nepacili. Ale nie su o nic viac moje ako su moje Dolomity alebo akykolvek iny kus kamena kdekolvkek.

Chyba mi milion veci zo Slovenska a milujem milion veci na Slovakoch. Sposob ako dobre vychovavaju svoje deti. Ako chapu vyznam priatelstva. Cajovne. Ako si myslia ze nie su dost dobri a pritom su v mnohom lepsi ako ktokolvek iny, kdekolvek inde. Horalky a capovana kofola z cisto nostagickych dovodou. To ako tazko pracuju. Cistenie si topanok na Mikulasa. Ale aj to vecne brblanie. Kapustnica. Aj ta nasu posadnutot smrtou ci deprimujucu hudbu. Vztah k tomu vsetkemu je tam niekde v hlbke mojej duse a iba ludia co prichadzau od nas sa toho dokazu dotknut. A zmysel pre humor...Presne ten ktory tu nik nechape, lebo je prisi cierny, absurdny, morbidny a kruty a aj politicky nekorektny.
Vela veci mi ale naopak nechyba. Nic mi nehovori nas kroj, nedohana ma k slzam tanier halusiek a nemam doma modransku keramiku. Proste ma k tomu nik nevychoval a nepatri to k mojmu srdcu o nic viac ako taliansky alpini, gnocchi ci muranske sklo (vetro di Murano).
A vela veci uz na Slovensku nemusim. Kavu a kapucino ci strasne zle urobenu pizzu. Zavist a neprajnost. Neekologicke myslenie a ignoracia prirody.Salat bez aceto balsamico a cestoviny bez parmezanu. Uniformny sposob obliekania a mala odvaha skusit nieco nove. A hlavne ten smrtelne vazny pristup ku vsetkemu. 


Ako som tak vcera sedela medzi tymi fajn ludmi, konecne mi to zaplo. Uz nie som Slovenka (zo Slovenska). Ale nie som ani Talianka. Som zahranicny slovak. Slovenka zijuca v Taliansku. Ani Slovak ale ani Talian. Nieco na pol ceste. Samostana kategoria. Slovensko ktore si nesiem v srdci uz davn neexistuje a do toho ktore ostalo doma uz nezapadam. Taliansko, kde zijem milujem a prijmam najlepsie ako viem, ale este stale si pamatam, ze veci sa daju robit aj inak a preto tiez nebudem nikdy zapadat naplno. Ako som tak sedela medzi tymi Cechoslovakmi a pocuvala ako sa stazuju na Talianov a jedia ugrilovanu morsku rybu z miestneho trhu, citila som sa ako medzi mojimi. Presne som ich chapala. Obcas sa hnevam na Talianov, pretoze milion detailov ktore robia inak ako my, ale tiez ich milujem kvoli dalsiemu milionu veci ktore vdaka Bohu robia inak.

ked sa nevzdas vsetko je mozne, aj to co je nemozne!

Divam sa na zltu obalku. Je v nej list z Talianskeho Ministerstva adresovany mne, mam sa co naskor dostavit na Prefekturu. Citam si opat a znova tie riadky a nemozem tomu uverit. Po siestich rokoch som dosiahla to, o com mi vsetci vraveli ze je nemozne. Taliansky zakon. Taliansky uradnici - fundovany. Slovenky zijuce v Taliansku. Slovenske velvyslanectvo a Talianska ambasada. Slovenske ministerstvo zahranicnych veci. Vsetci odbornici mi opakovali tu istu vec - mam sa zmierit s tym, ze zakon to vravi jasne. Kedykolvek pocas mojej cesty som sa mohla nechat odradit a povedat si, ze to nema zmysel.Ale ja som bola odhodlana vydupat si pre seba maly zazrak o akom nikdy nik nepocul. To co sa este nikdy nikomu predomnou nepodarilo.
A teraz?...Tu to ministertvo pise jasne  - vyhovuje mojej ziadosti. Napriek jej nelegalnosti. Napriek tomu ze mi vsetci vraveli ze je to nemozne, tu to stoji cierne na bielom -  ked sa nevzdas vsetko je mozne, aj to co je nemozne!

Ked som sem pred siestini rokmi prisla, pisal sa rok 2005 a vsetko bolo omnoho zlozitejsie. Ziskanie povolenia k pobytu. Trvaly pobyt mi bol udeleny az po 6tych mesiacoch a milione byrokracie a kontrol. Obcianstvo som ziskala v january 2009 a cakala som dlhych sest mesiacov (maximum casu co mate na rozhodnutie sa ci ho prijmete) az som zlozila prisahu a stala sa talianskou obciankou. Preco som tak dlho vahala? Lebo byt taliankou je pre Slovenku velmi tazke. Taliasnke zakony zakazuju zene zmenit si priezvisko a tak nasledne ako som prijala obcianstvo mi bolo anulovane muzove priezvisko a vratila som sa spat k mojmu priezvisku za slobodna.

Tu zacala moja pereput zistovania ako by som mohla mat oboje. Obcianstvo aj priezvisko mojho muza a deti. A v tomto bode ma vsetci ubezpecovali ze to nie je mozne, kedze je to v rozpore so zakonom. Dokonca boli zmenene rodne lsity mojich deti aby im prepisali priezvisko ich mami. No ja som bola odhodlana obratit sa aj na medzinarodny sud ak to bude treba. Ale pre Talianov jeho rozhodnutia nic neznamenaju. Radsej prijmu naslednu pokutu ako by sa podla neho zariadili (myslite si ze z tried im zmizli krize?).

S mojim muzom sme stravli hodiny hladanim a studovanim zakona az sme objavili skuliny ktorymi sme podlozili moju ziadost. Trvalo nam dva mesaice nez sme sudne prelozili a zdokumentovali vsetko potrebne a mohli odoslat moju ziadost.
 Nasledujuci rok a pol si ma povolavali policajti, prefektura a ine urady aby preverovali moju motivaciu a podavali spravy ministerstvu. To nakoniec zaciatkom tohto roka rozhodlo v moj prospech. Po 30 dnoch ked svoje rozhodnutie uverejnilo a nik sa neodvolal (ktokolvek aj kto vas nepozna sa moze proti jeho rozhodnutiu odvolat a vsetko ide odznova) a ja som si vybavila par kolkov a peciatky z niekolkych uradou sa list opat zaslal do Rima, aby sa Ministerstvo definitivne rozhodlo ci mi priezvysko zmeni alebo nie.

Buduci tyzden si idem na matriku pre prepis rozhodnutia na zaklade ktoreho mi vydaju nove rodne cislo a zmenia mi dokumenty na nove priezvisko. To o ktorom ma vsetky urady presviedcali ze nikdy mat nebudem. to o ktorom mi svet hovoril ze nemozem mat. Ale moj vnutorny hlas im to nandal. Nikdy som nepochybovala, ze dosiahnem po com tuzim nech si svet a zakony hovoria svoje.

Co som tym chcela povedat je, ze ked clovek chce vsetko sa da a nic nie je nemozne. Aj ked si okolity sve a fundovany toho sveta myslia ze je to inak. Netraba sa nikdy nikdy nikdy vzdavat ak nieco pre vas ma zmysel a cenu. Ja som vzdy vedela, ze ja a moje deti a rodina budeme mat to iste priezvysko, pretoze inak to pre mna nebolo prijatelne.

Zabava pokracuje..o cudzincoch, teda o mne

Moj zivot v poslednej dobe sa podoba sitcomovym hrdinom. Akurat ze oni za to dostanu aj zaplatene.

Vcera sme boli na nakupe. Taliani su velmi otvoreny a tolerantny narod. Ale nie ked sa ide o jedlo. Viete ake je jedine "jedlo" ktore ked si vypytate, zarucene nasrdite kazdeho Taliana? Ketchutp! Ak si ho date na cestoviny alepo pizzu, deportacia z krajiny na seba nenecha dlho cakat. A viete ake jedlo moje deti (genetika) miluju? Presne tak. Ketchup. Samozrejme nie na cestovinach ci pizze. To by asi moj muz psychicky nezvladol. vacsina Taliano nezvlada ani len verbalne spojenie slova ketchup a cestoviny. Moje deti zato skvelo zvladaju spojenie ketchupu a ryby, hranoliek, zeleniny a vdaka experimentovaniu mojich deti jeden krat aj na banane.
Zvycajne mam plan - idem do najvacsieho nakupneho centra v meste (anonimita) kde uz presne viem kde maju oddelenie s ketchupom. Vezmem ho, a schovam peclivo na dno nakupneho kosika a tvarim sa ako ze robim nakup pre niekoho ineho. Lenze tento pondelok nam ketchup dosiel a aj napriek snahe oklamat moje deti horcicou a paradajkovym pretlakom, mali sa dozadovali svojho. A tak som ich odviezla do miestneho obchodu, kde som ale ketchup najst nevedela. Po tretom okruhu obchodom som to vzdala a odhodlala sa opytat sa predavacky. Skusila som tu v oddeleni s jedlom pre psou (mozno to bude v jej reviri). Nebolo, a tak ma poslala do predposlednej ulicky doprava a potom dolava, co je skvela navigacia v obchode kde su vsetku ulicky vodorovne. Samozrejme ze ketchup som nenasla. Takze mi neostava ine ako sa opat len pytat na pomoc inej predavacky.
   Aby ste mali predstavu v akej zone Taliani drzia ketchup - zona s exotickym jedlom, medzi mexickymi omackami a cinskymi rezancami. Presne tam stal aj moj Ketchup. Na uplne najnizsej policke na urovni noh (niet divu ze som si ho nevsimla). Nie je mozne jasnejsie demonstrovat postoj ku ketchupu. Rovno mohli nad tu ulicku napisat Ulicka hanbi alebo Loser food. A aby moja potupa nebola dostatocna, moje dieta (stojac v kosiku) vzalo ketchup do ruky a celu cestu k pokladni hrdo ukazovalo okoloiducim cerveny obal a kricalo "mama kupit kepuc!" (to aby vedeli ze nie len ze jem ketchup, este som aj cudzinka, co v tomto obdobi nie je zrovna velka vyhra. Nik so mnou nebude mat zlutovanie. Cudzinka co nie je to najhorsie, ale este aj je ketchup. To je pohorsujuca skutocnost. Som si ista, co si ta starenka okolo ktorej sme prechadzali mysela - z tej matky dvojiciek nekuka nic dobre. Ta ten ketchup urcite pouziva aj na "la pasta"...cudzincom by mali zakazat vstup do krajiny. Nic dobre z nich nevzide.)
A viete co je najhosrie na tomto pribehu? Ze to moje dieta ten kutchup niekam zahodilo, a ja som ho nakoniec nekupila a musim sa tam vratit znova...:-o

K tomu postavenie cudzincov...Nedavno som bola na statnom urade ktory je ekvivalentom nasich odborov. Mam nejake pracovne potahovanice s mojim ex-sefom a tak som sa bola obratit na odbory. Predo mnou bola asi storocna babicka s malym ciernym psom (ano storocna co potrebuje pracovne odbory. Nakoniec si len pomylila urad. Co hladala boli carrabinieri).
 Na urade so mnou boli aj moje dve deti, s ktorymi naplno trieska "terrible twos". Babkin pes si sadol na zem a suchal sa po nej, utierajuc si tak zadok o linoleum, nechavaju na zemi peknu vzorku toho co vyprodukoval. Problemom v cakarmi ale zjavne nebol ten pes. Bola som to ja. Babicka sa na mna obratila s otazkou ci moje deti budu vediet aj taliasnky ked do nich hustim "tou mojou"... a dalsie dve zeny cakajuce s nami sa znepokojene obratili na mna. Mala som chut jej povedat, ze keby ich bystrost mala zavisiet len od genetickej vybavy domacich tak asi nie, ale nastastie maju aspon polovicku genetickej vybavy v poriadku (tu maminu). Ale kusla som si do jazyka, koniec koncov netreba mat predsudky, no nie? Iba som sa usmiala s tym ze urcite budu vediet aj taliansky a nech sa neznepokojuje (kvoli veciam do ktorych ju aj tak nic nie je). No babaka sa znepokojovala dalej. Chcela vediet ako dlho zijem v Taliansku - najsamskvelejsej zemi na svete a ked som jej povedala kolko to uz je, neskryvala prekvapenie ze si este stale pamatam moj rodny jazyk (chcela som ju uchlacholit tym, ze uz si napamatam presne pravidla pisaneho prejavu - ako moze citatel posudit aj sam, ale nevyzerala na to ze vie citat a tak som ju tym nechcela zbytocne drazdit.) Nechcem ludi sudit. Aj moja susedka ktora vyrastla par kilometrov odtialto a nikdy sa nepozrela dalej ako do priemiselnej oblasti tohto mesta, nevie pisat a citat. To sa ludom stava (tu). A ani mojej susedke negramotnost nebrani v tom aby maja na vsetko nazor a vsetko vedela. Napriaklad presnevie kde je Uzbekistan, odkial pochadza jej susedka - ja.

Ale zas obcas si aj my sami robime zlu reklamu. Chcela som si dat vytlacit par fotiek z leta. Pokrok dorazil aj sem a tak sa da poslat foto cez internet a iba si ich ist vytlacit. Chybou lavky je, ze mi to neslo a tak mi neostavalo ine ako zavolat do obchodu preco to nefunguje. Velmi mily a ochotny (a ako som neskor zistila aj pekny) predavac mi povedal nech vypnem antivirusovy program a ze potom mi to pojde. No neslo. Moje Xpcko ma viac pouzivatelou a kedze ten pod ktorym som ja, nema prava ako administrator, taketo veci mi proste nepovoli ucinit (na to som prisla po polhodinovej strate casu marnymi pokusmi). Tak si vravim - nic nie je stratene, vezmem USB pero a nahram to tam...No a potom uz veci isli hladko. Moj synator chytil krizu ze on rifle nechce a nejde von, ja som chytila nervy, dve deti, tasku, USB pero a uz sme boli v aute. Peknne som si zaparkovala pred obchodom na zakaze a odbehla do obchodu. Mlady predavac si na mna pamatal (s otazkou ty si Eva). Co nie je dobre ked ide o to, ze sa vam nieco nepodarilo a on vie vase meno. Tak si vravim, ze musim vylepsit svoj zly profil a vravim mu (praofesionalnym hlasom), ze som mu doniesla tie foto na USBeecku a ze sa pre ne zastavim tak o pol hodinku (lebo som isla kupit ketchup). Ked som sa po pol hodine zastavila, predavac mi vravi "Eva mam problem, pod sem." A tak som preliezla pult a zasla dozadu do kancelarie (co je obcas prijemne ako pozvanie, ale spojene slo slovom probelm je to znepokojive. Zvazovala so mci ten virus ktory mam v PC mohol prejst na to USB pero alebo ci sa mi do albumu s fotkami nezaplietla nejake z nepublikovatelnych fotiek) Simpaticky predavac mi na pocitaci ukazal obsah mojhu USB pera. nebola tam ani jedna fotka! (ak neratam potravinovy pyramidu pre veganov). Vsetko ostatne pracovne veci mojho muza...:-/
   Skvele, a to som si chcela vylepsit reputaciu aby si nemyslel ze som uplne technicky neschopna. Esta sa ma medzi recou spytal ze odkial som, a ja som mu pohotovo v pude zebazachovy odpovedala, ze som z Hungaria. A kusla si do pery...
Viem, pojdem do pekla. Klamat sa nema...lenze to najhorsie je, ze mi na to povodne USB pero nevosli vsetky fotky a budem sa tam musiet vracat este dvakrat. Musim nejako zachrani nasu narodnu reputaciu :-D

Mimochodom ked som tu bola pred rokmi, slovencina bola nieco ako tajny jazyk. Nik vam nerozumel. uz to tak nie je. Nedavno som uviazla v stvorhodinovej zapche na dialnici v teplte cez tridsat stupnov s dvoma nervoznymi detmi (radio hlasi, ze na dialnici je premavka plynula. To bol prvy krat co som mojho muza videla urobit iste gesto. Takze sme v aute boli styria nervozni.) Nakoneic sme zisli z dialnice na benzinku (spravne, v tom momente sa premavka zacal hybat) a tak sme sa rozhlodli co najskor nalozit deti zas do auta. Co samozrejme nie je take jednoduche. V tom bode som ja vypenia a so slovami "Sadni si uz prosim ta! Co povie tvoja matka, je pismo svate a nediskutuje sa o tom. A vies preco? Lebo som to povedala ja! Sadaj!" som na moje deti napoly histericky jacala. Prizerajuci sa ludia (prevazne Nemci a Fracuzi) si museli mysliet svoje. Este som vravela mojmu muzovi ze som asi pridala Taliankam na zlej reputacii histerickych zien (kedze mame SPZtku talianska). Na to moj muz chytil zachavt smiechu a vravi ze toho by sa nebal a prstom mi ukazla do akeho auta nastupili nasi divaci. SPZetka bola z Martina!!

Vacsina v mensine

Vacsinu mojho zivota som bola vacsinou. A to je smola, v spolocnsoti orientoavnej na podporu mensin. Taka mensina si zasluzi, aby vacsina na nu drela, starala sa, tolerovala, podporovala, maznala sa s nou, pracovala, prizmurila obe oci, trpela za nu a podobne. Ja, ako prislusnik vacsiny ci mensiny ktora nie je v kurze mam smolu.

Ze o com hovorim?

Nie som homosesual (ako hovoria Taliani) co mi je urpimne luto, kedze to je mensia ktorou sa opati v tychto dnoch byt. Gayovia su IN! Svet sa deli na Gayov a Negayov. Uz nie som definovana tym ci som, ale tym ci nie som. Nie som gay. Definovat co som nema zmysel. Som ta zla, netolerantna vacsina, ktora ak nie je proti homoseksualite, tak musi suhlasi so vsetkym. Fascinujuce, ako gay moze byt hrdy na to, ze je gay, no ak ja poviem, ze som hrda na to ze nie som gay (kedze ma tak samotny gayovia definuju) tak som homofobna a horsie...nuz, co zly vyber strany brehu

Mohla som sa aspon narodit ako cernoch, marokinec alebo nejaky iny pristahovalecky parazit (presne tak, parazit), ktorych je moje mesto plne. Dolezite je aby som bola z dostatocnej chudobnej krajiny, a mala tak ospravedlnenie, preco nemozem pracovat a som odkazana na mastnu podporu od statu -na ukor inych socialnych davok ako je napriklad materska. Pre porovnanie - pridavky na dve deti su okolo 40 Euro na mesiac (nie, na rodicovsy ci matersky uz nemam narok), zatial co kazdy pristahovalec z chudobnej krajiny dostane okrem ineho (inym je napriakld byt zadarmo) aj 500 Euro na utratu. Opat raz som netrafila dobru mensinu. Som vacsina co musi makat na chudobnu, nepracujucu, pristahovalecku mensinu.  

Nie som ani len alkoholicka, drogovo, vazen, bulimicka, zavislak ci iny asocialny priapad, aby so mnou stracali cas hned 3 psychologovia a snazili sa mi pomoct, podporit ma ci postavit ma na nohy. Nie nie, ja na nic podobne nemam narok. Depresia, potreba pomoci? Na to zeny, co maju 24 hodin denne na krku male deti nemaju narok. Ja som len matka, a tak musim drzat usta a krok a divat sa, ako sa stavaju nove centra pre drogovo zavislych hned pri skolke, zatial co detsky park bol zaliaty asfaltom, aby sa postavila nova cesta. Opat raz som si nezvolila spravnu zivotnu cestu,

Co tym chcem povedat? Ani omylom nie to, ze si mensini nezasluzia svoju podporu, pomoc ci pozornost. Proti ziadnej zo zmienenych skupin (orek parazitov s ktorymi mam zlu skusensot v mojom meste) nic nemam... Co tym chcem povedat je, ze je dolezite venovat pozornsot a pomahat mensine, ale obcas by nemuselo byt zle, pozriet sa na to, ci  aj vacsina nepodrebuje pomocnu ruku

Viete co ma naucil moj zivot? Ze socialny stat, teorie o tolereanci a ostatne krasne nadychane koncepty jednoty a lasky, mozu fungovat len vtedy, ked sa najde dostatok somarov, co ten krasny koncept potiahne dopredu. Ako ja. Lebo to je ta odvratena strana socialneho statu. Pomoc slabsim znamena, ze silna vacsina sa zastavi a svoju pozornsot bude venovat posilneniu mensin. Ale ako tak venuje pozornost a pumpuje zivot do slabych zloziek spolocnosti, zakonite je niekde niekto, komu sa nedostava. Niekto z radu vacsiny. Neviem, ci nakoniec nemal Nietzsche v Antikristovi pravdu. Humanizmu je to, co nakoniec zabije ludstvo!

Ja som vlastne taky clovek milion a este aj chuj. Presne tak! Cely kratky zivot som platila dane za ktore si marokinci vyvalovali sunky, a teraz ked potrebujem ja pomoct, niet pomoci (nie som spravna mensina). Este pre doplnenie, pristahovalci maju vo vsetkom prednsot. Ich deti maju prednost v umiestnovani v skolke ci skole, ci dokonca aj u pediatra (vdaka comu ja som nemam narok na dobreho pediatra). Cely zivot som pocuvala ze sa treba bit za niekoho prava. Ako teraz sa vedie vojna za prava gayov. A kedy bude Mother-parade? Pochod za prava matiek? Ci tie su na dovolenke, tak sa nemaju na co stazovat?

Stale sa vravi, ze deti su nasou buducnostou. No je paradoxne, ako malo starostlivost, pozornosti ci podpory sa dostava matkam, na ktorych pleciach je vychova tejto buducnosti. Co uz, dnes stoji za to byt gayom, marokincom alebo aspon drogovo zavislim. Stat, media a spolocnost vam venuju pozornsot. Ak ste matka ktorej schopnost sebaobety je kazdodenne (a kazdonocne) skusana...no smola, vybrali ste si zlu skupinu!

Ak vas moze o nieco poprosit, uz mi nikto nikdy nehovorte o koncepte jednoty,o miery, socialnom state, toleranci, akceptacii a inych bachorkach. Lebo vsetky tie skupiny, do boja za prava ktorych ma verbujete, maju daleko viac prav a vyhod ako ja...(s)prosta matka

ako sa clovek (ne)stava vykorenenym

Ked sa clovek odstahuje, v istom zmysle sa pre neho svet odkial odisiel zastavil. Ludia a ich zivoty sa zastavili. Stale veri, ze ked sa vrati, najde tu istu partiu ludi, ktoru zanechal. Zabavajucu sa na tych istych vtipoch. Tu istu nevinnost. Tu istu naladu. Ten isty vztah.

Lenze ono to tak nie je. Ludia sa menia. Atmosfera sa meni.  A vy tam nieste aby ste to videli, aby ste reagovali. Tak sa clovek stava vykorenenym. Nie ked odchadza, ale ked odumieraju vazby, korene ktore mal. Ked sa ludia hybu dopredu vo svojich zivotoch a vy tam nieste aby ste tomu boli svedkami. Ked sa absentujete v zivote tych, na ktorych tolko zalezalo. V ich kazdodennom zivote plnom vitazstiev a padov. Ked tam nieste aby ste ich objali. Aby ste odpovedali na telefon. Ked tam nie ste na rozhovory pri salke caju. Ked sa vam nepodari prist na svadbu na ktorej ste tuzili byt. Nie ste tam pre nich, a to i napriek tomu, ze na tych ludoch tolko zalezi.

A ked sa clovek hybe dopredu, korene co ho drzali na rodnej zemi sa pretrhavaju. Nove zazitku, miesta a ludia pretinaju stare spojenia. Clovek preziva nieco nove a nema pri sebe tu znamu tvar, aby sa o to mohol podelit, aby mohol napnut novy koren. Ma plnu hrst vtipov, ale z miestnych im nik nerozumie. Ked sa vracia domov, je uz host, nie domaci. Svet sa zmenil. Nove budovy, nove obchody, novy ludia, co vas nahradili v zivote blizkych. Clovek marne hlada ten svet co opustil. Tu atmosferu. Tie vtipy. Par krasnych vecerov plnych smiechu a potom je cas zavriet kufor a vratit sa tam, kde brebieha kazdodenny zivot. Inde.
Tak umieraju vztahy. Ked je clovk priatelom uz iba preto, lebo je na facebooku v skupine s tym nazvom. Ked sa o jeho zivote dozvedam zo statusov a nie z rozhovorou.


A napriek tomu, ta laska co ste k tym blizkym citili v srdci, neumiera. Tie zazitky, spomienky ostavaju aby vytvorili pevny zaklad, ktory ani najvacsia vzdialenost nemoze vymazat.
A ak ludia stoja o vase vzdialene priatelstvo, ostanu vo vasom zivote a budu ho kultivovat. O to su tito ludia cennejsi. Taketo priatelstva milimetrovymi krokmi rastu s kazdym emailom. S kazdou navstevou. S kazdou spravou. 

A potom sa moze stat, ze vasi najblizsi priatelia su ti najvzialenejsi. Narodila som sa pod stastnou hviezdou, pretoze Boh bol ku mne stedri. Poslal mi do zivota uzasnych ludi. Nie je pravda ze Slovensko nema nic svetove...pre mna ta mala krajina, s premierom ktoreho som nikdy nezazila "kralovat", ma nieco vynimocne. Priatelov, ktory ma neopustili ani napriek mojej zivotnej volbe. Ani napriek tomu, ze tam uz nie som aby som ich objala kazdy den. Aby sme skocili do cajovne, ci aby som odpovedala na telefon. 

Ako clovek dospieva, skrz zivote skusensoti, zacina chapat, ze v zivote su iste veci dolezite. Majetok, praca, osobny rast, peniaze, cestovanie....A potom pochopi, ze najdolezitejsie zo vsetkeho nie su veci, ale ludia. Rodina a priatelia. Socialna siet. A ich laska a priatelstvo ktore vam ponukaju. Nie je nic dolezitejsie na Zemi. Nie je nic cennejsie, ako priatel co tu pre vas je.  

Mam velke stastie, pretoze moji blizki ma neopustili. A za to vam dakujem. Najme mojim najblizsim z najblizsich-  Zuzke, Mili a Ade.

preco sa hovori...CO SI TALIAN?

Viete preco sa hovori - Co si Talian? a mysli sa tym - si uplne mimo?

Nazornym prikladom preco ONI su Taliani a iste veci su mozne iba tu, je historia mojho ON a OFFlinovania na internete...
 
2005 - naivna a CHELLOm rozmaznana Slovenka prichadza doTalianska a nachadza pozostatky Diall -up pripojenia. Ziada Telecom Italia o ADSL pripojenie. Prichadza kladna odpoved s tym, ze technici sa coskoro zastavia. Ubiehaju mesiace a nik sa nezastavuje, Telecom posiela stale rovnaku spravu - coskoro. Slovenke dochadza trpezlivost. Nakoniec Telecom prichadza a instaluje internet....DO SUSEDNEHO VCHODU ku svokrovcom (priezvysko je rovnake)...tak moji skoro 80 rocni svokrovci, ktori netusia co presne to je ten internet, prisli k ADSL pripojeniu. Nasa domacnost ostava stale na suchu. O zmenu mozme poziadat az uplinu 2 roky zmluvy. Tak s laptopom pod pazuchou sa prechadzam z jedneho domu do druheho, aby som sa mohla pirpojit.

2005-2008 - pripajam sa a riesim vsetko virtualne v pracovnej dobe. Odchod na matersku odstavil moje pripojenie.
Medzicasom zistujem, ze by ma stalo viac ako 100 EURO kupit dostatocne dlhy kabel, ktory by presiel zo spalne svokrovcov do nasej kupelne. Nenasla som ale nikoho kto by bol ochotny ho natiahnut. Super potentny modem s dosahom viac ako 300 metrov, straca svoju potenciu hned po druhom mury. Jediny sposob ako sa internet moze dostat od svokrovcov k nam, je nechat modem na balkone a otvorene kupelnove okno non stop. Par krat som sa pokusila pripojit, sediac na zachode, nez mi doslo ze aj toto internetove pripojenie skoncilo v H*jzly 

2008 - Slovenke dochadza trpezlivost s MOBILNYM pripojenim, ziada napravu. Dostavam novy laptop a USB pripojenie, ktore podla Telecomu funguje z celeho Taliasnka. Z celeho Talianska hadam ano, ale z nasej domacnosti NIE. Respektive funguje- podla toho ako fuka vietor a kolko uzivatelov je na kluci zavesenych.
USB kluc sa tak stava druhym internetovym pripojenim za ktore platime a nepouzivame. Vlastnim 1 USB kluc - modem, 2 internetove pripojenia, 3 modemy a 4 pocitace a aj tak som stale OFFline.

2008-2010 pripajam sa z kuchyne na suseda, ktory nema zablokovanu siet. Keby som vedela o ktoreho suseda ide, ochotne mu zaplatim, alebo darujem USB kluc.


2010 - tretie internetove pripojenie! Iny operator (ale stale zavisli od Telecomu, lebo ten ma v konecnom dosledku jediny monopol na telefonne pripojenia a ine ako telefonicke pripojenie toto mesto nepozna). Novy modem vydrzal mesiac, kym sa rozhodol ze to vzda. Nahradny modem, ktory nam poslal novy operator minuly tyzden funguje...zial iba 3 minuty a potom je nutne sa opatovne pripojit..a zas a znova, a znova a znova...sa da surfovat, ak musite po par minutach vytiahnut surf na breh a opatovne sa hadzat do virtualneho mora?
 
Niekde do zatvorky by som mala dodat, ze samozrejme pripojenie na USB kluc nefunguje z notebooku z ktoreho funguje pripojenie u mojcih svokrovcov a jediny notebook ktory fungoval z oboch, odrovnalo moje dieta. Co z toho vyplyva? uplna neschopnost najst niektore dokumenty a emaily (vdaka Bohu za Gmail). Dnes som hladala v oblubenych strankach jednu web stranku, ktoru mi Google nevedel najst...az potom mi doslo,ze ju mam ako oblubene v druhom PC a ten z tohto pripojenia nezapnem...

Takze, preco sa teda hovori co si Talian? Lebo oni su svetovy majstri chaosu. Ak si myslite ze nieco je nemozne, musite zobrat do uvahy aj premenu akou je taliansky narod. Nic nie je nemozne!...svet pripojeny ku kulturnej Europe iba cipom zemi na severe, inak ponechany napospas samych sebe a izolacii morom, je krajina ktora zije vlastnymi pravidlami a kde je cokolvek mozne. Hlavne nech je to co najmenej logicke, jasne a zrozumitelne.

Kocurkovo plne Hurvinkou, kde zakony logiky nemaju sancu....

Dokedy sa ustupuje?

V mojom zivote sa premnozili ludia, co si vynucuju aby som sa im prispobila. A ja sa neviem zbavit pocitu, ze sa tak premnozili, lebo som stale ustupovala. Naleteli do mojho zivota ako mole za svetlom. A mozno ani nejde o kvantitu tych individuii v mojom zivote ale o to, ako velmi mi don zasahuju....Taze si kladiem otazku Dokedy sa ustupuje?

Vysvetlim. Zacalo to nevinne. Moja svagrina ma 3 deti, ja ziadne. Jednoducha rovnica o prisposobeni sa. Bezdetny sa prisposobi lahsie. A ja suhalsim. Lenze dokedy? Vianoce, Velka Noc...vzdy to bola ona kto urcuje co bude, kde bude a kedy bude. Samozrejme castokrat na moj ukor. Ja som si svoje sviatky naplanovat nemohla (uz par rokov tak fungujeme), iba sa prisposobujem. Teraz som si konecne JA naplanovala dovolenku – vylet domov do Bratislavy. A co sa nestane, svagrina ma presne v tom termine krstiny a bude svetovou hanbou neist tam. Nehovoriac o tom aku scenu z toho svagrina vyrobi a ako sa povozi za mojom mene pred vsetkymi ostatnymi. Moja verzia pribehu sa nerata. Opat raz som ja na rade prisposobit sa a neriskovat ze budem ta zla (prodotykam ze ja uz som jednu cestu kvoli nej zrusila)...ale dokedy?

No nie je sama v mojom zivote co ma obmedzuje. Vybornym elemntom je aj moj sef. Moj sef ma istu paranoju ze mu niekto ukradne jeho firmu. Tak nam nainstaloval do kancelarie skrytu kameru (ktoru sme odhalili nahodou). Nahrava si nase rozhovory a potom si ich kazde rano pusta v kancelarii. O tom ako obmedzujuce je pracovat tak kazdy den, to nemusim asi ani hovorit. Moj sef ma ale tiez potrebu setrit na nas. A tak napriklad mi vo stvrtok vecer oznami, ze buduce dva tyzdne mam dovolenku. Bez toho aby mi dal cas cokolvek si naplanvoat, aby ta dovolenka bola skutocnou dovolenkou a nie stratou casu....Aj ked v tomto pripade si vravim, jeho firma - jeho pravidla hry. Ale je to skutocne tak? A dokedy?

Ceresnickou na torte aj tak ostava moj sused. Poznate takych „sedlakov“, co maju silne reci? Najprv mu vadilo ze parkujem najblizsie pri vychode z dvora. Napisal mi odkaz ze mi rozbije auto ak tak este raz budem parkovat. Tak som sa vybrala na kus reci k nemu domov a krizu sme zazehnali (uz tam neparkujem, ale naparkuje tam ani on, parkuje tam domovnik). Potom mu vadilo ze ked otvaram vchodove dvere, tak vraj tie dvere buchaju. Tak zatvaram potichu. Teraz mu vadi ze ked otvorim balkon v kuchyni, moj pes vyjde von a ked prechadzaju okolo auta, steka. Rozsudok z dnesneho rana, nemam otvarat moj vlastny balkon. Inak zavola svojho advokata (what!?!). Lebo mi- vsetci si tu v nasom baraku myslime prilis vela, ale on to vsetko da do poriadku.

Mozno by som mala dodat, ze ked moja svagrina sa nikdy neprisposobi a to je OK. Ona sa rozhodne ako veci pojdu a tak musia ist inak vyrobi taky skandal, ako to vie iba prava pribrzdena Talianka. A moj sused? Jediny kvoli komu kedy prisli policajti do nasho inak ticheho panelacika boli oni. Lebo ako to uz byva, zlodej krici chyte zlodeja, najhlucnejsou familiou su prave (iba?) oni. Ale to je, ako inak, uplne v poriadku.

Tak ma napada kde je ta pomyselna ciara? Ja sa nebranim kompromisu. Ja sa viem aj prispobit. Vianoce som stravila v MC Donalde a vecer sama s muzom doma (deti boli unavene). Aj Velku Noc sme stravili bez rodiny vdaka svagrine, ale nestazovala som si. Nemusim sa lutovat, mozem si zaraidit iny program, s priatelmi. Ale teraz by som uz rada urobila cosi podla seba – isla domov ako som si to naplanovala dlho predtym, ako ona naplanovala svoje krstiny.
A kde je ta ciara s mojim susedom? Mam akceptovat aj taku absurditu akou je zakaz otvarat vlastne balkonove dvere? A co pride potom? V mojom vlastnom byte? Mam sa bat, lebo je to nevyrovnana rodina so sklonmy k nasiliu? Mam preto opat raz ustupit? A dokedy? Az kym sa moj zivot nestane seriou prisposobeni sa okoliu?

Ja to z casti aj chapem, som zena, som mlada, nemam deti...potencionalne nie som nebezpecna, som flexibilna, musim sa prisposobit, kazdy si na mna dovoli (este som taka sprosta ze som vascinu casu aj mila, aby som im to ulahcila). Nerada veci komplikujem. Som uplny ideal.

Lenze ja tiez musim zohladnovat moje potreby a zit moj zivot.

Hovori sa, ze lekcie nasho zivota sa opakuju kym sa nieco nanaucime. Mozno sa mam naucit postavit sa sama za seba a niest za to nasledky. V opacnom pripade riskujem, ze moj zivot bude iba o cuvani a ustupovani.

Nemam sa rozculovat

...skodi to zdraviu. Ale aj tlmit hnev skodi zdraviu. Tot moja dilema. Mam vybuchnut, nechat vybublat moj hnev, alebo sa tvarit, ze niet nad pozitivne myslenie a laska k bliznemu porazi hnev....

Na monitore mam uz skoro rok nalepene 2 post-ity. Jeden mody ma hrubo napisane NENECHAJ SA VYVIEST Z MIERY.POKOJNE. A ten zlty nesie posolstvo o tom, ze vlastnu silu mozno vyjadrit tym, ze sa postavim sama za seba. Mam ich tam odkedy k nam prisiel moj kolega. Uctovnik. Nie nadarmo Taliansko preslavil prave uctovnik Fantozzi...Zda sa ze taliansky uctovnici su osobitne individua vyclenujuce sa z ludskej celade.

Moj uctovnik trpi utkvelou predstavou, ze keby nebolo jeho, svet sa zastavi. Slnko by uz nevyslo, Zem by uz nebavilo tocit sa okolo svojej osi (koniec koncov to robi iba pre jeho radost, ved sa vlastne toci okolo neho) no a v konecnom dosledku, svet by prisiel o jediny neomylny zdroj mudrosti. Taky je moj uctovnik. Jednym slovom NENAHRADITELNE DOLEZITY (dobre to uz su slova dve)

Moj uctovnik ma nema rad. On mena rad nikoho kto vie viac ako on. To ho drazdi. Vadi mu ze pouzivam AutoCAD. Tak aktivne zasiel za moji sefom, aby mu povedal, ze on sice AutoCAD neovlada, ale ON ma priatela, ktory sa v tom skutocne vyzna – nie ako ja – a ten mu doverne prezradil ze AutoCAD je lahky program a ludia zbytocne zvalicuju jeho zlozitost a vyznam. Za jeden den sa to da naucit. Taky je to expert!
Tak som AutoCAD z mojho PC obratom zmazala (mala som tam aj tak virus) a teraz moj sef nema nic okrem vseveduceho uctovnika. Pretoze kym ja nemam ocenenie a uznanie za moju pracu a vedomosti, veci moze robit aj cteny ucotvnik. Odvtedy ubehli uz 3 mesiace a ja sa pravidelne informujem o uctovnikovych pokrokoch na poly vypoctovej techniky.

Moj uctovnik sa ale vie prezentovat. Vie predat to nic co ma v hlave a vie zo seba urobit dolezitu osobu. Uz som prestala ratat kolkokrat vypol hrud, postavil sa na pomysleny piedestal a vypustil z ust nejaku hlupost. To kolko on dokaze recnit okolo alebo aj uplne mimo podstaty veci - s plnou vaznostou - by mu mohol zavidiet aj Palacka. Vybavuju sa mi pasaze v Hlavy 22 ked tak tu jeho absurditu pocuvam. Ale moj sef je 100 kilovy muz s rozumom 5 rocneho fracka a svojho uctovnika zerie. Sice nerozumie polovicke toho co hovori, ale aspon to znie zlozito a dolezito. Ja naopak az prilis rozumiem tomu co hovori.

Naposledy povedal mojmu sefovi ze cenove ponuky co robim by mali ma farebnejsie fotky (su tak farebne ako mi to dovoli rozlisenie nasej tlacierne, co je ale tiez pojem tazko pochopitelny v krajine uctovnika). Moj sef cely stastny suhlasi a zveril tazku ulohu „ozivit“ farebnost cenovych ponuk uctovnikovi.
A tu zacina aj moj clanok. Nemam sa rozculovat.... Skodi to zdraviu. Prosim vas! Co mam ale robit, ked som nachytala 50-rocneho ucotvnika s noznickami v jednej ruke a lepidlom v druhej, ako mi povystrihoval obrazky z jedineho dodavatelskeho katalogu, ktory som mala a nalepil ich na cenovu ponuku?!?! Ja si nevymyslam. Zda sa, ze v zemi zaslubenej uctovnickym intelektualom je idealnejsie riesenie urobit kolaz s lesklymi, nalepenymi obrazkami ako profesionalny, jednoliaty print. Moja otazka, ze co urobi nabuduce, kedze uz vsetky obrazky povystrihoval, bola vzata ako bakana provokacia.
Moj zaostaly sef bublal blahom. Obratil sa na mna s tym, ze ako to ze ma cosi podobne nenapadlo uz davno. LEBO MAM ZABRANY A ZDARVY ROZUM!!!
Ak by vas zaujimalo - klient cenovu ponuku neprijal.

Takychto perlieciek je zial Bohu viac nez dost. Tak isto sa mnozia okamihy ked sa divam na moje 2 Post-ity nalepene na monitore a opakujem si svoju mantru –„nenechaj sa vyviest z miery. Pokojne.“

Z hlboka sa teda vzdy nadychnem a premyslam kolko to este potrva nez kolegu umlatim uctovnickym sanonom...

Pre dnesok mu ale aspon venujem moj dnesny blog. Obcas sa clovek prestane hnevat aj ked sa len proste vyzaluje...

Dnesna lekcia Taliancini

Pre tych ktori by sa radi naucili po taliansky. Tu je jedna zakladna fraza:

Niente e' piu' pericoloso di un grande pensiero
in un piccolo cervello.

Preklad:

Nic nie je nebezpecnejsie ako velka myslienka v malom mozgu.

uvedme si priklad:

Velka myslienka/ idea - Vydat vodicske opravnenie viest motorove vozidlo jednej Slovenke platne na 10 rokov.

reakcia maleho mozgu:

10 rokov...10 rokov...tak vela? tak to skusme od 24/1/2008 do 28/12/ 2017...to je v podstate akoby 10 rokov, nie?....

BTW vodicak mi vydali vo february a co za datum je 24/1 netusim.

ale...

TADAAAA!!!! JA MAM VODICAK.
ani tomu nemozem uverit.... nie tomu ze uz ho mam, ale ze do roku 2017 sa nemusim vracat na ten cteny urad. A dovtedy ho snad aj zrusia

Taliansky patente na rozum podruhe...

bola som tam, videla ale neverim...ja tomu uz neverim.

Tak som bola dnes rano na ctenom urade aby mi vydal moj vodicak, ktory NASLI.

A viete vy co?

Este ho nemam. aj by som sem napsiala cosi vtipne o demencii danej tety za okienkom, ale ono uz niet velmi co dotat, situacia je zalostna. Clovek prechadza istymy fazami v procese byrokratickeho boja (aspon v taliansku urcite). Najprv sa smeje, ze to hadam nie, potom zuri ze to snad nie a potom upadne do zufalstva a vzlykajuc sa pyta - to vazne?

moj vodicak som videla, bol tam, s mojou fotkou a menom. Ale - to by nebolo ono, keby vsetko islo hladko. Takze je tu hacik. Moj novy vodicak ma opravnoval iba na vedenie vozidla skupiny A. Uz si napamatam co presne je skupina A - motorka? Tak ci onak auto je B. Skupina B na mojom vodicaku nefigurovala.

Tak neviem, pytam sa, ako hlupy musi byt clovek, co denne vydava mnohe vodicaky na auto, aby si poplietol A a B?

Tak ci onak, mam sa vratit zajtra. Lebo zjavne zatial co na prvy pokus vyrobit vodicak trva 20 dni +- 30 dni hore dole, prerobit ho sa da za jeden den. Len sa modlim aby ta babizna za okienkom nevzala ciernu fixu a iba nedopisala mi tam B s tym ze hotovo. Schopa by toho bola...

V Taliancine existuje jedna pisen- Vincenzo ja ta zabijem, ty si tak hlupy ze si nezasluzis zit. Spevak to zlozil jednemu ctenemu uradnikovi co ho vytocil. Uz zacinam chapat preco

Taliansky patente na rozum

Nie je tazke pochopit, preco sa hovori, ze veci budu klapat a pojdu ako Svajciarske hodinky. A tiez je velmi lahke pochopit, preco nikdy nikto nepouzije podobu alegoriu v Talianskej trikolore. Lebo v Taliansku veci slapu tak ako v Kocurkove a pre vacsinu Talianov je svet Gombicka.

Nadisiel cas zasmiat sa a poplakat si nad faktom ze ja este stale nemam vodicak a je to vdaka dobrej investicii mojich dani do pracovnikov isteho statneho uradu.

V Taliansku vam vodicak nedaju policajti. Tu vam ho vyda Ministerstvo dopravy a jej prislusny urad.

Moja prva navsteva tohto uradu odhalila, ze najdolezitjsou osobou v celej budove Ministerstva je asi storocna vratnicka v neonovo ruzovej mikine Mickey-Mouse na ktorej jej troni obrovska viktorianska brosna. Bez jej laskaveho povolenia sa neostanete nikam a uz nikomu dalsiemu som nemusela tak detailne vysvetlovat co sa mi stalo a co potrebujem. Preco su to vzdy vratnicky a upratovacky ktore maju pocit ze niet dolezitejsej osoby v celej galaxii?

Pani z prveho poschodia ma ubezpecila ze vsetko je OK, mam vetky dokumenty, len mi chyba lekarske vysetrenie a potom mi ctena talianska vlada vyda moj vodicak - tak do konca roku ho bude mat. Aka skoda ze ma nenapadlo spytat sa ktoreho roku presne ma na mysli.

Lekarsku prehliadku som uspesne absolvovala a cela natesena som odniesla ctenemu organu lajstro papiera, nech si ho moze zalozit do mojej zlozky. Poslali ma z prveho poschodia na prizemie za okienko cislo 5. Za okienkom cislo 5 sedela Barbie v zivotnej velkosti....Seriozne chcem moje dane naspat ak ich vlada pouziva na plat tejto zeny! To tam kludne mohla sediet Paris Hilton a aj ta by to v taliancine pochopila rychlejsie.

Ale nejake kolieska sa tej babike v hlave predsa len krutili a tak mi vydala taky papier ktory ma docasne opravnoval riadit auto. Teta si vypytala moje 2 forky a pekne sme sa rozlucili.

Na druhy den mi teta Barbie vola ze musim prist spat na ministersvo, lebo nemozu overit ze tie dve fotky co som im vcera dala, su moje a ze som na nich ja.....Tak, toto!...toto je dovod preco nikto nikdy nepovie ze veci slapu ako Talianske hodinky.

Vypytala som si teda volno a s besnou penou okolo ust som sa vratila k okienku cislo 5. Este ze tam bola moja polovicka, lebo inak by si ta pani za klobuk nedala co som mala na srdci. Ale aj tak som prskala hnevom. Odstala som si polhodinovu radu pred okienkom, prisla som k Barbie , ta otvorila moju zlozku, pozrela sa na foto, na mna a opeciatkovala si laskavu jednu z fotie s tym ze je AUTORIZOVANA. Usmiala sa na mna a vravi ze uz je to OK, mozem ist, vodicak budem mat o 20 dni.

Vedoma si ze 20 dni v Taliansku je silne informativny termin, o 35 dni som sa vratila na dany urad. Tento krat k prepazke c. 3, s tym ze si idem prevziat moj hotovy vodicak. Ako som cakala az na mna pride rad, iba som sa musela smiat. Pri prepazke cislo 4 sa rozculoval mlady Talian a nahlas krical „ako je mozne ze moje auto nie je moje! Kupil som ho, zaplatil a pouzivam ho. Teraz ho chcem predat a vy mi to musite dovolit!“
Na co mu s kludom kontroval pan za prepazkou „nepodpisali ste ten a ten dokument do 30 dni od kupi. To uz sa dodatocne neda podpisat. Auto predat nemozte, nie ste jeho majitel. Auto majitela nema a predat sa nikdy nebude moct.“
Na to mu ten majitel auta rozculene vravi „A co mam teraz s tym autom urobit?“
A pan za prepazkou mu s kludom anglicana, ale logikou taliana odpoveda: „Mozete ho but odparkovat na zahrade a uz nikdy nepouzit, alebo ho dajte zosrotovat.“

To uz ale prisiel rad na mna a bola som na tahu v hre „clovece nehnevaj sa“. Za prepazkou cislo tri tronila starsia pani, jednoznacne pribuzna slecny od 5 prepazky.
Tuka do PC aby ma nasla...a nasleduje moment prekvapenia.... Ja ani moj vidcak tam nie sme! Moje meno, rodne cislo, ani cislo schvalenia mojho vodicaku PC nerozoznava. Pani zdvyha sluchadko a vola hore, na prve poschodie.
„je tu taka pani zo Slovinska..“ – ZO SLOVENSKA! -Skacem jej nahlas do reci.
- Mnmh, zo Slovinka, ako som vravela...ano ano...no neviem ona je Slovinka – SLOVENKA!- ziapem na nu"...mhmh...ano, ano...aha neviem spytam sa....“pani sa diva na mna „Je Slovinsko v EU?“...cez zatate zuby jej vravim “Ja som zo Slovenska. A Slovensko je v EU!“ pani sa spokojne usmeje a pokracuje v telefonate „ano, Slovinsko vraj je v EU............“ v tomto bode som stratila vsetku nadej ze moj vodicak niekedy dostanem, ak to bude zavisiet od tejto zeny.

Dalsie rande mame 28.2. Zatial zbieram vsetku trpezlivost a dufam, ze moj Patente (vodicak) este niekedy uvidim. Jedien o com ma ma tento cteny urad zatial presvedcil, ze ma Patente na rozum.
DODATOK: dnes je 8.2. a patente urad mi volal, ze NASLI, ano prosim nasli moj vodicak a uz je hotovi, mam si pre neho ist. Samozrejme ze som v Taliansku a kym nemam karticku v ruke, neuverim...

More

Dlho som premyslala ci napisem tento blog, lebo som si vravela za ma ludia budu mat za nevdacnu, ze sa stazujem na to ze zijem pri mori. Ja sa napoly stazujem a napoly si to vazim. Takze moj dnesny blog odraza iba polku mojich pocitov... Ale kedze mi je dnes priserna zima - opat raz, tak aktualne prevladaju morske negativa.

Vela ludi to ma rado. Pride jun, jul alebo august. Zbalia si svojich par plaviek a ine viac menej potrebno-nepotrebne veci, sefovi daju na tyzden – dva zbohom, vyberu usporene financie aby zaplatili vacsiu alebo menasiu kopu penazi a sup ho na juh k moru. Sedia si na plazi a zasnivane si hovoria ake by to bolo uzasne zit pri mori cely rok.

H*vno uzasne!

Zit pri mori nie je az taka vyhra ako by sa mohlo zdat. Viem to, pri jednom zijem.

Podme po poriadku. Je Januar, zima. V zime je pri mori ZIMA. Neskutocna zima. A ani ten najteplejsi sveter vam nepomoze. Na svedomi to ma vlhkost, ktoru so sebou more prinasa. Teplota je sice relativne vysoka, ale vlhkost sa vam neprijemne tlaci pod kozu. Jedine co pomaha je cibulovy efekt oblecenia– vela vrstiev na seba.
A teraz ta ceresnicka na torte. V meste kde zijem ja maju vsetky byty KACHLICKY (o ano aj kancelarie) a kurenie sa moze zaplnut iba na 8 hodin denne a vykuri vam byt nie na viac ako 18°C. Mate predstavu? To je fasa podivana, ked drkocete zubami a divate sa na more, vtedy by ste ho kludne zbalili a dopriali komukolvek. Najme nepriatelom.

Druhy morsky efekt je skoro uplna absencia snehu. Doma ked je zima, tak je casto aspon sneh. Ja mam rada sneh. Mam rada ako mi skripe pod nohami, ako je zima, ale vsetko je krasne biele. No tak tu biele nic nie je. Iba hmla a ktej sa este dostanem.

Co vam este daruje more? More vam s oblubou daruje 2 veci – hmlu, to skutocne casto a plnym priehrstim. Aj teraz sa mi tu vznasa pod oknami. A potom burky. Ale nie take pokojne ako u nas doma. Morske burky su silne a intenzivne. Kludne sa vam moze stat ze po par minutach je cesta pokryta niekolkymi centimetrami vody. O tom ako silne zneju blesky s podporou mora radsej vediet nechcite.

Ak zijete pri mori, asi nebudete trpiet anginou. O takej chorobe tu nik nechyruje. Ale pripravte sa na skaredoznejuce kasle sprevadzajuce akekolvek prechladnutie. V lete vas zas budu v pravidelnych intervaloch obstastnovat crevne virozy. Najma kym si telo nevytvori protilatky.

No a ked uz horovime o lete. Ten tyzden dva sa letne horucavi daju vydrzat. Aj ja som si zvykla pri letnych dovolenkach horovit ako by sa mi apcilo zit pri mori a nic nerobit. Ale ono to tak nie je uplne pravda ni s tym nic nerobenim. V podstate clovek v lete sedi v kancelarii tak isto ako pocas celeho roku a ked vyjde okolo siestej z kancelarii, posledne na co mysli je sit k moru.
A tiez skuste s teplotami nad 30° zit (a najma spat) 3 - 4 mesiace v kuse. S dusnotou, pretoze podotykam ze ide o vlhke teplo, opat raz vdaka moru.

Taliani maju z tepla paniku a cely svoj zivot prisposobuju boju proti horucavam. Akonahle sa jemne otepli, kazdy spravny Talian zhavi klimatizaciu. To je nieco co oceni najme krcna chrbtica. Ta moja jednoznacne. Prechody z horucav co panuju vonku, do podchladnenych kancelarii, obchodov a domacnosti.

Ja viem ze este je leto daleko, ale az zas pojdete toto leto k moru a budete mat pocit ze zit pri mori je to najjuzasnejsie na svete, tak to este predsa len trochu zvazte....

Prikladam pre friends par foto mojho mesta...aby to nebolo ze sa iba stazujem.

Som ja paranodina ?

A mozno z oboja tak trochu. Kazde rano v 6:45 rano na parkovisku pred parkom s vyhladom na more zastavi cieny opel. Hned vedla mojej bielej fiatky. Vystupi z nej muz a jeho fenka, aby sa pridali ku mne a mojmu stenatu. A kazde rano odhadujem o com sa budeme dnes rozpravat....

Pred tyzdnom to bolo o tom, ako sa pokusal splodit potomka so svojou zenou. Nemyslite si, temy ako pohyblivost/ zivotnost jeho spermii a menstruacny cyklus jeho zeny sa striedali jedna za druhou. Potom mi doverne prezradil, ako na zakladne splnu pocitat moje vlastne plodne dni, keby som sa chystala na potomstvo... to bol tyzden minuly. Dufala som ze tieto nie velmi pohodlne temy pomynuli.

Dnes sme sa stretli opat. Tema dna? Ako vytlacat mlieko z bradaviek jeho fenky...15 minutovy monolog o tom, aky poharik a kolko mlieka vytlaci. Z nejakeho dovodu sa mu podarilo prepojit tuto temu s Monicou Belluci a jej prsnymi partiami. Netusim ako, nepytajte sa. Hadam by si rad postiskal aj tie, kto ho vie...

Tak neviem, som paranoidna ja,
alebo
je on uchyl?

To sa moze stat iba zene

Kedysi boli iste ukony vyhradene muzom a zenam. No dnes sa svorne hrame na toleranciu a rovnopravnost.

Ak zijeme v dobe, kde su si narody, rasy ci rozne sexualne orientacie rovne, ako to ze este stale su veci, ktore sa mozu stat iba zenam a muzom sa nestavaju?

Znamena rovnopravnost proste rovnakost a nie rovnost, pricom ale plati, ze iste chyby robia iba zeny?

Od vedlajsieho stola sa na mna skeri moj kolega. Vratila som sa z pracovneho stretnutia so stiahnutym chvostom. Na pol ceste mi dosiel benzin, auto zastalo, ostala som mrtvo stat. Na frekventovanej ceste...

Pytam sa kolegu co by urobil v podobnej situacii. Vypina svoju hrud, ako ked si kohut cechra perie a povysene mi cez svoj usmev vravi, ze muzom sa take veci nestavaju - muzi si davaju pozor ked jazdia. Jasne, to vysvetluje tie statisky o umrtiach za volantom, v ktorej muzi obsadili prve miesto.

Aj tak si nemozem pomoct. Je to skutocne tak, ze iste veci sa stavaju iba zenam? A su veci ktore sa naopak stavaju iba muzom?

Podstata vynimocnosti istych individuii

Moj pes sa pomaly stava legendou v nasom parku a ja uz plne chapem naco ludia maju psov....aby sa nimi mohli chvalit. Aby im pridavali na dolezitosti.

Nuz mne na dolezitosti pridava moj pes. Vzdy ho najpr pekne vycesem, navoniam a potom, ked vojdeme do parku ludia si hned suskaju „to je on, to je ten co som ti hovorila!“. Potom sa obdivne a s istou zavistou v kutiku pozru na mna a moja dolezitost na psom ihrisku zivota rastie.

No a ked potom niekto pride aby si vypytal povolenie si moje stena vyfotit, alebo pohladit. A som to ja, kto ma toto dolezite rozhodnutie v rukach...iba odo mna a iba odomna to zavisi, niet dolezitejsej osoby v parku ako som ja.

Moje stvormesacne stena uz vie cikat so zdvihnutou labkou, a nechava tym v nemom uzasne cele osadenstvo parku. To ziadny iny pes v jeho veku nevie a nedokaze. Iba moj pes to vie. Moje stena ked pohne zadkom, tak to ma nejaky uslachtily dovod. Ono nebeha, ono dosahuje nejaky vyssi ciel. Vidite ako nesie ten papek? Az vyrastie, to bude nieco. To bude osobnost. Ak to isté robia iné psi to je nic. Ale ked to robi to moje stena, to je ine. To je vyznamne. Lebo aj moje stena je vyznamne - je lepsie ako ostatni psi. Lebo je moje. A to ho robi vynimocnym. To ho robi inym ako su vsetky ostatne stenata tohto sveta. Keby som si vzala ine stena, to by sa stalo vynimocnym. Ale ja som si vzala toto. A prave preto je toto stena to najtalentovanejsie a najnadanejsie a najvynimocnejsie na celom psom svete.

Aj ja som vynimocna, lebo mam vynimocne stena. Nikto nema take stena ako ja. Ini ludia maju roznych psov, ale take stena ako mam ja – vynimocne – je jedine na svete. To moje. A ja to vynimocne stena vlastnim. No a preto som aj ja vynimocna. Iba ja mam tu cest vlastnit toto stvorenie...som vynimocna...J

Mimochodom – ak ste lahku ironiu a tazku symboliku v texte nepostrehli, dajte si pauzu. Je cas urobit si dobry caj a vylozit si nohy na stol...tak ako to robim prave teraz ja.

A porzite si nejake foto mojho maleho stenata. Je ale celkom obycajnym steniatkom, ktore velmi nerado rano vstava a vzdy sa divi co sa tak hlupo tesim, ze opat raz cika vonku...

chlpacik

uz je moje steniatko doma. Dostalo aj svoje meno - Scooby. Ale aj tak ho vacsinu casu volam Hrkalka, lebo ju ma na obojku a kdekolvek sa pohne, hrka. Posielam par foto noveho clena rodiny...

Na prechadzke v parku. - Uz ma tolko nefot a pod sa konecne hrat

takto spinkam na mojej deke, alebo kdekolvek inde.
aj teraz kym moja panicka cosi tuka do PC, tak lezim na chrte bruskom hore a spokojne odfukujem

A toto je moja prenosna budka

Pocta jednemu "malemu" cloveku

Vcera sme boli na veceri. Moja polovicka a ja, nas spolocny priatel – „miestny“ DJ obcas hostujuci aj v Bratislave a jeden svetoznamy DJ z Luxemburgu.

Pocuvam, pocuvam co vravi ten slavny DJ, ktory si dokonca nedavno otvoril skolu pre DJ-ou. Je to vsetko velmi posobive. Rozpravame sa o tom, ako cestuje po svete. Ako zaraba patmiestne cifry za jeden vecer a aky ma skvely zivot. Mimochodom ked zisti odkial pochadzam, ohuruje ma tym ako precestoval aj Slovensko. Pozvalo si ho Fun Radio na akusi svoju akciu. Navstivil ale aj ine miesta a zamiloval sa do Popradu, kam sa chce este vratit. A potom mi medzi recou vravi, ze Adela Banasova je fakt symposka a ten jej kralicek je zas prilis mlady.

Nakoniec sa obaja DJ zacnu rozpravat o svojom „chlebiku kazdodennom“. Ten svetaznaly DJ dava rady tomu nasmu priatelovi, ako prerazit a stat sa „velkym DJom“. Prezradza mu rozne triky a co a ako ma a nema, preberaju jeho moznosti.

A na to ten „maly“ DJ povie: “Ked jedine co ja vlastne chcem je zarobit dost na to, aby som mohol byt s mojou Marti a zaplatit vsetko co potrebujeme.“ A vtedy mi to dojte. To ako ten „maly“ DJ je vlastne jeden uzasne velky clovek. Lebo pochopil skutocnu cenu veci a vie ze slava a nalesteny zivot ho nenaplnia. Ked mu ten Velky DJ navrhuje aby sa prestahoval do miest kde zarobi viac, odpoveda mu, ze ma svoju mamu, ktora je na neho naviazana a to by jej neurobil. Ved aj ona uz ma svoj vek.

A tak si uvedomujem, ze tento clovek asi nikdy nebude slavny DJ a nikdy nebude mat svoju sochu na namesti. Ale jeden taky maly pomnik v mojom vnutri mu iste postavim. A aj tento blog je pocta „Velkemu Maurymu“.

A ono niekedy to, ze clovek cestuje po svete je aj preto, ze vie ze ho doma aj tak nikto necaka. A aj keby dal dokopy celu tu kopu penazi co zarobil, skutocne cenne veci si za ne aj tak nekupi.

L´italiano, L´Italia, Gli italiani....

Uz to budu dva roky co tu som. Dva roky, co som sa na dobro (aj nazlo) presunula k juznej casti nasho kontinentu.

Mam rada, toto cislo - dva, lebo v sebe skryva krasny alibizmus a velky potencial. Od tohto okamihu mozem otacat uhol pohladu a pritom nemusim siahat po klamstve (co ja vlastne aj tak nerobim). Ze ako? Mam dva varianty odpoede na otazku ako dlho tu zijem. A obe su pravdive.

Takze:
-Ako dlho zijes v Taliansku?
-Par rokov
A nastastie sa to da s rovnakym vyznamom povedat v kazdom jazyku. Englsih Few a Italino Paio ma ten isty vyznam, ako slovensky Pár. Par su predsa vzdy dva. Viac-menej. Takze uz nebudem za novo-priselca. Uz ziadne, ved pockaj ty pobezis domov...nie, nie, uz som tu predsa par rokov, to je ako keby som tu bola... Dlho.

Ono to samozrejme zavisi aj od situacie. Ked sa to ma napriklad tykat mojej taliancini, tak to upravim.
-Ako dlho zijes v Taliansku?
-Rok aj nieco
S tym, ze to nieco je takych 11 mesiacov. Ale to len v sebaobrane. Lebo aj ked mi vela talianov vravia, ze moja taliancina je prekvapivo vyborna, ja mam este v zivej pamati, ako som sem prisla a nevedela si vypytat ani len mineralku (leda v automate).
A potom som nazbierala nejaky zaklad jazyka, a raz som sa vybrala do pizzerie. Dodnes si spominam, ako som tomu ubohemu pizzaiolovi povedala, ze tu pizzu (com som prave zaplatila) moze zahodit do kosa, miesto aby som povedala, ze ju chcem zabalit a zobrat si so sebou. Pre vyjasnenie Vyhodit prec = BUTARE VIA/ odniest prec = PORTARE VIA. Taliancina je jazyk zaludny az zakerny.

Dodnes si s oblubou platiem strom a hotel (L´albero/L´albergo) a Šál a topanku (La scarpa/ la sciarpa). Co z toho plynie? vety typu - "su ubytovani na strome pri mori" a "ta topanka co mam okolo krku je nova".

Aj ked nedavno som mojmu kolegovi uplne plynulo povedala, co si o nom myslim, a on sa urazil. To svedci o tom, ze ma pochopil a moja taliancina je "boju a prezitiaschopna" :-) Lebo ked uz v hneve zo seba dokazem sypat vety, to je pokrok. Navyse sa zo zasady vyhybam nadavkam, takze to boli cele vetne zlozenia, ktore mu davali jasne najavo co si o nom myslim a kam sa moze strcit. To nie je najhorsie.

No obcas nevediet vsetky slovicka je aj dost potupne. Ked som odviezla auto do servisu chcela som povedat mechanikovi, ze mi vrzgaju brzdy, tak som netusila ako sa to povie. Tak mi neostalo nic ine, len mu ten zvuk predviest.Tusite spravne, cela autodielna sa dodnes bavi na mojom napodobovani piskotu a vrzgotu brzd.

Na druhej strane, obcas je lepsie nevediet sa vyjarit. Pred casom ma zastavil na ulici policajt (v Taliansku mate zo zakona povinnost mat pri sebe pokladnicny blok z obchodu - uz neviem kolko metrov od obchodu. Samozrejme, ze som to nevedela a ja navyse autoamticky bloky zahadzujem). Kupila som pizzu (opat raz ta pizza) a niesla som ju domov. Esteze ta pani zlata, mi ten blok nedala do ruky, ale zastrcila do krabice, inak ma pokuta nemynie. Vyjdem z obchodu a vrhne sa na mna polis (v civile) ze financna policia a ze ci mam pokladnicny blok od pizze (nie, je som tu pizzu slohla a este mi ju aj zabalili. Ale oni to vraj kontroluju kvoli plateniu dani). Co myslite ze som mu asi povedala? Tiez som mala mlcat.
Zbadal ten blok, co trcal z krabice a vytiahol ho ku kontrole. A ja v dobrej nalade (vonala mi pod nosom pizza) "Ake stastie! Este dobre ze ho ta pani dala do krabice, lebo ja tie bloky vzdy vyhadzujem!" No jo, obcas je lepsie cusat.
To je ako povedat danovakom, ake stastie ze mam ten danovy doklad, lebo ja zvycajne ziadne danove doklady zahadzujem.

No jo, som tu prilis kratko na to, aby som vzdy vedela co povedat, kedy to povedat a kedy naopak nic nepovedat. Ale som tu tiez uz dost dlho na to, aby si vsetci Taliani davali dobry pozor na co povedia, kedy to povedia a naopak co nepovedia, lebo uz im rozumiem (ale obcas ich aj tak nechapem)

Najzakernejsia zo vsetckych zbraniii

Dnes som ju pouzila... z donutenia!Lebo nic ine nefungovalo.

Uz ma prestalo bavit rozculovat sa nad mojim kolegom a jeho vecnou ignoranciou mojho individua. Uz som skusila vsetko. Spatnu ignoraciu, krik (no ano, tak sme na seba chvilu kricali), vyskusala som uz aj pocit obete (ja si to nezasluzim, ja taka dobra, cstna, blablabla) aj povysenectva (ved ten chudak mi nesiaha ani len po malicky). Ale nech som ho pomenovala akokolvek a vnturne mucila najroznejsimi sposobmi, nepomohlo.

Ale dnes to prehnal. Miesto aby sa spytal mna na firmu ktoru spravujem ja, otocil sa ku kolegyni ktora ani poriadne netusi o koho ide. Tak mu vravim, ze tu firmu spravujem ja. Nic. Ziadna reakcia, iba cista ignoracia. Ako keby ma nebolo. Opakujem moju vetu a prikladam odpoved na otazku o existencii faktur z januara. Faktury boli videne a riadne zaregitrovane. Skala reakcii sa ale nerozrastla, opakuje sa ignoracia. Kolegyna - aky sok !- nema sajnu o com hovori. Otaca sa teda k svojmu PC aby hladal v systeme. Zhruba po 3 minutach nachadza svoju vytuzenu odpoved a ja stracam vsetky zvysky tak tazko nadobudnutej trpezlivosti. "Ano su zaregistrovane!" vravi vitazoslovne (uplne pocujem tu meolodiu fanfar v jeho hlase, aj ked mne v hlave nie posledny pochod) a dava mi tym potvrdenie, ze moj predosly monolog, vobec nezaregistroval.

Tak mi dosla trpezlivost! Uz som na neho aj revala. Len on chudacik ma vysokky krvny tlak. S takymi je barz tazko. Staci male tuknutie a uz su cely cerveny, stoja na nohach, kricia ostosest a na cele im pulzuje zila. Uz som ho tak videla. Fajn zabava, ale iba na chvilu. Susedne kancelaria sa zvyknu divit co sa deje.
Uz som ho aj ignorovala, ale to je asi najhorsia taktika. Vtedy on ani len netusi ze ma vytocil (empaticky muz to je) a ked pride kolegyna z dola, ci viem ako otvori ten a ten subor, tak na nu vysypem slovnu salvu, ktoru odpalil ON. To som ta "hystericka" potom ja (preco muzi nikdy nie su hystericky?). Ono je to prirodzeny proces. Sice nereagujem na to, co spustilo moj hnev, ale hnev rastie a rastie a vulkanickou rychlostou sa deria na povrch. To mi potom staci jemne tuknutie a explodujem ja. Musim zistit ci mi tiez nejaka ta zila potom nepulzuje.

Co je ale overeny fatk, ani jedna z tychto taktyk mi nepriniesla spokojnost. A tak prisiel cas na zmenu strategie. Treba pritvrdit. Dnes nastal ten den D. A vytiahla som ju na neho. Tu novu zbran. Tazky kaliber. To necakal. Iba tak som to na neho vychrlila. SLUSNOST.

Ako ma tak, na tej svojej modrej kancelarskej stolicke ignoroval, slusne a pokojne (+/ - nejaky adrenalyn v krvi) mu vravim, ze ci si je vedomi toho, ze sa s nim rozpravam a on ma ignoruje.

Aka som len bola zakerna! To necakal! Sneaky! Ostal sokovany a v tom soku sa z neho vydralo ospravedlnenie. Snad bol tak ohureny, ze si to ani neuvedomil, ale on povedal to slovicko - prepac. Teda je to Talian takze mi povedal SCUSA, ale rata sa aj to, nakolko nepredpokladam ze vie po slovensky (vlastne to mam overene, ze nevie, lebo uz som mu tolko nadavala v slovencine, ze to by si len tak nenechal.)

Ale to nie je vsetko. Moj novy pristup otvoril nejake komunikacne kanaly. Teraz sa so mnou rozprava az prilis. Asi dohana rezervy a straty. Chlapec sa ma dokonca spytal ze ci neviem vytlacit isty zoznam z PC (na to, ze si nikdy odomna nedal poradit a tazko to niesol, ked som jedina vedela ako sa co robi, je to pokrok). A dokonca je cely den na mna mily. Mam pocit ze v istom okamihu povedal vtip. Nie som si tym ista, lebo v tych vetach bola uplna absencia humoru, ale za poslednou bodkou sa zacal smiat. Takze som sa aspon sucitne usmiela aj ja. Ludia co nerozumeju humoru su na polutovanie. Zasluzia si sucit, snad mensiu financnu zbierku, aby az budu stary a opusteny, si aspon mohli kupit psa ci krisu (podla osobnej preferencie).

Teraz mam ale iste pochybnosti, lebo kym tu vypisujem ako nerozumie po slovensky a ako nema zmysel pre humor, mam pocit, ze to pochopil a este o jeden vtip sa pokusil. A ten bol fakt dobry. Totiz, ked odchadzal na obed, spytal sa ma ci mi ma nieco priniest... !!!! What?!?On, ktory ma nemal rad? Mna, ktora ho ma plne zuby? To sme teraz akoze kamarati? Zartuje?! :-)