alebo co som sa naucila o doktoroch a o robeni tazkych rozhodnuti
Dnes sa ma moja fisioterapeutka spytala kedy mam najblizsiu kontrolu u mojej
Dobruckej doktorky v nemocnici.
- “Dvadsiateho osmeho januara”, zaklamala som.
Nie ze by som si vymyslela datum, datum sedi. Co ale nesedi je meno doktorky na ambulancii.
Bezny clovek vela nepremysla o doktoroch (pokial ich skutocne nepotrebuje). Zvycajne sa ani nezaujima o to kto sedi na druhej strane stola a vysetruje ho. Akosi sa spolieha na to ze “jeho” alebo “jej” odbornik je dostatocne schopny aby ho vytiahol zo slamastyky. Aj mne este donedavna bolo vcelku jedno kto ma vysetruje. Az kym som sa nedostala do stavu ked som sa musela zamysliet ci mi vyhovuje pristup mojej Dobruckej doktorky a ci suhlasim s tym ako ma lieci.
To najdolezitejsie co musim povedat o mojej Dobruckej doktorke je, ze ju mam rada. Ziadne city stranou ja som na nu naviazana. Ma ma vo svojej “kartoteke” uz 5 rokov, venovala sa mi pocas tehotenstva ked nejake vysledky krvy neboli uplne v norme a za tu dobu sme sa zblizili. Ona mi rozprava osobne veci, vzdy chce vidiet fotky drobcov a obcas spolu na pravidelnych kontorlach zartujeme. Pozna aj mojho muza a vzdy na Vianoce jej davame darcek.
Druha dolezita vec ktoru musim povedat je, ze moja Dobrucka doktorka je relativne “velke zviera”. Universitna profesorka, ide hned po primarovy na oddeleni, mnoho universitnych titulov a publikacii, a navyse dcera doktorka ktoreho meno je v regionalnej nemocnici legendov.
Prvy krat som urgentne k moje Dobruckej doktorke zasla este v decembri 2011. Poziadala som ju o sukromnu navstevu lebo uz vtedy mi bolo jasne, ze cosi sa deje. Vysetrila ma a uistila, ze nejde o autoimunitne ochorenie, ze vsetko je v poriadku a popriala mi pekne sviatky.
Vtedy som mala po prvy krat moznost skocit na konzultaciu k jej kolegyni z oddelenia, ktora je zhodou okolnosti blizkou priatelkov manzelovej kolegyne. No zdalo sa mi to nevhodne a snad aj neslusne takto poza chrbat...ved co by si potom aj jej kolegovia z oddelenia mysleli? Ze je neschopna? To by som jej iba nerada urobila.
Opat sme sa s mojou Dobruckou doktorou videli potom v january ked ma z pohotovosti hospitalizovali na jej oddeleni. Tak to totiz funguje, ak raz mate nalepku autoimunitneho ochorenia, cokolvek sa s vami deje, poslu vas k “vasmu” doktorovy. A tak som tyzden vegetovala v nemocnici (ak neratam nejake detske polezanie si, toto bolo prvy krat co som okusila nemocnicny zivot). Boli mi predpisane rozne vysetrenia, z ktorych potom moja Dobrucka doktorka niektore zrusila so slovami: “Si tak mlada, naco ta zbytocne ozarovat.” A ja som vtedy jej starostlivost a ludsky pristup ocenila.
V tom obdobi som este mala pocit, ze sa z toho vylyzem aj sama a jedine co som chcela bola co najskor sa dostat domov. Jednak lebo mi chybala moja rodina, jednak nemocnica nie je prijemne miesto a jednak lebo po nociach ma chodil budit jeden skutocne neodbitny “sestricko” aby sa ma pytal ako velmi je otvorene moje manzelstvo a skladal mi komplimenty na moju krasu. Priznavam sa ze jeho az vlezly zaujem, potreba kazdy den mi menit postelne pradlo, ci dlhe hladkanie ruk pred odberom krvy ma skor desili a iba pridal na mojej tuzbe zdrhnut odtial co najskor. Jednu noc sme dokonca sami dvaja skoncili na vysterovni (nepytajte sa ako) a pravda je, ze to bol okamih ked som bola odhodlana zdrhnut odtial hoc aj hned. Len keby ma nohy uniesli.
Takze sa potom nemozno divit ze aj ked som nechodila, tvarila som sa statocne a ked sa ma pytali ci mam este bolesti poctivo som zatlkala. Spominam si ako som raz vysla z kupelne a vravim mojej “spoluleziacej” ako ma desne pali zaludok od liekov co som dostala. Na moje zdesenie bol na nasej izbe aj mlady medik a samozrejme ze nebol nadseny mojim mlcanim. Ani moje napuchnute brucho sa mu velmi nepacilo. Takze, ako spravne nauceny doktor, mi hned naordinoval dalsie lieky na upokojenie traviaceho traktu.
Ak spatne hodnotim moje pocinanie, tvarit sa statocne bolo skutocne hlupe. Uz aj tak vam v nemocnici dotkory venuju len vymedzene mnozstvo casu. Keby som priznala “farbu” mozno by sa niekomu niekde zapla ziarovka a zacal sa uz vtedy zaoberat mojimi migrujucimi bolestami svalov. Nestalo sa tak a ked sa ma potom moja Dobrucka doktorka laskavo spytala ci chcem ist domov k mojej rodine, stacil mi letmi pohlad na “sestricka” ktory nadsene vosiel do izby aby mi opat prestlal postel, a zacala som sa bleskovo balit. Bolo mi jedno ze som nedosla ani k vytahu a musela som si sadnut. Nohy ma priserne boleli. Hlavne bolo ze som mohla ist domov.
A doma sa moj stav nasledne iba zhorsoval. Pat tyzdnov som si odtrpela v neskutocnych bolestiach ktore vyvrcholili navstevou pohotovosti (vlastne niekolkymi navstevami). Moja prava noha vyzerala od kolena dole ako lopta a stratila svoj tvar. Bola napuchnuta a nie len ze som na nu nemohla stupit, uz som nemohla ani len sediet bez bolesti. Cely den na pohotovosti (kam ma poslala zo svojej ordinacie moja Dobrucka doktorka so slovami ze nejde o autoimunitne ochorenie) na kolieskovom kresle (co je samo o sebe deprimujuci zazitok) mi sposoboval agoniu a zapal sedacieho nervu (co je tiez bolest k zblazneniu a navyse som si ju odtrpela az do dna kedze som nemohla okrem paralenu brat ziadne utisujuce lieky).
A vysetrenia opat raz nic neodhalili. Poslali ma teda domov s tym, ze asi zadrzujem vodu (iba v jednej nohe) a ze nech si nohu vylozim na vankus. Na druhy den moj muz zufalo volal nasmu obvodnemu lekarovy. Moja noha sa nezlepsovala a teplota nad 39° C napovedala, ze asi to nebude len o zadrziavani vody v tele.
Moj “starucky”
Rodinny doktor (ako tu volaju obvodnych doktorov) prisiel a prve co povedal hned ako ma videl od vchodovych dveri bolo: ”Co ti v tej nemocnici vlastne pochopili?”. Neskor sa mi priznal, ze ked ma vizerala som ako cadavere (mrtvola). Ani nechcel vidiet vysledky vysetreni (vlastne sa len pozrel kto ma vysetroval a ked videl mena, len mavol rukov) a rovno zasiahol. Z toho ake teplo salalo z mojej nohy a z obrovskych cervenych guci ktore sa mi na nej vytvorili mu bolo jasne, ze ide o zapal. Nie kazdy lekar ma odvahu zrusit terapiu naordinovanu nemocnicou a ja si ho za jeho dovahu a skutocny zaujem o pacienta neskutocne cennim.
Dodnes som mu vdacna, ze behom nasledujucich mesiacov mi dal dokopy zily (do istej miery aj vdaka alternatinej liectbe statiami, ktorych je on sam velky zastanca). Zvysok bol ale uz nad jeho sily. Ako mi o par mesiacov neskor sam povedal “On taku ako ja vo svojom malom jazierku ryb este nevidel.” A aj za jeho urpimnost si ho cennim.
Za zmienku stoji ze moj rodinny doktor je “odchovanec” legendarneho doktora (otca mojej Dobruckej doktorky). A paradoxne nema o lekarskych schopnostiach mojej doktorky velke mienenie. Prave naopak.
Ako som nasledne zistila ani velky odbornici taku ako ja este nevidel. 30 kilometrov odtialto je male mestecko. V miestnej nemocnici si svoje velke kralosvtvo zriadil jeden z najvacsich europskych odbornikov na reumatologiu. Samozrejme ze sa k nemu iba tak lahko nedostanete, prijma iba sukromne (teda vlastne sa mozete objednat a nechat vasu zdravotnu poistku aby to zacvakala. Prvy volny ternim bol o rok a pol. Budete cakat?).
Takze aby vam
Velke zviera venovalo svoju pozornost a cas, staci zaplatit sumu vo vyske jedneho nizsieho slovenskeho platu. Tak to tu ale chodi. Ak nechcete cakat mesiace a roky, zaplatite. Istou vyhodou je poistka mojho muza, ktora cast takychto navstev praplaca. Aj preto bola navsteva na jeho meno (a inak ak si myslite ze ak zaplatite mastnu sumu budu sa vam hned venovat, ste na omyle. Aj sukromne cakate mesiac a pol az na vas pride rad).
Spominam si ako sme vosli do jeho ordinacie. Bolo uz osem hodin vecer, vonku uz bola tma. Ked som mu povedala, ze jeho potencialnym pacientom som ja, ostal hned sklamany. Ako mi povedal, zvycajne muzi maju zaujimavjesie choroby. No to ale este nevidel moju zlozku. Hned sa mu rozziarili oci ked videl co podla vlastnych slov este nevidel: Pripad ako ja. Zacal si robit poznamky a povedal mi ze sa bude o mne rozpravat s kolegami z celeho sveta na bliziacej sa konferencii v Singapure.
Myslim, ze kazdy z nas niekde vnutri ma tuzbu byt vynimocny. Byt lekarskou abnormalitou (o ktorej vam europsky odbornik povie ze mozno taku videl jednu za cely svoj zivot) dava cloveku pocit vynimocnosti. Je to ale aj pocit vynimocnosti ktory je cloveku na nic. A tiez je v tom silna primes zufalstva. Nie si vynimocny, si abnormalny a to nie je nutne to iste. Navyse mat vzacnu chorobu samo o sebe znamena ze existuje limitovany pocet pripadov (moju chorobu ma cca 10.000 ludi v sestedsiat milionovom narode). A ked sa ta uz aj tak vzacna choroba nesprava ako sa ma, statisticky ste na tom dost zle. V tom pripade zaujat nie je nic moc. V tom pripade ste v kategorii “nie sme si isti co mas a este menej nam je jasne co s tebou”. Taka vynimocnost vam nepomoze.
Velke zviera mi hned navrhol hospitalizaciu. Neviem ako je to na Slovensku, ale mozem vas ubezpecit, ze hospitalizacia aby vam urobili kompletny check up je nieco co sa len tak neponuka. Jednak je to draha zalezitost (kapitalistycky svet) a jednak sa to zvycajne nerobi iba preto aby sa tym uspokojila primarova zvedavost. Na moj protest ze nechem ist spat do nemocnice zacal vyjednavat (co ma len utvrdilo v tom ako velmi chcel vediat viac o tom co a preco u mna nefunguje). Povedal, ze vsetko zariadi tak aby som nestravila v nemocni viac ako tri dni a nasledne mi jeho sekretarka volala ze velmi promprne nasli pre mna volne miesto (tiez velmi atypicky a protekcny postup).
Po jeho nasvtve som stravila bezostny tyzden. Skutocne som nevdela co mam robit. Doplnim vam par dalsich informacii ktore som v dannu dobu mala k dispozicii.
Ak by som suhlasila s liectbou, znamelo by to ze by som odisla od mojej Dobruckej doktorky (co mi prislo ako zrada nasho prijemneho a skoro osobneho vztahu) a presla k lekavy ktoreho oci sa mi nepacili (A ano zeny beru v uvahu aj taketo nelogicke argumentami.). Jeho pristup bol velmi chladny a kalkulovany (co, ako som sa neskor naucila je obcas aj znakom profesioality a naopak prijemny a osobny vztah vam este nezaruci dobru liecbu).
Ked nad tym spatne rozmyslam, vsetko co povedal a kroky ktore chcelo Velke zviera ucinit boli spravne. Akurat ze ja som na ne este nebola pripravena. V tomto bode som este stale (podporovana mojou Dobruckou doktorkou) verila, ze sa z toho vyhrabem aj viac menej sama a ze to prejde ak pockam.
Mimochdom moja Dobrucka doktorka bola este stale velmi pokojna (sice sme sa vidali menej ale casto sme si mailovaly. Ja jej o tom ako sa uz pomaly prestavam hybat a ona o tom, ze to bude dobre a nech si kupim nejake vitaminy).
Dalsia dolezia informacia prisla od doverihodneho zdroja, ktoremu na mne zalezi. Nebudem sem pisat kto mi to povedal, ale napisem len, ze toto mesto a jeho okolie nie je velke a ked lietate tak vysoko ako Velke zviera, tak o vas vsetci vedia. Takze doplnujuca informacie je, ze oddelenie tohto doktora je aj oddelenim vyskumnym, kde sa experimentuje s roznymi liekmi (co nie je prekvapiva informacia. Logicky ked chcete publikovat knihy a prednasate na medzinarodnych konferenciach asi tam nepojdete s tym, ze liecite vsetkych acylpirinom. S niecim novym a pokrokovym sa podelit musite). To je ta nevyhoda “velkych zvierat”, potrebuju nejake vysledky aby mohli rast. A taktiez zaujimave, nie rutinne pripady (ako som ja) aby sa mali cim chvalit ked uz na tie konferencie zajdu. A ked som sa potom dozvedela o dvoch pacientoch ktorych na jeho oddeleni dokalicili (jedna oslepla a jedna skoncila paralizovana) priznavam sa, dostala som strach.
Musim sem napisat nieco dolezite. Osobne si myslim, ze kamkolvek clovek ide, a akukolvek liectbu zacne, vzdy nesie so sebou riziko. Telo moze zle zareagovat aj na obycajny paralen. Jedna z pacientok oslepla po liecbe liekom ktory som aj ja dlhe mesiace brala (prave ten co mi v nemocnici odpalil zaludok). Ked ho beriete, ste vopred upozorneny na to, ze musite kazdych 6 mesiacov na kontrolu k ocnemu prave vdaka blbemu vedlajsiemu efektu ktory ma: slepota.
Poznam taktiez pribehy rodinnych prislusnikov roznych ludi, ktorym tento doktor pomohol. Taktiez som sa osobne rozpravala s clovekom ktoreho telo zareagovalo na nejaku neznamu chemikaliu tak, ze ostal paralizovany na celu pravu stranu. Posielali ho do nemocnic po celej krajine a nakoniec to bol prave tento doktork ktory ho dal dokopy. A vobec ho nejako zvlast nemasakroval liekmi. (Inak toho cloveka som vobec nepoznala iba som dostala od znameho znamej na neho telefon a nech to znie akokolvek absurdbe dohodla som sa ze mu zavolam a on bol natolko laskavy ze mi do telefonu porozpraval svoju zdravotnu pereput).
Napriek tomu som sa vtedy rozhodla odmietnut Velke zviera a jeho liectbu. Koniec koncov, ked moja doktorka ostavala pokojna, preco by som sa ja mala znepokojovat znepokojenim Velkeho zvierata? A ak mam byt uplne uprimna, myslim, ze mi taktiez chybaja odvaha a este mi neblo dostatocne zle na to aby som sa rozlucila s mojou Dobrucku doktorou.
V danej situacii som sa (dnes verim ze nespravne) rozhodla verit pristupu mojej doktorky a drzat sa jej (asi to bolo aj menej bolestive a pohodlnejsie riesenie). Ona predsa ostavala pokojna a trvala na tom, ze to prejde v podstate same (comu som chcela verit aj ja). Dostala som antidepresiva, pre pripad, ze by ma moj stav znepokojoval alebo som nebola dostatocne trpezliva (oficialne som ich ale dostala na potlacenie bolesti nie na depresiu. Nezabrali. Ani na jedno ani na druhe.).
Ak sa spatne divam na moje rozhodnutie, a ak vezmem v uvahu informacie co som mala v danom okamihu k dispozicii, chapem preco som a rozhodla prave tak ako som sa rozhodla. Dnes by som davala roznym argumentom inu vahu a dolezitost.
Myslim, ze prave toto su tie okamihy ked clovek dozrieva. Ked stoji na rozcesti a musi sa rozhodnut, ide mu o holu kozu a nevie ktora cesta mu ju zachrani a ktora naopak zhorsi vsetko. A nikto vam nepovie kam sa vydat a nic vam nezaruci.
Ja som ale este nebola zrela k tomu aby som urobla nepohodlne rozhodnutie. V danom obdobi mi navyse bolo “blbe” opustit moju Dobrucku doktorku. Nevedela som co by som jej mala povedat a ako ospravedlnit to ze ju opustam.
Ak mam povedat pravdu, asistentka Velkeho zvierata mi telefonovala este aj o 4 mesaiace neskor po tom co som odmietla jeho liectbu. V podstate chcela vediet ci som si to nerozmyslela.
V tom okamihu som sa prave nachadzala v nemocnici v mojom meste, opat na oddeleni mojej Dobruckej doktorky. A priznavam sa, argumentovala som uz o poznanie inak. Napriek tomu som odmietla. Tentokrat ale z inych dovodov.
Uz omnoho viac pragmatickych.
Odmietla som, lebo som zistila Velke zviera vacsinu casu cestuje po svetovych konferenciach a malokedy je vo svojej nemocnici. Lahko sa potom moze stat, ze ak budem potrebovat lekara, bude sa mi venovat niekto iny z jeho oddelenia kto moj pripad mozno ani nepozna.
Ale ani to nie je ten najpadnejsi argument. Holym faktom je, ze je jedno za kym sa vydate, schvalene a odskusane terapie su vsade tie iste (Su uplne rovnake tak na Slovensku ako aj v Taliansku). Golden bullet nema nikto. Osobne si myslim, ze Velky odbornik ma diagnosticky naskok pred ostatnymini lekarmi jednoducho preto, lebo toho videl viac a moze konzultovat s odborikmi ku ktorym sa bezny lekar nedostane. Ale terapie napriek tomu (ak neratam alternativne a nove liecby s neznamimi ucinami pri dlhodobej liebe) ostavuju tie iste.
Velke zviera mi vtedy povedalo, ze ked vidi vysledky krvy ako su moje, zaplne sa mu v hlave ziarovka a pyta sa preco su take divne ako su. A prve co urobi je riadna kontola. Ako mi vtedy povedal, treba zisit ci je moja choroba iba malym a nevinnym vlcikom co ceri zubky alebo velkym vlkom co sa v plnej sile zakrada lesom (mimochodom moja choroba sa vola lupus a vlk v taliancine sa povie lupo, preto to prirovnanie).
Dodnes nechapem preco moja Dobrucka lekarka nemala ani tien pochyb ci ide o nieco vazne a neurobila nejaku kontorlu. Na druhej starne ja sama som mala moznost preobsadit ju a toto tazke rozhodnutie som vtedy neurobila.
A tak mi neostavalo ine ako trpezlivo cakala a stavat sa svedkom toho ako pomaly stracam schopnost zit kazdodenny zivot.
Zaciatkom augusta som uz ani ja ani moj Rodinny doktor (ktory nadalej vsemozne skusal postavit ma nohy) uz nevedel co so mnou. Vysledky krvy nesedeli s mojim stavom a naopak moj stav nezodpovedal vysledkom vysetreni na ktore ma moj doktor posielal (co obcas bolo na “Uf, vdaka Bohu!” a obcas na “O moj Boze preco?”)
A najhorsie bolo ze nic nereagovalo ako malo. Megadavky zeleza ktore som dostavala sa len hormadili v mojom tele. No napriek tomu ze ich zasoby boli poriadne nad normou, ostavali blokovane, nevyuzite a moja chudokrvnost len gradovala. Bolave rany v hrdle na ktore dlhe mesiace nezaberalo ziadne antibiotikum ani liectba na plesne nakoniec na krconom oddeleni uzavreli ako alergiu (co potom o nieco neskor na alergologii vysmiali ako absurdny zaver). Vysoka teplota nad 39°C sa mi tiez vracala na dennom poriadku bez zjavnej priciny. Vlastne sa da vsetko strucne zhrnut s tym, ze na ziadne z mojich problemov nic nezaberalo.
Zaciatkom augusta som zufalo volala na mobil mojej Dobruckej doktorke (ano dala mi svoj sukromny telefon). Povedala nech sa zastavim na jej oddeleni, ze sa na mna pozrie. Svoje vysetrenie uzavrela s tym, ze trpim depresiou a znacnou redukciou svalstva (ktora podla nej bola sposobena tym, ze ako clovek v depresii sa malo hybem. Zbytocne som jej hovorila ze napriek strasnym bolestiam kazde rano vstavam z postele. V lepsie dni vencim psa a chodim s detmi do parku, v horsie lezim na pohovke a dufam ze ma moji mali nebudu volat lebo ani len netusim ako vstat). Moja dobrucka doktorka konecne objednala nejake krvne vysterenia, postazovala sa na novu generaciu medikov a poslala ma domov. Vraj mam cakat, vsetko prejde.
Par dni na to prisiel na navstevu moj otec. Jednu z prvych veci co mi povedal bolo “Nehnevaj sa, ale z teba je uplna troska. Prosim ta, rob so sebou nieco!”
V tom obdobi dorazili aj moje vysledky krvy. Preposlala som ich mojej Dobruckej doktorke, ktora medzicasom (ako spravna talianka v auguste) dovolenkovala. Napriek tomu sa mi venovala, co som ocenila (predsa len odpovedat na telefonaty pacientov a studovat ich maily ked je clovek na dovolenke je vzacny, ludsky pristup. A v tom ona je skutocne silna.). Konecne hodnoty zacali byt dostatocne zle (moje oblicky prestavali pracovat ako mali) a tak povedala, aby som isla na pohotovost a nechala sa hospitalizovat na jej oddeleni. Ale nech pockam jeden den, lebo na dnes uz nemali “volne postele”.
Tak som sa opat ocitla na jej oddeleni. Ako sa neskor ukazalo, mala som stastie. A to hned dvakrat. Moja Dobrucka doktorka bola na dovolenke a tak tam nebolo nikoho kto by ma ochranil od rutinnych vysetreni a ozarovani ktore mi nariadili (a ze ich bolo…skontrolvali vsetky organy hned niekolko krat na roznych zariadeniach najroznejsich radiacii). Co sa ukazalo ako moja zachrana lebo “omylom” pri magnetickej rezonanci brucha vyslo na povrch ze moje chrbtove svaly neodpovedaju ako by mali. Prakticky mrtvo mlcali (co logicky nie je dobre a nasledne vysetrenia len potvrdili ze su zredukovane na hranicu poskodenia).
Druhe stastie bolo, ze mal sluzbu
Doktor XY ktoreho som sice dovtedy nepoznala a nikdy som o nom nepocula, ale nasledne sa pre mna stal fundamentalnou postavou. A napriek tomu ho budem volat XY, doktor – milion (obycajny doktor v nemocnici, taky akych su miliony inych).
Ak dovolite strucne vam ho predstavim. Na zaciatku som komolila jeho meno a volala ho v taliancine “gombolec” (taka ta vlnena gula na ciapke) kedze jeho meno znie velmi podobne (dodnes mu ho komolim). Moj Rodinny lekar (ktory inak pozna asi kazdeho lekara v nemocni a nasledne vam k nemu rad dolozi aj bulvar) o nom povedal, ze je jediny z celeho oddelenia ktory “ma hlavu” a za nieco stoji. A potom dolozil aj ten stavnaty gossip ktory si ale diskretne necham pre seba.
Pocas jednej rannej vizity (ranna vizita na fakultnom oddeleni znamena, ze chvilku pred tym ako idu “velky” lekari vam “mali” medici zmeraju tlak a spytaju sa ci ste este zivi a co mate nove. Ti nasledne pocas vizity informuju velkych lekarov o tom, co zistili. Trva to asi tak 10 sekund a vizita je vybavena. V priemere vam doktor nevenuje vela pozornosti, zvycajne len zabori nos do papierov s vasimi vysledkami a objedna dalsie vysetrenia. Este nemej osobne je ked ide primar. Toho som sice pocas troch tyzdnou na oddeleni videla len raz, ale stalo to za to. Primar vosiel do nasej izby a za nim so stiahnutym chvostom poslusne napochodovala lekarka z oddelenia a hrstka medikov v zacviku. Jeden z medikov odprezentuje vas pripad, primar sa spyta nejaku rutinnu otazku na ktoru sa nervozny a spoteny medik snazi odpovedat. Cele sa to podoba na universitnu skusku a dodnes neviem co sa stane ked medik nevie odpoved. Vyleti z oddelenia?) Este ma napada ze doktor vam venuje pozornost aj ked cosi na vas prezentuje medikom. Neviem co je horsie. Byt zredukovana na vysledok testov na papieri alebo byt ukazkovym pripadom na ktorom sa ucia mlade ucha.
Poznamka pod ciarov je, ze mlade ucha su povacsine o dva roky mladsie ako ja a taky mlady medik by si mal davat pozor na to co zverejni na svojom profile vo facebooku ak chce byt brani vazne. A mozno nechce a aj to je dobre. Lebo s kym inym ak nie so simpatickym mladym nemeckym doktorom potom moze taky pacient ako ja, pocas dlhej hospitalizacie zartovat? (Inak povodne som miesto zartovat napisala laskovat, ale nemam ako dat makcen na S a bez neho to dava celemu slovu a vete uplne iny vyznam :-D).
Ale spat k Doktorovy XY. Pocas jednej rannej vizity robil nieco co som dovtedy a ani potom nevidela nikoho ineho urobit. Zobral si stolicku, prisunul ju k mojej postely, sadol si vedla mna, podoprel si hlavu rukami a zacal sa o mna zujimat. Z prekvapeneho vyzoru mladych uch som hned pochopila ze to nebude standartne spravanie. A ako to nasledne okomentoval moj Rodinny doktor, moj pripad zjavne “steglil jeho zvedavost”.
Ja som ich tam asi drazdila viacerych, kedze aj ina doktorka sa mi potom priznala ze po veceroch doma premysla o mojom pripade.
Doktor XY ma potom neskor este aj zastavil na chodbach oddelenia aby sa ma spytal ako to ide. To sa ale priznavam ze kedze bol obleceny v civilnom obleceni som ho nesponala a tak som len slusne odpovedala, ze dobre (a pomyslela si pre seba co sa staras, ved kto ta pozna) a odkrivkala som radsej spat na moju izbu.
Treba dodat ze Doktor XY je intelektualom, ktory zije vo vedlajsom meste, ma rad Tolkiena a vo volno case rad hra sach (a to tiez viem z facebooku. Je az neskutocne ake casto uplne irelevantno-relevantne informacie clovek posklada ak poctivo hlada v modro bielych strankach).
Tiez doplnim, ze prave tento doktor mi naordinoval liectbu (velmi neprijemne vysoke davky kortizonu do zily). Ktore ale nezaberali a ako mi nervozne pri jednej rannej vizite povedala ina doktora z oddelania, ak sa nezacnem do nedele zlepsovat (akoby zlepsenie zaviselo od mojej vole) prejdu na nieco silnejsie (a to som uz vtedy vedela, ze silnejsie lieky su alebo imunosopresivne lieky alebo lieky ktore sa pouzivaju na liectbu rakoviny a v podstate ide o lahsie formu chemoterapie. Nic priejemne.). Neskor sa rozhodli dat mi este sancu a “iba” prepli na iny kortizon (ako som sa od sestricky dozvedela prave Doktor XY tak rozhodol…oh ano, nemocnicny gossip je skvela vec a so sestrickami sa vzdy opati byt za dobre. Clovek sa potom vela dozvie, obcas aj viac ako by chcel vediet). Novy kortizon nebol ine ako starsi druh kortizonu s vascim mnozstvom vedlajsich ucinkov. A paradoxne na ten som zacala nad ich ocakavania velmi rychlo a dobre reagovat.
Niekde v tomto bode sa uz vratila z dovolenky aj moja Dobrucka doktorka ktora ma ubezpecila ze urobi vsetko pre to aby som sa mohla co najskor vratit k rodine. (V tomto bode to uz ale nebola moja priorita. Ja som chcela vyzdraviet a nie ist domov). Ale ked sa v tom obdobi z dovolenky vratil aj neodbitny“sestricko” a mne sa zacalo akosi intenzivnejsie cniet po domove.
O mesiac neskor som sa vratila do nemocnice na ambulantnu kontorlu k mojej Dobruckej doktorke. Este stale mi nebolo uplne jasne aky druh pohromy ma to cele tie mesiace valcoval a mala som zoznam otazok ktore som chcela polozit mojej doktorke. Lenze ona prave v ten den mala toho akosi vela a velmi sa mi nevenovala. Akurat letmo preletela mojimi vysledkami krvy a podrazdene sa ma spytala preco mam zas zvysene zapalove markery (lebo ja to mam vediet?). Nakoniec ju ale danny udaj nijako zvlast neznepokojil (a ja som vdaka jej nezaujmu o tyzden neskor opat skoncila na pohotovosti). Spominam sa este ze som sa jej spytala ci mi prestanu vypadavat vlasy a ci mi opat narastu (v tom case ich stratu bolo viac ako vidiet) a ona mi povedala ze urcite ano nech sa neznepokojujem. Lenze ja som sa viac ako znepokojovala. Najviac jej prehnane pokojnym pristupom. Ked som sa spytala aku “terapiu” ma pre mna, povedala mi ze budeme znizovat kortizon az ho uplne vysadime. Hotovo! A potom budeme cakat a dufat, ci bude vsetko v poriadku.
Uplne zhrozena som sa obratila na mojho Rodinneho lekara s tym, ze vlastne sa mi v nemocnici nik nevenuje co ma desi, kedze bez “dozoru” sa realne mozem opat vratit do stavu v akom som bola.
Nebudem to natahovat. Ucinila som tazke rozhodnutie (asi najtazsie v poslednej dobe) a nakoniec som zmenila Dobrucku doktorku. Tu ktoru mam tak rada a ktora ma chcela usetrit od drastickej liectby. Suhlasim s nou, ze netreba masaktovat pacientov silnymi liekmi. A suhlasim s nou ze telo sa casto vie zotavit aj samo. Na druhej strane som okusila aj to aku silu ma rozbehnuta autoimunitna choroba a ako graduje ked ju nik nezastavi. A aj ked silne chemicke lieky nie su boh vie co, ani potencialne smrtelna choroba nie je velka vyhra (ako mi povedali, bez liecby by mi ostalo maximalne 5 rokov velmi nekvalitneho zivota).
Ako je asi jasne presla som k danemu Doktorovy XY (inak by cela ta omacka venovana jeho osobe vyssie bola slusnou stratou vasho casu. Takto to ma naopak svoju pointu).
Prejst k nemu bolo velmi nepohodlne a aj bolestive rozhodnutie (dodnes ma skrie a trapi ako to asi zobrala moja Dobrucka doktorka a ci to uz vobec vie. Casto zvazujem co jej poviem ak ju stretnem v buducnosti, kedze je vysoko pravdepodobne ze skor ci neskor skoncim opat na jej odeleni.).
Tiez treba dodat, ze Doktor XY nie je len kolegom mojej Dobruckej doktorky z oddelenia (to sa predsa nerobi takto striedat lekarov vramci oddelenia!). Moj novy doktor bol navyse chranencom Legendarneho lekara, otca mojej Dobruckej doktorky a spolu napisali niekolko publikacii (co ma nuti polozit si otazku nakolko si je blizky s mojou Dobruckou doktorkou. Verim ze dost).
Navyse moje rozhodnutie ma aj svoju cenu. K mojmu doktorovy XY sa dostanete iba sukromne a jedna navsteva vyjde len o 50 euro menej ako navsteva Velkeho zvierata z vedlajsie mesta (a aktualne navstev pocas roka potrebujem niekolko). A to moj Doktor XY nie je ani len primarom aj ked si pyta ako keby nim bol (aj ked dovod a to ma: vsetci pacienti chcu ist k nemu). Nema ani len vela akadenickych titulov a vacsinou ho najdete na oddeleni v nemocnici (co je ale aj znamka toho ze je este stale v konakte so skutocnymi pripadmi a len nepublikue “zbytocne” akadenicke clanky). Na fakulte mediciny vyucuje iba nejaky “podradny” kurz pre sestricky (pre porovanie: Dobrucka Doktorka uci medikov a Velke zviera ma svoju vlastnu katedru na medicine).
Moj novy Doktor XY je vsetko len nie ako moja Dobrucka doktorka. Vlastne je velmi brutalny, otvorene vam povie ako na tom ste a co vam hrozi. Velmi malo ho zaujimaju moje pocity a silne pochybujem ze niekedy bude chciet aby som mu ukazala fotky deti v telefone.
Vlastne si na mna pamatal (aj napriek tomu ze od mojej hospitalizacia uz ubehlo par mesiacov) a pamatal si ze mam male deti. Na rozdiel od Dobruckej doktorky ale tento fakt neuzavrel otazkou ako rastu. Iba mi nariadil aby som si zadovazila masku na tvar pre pripad ze maly bacilonosici (ano tak ich pocastoval) nieco donesu zo skolky.
Pri nasej prvej navsteve sa ma tiez kruto spytal kolko kil som nabrala odkedy som na kortizone a ako sa stravujem. Tak som mu spokojne odpovedala, ze som si nasla “dietu” ako sa stravovat pri terapii s kortizonom. Dodnes mi znie v usiach jeho odpoved. Premeral si ma od hlavy k patam a sucho mi oznami” Eva, tvoja dieta nefunguje. Musis schudnut 5% vahy.” Ziadne blaboly o zadrziavani vody, endokrimnom systeme a podobne. Sucho a strucne. Matematicky.
Ked som sa ho spytala ci mi dorastu vlasy, vobec ma o nicom neuistoval. Len mi doslova povedal “Mas dobru pravdepodobnost ze dorastu (pravedpodobnost, nie istotu!) Ale urcite ti nedorastu kym si na kortizone.” Tu mas! Takto na tom si a toto su moznosti. Aj taky je moj novy Doktor XY.
Co sa tyka liectby a humanneho pristupu moj novy doktor “non va leggero” (nejde zlahka). Spara (striela). A neriskuje ze choroba vyhra (radse riskuje vedlajsie ucinky terapie). Aj v mojom pripade tomu nebolo inak. Jednoducho mi zhrnul co som uz davno vedela. Na kortizone sa neda byt dlho (lebo aj ten cloveka nakoniec prizabije). Autoimunitne chorby su neliecitelne, nepredvidatelne a co sa s nimi da robit je snazit sa drzat ich v remisii. Lieky ktore dokazu vo vacsine vaznych pripadov (ako oznacil ten moj) udrzat autoimunitne choroby v remisi existuju sa nazivaju imunosupresori (popri inych teda). K tymto liekom poviem len, ze imunosupresívne lieky vam prakticky vypnu imunitny system, ktory by inak vo volnej chvili nicil zdrave organy. Potialto je to velmi logicke riesenie.
Imunosupresiva su ale toxicke a rizikove (ako otvorene priznal aj sam Doktor XY). Ak odratam mozne vedlajsie ucinky (ano popri inych aj rakovina je medzi vedlajsimi ucinakmi) clovek nema plne funkcny imunitny system a cast ludi na dannych liekoch umiera na banalne infekcie a plesne. Lebo ked sa dostane bakteria, virus ci plesen do tela, najde vypradznene bojove pole (imunitny system v podstate vypnuty) a nikto ju potom nezastavi.
Moj osobny pocit z mojho Doktora XY je (ano nepoucila som sa a stale to sem miesam) ze ma podrzi. To je taky banalne dolezity pocit ktory mi u mojej Dobruckej doktorky chybal. Mam z jeho pristupu pocit (pocit je strasne nedoverihodna vec, ja viem) ale ja jeden taky mam: A to ten, ze urobi vsetko (vratane silnej toxickej liecby) pre to aby udrzal moju chorobu na uzde a ani omylom nebude cakat ako sa veci same vyvinu. Ci je to spravny pristup nemoze povedat nikto.
Tak isto ako neviem ci som sa rozhodla spravne. Verim ze v tomto bode na to neexistuje odpoved (vsetko su len dohady, statistika a zbozne zelania). Myslim, ze vsetko to ukaze len cas.
