30. 9. 2014

Zivot je zivy....



Zivot je zivy...a prave preto ze je zivy tak sa zije. Zivot je pribeh, je to cesta, je to dobrodruzstvo. Osud nie je nic ine ako objavenie sameho seba. A aby si objavil co sa skryva, musis sa dat do pohybu. A uz samotny pohyb je zivot.Zivi je kto nieco dosahuje, kto niekam smeruje. Smrt sa nehybe, je pasivna. Neodpoveda, nezije. Ludia co nikam nejdu umieraju. Ludia co nemaju sny umieraju. 
A ludia co maju sen a pocitili silu akou je dosahovanie (a to naplnenie je uz pohyb, cesta, zivot)  ziju. A citia zivot. Prudi nimi, prehovara k nim. Toto je vecnost a nesmrtelnost, byt zivy.
A ludia citia zivot.Aj smrt ho citi, Smrt je clovek co nezije, co chce zastavit tok a prud zivota. Chce ho vlastnit, drzat. To preto lebo ho desi. Chce aby sa nehybal ale ak sa prestane hybat, zivot zomrie. A preto aj ludia sa delia na tych co maju v srdci zivot a tych co zomreli. Odvaha nie je nic ine ako cista laska k zivotu. Proste nemozes ine ako hladat ho...a akykolvek pohyb je uz zivot. Robit umenie je zivot, tancovat, sportovat, bezat...cokolvek co a hybe ta dava do kontaktu so zivotom a ty ho citis. Ta radost, to je zivot ktory sa tesi lebo v tebe zije.  Aj vzdor, neposlusnost, laska aj nenavist su pohyb, dynaminka a zivot. Maju naboj a maju zivot. Cokolvek co vzdoruje, co sa brani, co tlcie, co neposlucha a odmieta sa zastavit a podrziardit pevnym pravidlam je zive. 

Poznam vela zien (aj muzov). Mnohe netusia ze su zive, lebo im to nik nepovedal. A pritiahli k sebe muza co ich zabija. Alebo maju rodica co im zostrihal sny a strcil ich do klietky, v mene racionality a istoty. Jedina istota v zivote je smrt. A cokolvek co obsahuje istotu obsahuje aj smrt. Zivot je riziko a dobrozruzstvo (to ze je to dobre je obsiahnute uz v nazve) a to lebo to ta posuva...
A oni v sebe citia svoj sen ... co ale pomaly umiera na oltrari toho co je a nie je mozne a pravdepodobne. Este ho citia ale uz ho nevedia dlho drzat pri zivote... aj preto lebo nemaju niekoho kto by v nich veril a ani oni v seba uz neveria. 

Zhasina v nich nieco co potrebuje dychat a zit.  Co potebuje najst samu seba. Spoznat sa a byt v kontekte so sebou a tym aj s Bohom ktory dycha. Ale to ludom nik nepovedal. A tak hladaju vonku. Nehladaju bezbecie byt sam sebou, ale istotu vykupenu zavislostou. Podmanenie sa a uvaznenie. Hladame ludi co nas budu vlastnit a ktorych budeme vlastnit my a  chcem aj Boha ktoreho budeme vlastnit ale ktory nas nebude nutit k aktivite (dobru). Staci nam pasivne sediet a pocuvat. Staci nam forma nie dusa, esencia. Nechceme robit dobro lebo to uz je pohyb a zivot. A zivot je Boh. Ale nam staci ho mat vonku, v sebe ho nepotrebuje dat do pohybu a pomahat, prispievat k dobru a zlepseniu. Ale clovek naozaj najde Boha len ak mu sluzi a sluzi mu dobrom (lebo to je pohyb a aktivita). Clovek ma schopnsot vratit svetu viac ako to co dostane. V tom je jeho moc. Nie v tom co si vezme ale v tom co vrati, v tom o kolko zlepsi co tu nasiel. Viera musi byt ziva a musi sa zit tak aby priespievala k zlepseniu. Vsetko ostatne je smrt.

Aj preto spravny muz (aj zena) musi urobit co je jeho ulohou: zivit zivot v sebe a v zivote. Ale to mnohi nerobia a miesto toho ubijaju seba a inych. Su mrtvy. Ubijaju svoju energiu, a dovolia inym aby ich o nu okradali a aby ich vlastnili. Robia to nasi rodicia, partneri aj nadriadeny..ktokolvek kto po tebe chce aby si sa prestal hybat ta chce zabit. Clovek ti musi pomoct sa niekam posunut ak ta ma rad, lebo posun je zivot. A ak ti nedovoli hybat sa a nemozes dychat (a aj to je pohyb) tak umries zaziva.  Dobry clovek ta musi dat do pohybu a nesmie byt poslusny. Akymkolek sposob sa musis hybat a hladat cestu na ktorej objavis sam seba. Nechaj svet svetom, vsetko co potrebujes k tebe prehovara zvnutra. Uz mas vsetko co potrebujes, najdi to.
Clovek ma v sebe nieco divoke, co ma zit. Co ma vzdorovat a tesit sa. co ma uctievat zivot tym ze zije. Ale kedze ani nevie ze to ma, nechrani si svoj poklad. A zacne umierat. Citi ze nie je stastny, ze nikam nejde, ze sa nehybe a ze cosi zhasina. Zhasina zivot lebo aby zil musi sa hybat...

Ludia sa boja. Boja sa zit. Su vydeseny k smrti a tak sa tou smrtou aj stanu.  Chcu istoty, lebo tie mozu vlastnit, uchopit. A co uchopis to sa nehybe a preto ti to neutecie. No je to aj mrtvre. Vela ludi sa pyta: a co ak to nevyde . A su plny pochybnosti. A niet na svete vecsej istoty ako su pochyby. Lebo mozem pochybovat o comkolvek ale nikdy nemozem spochybnit pochyby. Preto pochyby su istota a tu ten co sa boji chce. Ked nemam nic, vzdy mozem mat aspon pochyby. Najdem ich, vytvorim ich z nicoho a o ne sa opriem. Pochyby mozem vzdy vlastnit.
Lepsi vrabec v hrsti ako holub na streche...ale ten vrabec v hrsti sa nehybe, lebo si ho zahrdusil. Mas ho, uz ti neuleti, ale esencia z neho vyprchala. To sa totiz stava krehkym vtacikomm, ktorych niekto prilis tesno stiska. 

No v skutocnosti je este ina otazka co nas vydesi do morku kosti. A ta je: a co ak to vyjde? Co ak sa to da. Co ak to moze ist a co ak JA na to mam....a nakoniec: co ak naozaj mam svoj zivot v mojich rukach a nemusim len cakat nehybne na smrt. A toto je bod ked sa rodi hrdina ktory pochopi svoju vlastnu moc. Spozna ju. A na druhej strane sa rodi zbabelec co sa odsudil na smrt lebo zabil svoj sen v mene istoty a toho co je mozne a nemozne a bezpecne... V momente ked si polozi tuto otazku, nasledne sa musi spytat kolko je ochotny riskovat. Kolko dokaze dat do pohybu aby zreralizoval svoj sen. Cim viac zivis zivot tym viac ho mas.

Zivot nechce istoty, zivot chce pravdu a pravda je len jedna: zivot sam.  Zivot chce zivot. Chce byt ziti skrz cloveka. Chce sa byt objaveny. Potrebuje to, lebo cim viac ludi bude zivych, tym mocnejsi bude.
Chcete pre seba nieco urobit? dajte sa na cestu. A je jedno kam, lebo aj omyl je pohyb a teda zivot. Netreba sa bat zlyhania. Trabe sa bat toho ze neprezijes svoj zivot. Lebo co sa nehybe a len pasivne caka, to umiera.  
Nie vseci pochopia tieto riadky. Pochopi ich len zivot, lebo sa v nich odraza a prihovaraju sa mu. Pozyva ho na cestu, na dobrodruzstvo ktore nema zaruky, len ciste naplenie a stastie z pohybu....a on uz davno dobre vie ze ta cesta ho caka len cakal na povel k startu....


24. 8. 2014

Realizovať si svoj sen, alebo prvy krok pri chudnuti

Niečo vám prezradím. Ako píšem tento blog, je práve 5:17 hodín ráno. Vstala som včas ráno aby som stihla všetko čo som si naplánovala. Nemusela som. Mohla som pokojne ostať schúlená v posteli, mohla som si sadnúť pred telku a iba pohodlne pozerať film, mohla som zabiť čas na internete, mohla som sa medzičasom napchať niečim „neskutočne chutným“, mohla som sa nehýbať... všetci ešte spia, nikto ma nevidí a nikto ma nekontroluje. Aj počas dňa som sama seba pánom lebo pracuje z domu (v ktorom striehnu pokušenia) ….Ale ja im pokojne odolám (vlastne ma už od istéej doby vôbec nelákajú. Keď predomňa položíte chutne no nezdravé jedlo nič mi nehovorí a nič to so mnou nerobí.) Taktiež necítim ako nejakú stratu či obetu keď prekonávam vlastné pohodlie, vstávam skôr či miesto zábavy sa zatváram v pracovni na na niečom pracujem...
Ja mám totiž svoj sen, ktorý túžim zrealizovať a na ktorom pracujem. Som odhodlaná ho naplniť a to ma ženie vpred. Vôbec mi nevadí nepohodlie, je to len minimálna daň za šťastie ktorým ma napĺňa môcť pracovať na svojom ciely a dosahovať ho.

Zvonku sa môže sa zdať, že kto si odrieka príjmené sa ochudobňuje a je teda nešťastný a trpí. Lebo veď ostať v posteli je príjemnejšie ako vstávať skoro a pracovať. Lebo jesť chutné jedlo je príjemnejšie ako dietne jedlo bez chuti. Sedieť na pohovke je lepšie ako sa potiť pri cvičení. Lebo námaha nás ukracuje o niečo (zvyčajne o niečo spojené s pohodlím).
Ale z vlastnej skúsenosti viem, že vlastne opak je pravdou. Sebadisciplinovaní ľudia sú šťastnejší lebo pracujú na svojich snoch. Sú to ľudia čo majú cieľ a ten ich motivuje k práci na jeho dosahovaní. To je vlastne veľmi príjemný pocit, keď človek zistí že svoje šťastie má vo svojich rukách, stačí sa len nasmerovať a prekonať staré zvyky čo nefungujú.
Pohodlní ľudia sú často tí ktorých niekto odradil od ich sna a tak sa uspokojili s „konzumným prežívaním“ miesto aby na sebe precovali. Niekde som čítala, že kto nemá sen, je odsúdený k tomu aby pomáhal realizovať sen niekoho iného.

Často vidím ľudí ktorý mi hovoria: prečo by som si mal odriekať toto chutné jedlo. Klobásku, sladký nápoj, tortu a podobne. A vlastne mi tým hovoria že nemajú žiaden vyšší cieľ. Netúžia niečo dosiahnuť, čomu by obetovali svoju krátkodobú chúťku. Je mi takých ľudí lúto a zvyčajne im s lútosťou hovorím: máš pravdu, uži si (aspoň) tento prostý okamih. Je to síce úbohé, ale je to tak. Istý ľudia nemajú v živote vyšší cieľ a sen a tak sú odsúdenný ktomu aby sa napchávali a tým vyplnili to prázdno.
Ale vy máte sen, pravda? Takže sa seriózne pýtam: Aký je váš sen? Čo by ste chceli v živote dosiahnuť?
Tak a teraz ruku hore všetci čo si povedali: môj sen je schudnúť.

No tak dovoľte aby som vám povedala jednu vec. To je hodne blbý cieľ. Fakt.
Vašim cieľom nemá byť schudnúť. Je esenciálne dôležité aby ste toto pochopili! Chudnutie je namáhavý proces a navyše to nie je nič iné ako len cesta k dosiahnutiu toho po čom túžite. Ak niekto túži po svaloch, nebude si ani omylom želať tráviť hodiny v posilovni, ale bude snívať o tom že má svalnaté telo či vyhráva šampionát. Ja píšem túto knihu a bolo by odomňa riadne hlúpe želať si tráviť hodiny na za počítaťom písaním a prepisovaním.
Sen musí byť konečný cieľ ku ktoremú sa uplnete. Cieľ je výsledok ale nie cesta. Pri chudnutí treba najprv zadefinvoať pojmy: Chudnutie je proces. Nudný a otravný ktorý vás dovedie k vytúženámu snu. Nikto normálny nesníva o schudnutí. Potrebujete mať sen, ktorý vás bude motivovať v chudnutí a vyváži vám tú námahu. Nemôžete mať ako cieľ len schudnutie. To je strata, nie zisk. Naša mysel je nastavená tak, že schudnuť je strate. Ale cieľ musí byť o tom čo získate. Musí obsahovať obohatenie a nie námahu.

Tak sa spýtam opäť: Aký výsledok presne chcete dosiahnuť? Čo by vás urobili šťastným? Čo naozaj chcete od života? (samozrejme to musí byť niečo čo dokážete úsilým dosiahnuť).
Takže..skúsim vám pomôcť. Dohodnime sa, že vaším snom je byť krásna, atraktívna a chudá, lebo.....
  • ....chcete sa môcť pekne obliecť.
  • ....chcete konečne dokázať okoliu že na to máte
  • ....už vás nebaví ako ide všetko mimo vás.
  • .....chcete byť opäť zdravý.
  • ....túžite po láske.
Sami si doplnte prečo chcete mať krajšie telo. Dôvodov je veľa.

Už mi rozumiete? Keď viem čo chcem získať, je ľahšie obetovanie momentálny nepodstatný pôžitku a zábavu pre vyšší cieľ po ktorom túžim. To je tajomstvo odhodlaných ľudí. Sú to snílkovia ktorý sa odmietajú vzdať svojho cieľa. Sebadisciplína a striedmosť vlastne v preklade znamená, že miesto toho aby si robil len to na čo máš momentálne chuť, pochopíš že môžeš realizovať svoj sen (máš ho v rukách). A to je dôležitejšie..

Viac info najdete tu, staci sa pridat: https://www.facebook.com/groups/evkinechudnutie

19. 8. 2014

myself before & after

Predtym som k moru chodila oblecena, teraz takto
Kila odisli, poza mi ostala
Takto vyzera ten co je kolacik a ten co je zivu stravu
Moja postava vtedy z teraz
Desiva verzus sexy...
"to pozeras co?"odkaz sama sebej
Ta ista poloha a predsa iba jedna posobi nezne
Konecne mam crty tvare

Viac info tu: https://www.facebook.com/groups/evkinechudnutie

10. 6. 2014

Chcem to dokazat pre seba, lebo si to zasluzim!


Rozdiel medzi pohodlnostou a odhodlanim moze vizerat aj takto...

Pevnu volu ma kazdy v sebe, len ju musi mat chut najst a drzat sa jej...

a takto



Pri diete nejde len o konkretne jedlo, ale o pochopenie toho co jest a nie 
a hlavne je to cele o nastaveni mysle

a takto...

Clovek ma volbu co zo seba aktine urobi alebo co z neho urobi zivot kym nehybne plynie

a v tlacenej forme zas takto:


NAJDOLEZITEJSIA VEC:

 - Skratky nefunguju!!
-  Nepodvadzaj, tvoje telo ta aj tak vidi!!

Viac tu: Predosly clanok
Viac info tu: https://www.facebook.com/groups/evkinechudnutie

PS:


5. 3. 2014

Moja biblia chudnutia: inym slovom ako som schudla a co som sa za roky naucila o jedle

Moja priatelka ma poprosila aby som jej prezradila ako sa mne, celozivotnej gulicke podarilo schudnut. Zacala som jej pisat spravu az to vyustilo v tento blog…

Ja som cely zivot bola pri tele. Ako dieta, ako tenager, ako mlady clovek.…Inymi slovom, cele obdobie ked vasa identita stoji a pada na tom ako vas prijma a pacite sa okoliu som ja bola “ten neatrakticny tucko”. V tehotenstve sa moja vaha z dvojciferneho prehupla na trojciferne cislo a ja som presla cez pre mna magicku hranicu 100 kil. A najlepsie bolo, ze som vobec nevyzerala tucne. Ved som este stale mala tvary, len take stedrejsie.
Teraz, uz par rokov sa moja vaha hybe velmi blizko mojej “idealnej vahy” 65 kil (aspon tak mi to vyratali odbornici). 

Moja priatelka sa teda spytala aku zazracnu dietu drzim….nuz je nemam zazracnu dietu. Na diety ani neverim. Ale cosi co mi pomohlo mam: par prostych, ale aj kruto pravdivych pravidiel o chudnuti (ktorych nedodrziavanie sa vzdy mne aj komukolvek koho poznam vypomstilo).

1. Nikdy, nikdy a este raz nikdy NEROB zmeny ktore nemienis dodrziavat navzdy. Este raz precitat! Zabudni na skratky. Nefunguju natrvalo a ak chces byt chuda natrvalo, musis sa drzat zmien navzdy.

Vrcholom hluposti je mysliet si, ze na chvilku zatnem zuby, schudnem a potom sa vratim jest ako predtym….
vazis kolko vazis, LEBO si tolko toho zjedol a kym tak budes jest budes aj tolko vazit. To je matematika ziaden jojo efekt. Vazim kolko toho zjem a kym jem menej vazim menej ale hned ako sa vratim k pozieraniu vsetkeho na co mam chut tak sa vratim k povodnej vahe. Casto ma zaraza ako moze byt niekto tak kratkozraky a neuvedomit si toto? Jojo efekt je iba ospravedlnenie faktu ze po obdobi drastickeho a neprijmeneho odopierania, si sa vratil k povodnym zvykom a telo ti to zratalo aj s urokmi. 

Ja som nikdy dietu nedrzala, proste som urobila trvale zmeny v strave ktorych sa uz roky drzim a mienim sa ich drzat naveky. Nepochybujem ze ked sa vratim k “starym zvykom” vaha mi zas poleti hore a ja sa sice mozem tvarit ako obet jo-jo efektu ale ide skor o to, ze moje zvyky odrazaju moju postavu. Jojo efekt je dan za to, ze clovek che s vahou vybabrat a podvadza. Podvadza lebo si mysli ze existuju skratky. Ze na chvilku sa niecoho zriekne a potom sa vrati k starym zvykom a telo si to nevsimne. Telo neoklames. Telo to vie.
A zabudnite na genetiku. Moja mama a babaka boli pri tele, nie lebo gentika, ale lebo mali zle stravovacie navyky a jedine co som “zdedila” neboli tucne geny ale blby zvyk jest na co mam chut bez rozmyslu a kedykolvek. Zbavit sa zvyku “Dat si nieco ked mam chut” je asi prva zmena na ceste za chudsou postavou. 
Druha je zbavit sa vyhovoriek. Ja som schudla 15 kil na stredne vysokych davkach kortizonu (z ktoreho sa IBA pribera).
Je iba malo ludi ktory maju objektivny motiv preco neschudnu…zvysok hada rychle skratky a aliby.

2. Zabudni na komprimis.


“Iba tento jeden krat”, nefunguje! Ked uz si raz ustanovim “moje pravdila” tak nech su tie moje pravidla svate. 
Svojho casu som bola na vyletnej lodi. To uz bolo v case, ked som mala jasne zadefinvoane co jem a nejem. Vyletna lod je plna labuznickeho jedla, ako z najdrahsej a najvyberanejsej restauracie.  Zadarmo. Viac krat za den. Az do uplneho obzratia sa. Dodnes som na seba hrda ze som pokuseniu odolala a prakticky som radsej stravila dva tyzdne na salate a vlastnych zasobach quinoie a tofu. Keby som aj urobila kompromis, dnes by som uz davno zabudla na lakavu vuonu a chut, no ja si dodnes pamatam aka som silna a skvela, ze som odolala a neustupila ani len o omrvinku. Nie neochutnala som nic.
Mozete sa spytat preco. Odpoved je, ze iste dvere je lahsie nikdy neotvorit a iste povolenia si nedavat. Lebo ak raz ustupim, moje vnutorne maskrtne dieta bude drankat a v slabej chvili sa ani nenazdam a z jednorazoveho kompromisu bude nahlodane pravidlo a kila pojdu hore ani neviem ako.  

Iny odtien kompromisu je, ze nahradite co je “nezdrave” zdravou alternativou…to je tiez hovadina na N-tu. Myslim to vazne. Spominam si ako som raz stala v rade v jednom z tych bio-obchodov ktore tu mame. Predomnou stala asi 120 kilova teenagerka (aspon dufam ze to bola teenagerka inak si neviem vysvetlit tie reci co viedla). Okrem ineho sa stazovala ze sa jej nedari schudnut napriek tomu ze je vegankou (co samozrejme citila nutne zopakovat s patricnou nadradenostou a aroganciou). Pozrela som sa do jej kosika. Mala tam 3 vegan nutelly a obrovsky zasobu vegan majonezy…premyslala som na kieho paroma sa niekto stane vegan, ked potom stale je rovnakym sposobom len to kupi v inom obchode? To iste plati o light sajrajtoch. Iste veci nemaju zdravu alternativu a zbytocne hladate “lepsi” kompromis. Sajrajt je stale len sajrajt a navyse vas navadza na stare chodnicky. 

3. Ja mozem, ja mam aj volbu! Ale rozhodla som sa ze ja nechcem.

Pocas mojej vypravy za chudsim ja som dvakrat bola u dietologa. Raz som chodila do takeho toho centra kde dochadzate na kontroly kazdy tyzden. Bolo to uzitocne, lebo som sa vela naucila o principoch vyvazenej stravy. Su navyse ludia ktory naozaj neschudnu ak nemaju kotrolu a nemusia verejne konfrontovat svoje vysledky. Ja osobne doporucujem “kontorlu”, mat dozor pomaha. 
Na druhej strane mi nerobilo dobre mat zoznam toho co SMIEM a co nesmiem a nadovazok mat aj oznacene dni a hodinu kedy to smiem a v akom pocte. V istom bode som si povadal: “Pocuj draha, smies vsetko! Ja ti to dovolim. Ale mam ta rada a zalezi mi na tebe a tak ti z toho vsetkeho vyberiem to najlepsie, lebo sa o teba staram a zalezi mi na tebe.” A od vtedy neexistuje jedlo ktore nesmiem. Ja som sama sebe panom. Ale chcem byt sama seba najlepsim panom a tak si vyberam co je hodne vstupit do mojho tela. A existuje ohromne kvantum jedla ktore vedome nechcem, lebo je to sajrajt a ja si zasluzim lepsie. No jo, chudutie zo mna spravilo vyberaveho snoba!

4. Uvazuj! V ustach to budes mat chvilu, no v tele a na zadku roky.

A napriek tomu pocuvame jazyk a nie hlavu. Najhorsia, najhorsia mozna veta aku poznam je, ze moje telo vie co potrebuje. Pocula som ju tolko krat az sa stalo synonimom ignorancie. Keby tvoje telo vedelo co potrebuje a co je pre neho najlepsie McDonadl by nebol taky plny, ze ano.

Zratala som si to (pre potrebu tohto clanku) a mam 47 knih o jedle a zdravej vyzive. Ked sa pozriem na jedlo zvycajne viem co obsahuje a preco stoji alebo nestoji za to aby som tym zatazovala svoje telo. Su iste jedla o ktorych som sa este nerozhodla ci ich vezmem na milost alebo nie  (ako kavu ci olivovy olej). A su iste moje otazky (napriklad ohladne vitaminu K) na ktore mi nevedia odpovedat ani odbornici. 
Samozrejme kto ma pozna vie, ze nikoho neokradam o jeho slobodnu volbu jest co chce, ja nie som fanatik. 

Ale som si vedoma toho ze jedlo je dolezite pre zdravie a dobre fungovanie mojho tela. Takze ani omylom nepocuvam co hovori moj jazyk. Urcite nejem na co mam chut a nedoverujem mojim chutiam. Moj jazyk bude mat to jedla u seba iba chvilku. Sice prijemnu ale chvilku. Zvysok casu (hodiny ak nie dni v traveni a v tukovych zasobach aj roky) sa s tym potom bude musiet popasovat moje telo. Preco by ma mal teda komandovat nejaky maly uslintany sval?



5. Co teda jest?

Haha no a tu uz mlcim. Ked chcete mozme sa bavit o tom o com su rozne modne diety ale osobne by som sa im vsetkym vyhla.

Mozem povedat toto: ked vam niekto povie co, kedy a kolko MUSITE jest, podakujete sa utekajte co najdalej. Fakt. Ako niekto kto uz roky vramci relaxu cita knihy o zdravej vyzive mozem potvrdit toto: akekolvek jedlo, dieta a pristup ma vzdy pre a proti a to ze funguje neznamena ze bude fungovat pre vas. Ja neverim v universlany sposob stravy. Su ludia ktori umreli na Atkinsonovej a inych vysoko proteinovych dietach tak isto ako su ludia ktori na nich vyzdraveli. Su ludia ktori sa maju skvelo na vegan diete a su ludia ktorym ublizila.

Pre mna zlate pravidlo je toto: “Prvotne suroviny!”
Ma to viac ako jednu ingredienciu a pochadza to z fabriky? To je dobry dovod aby to clovek nejedol. Pre mna je jedlo o prvotnych surovinach. Ktore potom samozrejme skombinujem a uvarim. Ak to uvaril niekto iny, chcem vediet co do mojho jedla dal. Ak jem vonku, chcem vediet co je v mojom jedle. Polotovary, prefabrikovane jedla a mrazene veci su nieco co nie je hodne mojej pozornosti. Nejem polotovary. Nejem vyrobky. Nejem nahrazky. Jem jedlo- kvalitne (teda prevazne biologicke).

Som nedoverica voci bielej farbe: sol (trochu), cukor (nikdy) a rafinovana muka ci ryza (a cokolvek rafinovane) musi mat dobry dovod preco sa pretrca na mojom taniery. Mlieko a mliecne vyrobky maju uplny zakaz sa ku mne co i len priblizit (V mlieku nie je nic dobre. Je skodlive na tolko mnohych sposobov ze by si zasluzilo samotny clanok. Zabudnite na poucky o vapniku. Keby to bola pravda narody s najvyssou spotrebou mlieka by neboli statisticky aj na prvej priecke v pocte ludi trpiacich na osteroporosu, ze? Zoznam chorob ktorym napomaha je omnoho dlhsi. Zasluzis si lepsie ako mlieko, ktore navyse sluzi na to aby z teliatka vyrastla statna krava.)

Tuky a bielkoviny chcem, mozem a potrebujem, ale som narocna a vyberam si kvalitu. 

Surova strava je zaklad. Kvantum. Obrovse kvantum zeleniny. Kazdy den si odstavujem surovu zeleninu alebo si robim zelene smoothy. Neexistuje zelenina ktoru nejem. Par krat do tyzdna sa zastavim v oddeleni zeleniny a z kazdej si kupim par kuskov (ano tolko zeleniny zjem). A nie, nie som kralik, ked uz tak si radsej prestavujem gorilu. Poznate toho mohutneho a majestaneho primata? Aj on je iba na zelenine. 
Nehovorim ze teraz ma byt salat vas chlieb kazdodenny a nic ine. Pre mna je skor kazde jedlo doplnene aj surovou zeleninou.

Na druhej strane nie som velmi naklonena ovociu, lebo obsahuje cukor a ten zivy kvasinky takze som vcelku opartna s ovocim (tiez sa z neho pribera). Snad len citron, grep a ananas (kvoli istym protizapalovym zlozkam co obsahuje) ma u mna zelenu. A avokado, ktore je kazdodenne pritomne v mojej strave. 
Napad jest ovocie na konci jedla (tak isto ako jest ho na ranajky) je dost zly napad. Ked uz ovocie, daleko od inych jedal a male mnozstvo (aby vam nezacalo fermentovat v tele). 

Ja taktiez jem vela strukovin. A obylnin. Ale jem aj ryby (najradsej z miestneho trhu, co je vyhoda zivota pri mori). Ak je to smazene tak to asi nebudem jest, a ak to jedlo bolo zabite dlhym varenim, tiez zvazim aky ma zmysel tym zatazovat moje travenie. Ak je to plne tuku, predstavim si aku radost tym urobim mojej peceni (nulovu) a radzej to necham niekomu komu je jedno co zje - hlavne ze to pekne vyzera a dobre chuti. Ja a lepok mame velmi nevyvazeny vztah…casto sa mu vyhybam aj cele mesiace, lebo mi zhorsuje zdravotny stav ale taktiez bez neho neviem zit lebo som zavisla na cestvom, vonavom chlebe… a tiez ked idem jest von (co je velmi casto) jedine co mi vedia ponuknut je rozmarinova pizza.

Osobne si myslim, ze niekto moze pokojne jest masso (vobec s massom nemam problem, podla mna niektori ludia nemozu byt na vegetarienskej stave bez ujmy minimlane na psychike) ale tiez by som sa zamerala na kvalitu a spravnu upravu. Ak to masso pogybrim nejakou salsou, ci ho vysmazim v oleji (alebo to zviera zozralo viac liekov a hormonov ako cela vasa rodina dokopy) tak vam blahozelam, prave ste nasli dovod preco to nejest. Inak salama, pastika, parky a zmrazeny hamburger nie je prvotna surovina! Kup si radsej kus steaku alebo poctive file. Nie je pravda ze musis jest masso 14 do tyzdna… radsej kvalitne a menej ako sunt a stale.  

Vela veci v strave je moda. NEEXISTUJE jedno super zdrave jedlo. Zdrave je co je vyvazene a rozmanite! Vseliake Goji, Chia ci konopne semianka, bikarbona do vody a multivitaminy (od tych sa drzte co najdalej!) a ine napady su fajn pomocky (ja ich vsetky mam a pravidelne jem) ale ani omylom si nemyslim ze ma spasia. Spasi vas zdrava do velkej miery surova strava, zostavena z kvalitnych prvotnych surovin. Hrozne co? Ziadne skratky!

Jaj a posledna vec: “Ak chcete schudnut, musite jest.” Myslim to vazne. Ak bude clovek jest 3 krat denne ci menej, telo sice zo zaciatku schudne, ale velmi vas pocin neoceni (a vrati vam to v podobe rozhodeneho metabolismu a stavu “nudze a stradania” do ktoreho sa prepne a ulozi si vsetko co sa bude dat na casy ked sa rozhodnete dat mu este menej. Su ludia ktori naozaj priberu aj z jablka ktore si vydesene telo odlozi na horsie casy. Telo je naprogramovane tak aby prezilo aj obdobie hladu a tym padom aj vasu najnovsiu “zarucenu dietu”).
Na druhej strane dnes jeme akoby sme mali oslavu kazdy den. To co zje dnesny clovek v minulusti ludia jedli na Vianoce a na Velku noc...a my sa tak obzierame 365 dni v roku. Vydeseni z moznej podvyzivy (lebo vozit sa dopravnym prostriedkom a sediet cely den na riti chce poctivu porciu kalorii, aby nas nieco v strave nahodou nechybalo).
Faktom je, ze clovek (toboz dnes) ani omylom nepotrebuje tolko jedla kolko si myslime ze “musime” zjest. Vyvazena striedmost je na mieste.

Tak asi tolko k mojej biblii chudnutia. Ak sa vam nedari schudnut, asi nieco z vyssie spomenuteho nedodrziavate a myslite si ze ked obidete pravidlo nic sa nestane (hold, sup sup precitat si opat druhy bod). Vlastne telo nebabrete, ono ta vidi a vie co si do seba narychlo nasukala ked sa nik nedival :-D

Toto nie su moje rozumy a ja nemam patent na rozum. Mam skusenost a mam vasen pre vsetko co sa toci okolo zdrvaj stravy...jaj a potom este rada citam a hromadim vedomosti na vsetko pre a proti a urobim si moj striedmy nazor na vec :-D
Cokolvek zarucene je zaruka blabolu a snahy obabrat ma ci zarobit na mne.  Opat raz RYCHLE SKRATKY NEFUNGUJU!!! Nikto sa nevyzerie zo dna na den a dolu to tiez nepojde len preto ze vas nadvaha prestala bavit alebo lebo ide leto.
Ideal je pol kila z tyzden...Samozrejme ze mozte aj viac, ale otazka je: a potom ked dosiahnete svoju vahu, co urobite? Vratite sa konecne slobodne k starym zvykom?
V tom pripade ste nepochopili ani len prvy bod...S vahou mozte vybabrat, ale telo nakoniec vybabe s vami...

Jaj a posledny bod: ked chcete schudnut, cvicenie (pravidelne a vyvazene) tiez nie je zly napad. Je lepsie hybat sa pravidelne na nizkej urovni ako sa zmasakrovat na vysoko intenzivnom cviceni. RYCHLO je opat len ekvivalent skratky a to co? NEFUNGUJE....

Moje ja: Kedysi a teraz

viac info tu: https://www.facebook.com/groups/evkinechudnutie

20. 1. 2014

La vita made in Italy

 Ľudia sa ma často pýtajú či sa po rokoch života v zahraničí cítim viac Slovenkou alebo Taliankou. Myslím, že som sa zasekla niekde na pol ceste. Nemôžem povedať že som Slovenka žijúca v Taliansku, lebo ľudia a kultúra tu zo mňa okresali niečo iné. Niečim som nasiakla a môj spôsob myslenia sa rozšíril, zmenil a aj prispôsobil miestnym podmienkam. Nemôžem ale ani povedať že som “adoptovaná” Talianka (ako tu mnohí cudzinci radi seba označujú) lebo môj pôvod a korene ma držia v istých medziach a na niektoré veci navždy budem mať iný nároz, tak ako budem stále dokola trvať natom že isté veci treba robiť “správnym” (teda slovenským) spôsobom.


V čom ma život tu obohatil
Asi najzásadnejšia vec, ktorú sa človek od Talianov môže naučiť je umenie “Nebrať život príliš vážne”. Veľa ľudí si o Talianoch myslí, že sa stále rozkrikujú, hádajú a davajú priechod svojmu južanskému temperamentu. To je pravda, ale v drvivej väčsine prípadov rozčúlený Talian je omnoho menej znepokojivý než rozčúlený Slovak. Lebo Slovaci vo väčšine prípadov berú veci vážne a to je niečo čo Taliani z princípu nerobia. Talianov väčšina veci netrápi (vrátane dohodnutých termínov či akýchkoľvek odsúhlasených detailov) a okrem talianskej kuchyne a svojej rodiny neberú vážne vôbec nič.
Preto sa vám nikdy neoplatí žartovať o talianskej kuchyni či rodine. To sú dve až kultovo uctievané témy o ktorých každy Talian vie že sú posvätné a hotovo! Väčšina domácich nie je prístupná kulinárskym inováciam typu špagety s kečupom. Priemerny Talian pozná niekoľko desiatok typov cestovín (ak internet neklame malo by existovať až okolo 200 druhov) a pri mnohých je presvedčený že poliať ich nesprávnou omáčkou sa rovná svätokrádeži.
Čo dôležité som sa tu od domácich naučila? Že kým sú doma cestoviny a rodina ktorá ich so mnou zje, svet sa nezrúti. Taliani môžu (a aj budú) plakať nad stratou a ranami, ktoré im život udelil, ale potom vstanú, utrú si slzy a obrátia sa k svojej rodine a k svojmu hniezdu. Väčšina Talianov ktorých poznám sa bude sťažovať na život v Taliansku (lebo faktom ostáva, že platia najviac v celej Európe za elektrinu, majú jedny z najvyšších daní na našom kontinente a platy tomu nezodpovedajú) ale ani jeden z nich by sa neodsťahoval preč, lebo všetci svorne vedia že všade dobre ale jediný skutočný raj na zemi je v maminej kuchyni.
A viete čo? Čím viac naozaj náročných faciek od života dostávam, tým viac mi dochádza že nie je nič dôležitejsie ako mať svoje pevné zázemie. Kým máte niekoho kto “ti vuole bene” (ťa ľubi, doslova: ti che dobre) tak máte všetko čo naozaj potrebujete.


Čo by som určite nekopírovala
Druhá strana mince je, že Taliani nie sú absolútne schopní čeliť problémom a často sú úplne nepoužitelní. Keď tu žijete a máte akýkoľvek problém, tak vlastne nemáte problém ale riadny prúser.
Drvivá väčšina Talianov sa nenechá rušiť problémami. Dalo by sa to prirovnať k takéjto situácii: keď Talian vidí, že horí susedov domov, povie si že je vcelku dobrá pravdepodobnosť, že oheň sa aj sám uhasí a tak nezasiahne (a prekvapivo veľa problémov sa naozaj samo aj vyrieši a netreba sa príliš znepokojvat). No keď už horí aj jeho dom, Talian uzná že požiar sa podľa očakávaní nezahasil sám. No nezasiahne, ešte začne zvažovať či náhodou nebude predsa len pršat alebo nezafúka vietor ktorý by ten požiar nejako vyriešil za neho. Keď už sa začína jeho domov meniť na popol a je jasné že treba niečo robiť, to je ten bod keď väčšina Talianov zo seba vydá až nadľudské maximum aby vyriešila problém o ktorom už dávno vedela ale nenechala sa ním rušiť.
Príkladom je môj syn. Keď sa narodil mal uzatvorený jeden slzný kanálik. Na Slovenku sa čaká 2-3 mesiace či sa sám neotvorí, ak nie tak sa to ambulantne prepicháva. Aj v Taliansku sa čaká či sa to nevyrieši bez zásahu lekára. Dostanete kvapky a návod ako masírovať babétku očko. Takto chodíte na pravidelné kontorly do nemocnice kde vždy doktor skontorluje či sa už problém sám vyriešil alebo ešte treba ďalej čakať. My sme takto čakali rok a pól až kým teda doktor uznal že slzný
kanálik nespolupracuje ako by mal. Jediný problém je, že dieťa ktoré ma rok a pol nie je trojmesačné bábo a logicky sa bude brániť tomu aby mu prepichovali nieco v oku. Tak treba vyvynúť väčšiu námahu na riešenie a prepichnut mu to v narkoze.
Ak niečo nepochopím a privádza ma to do zúfalstva na pravideľnej báze je to ich pasivita. U nás doma keď vidíme že máme “zadelané” na problém, niečo v nás sa zvyčajne zalarmuje v snahe predísť zbytočným komplikáciam. Talianom tento mechanismus chýba. Oni radšej počkajú či sa im blížiaci sa problém nakoniec predsa len nejakým zázrakom nevyhne (inak paradoxne na môj veľky údiv, táto ich hra na “mŕtveho brouka” často až prekvapivo dobre funguje. To bude asi aj dôvod prečo tento štát ešte existuje a povedzme že aj ako tak funguje).


Čo ma fascinuje ale nikdy neobsiahnem
Isté veci sú danné len ľuďom s talianským gentickým kódom. Ak by ste chceli zhrnuť talianský životný štýl, stačia vám na to dve slová: Bella figura. Ak by ste tieto dve slová chceli preloziť tak aby to našinec pochopil, potrebovali by ste aspoň dve strany. Doslova sa to dá preložiť ako “Krásna figúra” aj keď presnejšie to vystihuje náš ekvivalent: Dobrý/ pekný dojem.
Nie náhodou Taliansko žije módou (tu ňou a módnymi značkami ľudia naozaj žijú) a dizajnom (nábytku, či aút najmä športových). Taliani majú cit pre estetično a krásu. Väčšina (vrátane mojej osemdesiat tri ročnej svokry) chodí pravideľne ku kaderníkovy. Keď už máte vlasy, musia byť upravené. A to isté platí aj o oblečení či byte.
Keď som bola tehotná, prvá z vecí ktorá sa môjmu doktorovy nepáčila bolo že príliš priberám (lebo podľa miestnych lekárov sa žena hned po pôrode musí vrátiť na povodnú váhu). Tak som v treťom mesiaci dvojičkového tehotenstva putovala k dietologičke a po zvyšok tehotenstva som bola na prísnej diete (čo sa ukázalo ako dobrý krok lebo po pôrode som dokonca vážila o dve kilá menej). Keď som kvôli vážnym zdravotným problémom musela absolvovaťdlhú terapiu az extrémne vysokými dávkami kortizónu (a všetci vedia že ľudia na kortizone priberajú lebo zadržujú vodu) môj doktor v nemocnici mi nemilosrdne nariadil ihneď schutnúť. Tu máte právo byť chorý či tehotný ale nemáte nárok nerobiť “bella figura”.
Ale Bella figura nie je len o obliekaní, vlasoch či váhe. Pre Talianov robiť dobrý dojem je otázkou všetkého. Spôsobu ako žijú svoj život, ako sa k vám budú správať či čo a ako vám povedia. Taliani rozumejú umeniu a hudbe hĺbkou ktorá mňa fascinuje. Majú pre to cit ktorý nám zvyčajne chýba. Akoby v ich duši bolo niečo čo dýcha len pre krásu a hľadajú ju kde môžu. Talianov nepekné a neupravené veci vyrušujú a urážajú. Táto krajina a jej kultúra je o vznešenosti a elegancii. Nie ako niečo doplnkové či naviac ale ako esenciálna zložka ich každodenného života. A to je niečo čo sa nedá naučiť či odkopírovať. To je niečo čo vychádza z prapodstaty ich kultury. Je to tým čím bytostne sú.
A tlacena versia clanku, v najnovsom Miau

11. 9. 2013

Nova kapitola mojho zivota

Mam tajomstvo. Uz dlho sa chystam k zavaznemu kroku. Uz dlho sa na pripravuem. Obehla som urady, vybavila tlaciva. Ludia co to uz vedia su sokovani co ma to napadlo a snazia sa ma prehovorit aby som neblaznila a rozmyslela si to. Moja zavazna zmena ich znepokojuje. Nuz ja si to uz nerozmyslim, ja som sa definitivne rozhodla. Aj ked to znamena istu revoluciu a zmeni sa tym zivot celej najse rodiny.

Schvalne by som chcela vediet co si myslite ze sa chytam urobit….stavim sa ze neuhadnete ani v tom najdivokejsom sne. Mate typ? Schvalne…Stavime sa ze vas sokujem?

Rozhodla som sa ze moj zivot potrebuje novy smer. Ze potrebujem zacat odznova. Ze potrebujem robit nieco pre seba. A ze nikdy nie je neskoro zacat nieco budovat odznova. A tak…som sa zapisala na universitu. Zapisala som sa na denne studium do mesta vzdialeneho hodinu a pol cesty odtialto.
Dobre nie?
Ja mam uz jedno magisterske studium ukoncene. Ale tento krat som sa rozhodla konecne studovat nieco na co som nikdy nemala odvahu ale co je mojou odvekou “tajnou” vasnou. Filozofia. Kazdy ma nejaku vasen, ta moja uz od 14tych rokov je filozofia.

S mojim muzom sme taky zvlastny par. Keby ste nainstalovali skrytu kameru zistili by ste ze aj po osmych rokoch manzelstva sa kludne pri ranajkach rozpravame o Descartovy ci Kantovy. To je take nase tajomstvo. Prave vcera sme rozoberali Spinosu (to sa stava ludom co nesleduju televizor. Miesto bulvaru rozoberaju mrtvych filozofov).
Divala som sa na studijny proram a tesim sa. Som zvedava. Chcem a bazim po tom moct to studovat do hlbky. Nadchyna ma to. Chcem pocuvat o tych ludoch. Chcem studovat ich knihy a chcem vediet viac. Chcem vyplnit prazdne miesta vo vzdani ktore mam (trebars o modernej filozofii).

Ked ma clovek deti, ukoncene vzdelanie, pracu a muza, akosi sa ocakava, ze bude pokracovat v uz zacatej ceste. Najme ked ma trebars uz po tridsiatke (a teda po mladosti a ma sa spravat dospelo). Ked ma deti a ma byt zodpovedny rodicom. Alebo ked uz jednu vysoku skolu ma (lebo naco je uz len takej zene druha).
Ocakava sa, ze sa rano zobudi a vychysta deti, pojde do prace, ze vecer nakupi a unavany pojde spat. Ze medzicasom postreta znamych, vyperie, zabavi sa a uprace byt…ze dokola pojde rovnakym tempom k starobe. Ze zapadne do dospelackeho stereotyu, bude platit ucty, vychovavat deti a prestane vymyslat a vytrcat z rady.
 
Mne to nestaci. Ja to takto este nechcem. Mozno je to kriza a mozno je to vzdor. Mozno je to potreba “posledny krat” este neico zmenit. A mozno potrebujem zmenu z vazenia “rodicovskych povinnosti”. Zivot bol ku mne velmi tvrdy a v poslednych rokoch este viac. Je cas aby som skusila nieco zmenit. Potrebujem byt tam kde je eneria mladych studentov a chcem byt sucastou tej enerie, jednou z nich. 
V zivote nie je nic nalinkovane a urcene. Clovek tvori svoj zivot a svoju cestu. Este nechcem byt dospela ak to znamena nemoznost menit smer. Preto som sa rozhodla ze sa vratim spat a zacnem studovat to co ma vzdy bavilo. Celu strednu skolu ma vsetci nazyvali filozofkou (prave kvoli mojej vasni k tejto disciplnie). Nuz dufajme ze nou o par rokou naozaj budem. Ja citim ze este mam silu nieco nanovo budovat nech si konvecia hovori co chce.

Tak co typovali ste spravne? Pochybujem ;-D Ale kto ma pozna vie ze som nevyspytatelna.

PS: Viete o tom, ze filozofia je tak zrastena s mojim ja, ze uz len moj dlhorocny nick OIDA pochadza z vyroku od Sokrata? 

16. 1. 2013

Preobsadenie

alebo co som sa naucila o doktoroch a o robeni tazkych rozhodnuti


Dnes sa ma moja fisioterapeutka spytala kedy mam najblizsiu kontrolu u mojej Dobruckej doktorky v nemocnici.
- “Dvadsiateho osmeho januara”, zaklamala som.
 Nie ze by som si vymyslela datum, datum sedi. Co ale nesedi je meno doktorky na ambulancii.

Bezny clovek vela nepremysla o doktoroch (pokial ich skutocne nepotrebuje). Zvycajne sa ani nezaujima o to kto sedi na druhej strane stola a vysetruje ho. Akosi sa spolieha na to ze “jeho” alebo “jej” odbornik je dostatocne schopny aby ho vytiahol zo slamastyky. Aj mne este donedavna bolo vcelku jedno kto ma vysetruje. Az kym som sa nedostala do stavu ked som sa musela zamysliet ci mi vyhovuje pristup mojej Dobruckej doktorky a ci suhlasim s tym ako ma lieci.

To najdolezitejsie co musim povedat o mojej Dobruckej doktorke je, ze ju mam rada. Ziadne city stranou ja som na nu naviazana.  Ma ma vo svojej “kartoteke” uz 5 rokov, venovala sa mi pocas tehotenstva ked nejake vysledky krvy neboli uplne v norme a za tu dobu sme sa zblizili. Ona mi rozprava osobne veci, vzdy chce vidiet fotky drobcov a obcas spolu na pravidelnych kontorlach zartujeme. Pozna aj mojho muza a vzdy na Vianoce jej davame darcek.
Druha dolezita vec ktoru musim povedat je, ze moja Dobrucka doktorka je relativne “velke zviera”. Universitna profesorka, ide hned po primarovy na oddeleni, mnoho universitnych titulov a publikacii, a navyse dcera doktorka ktoreho meno je v regionalnej nemocnici legendov.

Prvy krat som urgentne k moje Dobruckej doktorke zasla este v decembri 2011. Poziadala som ju o sukromnu navstevu lebo uz vtedy mi bolo jasne, ze cosi sa deje. Vysetrila ma a uistila, ze nejde o autoimunitne ochorenie, ze vsetko je v poriadku a popriala mi pekne sviatky.
Vtedy som mala po prvy krat moznost skocit na konzultaciu k jej kolegyni z oddelenia, ktora je zhodou okolnosti blizkou priatelkov manzelovej kolegyne. No zdalo sa mi to nevhodne a snad aj neslusne takto poza chrbat...ved co by si potom aj jej kolegovia z oddelenia mysleli? Ze je neschopna? To by som jej iba nerada urobila.

Opat sme sa s mojou Dobruckou doktorou videli potom v january ked ma z pohotovosti hospitalizovali na jej oddeleni. Tak to totiz funguje, ak raz mate nalepku autoimunitneho ochorenia, cokolvek sa s vami deje, poslu vas k “vasmu” doktorovy. A tak som tyzden vegetovala v nemocnici (ak neratam nejake detske polezanie si, toto bolo prvy krat co som okusila nemocnicny zivot). Boli mi predpisane rozne vysetrenia, z ktorych potom moja Dobrucka doktorka niektore zrusila so slovami: “Si tak mlada, naco ta zbytocne ozarovat.” A ja som vtedy jej starostlivost a ludsky pristup ocenila.    
V tom obdobi som este mala pocit, ze sa z toho vylyzem aj sama a jedine co som chcela bola co najskor sa dostat domov. Jednak lebo mi chybala moja rodina, jednak nemocnica nie je prijemne miesto a jednak lebo po nociach ma chodil budit jeden skutocne neodbitny “sestricko” aby sa ma pytal ako velmi je otvorene moje manzelstvo a skladal mi komplimenty na moju krasu. Priznavam sa ze jeho az vlezly zaujem, potreba kazdy den mi menit postelne pradlo, ci dlhe hladkanie ruk pred odberom krvy ma skor desili a iba pridal na mojej tuzbe zdrhnut odtial co najskor. Jednu noc sme dokonca sami dvaja skoncili na vysterovni (nepytajte sa ako) a pravda je, ze to bol okamih ked som bola odhodlana zdrhnut odtial hoc aj hned. Len keby ma nohy uniesli.
Takze sa potom nemozno divit ze aj ked som nechodila, tvarila som sa statocne a ked sa ma pytali ci mam este bolesti poctivo som zatlkala. Spominam si ako som raz vysla z kupelne a vravim mojej “spoluleziacej” ako ma desne pali zaludok od liekov co som dostala. Na moje zdesenie bol na nasej izbe aj mlady medik a samozrejme ze nebol nadseny mojim mlcanim. Ani moje napuchnute brucho sa mu velmi nepacilo. Takze, ako spravne nauceny doktor, mi hned naordinoval dalsie lieky na upokojenie traviaceho traktu.
Ak spatne hodnotim moje pocinanie, tvarit sa statocne bolo skutocne hlupe. Uz aj tak vam v nemocnici dotkory venuju len vymedzene mnozstvo casu. Keby som priznala “farbu” mozno by sa niekomu niekde zapla ziarovka a zacal sa uz vtedy zaoberat mojimi migrujucimi bolestami svalov. Nestalo sa tak a ked sa ma potom moja Dobrucka doktorka laskavo spytala ci chcem ist domov k mojej rodine, stacil mi letmi pohlad na “sestricka” ktory nadsene vosiel do izby aby mi opat prestlal postel, a zacala som sa bleskovo balit. Bolo mi jedno ze som nedosla ani k vytahu a musela som si sadnut. Nohy ma priserne boleli. Hlavne bolo ze som mohla ist domov.

A doma sa moj stav nasledne iba zhorsoval. Pat tyzdnov som si odtrpela v neskutocnych bolestiach ktore vyvrcholili navstevou pohotovosti (vlastne niekolkymi navstevami). Moja prava noha vyzerala od kolena dole ako lopta a stratila svoj tvar. Bola napuchnuta a nie len ze som na nu nemohla stupit, uz som nemohla ani len sediet bez bolesti. Cely den na pohotovosti (kam ma poslala zo svojej ordinacie moja Dobrucka doktorka so slovami ze nejde o autoimunitne ochorenie) na kolieskovom kresle (co je samo o sebe deprimujuci zazitok) mi sposoboval agoniu a zapal sedacieho nervu (co je tiez bolest k zblazneniu a navyse som si ju odtrpela az do dna kedze som nemohla okrem paralenu brat ziadne utisujuce lieky).
A vysetrenia opat raz nic neodhalili. Poslali ma teda domov s tym, ze asi zadrzujem vodu (iba v jednej nohe) a ze nech si nohu vylozim na vankus. Na druhy den moj muz zufalo volal nasmu obvodnemu lekarovy. Moja noha sa nezlepsovala a teplota nad 39° C napovedala, ze asi to nebude len o zadrziavani vody v tele.
Moj “starucky” Rodinny doktor (ako tu volaju obvodnych doktorov) prisiel a prve co povedal hned ako ma videl od vchodovych dveri bolo: ”Co ti v tej nemocnici vlastne pochopili?”. Neskor sa mi priznal, ze ked ma vizerala som ako cadavere (mrtvola). Ani nechcel vidiet vysledky vysetreni (vlastne sa len pozrel kto ma vysetroval a ked videl mena, len mavol rukov) a rovno zasiahol. Z toho ake teplo salalo z mojej nohy a z obrovskych cervenych guci ktore sa mi na nej vytvorili mu bolo jasne, ze ide o zapal. Nie kazdy lekar ma odvahu zrusit terapiu naordinovanu nemocnicou a ja si ho za jeho dovahu a skutocny zaujem o pacienta neskutocne cennim.
Dodnes som mu vdacna, ze behom nasledujucich mesiacov mi dal dokopy zily (do istej miery aj vdaka alternatinej liectbe statiami, ktorych je on sam velky zastanca). Zvysok bol ale uz nad jeho sily. Ako mi o par mesiacov neskor sam povedal “On taku ako ja vo svojom malom jazierku ryb este nevidel.” A aj za jeho urpimnost si ho cennim.
Za zmienku stoji ze moj rodinny doktor je “odchovanec” legendarneho doktora (otca mojej Dobruckej doktorky). A paradoxne nema o lekarskych schopnostiach mojej doktorky velke mienenie. Prave naopak.

Ako som nasledne zistila ani velky odbornici taku ako ja este nevidel. 30 kilometrov odtialto je male mestecko. V miestnej nemocnici si svoje velke kralosvtvo zriadil jeden z najvacsich europskych odbornikov na reumatologiu. Samozrejme ze sa k nemu iba tak lahko nedostanete, prijma iba sukromne (teda vlastne sa mozete objednat a nechat vasu zdravotnu poistku aby to zacvakala. Prvy volny ternim bol o rok a pol. Budete cakat?).
Takze aby vam Velke zviera venovalo svoju pozornost a cas, staci zaplatit sumu vo vyske jedneho nizsieho slovenskeho platu. Tak to tu ale chodi. Ak nechcete cakat mesiace a roky, zaplatite. Istou vyhodou je poistka mojho muza, ktora cast takychto navstev praplaca. Aj preto bola navsteva na jeho meno (a inak ak si myslite ze ak zaplatite mastnu sumu budu sa vam hned venovat, ste na omyle. Aj sukromne cakate mesiac a pol az na vas pride rad).
Spominam si ako sme vosli do jeho ordinacie. Bolo uz osem hodin vecer, vonku uz bola tma. Ked som mu povedala, ze jeho potencialnym pacientom som ja, ostal hned sklamany. Ako mi povedal, zvycajne muzi maju zaujimavjesie choroby. No to ale este nevidel moju zlozku. Hned sa mu rozziarili oci ked videl co podla vlastnych slov este nevidel: Pripad ako ja. Zacal si robit poznamky a povedal mi ze sa bude o mne rozpravat s kolegami z celeho sveta na bliziacej sa konferencii v Singapure.
Myslim, ze kazdy z nas niekde vnutri ma tuzbu byt vynimocny. Byt lekarskou abnormalitou (o ktorej vam europsky odbornik povie ze mozno taku videl jednu za cely svoj zivot) dava cloveku pocit vynimocnosti. Je to ale aj pocit vynimocnosti ktory je cloveku na nic. A tiez je v tom silna primes zufalstva. Nie si vynimocny, si abnormalny a to nie je nutne to iste. Navyse mat vzacnu chorobu samo o sebe znamena ze existuje limitovany pocet pripadov (moju chorobu ma cca 10.000 ludi v sestedsiat milionovom narode). A ked sa ta uz aj tak vzacna choroba nesprava ako sa ma, statisticky ste na tom dost zle. V tom pripade zaujat nie je nic moc. V tom pripade ste v kategorii “nie sme si isti co mas a este menej nam je jasne co s tebou”. Taka vynimocnost vam nepomoze.
Velke zviera mi hned navrhol hospitalizaciu. Neviem ako je to na Slovensku, ale mozem vas ubezpecit, ze hospitalizacia aby vam urobili kompletny check up je nieco co sa len tak neponuka. Jednak je to draha zalezitost (kapitalistycky svet) a jednak sa to zvycajne nerobi iba preto aby sa tym uspokojila primarova zvedavost. Na moj protest ze nechem ist spat do nemocnice zacal vyjednavat (co ma len utvrdilo v tom ako velmi chcel vediat viac o tom co a preco u mna nefunguje). Povedal, ze vsetko zariadi tak aby som nestravila v nemocni viac ako tri dni a nasledne mi jeho sekretarka volala ze velmi promprne nasli pre mna volne miesto (tiez velmi atypicky a protekcny postup).

Po jeho nasvtve som stravila bezostny tyzden. Skutocne som nevdela co mam robit. Doplnim vam par dalsich informacii ktore som v dannu dobu mala k dispozicii.
Ak by som suhlasila s liectbou, znamelo by to ze by som odisla od mojej Dobruckej doktorky (co mi prislo ako zrada nasho prijemneho a skoro osobneho vztahu) a presla k lekavy ktoreho oci sa mi nepacili (A ano zeny beru v uvahu aj taketo nelogicke argumentami.). Jeho pristup bol velmi chladny a kalkulovany (co, ako som sa neskor naucila je obcas aj znakom profesioality a naopak prijemny a osobny vztah vam este nezaruci dobru liecbu).
Ked nad tym spatne rozmyslam, vsetko co povedal a kroky ktore chcelo Velke zviera ucinit boli spravne. Akurat ze ja som na ne este nebola pripravena. V tomto bode som este stale (podporovana mojou Dobruckou doktorkou) verila, ze sa z toho vyhrabem aj viac menej sama a ze to prejde ak pockam. 
Mimochdom moja Dobrucka doktorka bola este stale velmi pokojna (sice sme sa vidali menej ale casto sme si mailovaly. Ja jej o tom ako sa uz pomaly prestavam hybat a ona o tom, ze to bude dobre a nech si kupim nejake vitaminy).
Dalsia dolezia informacia prisla od doverihodneho zdroja, ktoremu na mne zalezi. Nebudem sem pisat kto mi to povedal, ale napisem len, ze toto mesto a jeho okolie nie je velke a ked lietate tak vysoko ako Velke zviera, tak o vas vsetci vedia. Takze doplnujuca informacie je, ze oddelenie tohto doktora je aj oddelenim vyskumnym, kde sa experimentuje s roznymi liekmi (co nie je prekvapiva informacia. Logicky ked chcete publikovat knihy a prednasate na medzinarodnych konferenciach asi tam nepojdete s tym, ze liecite vsetkych acylpirinom. S niecim novym a pokrokovym sa podelit musite). To je ta nevyhoda “velkych zvierat”, potrebuju nejake vysledky aby mohli rast. A taktiez zaujimave, nie rutinne pripady (ako som ja) aby sa mali cim chvalit ked uz na tie konferencie zajdu. A ked som sa potom dozvedela o dvoch pacientoch ktorych na jeho oddeleni dokalicili (jedna oslepla a jedna skoncila paralizovana) priznavam sa, dostala som strach.
Musim sem napisat nieco dolezite. Osobne si myslim, ze kamkolvek clovek ide, a akukolvek liectbu zacne, vzdy nesie so sebou riziko. Telo moze zle zareagovat aj na obycajny paralen. Jedna z pacientok oslepla po liecbe liekom ktory som aj ja dlhe mesiace brala (prave ten co mi v nemocnici odpalil zaludok). Ked ho beriete, ste vopred upozorneny na to, ze musite kazdych 6 mesiacov na kontrolu k ocnemu prave vdaka blbemu vedlajsiemu efektu ktory ma: slepota. 
Poznam taktiez pribehy rodinnych prislusnikov roznych ludi, ktorym tento doktor pomohol. Taktiez som sa osobne rozpravala s clovekom ktoreho telo zareagovalo na nejaku neznamu chemikaliu tak, ze ostal paralizovany na celu pravu stranu. Posielali ho do nemocnic po celej krajine a nakoniec to bol prave tento doktork ktory ho dal dokopy. A vobec ho nejako zvlast nemasakroval liekmi. (Inak toho cloveka som vobec nepoznala iba som dostala od znameho znamej na neho telefon a nech to znie akokolvek absurdbe dohodla som sa ze mu zavolam a on bol natolko laskavy ze mi do telefonu porozpraval svoju zdravotnu pereput).
Napriek tomu som sa vtedy rozhodla odmietnut Velke zviera a jeho liectbu. Koniec koncov, ked moja doktorka ostavala pokojna, preco by som sa ja mala znepokojovat znepokojenim Velkeho zvierata? A ak mam byt uplne uprimna, myslim, ze mi taktiez chybaja odvaha a este mi neblo dostatocne zle na to aby som sa rozlucila s mojou Dobrucku doktorou.
V danej situacii som sa (dnes verim ze nespravne) rozhodla verit pristupu mojej doktorky a drzat sa jej (asi to bolo aj menej bolestive a pohodlnejsie riesenie). Ona predsa ostavala pokojna a trvala na tom, ze to prejde v podstate same (comu som chcela verit aj ja). Dostala som antidepresiva, pre pripad, ze by ma moj stav znepokojoval alebo som nebola dostatocne trpezliva (oficialne som ich ale dostala na potlacenie bolesti nie na depresiu. Nezabrali. Ani na jedno ani na druhe.).

Ak sa spatne divam na moje rozhodnutie, a ak vezmem v uvahu informacie co som mala v danom okamihu k dispozicii, chapem preco som a rozhodla prave tak ako som sa rozhodla. Dnes by som davala roznym argumentom inu vahu a dolezitost.
Myslim, ze prave toto su tie okamihy ked clovek dozrieva. Ked stoji na rozcesti a musi sa rozhodnut, ide mu o holu kozu a nevie ktora cesta mu ju zachrani a ktora naopak zhorsi vsetko. A nikto vam nepovie kam sa vydat a nic vam nezaruci.
Ja som ale este nebola zrela k tomu aby som urobla nepohodlne rozhodnutie. V danom obdobi mi navyse bolo “blbe” opustit moju Dobrucku doktorku. Nevedela som co by som jej mala povedat a ako ospravedlnit to ze ju opustam.

Ak mam povedat pravdu, asistentka Velkeho zvierata mi telefonovala este aj o 4 mesaiace neskor po tom co som odmietla jeho liectbu. V podstate chcela vediet ci som si to nerozmyslela.
V tom okamihu som sa prave nachadzala v nemocnici v mojom meste, opat na oddeleni mojej Dobruckej doktorky. A priznavam sa, argumentovala som uz o poznanie inak. Napriek tomu som odmietla. Tentokrat ale z inych dovodov.
Uz omnoho viac pragmatickych.
Odmietla som, lebo som zistila Velke zviera vacsinu casu cestuje po svetovych konferenciach a malokedy je vo svojej nemocnici. Lahko sa potom moze stat, ze ak budem potrebovat lekara, bude sa mi venovat niekto iny z jeho oddelenia kto moj pripad mozno ani nepozna.
Ale ani to nie je ten najpadnejsi argument. Holym faktom je, ze je jedno za kym sa vydate, schvalene a odskusane terapie su vsade tie iste (Su uplne rovnake tak na Slovensku ako aj v Taliansku). Golden bullet nema nikto. Osobne si myslim, ze Velky odbornik ma diagnosticky naskok pred ostatnymini lekarmi jednoducho preto, lebo toho videl viac a moze konzultovat s odborikmi ku ktorym sa bezny lekar nedostane. Ale terapie napriek tomu (ak neratam alternativne a nove liecby s neznamimi ucinami pri dlhodobej liebe) ostavuju tie iste.
Velke zviera mi vtedy povedalo, ze ked vidi vysledky krvy ako su moje, zaplne sa mu v hlave ziarovka a pyta sa preco su take divne ako su. A prve co urobi je riadna kontola. Ako mi vtedy povedal, treba zisit ci je moja choroba iba malym a nevinnym vlcikom co ceri zubky alebo velkym vlkom co sa v plnej sile zakrada lesom (mimochodom moja choroba sa vola lupus a vlk v taliancine sa povie lupo, preto to prirovnanie).
Dodnes nechapem preco moja Dobrucka lekarka nemala ani tien pochyb ci ide o nieco vazne a neurobila nejaku kontorlu. Na druhej starne ja sama som mala moznost preobsadit ju a toto tazke rozhodnutie som vtedy neurobila. 
A tak mi neostavalo ine ako trpezlivo cakala a stavat sa svedkom toho ako pomaly stracam schopnost zit kazdodenny zivot.
Zaciatkom augusta som uz ani ja ani moj Rodinny doktor (ktory nadalej vsemozne skusal postavit ma nohy) uz nevedel co so mnou. Vysledky krvy nesedeli s mojim stavom a naopak moj stav nezodpovedal vysledkom vysetreni na ktore ma moj doktor posielal (co obcas bolo na “Uf, vdaka Bohu!” a obcas na “O moj Boze preco?”)
A najhorsie bolo ze nic nereagovalo ako malo. Megadavky zeleza ktore som dostavala sa len hormadili v mojom tele. No napriek tomu ze ich zasoby boli poriadne nad normou, ostavali blokovane, nevyuzite a moja chudokrvnost len gradovala. Bolave rany v hrdle na ktore dlhe mesiace nezaberalo ziadne antibiotikum ani liectba na plesne nakoniec na krconom oddeleni uzavreli ako alergiu (co potom o nieco neskor na alergologii vysmiali ako absurdny zaver). Vysoka teplota nad 39°C sa mi tiez vracala na dennom poriadku bez zjavnej priciny. Vlastne sa da vsetko strucne zhrnut s tym, ze na ziadne z mojich problemov nic nezaberalo.  

Zaciatkom augusta som zufalo volala na mobil mojej Dobruckej doktorke (ano dala mi svoj sukromny telefon). Povedala nech sa zastavim na jej oddeleni, ze sa na mna pozrie. Svoje vysetrenie uzavrela s tym, ze trpim depresiou a znacnou redukciou svalstva (ktora podla nej bola sposobena tym, ze ako clovek v depresii sa malo hybem. Zbytocne som jej hovorila ze napriek strasnym bolestiam kazde rano vstavam z postele. V lepsie dni vencim psa a chodim s detmi do parku, v horsie lezim na pohovke a dufam ze ma moji mali nebudu volat lebo ani len netusim ako vstat). Moja dobrucka doktorka konecne objednala nejake krvne vysterenia, postazovala sa na novu generaciu medikov a poslala ma domov. Vraj mam cakat, vsetko prejde.
Par dni na to prisiel na navstevu moj otec. Jednu z prvych veci co mi povedal bolo “Nehnevaj sa, ale z teba je uplna troska. Prosim ta, rob so sebou nieco!”
V tom obdobi dorazili aj moje vysledky krvy. Preposlala som ich mojej Dobruckej doktorke, ktora medzicasom (ako spravna talianka v auguste) dovolenkovala. Napriek tomu sa mi venovala, co som ocenila (predsa len odpovedat na telefonaty pacientov a studovat ich maily ked je clovek na dovolenke je vzacny, ludsky pristup. A v tom ona je skutocne silna.). Konecne hodnoty zacali byt dostatocne zle (moje oblicky prestavali pracovat ako mali) a tak povedala, aby som isla na pohotovost a nechala sa hospitalizovat na jej oddeleni. Ale nech pockam jeden den, lebo na dnes uz nemali “volne postele”. 

Tak som sa opat ocitla na jej oddeleni. Ako sa neskor ukazalo, mala som stastie. A to hned dvakrat. Moja Dobrucka doktorka bola na dovolenke a tak tam nebolo nikoho kto by ma ochranil od rutinnych vysetreni a ozarovani ktore mi nariadili (a ze ich bolo…skontrolvali vsetky organy hned niekolko krat na roznych zariadeniach najroznejsich radiacii). Co sa ukazalo ako moja zachrana lebo “omylom” pri magnetickej rezonanci brucha vyslo na povrch ze moje chrbtove svaly neodpovedaju ako by mali. Prakticky mrtvo mlcali (co logicky nie je dobre a nasledne vysetrenia len potvrdili ze su zredukovane na hranicu poskodenia).
Druhe stastie bolo, ze mal sluzbu Doktor XY  ktoreho som sice dovtedy nepoznala a nikdy som o nom nepocula, ale nasledne sa pre mna stal fundamentalnou postavou. A napriek tomu ho budem volat XY, doktor – milion (obycajny doktor v nemocnici, taky akych su miliony inych).
Ak dovolite strucne vam ho predstavim. Na zaciatku som komolila jeho meno a volala ho v taliancine “gombolec” (taka ta vlnena gula na ciapke) kedze jeho meno znie velmi podobne (dodnes mu ho komolim). Moj Rodinny lekar (ktory inak pozna asi kazdeho lekara v nemocni a nasledne vam k nemu rad dolozi aj bulvar) o nom povedal, ze je jediny z celeho oddelenia ktory “ma hlavu” a za nieco stoji. A potom dolozil aj ten stavnaty gossip ktory si ale diskretne necham pre seba.
Pocas jednej rannej vizity (ranna vizita na fakultnom oddeleni znamena, ze chvilku pred tym ako idu “velky” lekari vam “mali” medici zmeraju tlak a spytaju sa ci ste este zivi a co mate nove. Ti nasledne pocas vizity informuju velkych lekarov o tom, co zistili. Trva to asi tak 10 sekund a vizita je vybavena. V priemere vam doktor nevenuje vela pozornosti, zvycajne len zabori nos do papierov s vasimi vysledkami a objedna dalsie vysetrenia. Este nemej osobne je ked ide primar. Toho som sice pocas troch tyzdnou na oddeleni videla len raz, ale stalo to za to. Primar vosiel do nasej izby a za nim so stiahnutym chvostom poslusne napochodovala lekarka z oddelenia a hrstka medikov v zacviku. Jeden z medikov odprezentuje vas pripad, primar sa spyta nejaku rutinnu otazku na ktoru sa nervozny a spoteny medik snazi odpovedat. Cele sa to podoba na universitnu skusku a dodnes neviem co sa stane ked medik nevie odpoved. Vyleti z oddelenia?)  Este ma napada ze doktor vam venuje pozornost aj ked cosi na vas prezentuje medikom. Neviem co je horsie. Byt zredukovana na vysledok testov na papieri alebo byt ukazkovym pripadom na ktorom sa ucia mlade ucha.
Poznamka pod ciarov je, ze mlade ucha su povacsine o dva roky mladsie ako ja a taky mlady medik by si mal davat pozor na to co zverejni na svojom profile vo facebooku ak chce byt brani vazne. A mozno nechce a aj to je dobre. Lebo s kym inym ak nie so simpatickym mladym nemeckym doktorom potom moze taky pacient ako ja, pocas dlhej hospitalizacie zartovat? (Inak povodne som miesto zartovat napisala laskovat, ale nemam ako dat makcen na S a bez neho to dava celemu slovu a vete uplne iny vyznam :-D).
Ale spat k Doktorovy XY. Pocas jednej rannej vizity robil nieco co som dovtedy a ani potom nevidela nikoho ineho urobit. Zobral si stolicku, prisunul ju k mojej postely, sadol si vedla mna, podoprel si hlavu rukami a zacal sa o mna zujimat. Z prekvapeneho vyzoru mladych uch som hned pochopila ze to nebude standartne spravanie. A ako to nasledne okomentoval moj Rodinny doktor, moj pripad zjavne “steglil jeho zvedavost”.
Ja som ich tam asi drazdila viacerych, kedze aj ina doktorka sa mi potom priznala ze po veceroch doma premysla o mojom pripade.
Doktor XY ma potom neskor este aj zastavil na chodbach oddelenia aby sa ma spytal ako to ide. To sa ale priznavam ze kedze bol obleceny v civilnom obleceni som ho nesponala a tak som len slusne odpovedala, ze dobre (a pomyslela si pre seba co sa staras, ved kto ta pozna) a odkrivkala som radsej spat na moju izbu.
Treba dodat ze Doktor XY je intelektualom, ktory zije vo vedlajsom meste, ma rad Tolkiena a vo volno case rad hra sach (a to tiez viem z facebooku. Je az neskutocne ake casto uplne irelevantno-relevantne informacie clovek posklada ak poctivo hlada v modro bielych strankach).
Tiez doplnim, ze prave tento doktor mi naordinoval liectbu (velmi neprijemne vysoke davky kortizonu do zily). Ktore ale nezaberali a ako mi nervozne pri jednej rannej vizite povedala ina doktora z oddelania, ak sa nezacnem do nedele zlepsovat (akoby zlepsenie zaviselo od mojej vole) prejdu na nieco silnejsie (a to som uz vtedy vedela, ze silnejsie lieky su alebo imunosopresivne lieky alebo lieky ktore sa pouzivaju na liectbu rakoviny a v podstate ide o lahsie formu chemoterapie. Nic priejemne.). Neskor sa rozhodli dat mi este sancu a “iba” prepli na iny kortizon (ako som sa od sestricky dozvedela prave Doktor XY tak rozhodol…oh ano, nemocnicny gossip je skvela vec a so sestrickami sa vzdy opati byt za dobre. Clovek sa potom vela dozvie, obcas aj viac ako by chcel vediet). Novy kortizon nebol ine ako starsi druh kortizonu s vascim mnozstvom vedlajsich ucinkov. A paradoxne na ten som zacala nad ich ocakavania velmi rychlo a dobre reagovat.
Niekde v tomto bode sa uz vratila z dovolenky aj moja Dobrucka doktorka ktora ma ubezpecila ze urobi vsetko pre to aby som sa mohla co najskor vratit k rodine. (V tomto bode to uz ale nebola moja priorita. Ja som chcela vyzdraviet a nie ist domov). Ale ked sa v tom obdobi z dovolenky vratil aj  neodbitny“sestricko” a mne sa zacalo akosi intenzivnejsie cniet po domove.

O mesiac neskor som sa vratila do nemocnice na ambulantnu kontorlu k mojej Dobruckej doktorke. Este stale mi nebolo uplne jasne aky druh pohromy ma to cele tie mesiace valcoval a mala som zoznam otazok ktore som chcela polozit mojej doktorke. Lenze ona prave v ten den mala toho akosi vela a velmi sa mi nevenovala. Akurat letmo preletela mojimi vysledkami krvy a podrazdene sa ma spytala preco mam zas zvysene zapalove markery (lebo ja to mam vediet?). Nakoniec ju ale danny udaj nijako zvlast neznepokojil (a ja som vdaka jej nezaujmu o tyzden neskor opat skoncila na pohotovosti). Spominam sa este ze som sa jej spytala ci mi prestanu vypadavat vlasy a ci mi opat narastu (v tom case ich stratu bolo viac ako vidiet) a ona mi povedala ze urcite ano nech sa neznepokojujem. Lenze ja som sa viac ako znepokojovala. Najviac jej prehnane pokojnym pristupom. Ked som sa spytala aku “terapiu” ma pre mna, povedala mi ze budeme znizovat kortizon az ho uplne vysadime. Hotovo! A potom budeme cakat a dufat, ci bude vsetko v poriadku.
Uplne zhrozena som sa obratila na mojho Rodinneho lekara s tym, ze vlastne sa mi v nemocnici nik nevenuje co ma desi, kedze bez “dozoru” sa realne mozem opat vratit do stavu v akom som bola.

Nebudem to natahovat. Ucinila som tazke rozhodnutie (asi najtazsie v poslednej dobe) a nakoniec som zmenila Dobrucku doktorku. Tu ktoru mam tak rada a ktora ma chcela usetrit od drastickej liectby. Suhlasim s nou, ze netreba masaktovat pacientov silnymi liekmi. A suhlasim s nou ze telo sa casto vie zotavit aj samo. Na druhej strane som okusila aj to aku silu ma rozbehnuta autoimunitna choroba a ako graduje ked ju nik nezastavi. A aj ked silne chemicke lieky nie su boh vie co, ani potencialne smrtelna choroba nie je velka vyhra (ako mi povedali, bez liecby by mi ostalo maximalne 5 rokov velmi nekvalitneho zivota).

Ako je asi jasne presla som k danemu Doktorovy XY (inak by cela ta omacka venovana jeho osobe vyssie bola slusnou stratou vasho casu. Takto to ma naopak svoju pointu).
Prejst k nemu bolo velmi nepohodlne a aj bolestive rozhodnutie (dodnes ma skrie a trapi ako to asi zobrala moja Dobrucka doktorka a ci to uz vobec vie. Casto zvazujem co jej poviem ak ju stretnem v buducnosti, kedze je vysoko pravdepodobne ze skor ci neskor skoncim opat na jej odeleni.).
Tiez treba dodat, ze Doktor XY nie je len kolegom mojej Dobruckej doktorky z oddelenia (to sa predsa nerobi takto striedat lekarov vramci oddelenia!). Moj novy doktor bol navyse chranencom Legendarneho lekara, otca mojej Dobruckej doktorky a spolu napisali niekolko publikacii (co ma nuti polozit si otazku nakolko si je blizky s mojou Dobruckou doktorkou. Verim ze dost).
Navyse moje rozhodnutie ma aj svoju cenu. K mojmu doktorovy XY sa dostanete iba sukromne a jedna navsteva vyjde len o 50 euro menej ako navsteva Velkeho zvierata z vedlajsie mesta (a aktualne navstev pocas roka potrebujem niekolko). A to moj Doktor XY nie je ani len primarom aj ked si pyta ako keby nim bol (aj ked dovod a to ma: vsetci pacienti chcu ist k nemu). Nema ani len vela akadenickych titulov a vacsinou ho najdete na oddeleni v nemocnici (co je ale aj znamka toho ze je este stale v konakte so skutocnymi pripadmi a len nepublikue “zbytocne” akadenicke clanky). Na fakulte mediciny vyucuje iba nejaky “podradny” kurz pre sestricky (pre porovanie: Dobrucka Doktorka uci medikov a Velke zviera ma svoju vlastnu katedru na medicine).
Moj novy Doktor XY je vsetko len nie ako moja Dobrucka doktorka. Vlastne je velmi brutalny, otvorene vam povie ako na tom ste a co vam hrozi. Velmi malo ho zaujimaju moje pocity a silne pochybujem ze niekedy bude chciet aby som mu ukazala fotky deti v telefone.
Vlastne si na mna pamatal (aj napriek tomu ze od mojej hospitalizacia uz ubehlo par mesiacov) a pamatal si ze mam male deti. Na rozdiel od Dobruckej doktorky ale tento fakt neuzavrel otazkou ako rastu. Iba mi nariadil aby som si zadovazila masku na tvar pre pripad ze maly bacilonosici (ano tak ich pocastoval) nieco donesu zo skolky. 
Pri nasej prvej navsteve sa ma tiez kruto spytal kolko kil som nabrala odkedy som na kortizone a ako sa stravujem. Tak som mu spokojne odpovedala, ze som si nasla “dietu” ako sa stravovat pri terapii s kortizonom. Dodnes mi znie v usiach jeho odpoved. Premeral si ma od hlavy k patam a sucho mi oznami” Eva, tvoja dieta nefunguje. Musis schudnut 5% vahy.” Ziadne blaboly o zadrziavani vody, endokrimnom systeme a podobne. Sucho a strucne. Matematicky.
Ked som sa ho spytala ci mi dorastu vlasy, vobec ma o nicom neuistoval. Len mi doslova povedal “Mas dobru pravdepodobnost ze dorastu (pravedpodobnost, nie istotu!) Ale urcite ti nedorastu kym si na kortizone.” Tu mas! Takto na tom si a toto su moznosti. Aj taky je moj novy Doktor XY. 
Co sa tyka liectby a humanneho pristupu moj novy doktor “non va leggero” (nejde zlahka). Spara (striela). A neriskuje ze choroba vyhra (radse riskuje vedlajsie ucinky terapie). Aj v mojom pripade tomu nebolo inak. Jednoducho mi zhrnul co som uz davno vedela. Na kortizone sa neda byt dlho (lebo aj ten cloveka nakoniec prizabije). Autoimunitne chorby su neliecitelne, nepredvidatelne a co sa s nimi da robit je snazit sa drzat ich v remisii. Lieky ktore dokazu vo vacsine vaznych pripadov (ako oznacil ten moj) udrzat autoimunitne choroby v remisi existuju sa nazivaju imunosupresori (popri inych teda). K tymto liekom poviem len, ze imunosupresívne lieky vam prakticky vypnu imunitny system, ktory by inak vo volnej chvili nicil zdrave organy. Potialto je to velmi logicke riesenie.
Imunosupresiva su ale toxicke a rizikove (ako otvorene priznal aj sam Doktor XY). Ak odratam mozne vedlajsie ucinky (ano popri inych aj rakovina je medzi vedlajsimi ucinakmi) clovek nema plne funkcny imunitny system a cast ludi na dannych liekoch umiera na banalne infekcie a plesne. Lebo ked sa dostane bakteria, virus ci plesen do tela, najde vypradznene bojove pole (imunitny system v podstate vypnuty) a nikto ju potom nezastavi.

Moj osobny pocit z mojho Doktora XY je (ano nepoucila som sa a stale to sem miesam) ze ma podrzi. To je taky banalne dolezity pocit ktory mi u mojej Dobruckej doktorky chybal. Mam z jeho pristupu pocit (pocit je strasne nedoverihodna vec, ja viem) ale ja jeden taky mam: A to ten, ze urobi vsetko (vratane silnej toxickej liecby) pre to aby udrzal moju chorobu na uzde a ani omylom nebude cakat ako sa veci same vyvinu. Ci je to spravny pristup nemoze povedat nikto. 
Tak isto ako neviem ci som sa rozhodla spravne. Verim ze v tomto bode na to neexistuje odpoved (vsetko su len dohady, statistika a zbozne zelania). Myslim, ze vsetko to ukaze len cas.