Preco ho milujem?

Dnes rano som sa zobudila o piatej rano, s tym ze mam kopu veci co musim urobit skor ako sa vyberiem do prace. Zajtra sa nam byt zaplni ludmi. Moja mama, otec, mamina priatelka, moja priatelka a jej dcera. A den na to moja svagrina, svagor a ich dve deti. Vsetci natlaceny do dvoch bytov.

Ked som okolo siedmej rano dozehlila, presiakol mnou akysi smutok. Mam take tazke obdobie a kazdy den sa stane nieco, co ma rozosmuti. Naposledy mi odkvytla moja milovana orchidea. Iba tak, opadali jej vsetky kvety co medzicasom vyhnala. O tom, ze sa v mojom okoli zakradaju choroby, pohreby a isti ludia sa v dosledku toho stali ludskymi hyenami, nebudem ani hovorit. No aj ked travim vela casu na cintorine a tym ze pocuvam ludi v mojom okoli nariekat, stale sa snazim mat hlavu hore a ukazovak „pointed“ na to, co sa z toho blata da vytazit. To je tak tazke zivotne obdobie, ze tam niekde musi byt nejaky diamant toho co sa z toho mam naucit. Kedysi som si hovorila, ze pocas tazkosti clovek rastie. Ja v tomto obdobi nerastie, ja expandujem.

Moja polovicka naopak podlahla okolnostiam a cely sa odizoloval od sveta, aby si mohol hoviet v svojom smutku nad rodinnou tragediou a zradou blizkej osoby k tomu. Tak som v poslednych dnoch akasi sama a okrem prekonavanie vlastnych strat a organizovania kopca povinnosti, sa snazim najst sposob ako :

a) donutit moju polovicku aj oddychovat a nie sa len ponorit do miliardy smutnych povinnosti, ktorymi sa obklopil a ktore ho nicia

b) pomoct mu vidiet aj to pozitivne a nie sa len utapat v tom ako sa vsetrko ruca.

c) urobit vsetko co dokazem pre jeden jeho usmev, ktory akosi zabudol vykuzlit

No prave dnes rano to na mna akosi dolahlo. S vychodom slnka, na mna cely ten smutok dopadol. To, ako je toho vela. To, ako sa citim byt na to sama. To, ako stale cosi nove pribuda...

Prave tieto moje myslienyk pretrhol ranny budik. A do toho rozlepene oci mojej polovicky. Ani ich poriadne neotvoril, a zrazu mu tvarou prebleskol obrovsky usmev, prvy po par tyzdnoch. Spontanne ma jeho ruky objali, az som sa ponorila do jeho vrucneho objatia.

„Ty si take moje slniecko. Ja mam teraz tolko mrakov pred ocami, ze nevladzem zvdyhnut hlavu a pozriet sa na to ako svieti. Ale to je chyba. Mal by som viac ocenit moje slniecko. Aby nebolo same. Viem ze toho vela robis a ja to teraz neviem ocenit. Stale nie som sam sebou a potrebujem cas. Ale i tak viem ze si uzasna. Si pre mna jedina na svete“

No a vtedy mi to doslo, preco ho tak zboznujem. Lebo niekde v nasom vnutri je akesi spojenie. Intuitivne, ci dusevne. Ked jeden nevladze, ten druhy to citi a pride ho podrzat. Bez slov, prosieb ci vyhrazok. Proste to vycit. Z lasky.

Salvatore

Dal si mi dar, aky nedostane kazdy clovek. Dal si mi dar poznania vynimocneho cloveka. Osobnosti

Medzi nami bolo cenne priatelstvo, akych dnes uz vela nie je. Tak rada som s tebou travila cas. A uz vtedy som vedela, ze to co mame je cenne. A dnes je cas rozlucit sa.

Vzdy si mal pre mna usmev a aj ja pre teba. A vzdy sme mali na seba cas. Ci uz ist zbierat figy (oh spominam si, ako si zavesil palicu na konar a uz si bol v korune stromu). Ci ako sme chodili na ovocie do mesta. Ci len tak, na prechadzky do parku, divat sa na more.

Bol si mi viac nez len rodinou. Bol si mi priatelom, blizkou osobou. Vzdy si ma s radostou vital doma. Nie takou falosnou. Vzdy ti naskocil usmev ked si ma videl. A hned si chce vediet ako to ide. Kazdy den. To je cenny dar, ktory si mi daval.

Spominam si aj na nase prve stretnutie. Bola som nervozna. Giorgio ma prvy krat isiel predstavit svojim rodicom. „Boze, co im poviem?“ No a prveho sme stratli teba – Giorgiovho otca, dole v garazi. Uz vtedy si sa na mna usmial tym svojim cistym usmevom. Vzal si ma za ruku a tahal hore - ukazat ma mame.

A potom neskor, ked sme sa stali rodinou? Uz si nebol iba Giorgiov otec, bol si mi svokrom. A omnoho viac. Bol si to ty, kto ma ucil taliancinu. Kto mi ukazoval vsetky druhy cestovin a opakoval mi, ze nie je pasta ako pasta. A bol si to ty, kto sa od srdca smial na mojich brebtoch. Ako to s tym Cavalom animalom.

Pred par dnami ta zachranari vynasali z postele a nakladali do sanitky. Ako som mohla vtedy tusit, ze len o par hodin na to ta uz nebude? Ziadne prechadky, ziadne vtipy, ziadne usmevy.

Kostol bol v ten den plny. Plny az nebolo miesto na statie. Dospeli muzi aj zeny plakali. Plakali ako male deti. Umrela „personagio publico“, cela nasa stvrt sa ponorila do smutku. Carrabinieri vyslali kompletnu delegaciu. Videl si ich aspon? Bol by si na nich hrdy. Boli tam aj niekolky generali. Vsteci sme plakali. Plakali pre teba a za tebou. Knaz iba povzdychol a povedal, ze si mu bol priatelom a ze tu budes chybat. A ja som sa iba divala na rakvu a pytala som sa ci si to predsa len nechces rozmysliet a vratit sa...

Ja viem, ze kazdy z nas ma svoj vymedzeny cas a ked je cas ist, je cas ist. Slubila som si, ze kedze je zem lahsie o jednu dobru dusu, co sa snazila kazdemu pomahat, teraz je cas snazit sa o nieco viac pomahzat. Aby bol zachovany „balanc“.

Salvatore, dal si mi cenny dar. Vlastne niekolko. Tvoje priatelstvo mi bolo darom najcennejsim. No divat sa na to, ako clovek umiera a na konci zivota nema skoro nic co by lutoval, ako moze vydychnut spokojny, to, to bol tvoj posledy dar mne. A ja si ho na veky chcem pamatat. Dakujem Salvarote. Dakujem ze si bol

Moji muzi - vzmuzte sa!!!

Prosim, prosim

Zacalo to nevinne a v povzdiali. Nemohla som tusit, ze to prenikne az do vlastnych radov.

• Pred dvoma tyzdnami letma sprava, ze otec mojej priatelky ma nador na plucach.
• Par dni na to otec inej mojej priatelky nahle skonal v spanku.
• Nepreslo ani par dni a mojmu svokrovi necakane operovali oko.
• O par dni na to mojho manzela postihla neznama choroba, ktoru sprevadzali horucky vo vyskach 40°C.
• Na to aj manzela mojej svagrine postihla necakana choroba a zalahol
  
• Jej mladsi syn, este v ten den stihol vdychnut koralku (ktoru neslo vybrat) a zacal sa dusit.

Tym vypocet "mojich muzov" konci (este zavolam mojho otca, ci je OK). No ked uz sa zdal byt zoznam muzov nasej rodiny vycerpany, prislo druhe kolo.

Dnes v noci o tretej hodine rano mi zazvonil mobil, aby mi moja svokra oznamilam ze tie dve sanitky co mi blikaju pod oknom, patria k nasej rodine. Aj ked som zvysok noci stravila na pohotovisti, stale neviem nic viac, nez to ze to nebol infarkt. Svokor nateraz ostava v nemocnici na ARE.

Tak by som sa chcela verejne ospravedlnit tomu, komu moji muzi stali za "prekliatie", ak niekto taky je. Ja uz budem dobra, ak som nahodou nebola a ak je to moja vina.

Ak by to bolo mozne, uprednostnila by som, keby tieto mini-tragedie bolo mozne rozlozit do vacsich casovych usekov (napriklad kazdu ob-generaciu), lebo tieto dva tyzdne pre mna boli viac ako perne.

PS: posielam velky kusisko lasky vsetkym "mojim muzom" - ako ochranu. A zaroven ich prosim, aby sa uz vzmuzili - aby nas, svoje zeny nasho rodu, mohli nosit na rukach a rozmaznavat, za co mi ich budeme neskonalo obdivovat. :-)

Niekoho sme tam hore ....

Niekoho sme tam hore museli poriadne vytocit. My obyvatelia tohto mesta.

Lebo uz dlhe tyzdne to tu funguje tak, ze pocas tyzdna je tu dusno a neznesietlne horko, aby sme sa mohli varit v praci. Ale cez vikend sa pocasie zasadne meni v uprsene a chladne, aby sme nemohli ist k moru sa kupat.

oOo

Niekoho sme tam hore museli poriadne vytocit. My vodici v tomto meste plnom neprijemne uzkych, neprehladnych, jednoprudovych cesticiek.

Lebo uz par tyzdnou su tu prace na tej jedinej slusnej dvojprudovej ceste co spaja moj dom s mojou pracou. Uz sa koncia a z dvojprudovky bola za trest spravena jednoprudovka s kruhovym objazdom.

oOo

Niekoho sme tam hore museli podiadne vytocit. My zamestnanci tejto firmy.

Lebo uz dlhe tyzdne je pasovane za sefa iste indivuduum , co dokazuje, ze clovek moze byt povyseny len po mieru svojej neschopnosti. Moj novy sef svoju neschopnost naplno rozvinul v roli nadriadeneho, cim nesklamal moju intuitivnu nedoveru v neho.

L´italiano, L´Italia, Gli italiani....

Uz to budu dva roky co tu som. Dva roky, co som sa na dobro (aj nazlo) presunula k juznej casti nasho kontinentu.

Mam rada, toto cislo - dva, lebo v sebe skryva krasny alibizmus a velky potencial. Od tohto okamihu mozem otacat uhol pohladu a pritom nemusim siahat po klamstve (co ja vlastne aj tak nerobim). Ze ako? Mam dva varianty odpoede na otazku ako dlho tu zijem. A obe su pravdive.

Takze:
-Ako dlho zijes v Taliansku?
-Par rokov
A nastastie sa to da s rovnakym vyznamom povedat v kazdom jazyku. Englsih Few a Italino Paio ma ten isty vyznam, ako slovensky Pár. Par su predsa vzdy dva. Viac-menej. Takze uz nebudem za novo-priselca. Uz ziadne, ved pockaj ty pobezis domov...nie, nie, uz som tu predsa par rokov, to je ako keby som tu bola... Dlho.

Ono to samozrejme zavisi aj od situacie. Ked sa to ma napriklad tykat mojej taliancini, tak to upravim.
-Ako dlho zijes v Taliansku?
-Rok aj nieco
S tym, ze to nieco je takych 11 mesiacov. Ale to len v sebaobrane. Lebo aj ked mi vela talianov vravia, ze moja taliancina je prekvapivo vyborna, ja mam este v zivej pamati, ako som sem prisla a nevedela si vypytat ani len mineralku (leda v automate).
A potom som nazbierala nejaky zaklad jazyka, a raz som sa vybrala do pizzerie. Dodnes si spominam, ako som tomu ubohemu pizzaiolovi povedala, ze tu pizzu (com som prave zaplatila) moze zahodit do kosa, miesto aby som povedala, ze ju chcem zabalit a zobrat si so sebou. Pre vyjasnenie Vyhodit prec = BUTARE VIA/ odniest prec = PORTARE VIA. Taliancina je jazyk zaludny az zakerny.

Dodnes si s oblubou platiem strom a hotel (L´albero/L´albergo) a Šál a topanku (La scarpa/ la sciarpa). Co z toho plynie? vety typu - "su ubytovani na strome pri mori" a "ta topanka co mam okolo krku je nova".

Aj ked nedavno som mojmu kolegovi uplne plynulo povedala, co si o nom myslim, a on sa urazil. To svedci o tom, ze ma pochopil a moja taliancina je "boju a prezitiaschopna" :-) Lebo ked uz v hneve zo seba dokazem sypat vety, to je pokrok. Navyse sa zo zasady vyhybam nadavkam, takze to boli cele vetne zlozenia, ktore mu davali jasne najavo co si o nom myslim a kam sa moze strcit. To nie je najhorsie.

No obcas nevediet vsetky slovicka je aj dost potupne. Ked som odviezla auto do servisu chcela som povedat mechanikovi, ze mi vrzgaju brzdy, tak som netusila ako sa to povie. Tak mi neostalo nic ine, len mu ten zvuk predviest.Tusite spravne, cela autodielna sa dodnes bavi na mojom napodobovani piskotu a vrzgotu brzd.

Na druhej strane, obcas je lepsie nevediet sa vyjarit. Pred casom ma zastavil na ulici policajt (v Taliansku mate zo zakona povinnost mat pri sebe pokladnicny blok z obchodu - uz neviem kolko metrov od obchodu. Samozrejme, ze som to nevedela a ja navyse autoamticky bloky zahadzujem). Kupila som pizzu (opat raz ta pizza) a niesla som ju domov. Esteze ta pani zlata, mi ten blok nedala do ruky, ale zastrcila do krabice, inak ma pokuta nemynie. Vyjdem z obchodu a vrhne sa na mna polis (v civile) ze financna policia a ze ci mam pokladnicny blok od pizze (nie, je som tu pizzu slohla a este mi ju aj zabalili. Ale oni to vraj kontroluju kvoli plateniu dani). Co myslite ze som mu asi povedala? Tiez som mala mlcat.
Zbadal ten blok, co trcal z krabice a vytiahol ho ku kontrole. A ja v dobrej nalade (vonala mi pod nosom pizza) "Ake stastie! Este dobre ze ho ta pani dala do krabice, lebo ja tie bloky vzdy vyhadzujem!" No jo, obcas je lepsie cusat.
To je ako povedat danovakom, ake stastie ze mam ten danovy doklad, lebo ja zvycajne ziadne danove doklady zahadzujem.

No jo, som tu prilis kratko na to, aby som vzdy vedela co povedat, kedy to povedat a kedy naopak nic nepovedat. Ale som tu tiez uz dost dlho na to, aby si vsetci Taliani davali dobry pozor na co povedia, kedy to povedia a naopak co nepovedia, lebo uz im rozumiem (ale obcas ich aj tak nechapem)

Uslachtila mierka

Nidky nie je chybou pátrať po tom, čo človek potrebuje. Nikdy.

Keď som bola malá, moja mama mi vždy vravela čo mam a nemám robiť. Čo je dobré a čo naopak „dievčatá ako ja“ nerobia. Robí mi to do dnes. Tie jemné, neprijemne narážky, či direktivne nariadenia o tom ako mam žiť svoj život. Čím mam zapĺňať môj život, moju skrinu a môj žalúdok. Snaží sa ma všemožne ohýbať do foriem, ktoré mi nesedia. Ktoré mi neprináležia. Ktoré necítim. Spolocnosť tomu hovori vychovavat. Sociologovia to nazyvaju socializaciou. Ja to volam zohavovanie povodnej osobnosti.

Ked som sa sem prestahovala, vysli sme si so svokrov na nakup do supermarketu. Ani neviem ako, ocitli sme sa v oddeleni kvetov. Tam som sa zamilovala do malickeho bonsaja v modrom kvetianci. Bol krasne tvarovany a aj ked nestal najmenej, moja svokra mi ho kupila. Bol krasny. No ano, nasa spolocnost poklada bonsaje za nadherne a uslachetne rastliny.

Ten moj bonsaj v modrom kvetinaci, uz ale uslachtily nie je. Vlastne nie je ani moj. Je svoj- rastie si slobodne, tak ako to citi. Tam mu trci konar, tam mu rasi kvet. Uz davno stratil tu umelo vykresanu formu. Uz davno nesplna normu na krasnu formu. Asi ho mozno nazvat ohavnym, ale pre mna je tym najfascinujucejsim stromom. Pretoze uz davno je iba sam sebou, slobodny.

Obcas ma zaraza nasa spolocnost, ktora ma jednu mieru na vsetko. Tak ako zohavujeme bonsaje a urcujeme im IBA jeden spravny tvar, tak zohavujeme aj samych seba v snahe natlacit sa do jednej formicky.

Mame jednu idealnu formicku na „krasnu“ postavu, vahu. Clovek by sa mal citit zle ked ju presahuje. Ziaden priestor pre individualitu. Pre hladanie kras v odlisnostiach. V inych tvaroch. Nas ideal krasy je ako ten bonsaj. Nasilu ustrihnut prirodzeny tvar tela, aby sa zmestil do nejakeho BMI. Aj za cenu komplexov, a trapenia. Pre „krasu“ treba trpiet. Skoda len, ze nikto este nedodal, ze vlastnu krasu si treba vediet aj vychutnat.

Mame jednu mierku pre uspech. Uspesni su ti, co dobre zarabaju a maju „dobre miesto“. Taka zena co ostane doma s detmi, aby ich vychovala, velmi uspesnou v ociach nasej doby uz nebude. Aj preto sa mnohe matky vracaju spat do prace uz po par mesiacoch (potreby dieta ostavaju odlozene bokom). Pre nasu spolocnost byt matkou nie je uslachtile poslanie. Nestoji za ocenenie (materialne i nematerialne).

Mame jednu mierku pre vztahy. Aky vekovy rozdiel je vhodny, ake postavenie by mali mat obaja partnery, kto by mal byt vyssi a kto nizsii...V opacnom pripade je nam jasne, ze danny vztah nenaplnil skutokovu podstatu lasky.

Mame normy a formy pre vsetko. Sme ako tie bonsaje...Skoda len, ze svet tak casto ostava ochudobneni o nas samotnych...

Keby hlupost nadnasala, alebo moja vitazka darwinovej ceny

Keby hlupost nadnasala, isti ludia by uz davno opustili nasu galaxiu a universum. Zial absencia mozgu nema vplyv na gravitaciu, a tak tupci nadalej ziju medzi nami.

Einstein raz povedal, ze su ludia, ktori dostali svoj velky mozog zbytocne. Miecha by im bohate stacila. Tej sliepke, ktorej venujem dnesny blog by nebolo od veci skotrolovat tu miechu, ci je aspon ta pritomna a aktivna.

Idem poporiadku. Ja mam vo vseobecnosti uctu k ludom. Ti co ma poznaju, vedia, ze som vo vacsine pripadov pokojne stvorenie. Ale povedzte mi prosim, ako ma zdravy ludsky jedinec reagovat, ked sa vyberie na benzinku natankovat, a pri vedlajsom stojanie zbada zmalovanu naaanu (cica, kriklavy fialovy ruz z teba sex bombu nespravi), ktora sa proste nezdrzi a musi hulit aj ked tankuje. A pre istotu ma cigaretu medzi prstami v paprci v ktorej tankuje, lebo druhou do seba musi liat kavu...

Mila pani, ked uz stoj co stoj musite odpravit svoje individuum z tohto sveta, robte to prosim tam, kde neohrazite zvysok populacie. Fajcenie zabija, ale zvycajne tych co si to zavinili a nie nevinnych ktorym dosiel benzin.

Keby hlupost nadnasala, isti ludia by uz davno opustili nasu galaxiu a universum. Niektory za sprievodu vybuchu cysterny s benzinom.

Nasa generacia

Obcas ma to napadne. Aky privlastok dostaneme? Niekde som citala, ze sme generaciou ludi, ktorych umenie uz nedokaze byt originalne. Ze zijeme v dobe, ked uz nie je mozne vymysliet nieco co tu uz nebolo. Nove smery, prudy.

Kto vie, snad to je z casti pravda. Moderne umenie je tak siroky pojem, ze sa tam zmesti aj perverznost pod zastitou tolerancie. Sokovat je sice fajn, ale originalitou to este vonat nemusi. (Ono totiz sokovat za akukolvek cenu tazko moze byt originalne, ak to predtym urobili uz desitaky a stovky umelcov).

Ironiou je tiez fakt, ze samotne Umenie uz pred rokmi odislo do dochodku a nahradil ho mladsi a agresivnejsi Biznis. Ten si aspon vie na seba zarobit a neumrie od hladu ako Van Gogh... Umenie sice obcas o sebe da vediet, ako to ludia v dochodku zvyknu z casu na cas robit, ked im je dlho lustit krizovky, ale firmu uz riadi pan Obchod.

Co uz. Kaslat na selebrity. Ked ale premyslam o ludoch. Beznych ludoch a tom ako ich budu nasi potomkovia definovat, nemozem si pomoct, prichadza mi na um jediny vhodny privlastok. UMELI. Ti co stratili pochopenie, spojenie s vlastnou prirodzenostou. Odprirodneni ludia. Myslim, ze v dejnach budeme zapisani ako ti co hrali. Ti co sa bali citit. Ti co sa nechali natlacit do formiciek.

Moja terapeutka mi nedavno povedala zaujimavu a pre mna sokojucu vec. Vraj ci viem, co zistila na zaciatku stavania sa samou sebou?

A teraz si ju dovolim citovat (snad mozem): „Zistila som, že vlastne hrám niečo, čím skutočne som ale neverím si. Takmer všetci ľudia, s ktorými som kedy pracovala, to zistili. Keď sa bojíme cítiť, čo cítime, tak hráme to, čo by sme mali cítiť. Ak sa prestaneme báť, cítime skutočne to, čo sme predtým hrali.“

Lepsi opis nasej doby si neviem predstavit. Sme genracia ludi, co hra samych seba. Co sa miesto do zrkadla, do vlastnych oci, diva radsej do oci okolia a hlada tam prijatie, obdiv, popularitu. A tu prazdnotu v sebe? Vyplni ju shopping center. Tak sa stavame timi co si kupuju mnohe veci, ale malo co z toho skutocne vlastnia a ziadne z nich nevyplnia ich prazdno.

Mne od isteho casu kuchynu zdobi zlaty ramik s tymto textom: „Byt sam sebou ma za nasledok vyhostenie mnohymi ludmi, ale naopak podriadenie sa prianiam inych ma za nasledok byt vyhosteny sam v sebe…”

Cesta okolo sveta

Občas to robim. Otvorim si web stranku nejakej cestovky s ponukou, na ktoru nikdy nebudem mať. Dnes to bolo 161 dni na vyletnej lodi, s cestou okolo sveta a zastavenim v mojom idealmi opradenom Velkonocnom Ostrove. ..Oh, ako ja len tuzim tam raz ist!

V hlave mi znie nie nutne laskavy hlas, so stipkou ironie, ktory ma chlacholi, hovoriac: "No to vies, ze sef ti da 5-6 mesiacov volna, aby si mohla omrknut svet. A samozrejme ze vydavky okolo jedneho miliona korun na osobu su zanedbatelne. Vies co? Pozvi aj priatelov!"

No tak dobre...! Tak sa to asi nikdy nestane (tazky je zivot beznych smrtelnikov).

Taky realnejsi hlas v mojej hlave mi vravi, ze mozem skusit poziadat o pracu na takej vyletnej lodi, co kruzi okolo sveta. Ale to mam este v cerstvej pamati ludi co robili na tej vyletnej lodi z ktorej sme sa nedavno vratili (ako klienti podotykam). Vraj 15 hodin na nohach, to je nic!, vravel mi nas casnik z Peru a skoro na mna vylial omacku, ako tak krcovito rozhadzoval rucickami snahe naznacit, aka je to vlastne zabava. Dlllllhe mesiace pracovat bez oddychu kazdy den. Aj nas chyzny zo Singapuru sa tvaril, ze je to strasna zabava vstavat uz o piatej rano a ist spat o desaitej vecer. Najlepsie leto ich zivota, predpokladam. No to asi nebude pre mna.

Tak aspon zavtaram oci a predstavujem si to. Raz by som chcela vidiet svet. Mam taku teoriu (v duchu hesla - podla seba a svojej skusenosti sudim teba a zvysok sveta!).. existuje taka, zatial nepomenovana choroba Slovakov (kedze som ju objavila ja, mohla by som ju pri vsetkej skromnosti nazvat po sebe, ale kto by uz len chcel aby sa po nom volala nejaka choroba?)

Choroba Slovakov je nesmierna tuzba cestovat. Taliani maju opacnu. Neopustit Taliansko. Su presvedceni, ze za hranicami Talianska konci civilizovany svet a vsetka jedla kuchyna sveta (su roztomili ako tak zaryto, svorne tvrdia, ze niet nad tanier spagiet). Ja osobne mam ale obcas opacny pocit, ze hranicami Talianska celkom iste zacina necivilizovany bordel a chaos! :-) Zartujem (z casti).

No faktom je, ze ked uz Taliani niekam idu, tak ich prva snaha je pretvorit to tam na Male Taliansko. Dodnes si spominam na centrum Stockholmu. Svedsku kuchynu tam tak lahko nenajdete, zato ulicky zdobia talianske zastavy a vsade citit pizzu. A co Slovaci? Co som zatial videla, tak miesto aby vyvesili Slovensku zastavu, tak si ju radsej strcia do....hehe...povedzme ze tam, kde by ju nikto nehladal :-))

" Ja nie som Slovenka!" krici na mna pohorsene jedna moja znama, co tu zije. "Ja som sa TAM iba narodila, ale teraz zijem tu, vies? Teraz som Talianka!" vravi mi hrdo.
"No tak to blahozelam." vravim jej a v mysli sa mi vynara jej obraz, ako pri splne mesiaca ritualne nechava zhoriet svoj podradny slovenky pas, potom si cisti svoje pospinene ruky, ktore sa ho dotykali, aby nakoniec mohla siahnut na ziarivy, novy taliansky pas, na zlatom podnose. Nech zije narodna hrost Slovakov!

Ale ked sa zamyslim na sebou...aj ja som sa zmenila. Na zaciatku som skalopevne vysvetlovala, ze Ceskoslovenska uz NIET! Ze More NIET! Ze vojna NIET! a ze naopak elektrina JEST (dost nato aby zasobila polovicku Talianska). Ze zehlicky a ine spotrebice JEST! a ze dokonca aj vlaky JEST! (z chrbtov somarov sme zliezli uz pred desiatkami rokov) ....a tiez ze som celkom ista ze sme v EUROPE ...
A dnes? teda ak mam byt uplne presna, tak vcera. Vcera sa ma spytalo jedno dievca ci som americanka. Vyzerala, ze by ju celkom potesila pozitivna odpoved. No mam jej pokazit radost? Tak som sa usmiala tak cudne, ako som len vedela (skoda len, ze bola na druhej strane telefonnej linky a nemohla moj vykon ocenit) a vravim jej, ze viac-menej ano. Som americanka....ale potom mi to nedalo a akysi vnutorny hlas ma zacal buchnatovat, rozculovat sa a karat ma (tipujem to na svedomie v sate narodnych farieb). Tak som si povedala, ze pre utisenie tej rozzurenej zeny v mojom vnutri co opakovala cosi o vlastizrade, to musim vyzehlit...nadychla som sa rychlo som dodala ".teda presnejsie som z Ceskoslovenska!". No a ona z nepochopitelneho dovodu ten vnutorny hlas, co mi otlkal o hlavu vlastenectvo a reprezentaciu nasej mladej krajiny sa nasral a urazil!
Tolko moja moralna a geograficka degradacia- ci adaptacia?

Tak ci onak, je fascinujuce ako Slovaci miluju cestovat a tuzia cestovat. Moze to byt vplyvom komunizmu? Ci je to presvedcenie, ze vsede lepsie, doma najhorsie? Ci mam povedat vsade dobre, doma Fico? :-) zartujem, ja proti nemu nic nemam, ved sa ani nepozname.

Najzakernejsia zo vsetckych zbraniii

Dnes som ju pouzila... z donutenia!Lebo nic ine nefungovalo.

Uz ma prestalo bavit rozculovat sa nad mojim kolegom a jeho vecnou ignoranciou mojho individua. Uz som skusila vsetko. Spatnu ignoraciu, krik (no ano, tak sme na seba chvilu kricali), vyskusala som uz aj pocit obete (ja si to nezasluzim, ja taka dobra, cstna, blablabla) aj povysenectva (ved ten chudak mi nesiaha ani len po malicky). Ale nech som ho pomenovala akokolvek a vnturne mucila najroznejsimi sposobmi, nepomohlo.

Ale dnes to prehnal. Miesto aby sa spytal mna na firmu ktoru spravujem ja, otocil sa ku kolegyni ktora ani poriadne netusi o koho ide. Tak mu vravim, ze tu firmu spravujem ja. Nic. Ziadna reakcia, iba cista ignoracia. Ako keby ma nebolo. Opakujem moju vetu a prikladam odpoved na otazku o existencii faktur z januara. Faktury boli videne a riadne zaregitrovane. Skala reakcii sa ale nerozrastla, opakuje sa ignoracia. Kolegyna - aky sok !- nema sajnu o com hovori. Otaca sa teda k svojmu PC aby hladal v systeme. Zhruba po 3 minutach nachadza svoju vytuzenu odpoved a ja stracam vsetky zvysky tak tazko nadobudnutej trpezlivosti. "Ano su zaregistrovane!" vravi vitazoslovne (uplne pocujem tu meolodiu fanfar v jeho hlase, aj ked mne v hlave nie posledny pochod) a dava mi tym potvrdenie, ze moj predosly monolog, vobec nezaregistroval.

Tak mi dosla trpezlivost! Uz som na neho aj revala. Len on chudacik ma vysokky krvny tlak. S takymi je barz tazko. Staci male tuknutie a uz su cely cerveny, stoja na nohach, kricia ostosest a na cele im pulzuje zila. Uz som ho tak videla. Fajn zabava, ale iba na chvilu. Susedne kancelaria sa zvyknu divit co sa deje.
Uz som ho aj ignorovala, ale to je asi najhorsia taktika. Vtedy on ani len netusi ze ma vytocil (empaticky muz to je) a ked pride kolegyna z dola, ci viem ako otvori ten a ten subor, tak na nu vysypem slovnu salvu, ktoru odpalil ON. To som ta "hystericka" potom ja (preco muzi nikdy nie su hystericky?). Ono je to prirodzeny proces. Sice nereagujem na to, co spustilo moj hnev, ale hnev rastie a rastie a vulkanickou rychlostou sa deria na povrch. To mi potom staci jemne tuknutie a explodujem ja. Musim zistit ci mi tiez nejaka ta zila potom nepulzuje.

Co je ale overeny fatk, ani jedna z tychto taktyk mi nepriniesla spokojnost. A tak prisiel cas na zmenu strategie. Treba pritvrdit. Dnes nastal ten den D. A vytiahla som ju na neho. Tu novu zbran. Tazky kaliber. To necakal. Iba tak som to na neho vychrlila. SLUSNOST.

Ako ma tak, na tej svojej modrej kancelarskej stolicke ignoroval, slusne a pokojne (+/ - nejaky adrenalyn v krvi) mu vravim, ze ci si je vedomi toho, ze sa s nim rozpravam a on ma ignoruje.

Aka som len bola zakerna! To necakal! Sneaky! Ostal sokovany a v tom soku sa z neho vydralo ospravedlnenie. Snad bol tak ohureny, ze si to ani neuvedomil, ale on povedal to slovicko - prepac. Teda je to Talian takze mi povedal SCUSA, ale rata sa aj to, nakolko nepredpokladam ze vie po slovensky (vlastne to mam overene, ze nevie, lebo uz som mu tolko nadavala v slovencine, ze to by si len tak nenechal.)

Ale to nie je vsetko. Moj novy pristup otvoril nejake komunikacne kanaly. Teraz sa so mnou rozprava az prilis. Asi dohana rezervy a straty. Chlapec sa ma dokonca spytal ze ci neviem vytlacit isty zoznam z PC (na to, ze si nikdy odomna nedal poradit a tazko to niesol, ked som jedina vedela ako sa co robi, je to pokrok). A dokonca je cely den na mna mily. Mam pocit ze v istom okamihu povedal vtip. Nie som si tym ista, lebo v tych vetach bola uplna absencia humoru, ale za poslednou bodkou sa zacal smiat. Takze som sa aspon sucitne usmiela aj ja. Ludia co nerozumeju humoru su na polutovanie. Zasluzia si sucit, snad mensiu financnu zbierku, aby az budu stary a opusteny, si aspon mohli kupit psa ci krisu (podla osobnej preferencie).

Teraz mam ale iste pochybnosti, lebo kym tu vypisujem ako nerozumie po slovensky a ako nema zmysel pre humor, mam pocit, ze to pochopil a este o jeden vtip sa pokusil. A ten bol fakt dobry. Totiz, ked odchadzal na obed, spytal sa ma ci mi ma nieco priniest... !!!! What?!?On, ktory ma nemal rad? Mna, ktora ho ma plne zuby? To sme teraz akoze kamarati? Zartuje?! :-)

Preco milujem Oscara Wilda

Kde bolo-tam bolo, bol raz jeden chapavy muz. Rodicia ho nazvali Oscar.

A tento Oskar z rodu Wildovych odhalil tajomstvo uspesneho vztahu a napisal obsiahly manul ako spokojne zit so zenou o jednej vete, ktora "to" vystihuje lepsie ako akakolvek ina prirucka. Co tam po Marse, Venusi a celej galaxi (aj universe). Nie nie. Jedna veta to cele zrhnie. Uspesny vztah.

Zamilovala som sa do jeho vyroku a tak si ho sem nalepim, na moj blog. Aby mi tu svietil. A kazdemu kto pojde okolo.

Takze tuto to je. MIRACLE uspesneho vztahu a manual pre muzov ako urobit zenu stastnou. "Ako spravne pouzivat zenu" a ako sa k nej spravat a aky pristup zvolit. A ze vraj je to zlozite. Ready? Tutti quanti?- nadych a ideme na to...

Ženy sú na to,
aby sme ich milovali,
nie na to,
aby sme ich chápali.

That´s all, folks.

Boze ako ja toho Wilda milujem.

PS - ja viem ze muzom zasvieti v hlave (a mozno aj inde) svetielko ked pocuju svolo milovat
.... ale chlapci, chlapci! ruky von z vreciek! To je take ine milovanie sa :-)

okrem ineho ;-)

Ja a maly vtacik, alebo o slobode

Vratila som sa z kuchynky so salkou caju. "Mas tu navstevu" vravi mi kolegyna a usmieva sa smerom k mojmu stolu. Ja? Navstevu? Kto ma prisiel zachranit z tohto pekla, vravim si v prvom spontannom momente. Iste prisiel Giorgio, lebo vie ze tu trpim. Povie mi, zbal si veci, ja ta odtialto beriem prec, lebo tu len chradnes. Moj princ!, prebleslo mi myslou.
Otacam sa k mojmu stolu, ale nikoho nevidim.
"Pozri sa lepsie"ukazuje prstom moja kolegyna. Vidis ho tam? Divam sa, divam....a naozaj, je tam.

Vletel nam do kancelarie maly vtacik. A usadil sa na mojom stole. Zivi vtacik. Nemam to rada. Uz som to zazila. Pokusi sa vzlietnut a udrie sa, opat a opat. Bud vyleti, alebo si zlomi kridlo a v horsom pripade vaz. Zacinam sa obavat. Uz som par krat videla vtaca narazit na okno a zlomit si vaz. Vzdy ma to zoberie. Jednemu taklemu som usporiadala pohreb. Stale si spominam na tie sklenne oci nad zobakom. Este chvilu zil...a potom mu zosklenneli oci. Ako som ho tak drzala v rukach.

Iba nerada by som to vidiet opat. Nasa kancelaria je navyse cela komplet presklanna aj zvnutra. Ked vrazi hlavou do skla, ktoreho je tu pozehnane, to nebude vesele. Ani pre jedneho z nas dvoch.

Divam sa na neho. Malicky, zly vtacik. V zajati nasej kancelarie. Ako ja. Viem presne preco si zo vsetkych stolov sadol na ten moj. Symbolika. Ako keby mi niekto chcel povedat pozri ako trpis tu vnutri. Ale ja to predsa viem ze tu trpim! Navyse posledne dni tu sa skladali zo snahy neplakat do zufalstva z toho v com sa nachadzam a k tomu moja upenliva snaha najst vnutornu rovnovahu, ktoru mi tu potom kazdou minutou ktorsi usilovne nici.

Kolko ludi to pozna? Ta praca ich nici, ale su v postaveni ze tazko moze odist. Tomu hovorim pasca. Ako ten vtacik. Ostat tu mi psychicky ublizuje a ubija ma. Kedysi som mala odvahu zbalit sa a ist. Pani Peterkova spominate ako ste ma chceli buzerovat? Vraj jablko sa neje v pracovnej dobe na to je obed? Zartujete? Na druhy den ste mali na stole moju vypoved. Iba tak zo dna na den. Mna nikto buzerovat nebude. Spominate? Kvoli hlupemu jablku. Uz ma nebolo. O mesiac som nastupila na poziciu mojich snov s platom o 10 000 vyssim ako ste mi dali vy. To bolo.
Kam zmyzla ta odvaha?

Nie, nie je to o odvahe. Ked je clovek sam, riskuje. Ked ma rodinu, premysla. Bilancuje. Aj ja uz bilancujem. Na jednej strane sef ktory je cisti idiot a arogantny kolega ktory je asi riadne pod papucov a preto si svoje poslapane ego kompenzuje v prac. A na druhej strane rodina a financie. Potreba prispiet do rodinneho rozpoctu.
A potom nezelany bonus navrch. Som tu cudzincom. Legalnym, to ano. Ale kolko ludi uprednostni vlastnych predo mnou? Kolko ludi mi da slusnu pracu?

Nebolo to presne takto, ako som nechcela skoncit? V osemhodinovej pracovnej dobe nerobiac nic co pomoze svetu? Zauctovala som fakturu a vdaka tomuto zasluznemu cinu 100 sirout v Afrike najde novy milujuci domov (99 z toho u Angelini Jolie). Hura svet je lepsi vdaka mne!
A aj keby nie hned spasit svet, snad robit nieco co ma naplna a obohacuje? Rozvyja moj talent? Ako to ze robim tento byrokraticky brak? Nemala som na viac? Nemam na viac?

Maly vtacik vzlietol a samotrejme narazil. Do lampy, do stropu, jeden, dvakrat...Boze nech uz si sade!!! vravim si v duchu. Nech si sadne a je ticho. Tak ako som k tomu prinutila seba a moj talent, volu tvorit. Lenze on pokracuje. Naraza na prekazky, udiera sa ale stale sa drzi vo vzduchu a bojuje. Sada si na okno. Na parapaetu. A ako tam sedi, ta mala mrcha sa na mna zadiva... viem presne preco to urobil!

Uz si tam, bez teda von! nabadam ho v duchu. Si tak blizko! Tak ako som aj ja bola svojmu snu o pisani. Uz dvakrat mi ponukli vydat knihu a uz dvakrat som to odmietla. Ako blizsie sa mozem dostat k onku, k slobode tvorenia? Ja viem preco sa to zviera diva na mna. A viem preco voslo, predviedlo mi toto divadlo a teraz caka az to mi uplne dojde. Viem to. Chapem. Ta mala potvora. Ako keby som uz aj tak necitla v srdci to zajatie a potrebu slobodneho letu. Ved ja to viem.

Divame sa na seba. Ja a maly vtacik. Sedi si tam, kusok od otvoreneho okna ale neodleti. Caka az si je isty, ze mi pripomenul co mal. Hrnu sa mi sly to oci. Mala potvora zacvirika a vyleti. A potom pocujem uz iba ako spieva. Slobodne spieva. Tvori hudbu a leti.

A ja.... ja tu sedi v zajati sveta

Navrat domov

V psychologii sa za domov poklada miesto kde sa clovek citi dobre, kde sa citi byt sam sebou. Miesto kam sa potrebujem a chem vrati ja, je miestom, okamihom ked som citila. Citila stastie. Kazdym jednym porom. Ked som sa kupala v radosti zivota. Ked som precitovala vsetko a vnimala naplno.

Prilis, prilis dlho som ostala "vonku". Prilis dlho som sa zapodievala nepodstatnymi vecami a potom vecer zvazovala preco sa tak malo smejem. Tam niekde je to miesto. DOMOV. Moj domov. Domov mojej zenskej duse.

Vidim ho. Ten okamih ked som bola slobodna. Citila, dychala. Ked moja dusa spievala. Cim to je, ze su tie okamihy v dectve? ze ked sme sa naposledy smiali od spiciek noh, merali sme sotva meter?
Netusim. No detska nevinnost a nezainteresovanost do sveta "dospelych" ma nieco do seba. Dnes mam pocit, ze byt dospely znamena byt strateni. Odpojeni od seba a zapojeni do sveta ktory nedava zmysel. Ludstvo je ako dav ludi, co stoja a namesti a tocia sa tak ako fuka vietor. Spytate sa ich naco cakaju ,na co tam stoja a oni len pokrcia plecami s tym, ze ved ich tam stoji kopa.

Pytat sa nema. Najme nie tych co su zainteresovni. Preco pracujes? Preco zarabas peniaze? Preco studujes? Pre CO zijes? Co je tym zymslom? Co ta naplna...aha nenaplna..no tak preco to robis? Preco sa nezastavis a nezamyslis?Preco sa neponoris do seba...Lenze naco sa pytam inych, ked by som sa mala pytat seba, ved nakoniec kazdy nech sa spyta sam seba. A ak si dokaze odpovedat, ma vsetko co potreboval. Lenze ja si odpoveda neviem. Viem len ze tam niekde je to miesto a ja sa tam potrebujem vratit.

Tolko toho chceme a verime ze az to budeme mat, budeme spokojny. Zaciname nase hladanie stastia s myslienkom - potrebujem a podmienovanim casom. Sme generacia nespokojnych ludi. preco? lebo nespokojnost plni obchodnikov vrecka. Nespokojni ludia nakupuju. A to pohana sebadestrukcny system sveta. Ako pes co si zerie vlastny chvost. A nik sa nezastavi a nespyta. Kde je domov. Kde je to meisto kde smie byt sama sebou a smiat sa pre kyblik ceresni?

No a tak som si povedala, ze je cas, cas vratit sa. Tam niekde dolu, do vnutra. Do okamihu ked mi stacil pohar jahod k stastiu. A svet bol strasne jednoduchy. Moj duch bol slobodny, volny. Ziadny otravny klegovia a strategie prezitia v kolektive. Ludia co ma maju a nemaju radi a ich formicky do ktorych ma tlacia. Ziadne otravny ci ohavny sef. Ziadne klebety a komplikovane dvojite tvare vo vztahoch. Ziadne "dospele" maniere stratenych deti. Nie, nie v mojom svete.

Zatvaram oci. Okolo mna zvoni telefon. Snad ho niekto zdvihne, lebo ja mam dolezite stretnutie. So stastim. S radostou. Vidim tmu a je tu ticho. Tak malo komunikujem so sebou. Tak malo sa vraciam domov. Do seba az ten navrat, ta cesta vyzera neznamo.

Ale som tam. V tom okamihu stastia. Ta spominka a s nou mnozstvo pocitov ma naplnilo. Snazim sa to nasat. Obsiahnut a zapamatat. Uz nema zmysel dalej pisat lebo ziadne slova tohto sveta neopisu to com mnou prechadza. Vanok uvolnenia...

Ano, na teraz som opat doma

nespútanosť

Po nie veľmi "peknej" (doslova, v preklade) skúsenosti so slovenskym blogom, som sa presunula do medzinárodných vôd. A cítim sa konečne slobodnejšie. Žiadne karma ktora miesto kvality článkov ovplyvňuje najme ich obsah. Už žiadne dojimave články ktore chytia za srdce(a karmu), ani žiadne hlupo nadnesené články. Žiadne umelé mastenie čitateľnosti istého nemenovaného plátku. SLOBODA!!!!! Dnes už tancujem aj dýcham vólne.

Žiadne mama čo mi volá po každom článku aby sa nezdržala komentára. Už iba, iba ja. A moja sloboda.

A vlastne o tom to aj bude. Spýtala som sa sama seba a svojej duše o čom by taký blog mal a mohol byť. A ona že o VYROVNÁVANÍ. O vyrovnávaní pokryveného. Všetkého pokryveného. Pokryvených obrazov, vnímaní. Seba, iných, sveta, ženstva, života, partnerstva či priateľstva.... o tom všetkom a o množste iného...

O SLOBODE a nespútanosti.
......................................................................................
Nikdy nie je chybou pátrať po tom, čo človek potrebuje. Nikdy.