Preco milujem Oscara Wilda

Kde bolo-tam bolo, bol raz jeden chapavy muz. Rodicia ho nazvali Oscar.

A tento Oskar z rodu Wildovych odhalil tajomstvo uspesneho vztahu a napisal obsiahly manul ako spokojne zit so zenou o jednej vete, ktora "to" vystihuje lepsie ako akakolvek ina prirucka. Co tam po Marse, Venusi a celej galaxi (aj universe). Nie nie. Jedna veta to cele zrhnie. Uspesny vztah.

Zamilovala som sa do jeho vyroku a tak si ho sem nalepim, na moj blog. Aby mi tu svietil. A kazdemu kto pojde okolo.

Takze tuto to je. MIRACLE uspesneho vztahu a manual pre muzov ako urobit zenu stastnou. "Ako spravne pouzivat zenu" a ako sa k nej spravat a aky pristup zvolit. A ze vraj je to zlozite. Ready? Tutti quanti?- nadych a ideme na to...

Ženy sú na to,
aby sme ich milovali,
nie na to,
aby sme ich chápali.

That´s all, folks.

Boze ako ja toho Wilda milujem.

PS - ja viem ze muzom zasvieti v hlave (a mozno aj inde) svetielko ked pocuju svolo milovat
.... ale chlapci, chlapci! ruky von z vreciek! To je take ine milovanie sa :-)

okrem ineho ;-)

Ja a maly vtacik, alebo o slobode

Vratila som sa z kuchynky so salkou caju. "Mas tu navstevu" vravi mi kolegyna a usmieva sa smerom k mojmu stolu. Ja? Navstevu? Kto ma prisiel zachranit z tohto pekla, vravim si v prvom spontannom momente. Iste prisiel Giorgio, lebo vie ze tu trpim. Povie mi, zbal si veci, ja ta odtialto beriem prec, lebo tu len chradnes. Moj princ!, prebleslo mi myslou.
Otacam sa k mojmu stolu, ale nikoho nevidim.
"Pozri sa lepsie"ukazuje prstom moja kolegyna. Vidis ho tam? Divam sa, divam....a naozaj, je tam.

Vletel nam do kancelarie maly vtacik. A usadil sa na mojom stole. Zivi vtacik. Nemam to rada. Uz som to zazila. Pokusi sa vzlietnut a udrie sa, opat a opat. Bud vyleti, alebo si zlomi kridlo a v horsom pripade vaz. Zacinam sa obavat. Uz som par krat videla vtaca narazit na okno a zlomit si vaz. Vzdy ma to zoberie. Jednemu taklemu som usporiadala pohreb. Stale si spominam na tie sklenne oci nad zobakom. Este chvilu zil...a potom mu zosklenneli oci. Ako som ho tak drzala v rukach.

Iba nerada by som to vidiet opat. Nasa kancelaria je navyse cela komplet presklanna aj zvnutra. Ked vrazi hlavou do skla, ktoreho je tu pozehnane, to nebude vesele. Ani pre jedneho z nas dvoch.

Divam sa na neho. Malicky, zly vtacik. V zajati nasej kancelarie. Ako ja. Viem presne preco si zo vsetkych stolov sadol na ten moj. Symbolika. Ako keby mi niekto chcel povedat pozri ako trpis tu vnutri. Ale ja to predsa viem ze tu trpim! Navyse posledne dni tu sa skladali zo snahy neplakat do zufalstva z toho v com sa nachadzam a k tomu moja upenliva snaha najst vnutornu rovnovahu, ktoru mi tu potom kazdou minutou ktorsi usilovne nici.

Kolko ludi to pozna? Ta praca ich nici, ale su v postaveni ze tazko moze odist. Tomu hovorim pasca. Ako ten vtacik. Ostat tu mi psychicky ublizuje a ubija ma. Kedysi som mala odvahu zbalit sa a ist. Pani Peterkova spominate ako ste ma chceli buzerovat? Vraj jablko sa neje v pracovnej dobe na to je obed? Zartujete? Na druhy den ste mali na stole moju vypoved. Iba tak zo dna na den. Mna nikto buzerovat nebude. Spominate? Kvoli hlupemu jablku. Uz ma nebolo. O mesiac som nastupila na poziciu mojich snov s platom o 10 000 vyssim ako ste mi dali vy. To bolo.
Kam zmyzla ta odvaha?

Nie, nie je to o odvahe. Ked je clovek sam, riskuje. Ked ma rodinu, premysla. Bilancuje. Aj ja uz bilancujem. Na jednej strane sef ktory je cisti idiot a arogantny kolega ktory je asi riadne pod papucov a preto si svoje poslapane ego kompenzuje v prac. A na druhej strane rodina a financie. Potreba prispiet do rodinneho rozpoctu.
A potom nezelany bonus navrch. Som tu cudzincom. Legalnym, to ano. Ale kolko ludi uprednostni vlastnych predo mnou? Kolko ludi mi da slusnu pracu?

Nebolo to presne takto, ako som nechcela skoncit? V osemhodinovej pracovnej dobe nerobiac nic co pomoze svetu? Zauctovala som fakturu a vdaka tomuto zasluznemu cinu 100 sirout v Afrike najde novy milujuci domov (99 z toho u Angelini Jolie). Hura svet je lepsi vdaka mne!
A aj keby nie hned spasit svet, snad robit nieco co ma naplna a obohacuje? Rozvyja moj talent? Ako to ze robim tento byrokraticky brak? Nemala som na viac? Nemam na viac?

Maly vtacik vzlietol a samotrejme narazil. Do lampy, do stropu, jeden, dvakrat...Boze nech uz si sade!!! vravim si v duchu. Nech si sadne a je ticho. Tak ako som k tomu prinutila seba a moj talent, volu tvorit. Lenze on pokracuje. Naraza na prekazky, udiera sa ale stale sa drzi vo vzduchu a bojuje. Sada si na okno. Na parapaetu. A ako tam sedi, ta mala mrcha sa na mna zadiva... viem presne preco to urobil!

Uz si tam, bez teda von! nabadam ho v duchu. Si tak blizko! Tak ako som aj ja bola svojmu snu o pisani. Uz dvakrat mi ponukli vydat knihu a uz dvakrat som to odmietla. Ako blizsie sa mozem dostat k onku, k slobode tvorenia? Ja viem preco sa to zviera diva na mna. A viem preco voslo, predviedlo mi toto divadlo a teraz caka az to mi uplne dojde. Viem to. Chapem. Ta mala potvora. Ako keby som uz aj tak necitla v srdci to zajatie a potrebu slobodneho letu. Ved ja to viem.

Divame sa na seba. Ja a maly vtacik. Sedi si tam, kusok od otvoreneho okna ale neodleti. Caka az si je isty, ze mi pripomenul co mal. Hrnu sa mi sly to oci. Mala potvora zacvirika a vyleti. A potom pocujem uz iba ako spieva. Slobodne spieva. Tvori hudbu a leti.

A ja.... ja tu sedi v zajati sveta

Navrat domov

V psychologii sa za domov poklada miesto kde sa clovek citi dobre, kde sa citi byt sam sebou. Miesto kam sa potrebujem a chem vrati ja, je miestom, okamihom ked som citila. Citila stastie. Kazdym jednym porom. Ked som sa kupala v radosti zivota. Ked som precitovala vsetko a vnimala naplno.

Prilis, prilis dlho som ostala "vonku". Prilis dlho som sa zapodievala nepodstatnymi vecami a potom vecer zvazovala preco sa tak malo smejem. Tam niekde je to miesto. DOMOV. Moj domov. Domov mojej zenskej duse.

Vidim ho. Ten okamih ked som bola slobodna. Citila, dychala. Ked moja dusa spievala. Cim to je, ze su tie okamihy v dectve? ze ked sme sa naposledy smiali od spiciek noh, merali sme sotva meter?
Netusim. No detska nevinnost a nezainteresovanost do sveta "dospelych" ma nieco do seba. Dnes mam pocit, ze byt dospely znamena byt strateni. Odpojeni od seba a zapojeni do sveta ktory nedava zmysel. Ludstvo je ako dav ludi, co stoja a namesti a tocia sa tak ako fuka vietor. Spytate sa ich naco cakaju ,na co tam stoja a oni len pokrcia plecami s tym, ze ved ich tam stoji kopa.

Pytat sa nema. Najme nie tych co su zainteresovni. Preco pracujes? Preco zarabas peniaze? Preco studujes? Pre CO zijes? Co je tym zymslom? Co ta naplna...aha nenaplna..no tak preco to robis? Preco sa nezastavis a nezamyslis?Preco sa neponoris do seba...Lenze naco sa pytam inych, ked by som sa mala pytat seba, ved nakoniec kazdy nech sa spyta sam seba. A ak si dokaze odpovedat, ma vsetko co potreboval. Lenze ja si odpoveda neviem. Viem len ze tam niekde je to miesto a ja sa tam potrebujem vratit.

Tolko toho chceme a verime ze az to budeme mat, budeme spokojny. Zaciname nase hladanie stastia s myslienkom - potrebujem a podmienovanim casom. Sme generacia nespokojnych ludi. preco? lebo nespokojnost plni obchodnikov vrecka. Nespokojni ludia nakupuju. A to pohana sebadestrukcny system sveta. Ako pes co si zerie vlastny chvost. A nik sa nezastavi a nespyta. Kde je domov. Kde je to meisto kde smie byt sama sebou a smiat sa pre kyblik ceresni?

No a tak som si povedala, ze je cas, cas vratit sa. Tam niekde dolu, do vnutra. Do okamihu ked mi stacil pohar jahod k stastiu. A svet bol strasne jednoduchy. Moj duch bol slobodny, volny. Ziadny otravny klegovia a strategie prezitia v kolektive. Ludia co ma maju a nemaju radi a ich formicky do ktorych ma tlacia. Ziadne otravny ci ohavny sef. Ziadne klebety a komplikovane dvojite tvare vo vztahoch. Ziadne "dospele" maniere stratenych deti. Nie, nie v mojom svete.

Zatvaram oci. Okolo mna zvoni telefon. Snad ho niekto zdvihne, lebo ja mam dolezite stretnutie. So stastim. S radostou. Vidim tmu a je tu ticho. Tak malo komunikujem so sebou. Tak malo sa vraciam domov. Do seba az ten navrat, ta cesta vyzera neznamo.

Ale som tam. V tom okamihu stastia. Ta spominka a s nou mnozstvo pocitov ma naplnilo. Snazim sa to nasat. Obsiahnut a zapamatat. Uz nema zmysel dalej pisat lebo ziadne slova tohto sveta neopisu to com mnou prechadza. Vanok uvolnenia...

Ano, na teraz som opat doma

nespútanosť

Po nie veľmi "peknej" (doslova, v preklade) skúsenosti so slovenskym blogom, som sa presunula do medzinárodných vôd. A cítim sa konečne slobodnejšie. Žiadne karma ktora miesto kvality článkov ovplyvňuje najme ich obsah. Už žiadne dojimave články ktore chytia za srdce(a karmu), ani žiadne hlupo nadnesené články. Žiadne umelé mastenie čitateľnosti istého nemenovaného plátku. SLOBODA!!!!! Dnes už tancujem aj dýcham vólne.

Žiadne mama čo mi volá po každom článku aby sa nezdržala komentára. Už iba, iba ja. A moja sloboda.

A vlastne o tom to aj bude. Spýtala som sa sama seba a svojej duše o čom by taký blog mal a mohol byť. A ona že o VYROVNÁVANÍ. O vyrovnávaní pokryveného. Všetkého pokryveného. Pokryvených obrazov, vnímaní. Seba, iných, sveta, ženstva, života, partnerstva či priateľstva.... o tom všetkom a o množste iného...

O SLOBODE a nespútanosti.
......................................................................................
Nikdy nie je chybou pátrať po tom, čo človek potrebuje. Nikdy.