Preobsadenie

alebo co som sa naucila o doktoroch a o robeni tazkych rozhodnuti

Dnes sa ma moja fisioterapeutka spytala kedy mam najblizsiu kontrolu u mojej Dobruckej doktorky v nemocnici.
- “Dvadsiateho osmeho januara”, zaklamala som.
 Nie ze by som si vymyslela datum, datum sedi. Co ale nesedi je meno doktorky na ambulancii.

Bezny clovek vela nepremysla o doktoroch (pokial ich skutocne nepotrebuje). Zvycajne sa ani nezaujima o to kto sedi na druhej strane stola a vysetruje ho. Akosi sa spolieha na to ze “jeho” alebo “jej” odbornik je dostatocne schopny aby ho vytiahol zo slamastyky. Aj mne este donedavna bolo vcelku jedno kto ma vysetruje. Az kym som sa nedostala do stavu ked som sa musela zamysliet ci mi vyhovuje pristup mojej Dobruckej doktorky a ci suhlasim s tym ako ma lieci.

To najdolezitejsie co musim povedat o mojej Dobruckej doktorke je, ze ju mam rada. Ziadne city stranou ja som na nu naviazana.  Ma ma vo svojej “kartoteke” uz 5 rokov, venovala sa mi pocas tehotenstva ked nejake vysledky krvy neboli uplne v norme a za tu dobu sme sa zblizili. Ona mi rozprava osobne veci, vzdy chce vidiet fotky drobcov a obcas spolu na pravidelnych kontorlach zartujeme. Pozna aj mojho muza a vzdy na Vianoce jej davame darcek.
Druha dolezita vec ktoru musim povedat je, ze moja Dobrucka doktorka je relativne “velke zviera”. Universitna profesorka, ide hned po primarovy na oddeleni, mnoho universitnych titulov a publikacii, a navyse dcera doktorka ktoreho meno je v regionalnej nemocnici legendov.

Prvy krat som urgentne k moje Dobruckej doktorke zasla este v decembri 2011. Poziadala som ju o sukromnu navstevu lebo uz vtedy mi bolo jasne, ze cosi sa deje. Vysetrila ma a uistila, ze nejde o autoimunitne ochorenie, ze vsetko je v poriadku a popriala mi pekne sviatky.
Vtedy som mala po prvy krat moznost skocit na konzultaciu k jej kolegyni z oddelenia, ktora je zhodou okolnosti blizkou priatelkov manzelovej kolegyne. No zdalo sa mi to nevhodne a snad aj neslusne takto poza chrbat...ved co by si potom aj jej kolegovia z oddelenia mysleli? Ze je neschopna? To by som jej iba nerada urobila.

Opat sme sa s mojou Dobruckou doktorou videli potom v january ked ma z pohotovosti hospitalizovali na jej oddeleni. Tak to totiz funguje, ak raz mate nalepku autoimunitneho ochorenia, cokolvek sa s vami deje, poslu vas k “vasmu” doktorovy. A tak som tyzden vegetovala v nemocnici (ak neratam nejake detske polezanie si, toto bolo prvy krat co som okusila nemocnicny zivot). Boli mi predpisane rozne vysetrenia, z ktorych potom moja Dobrucka doktorka niektore zrusila so slovami: “Si tak mlada, naco ta zbytocne ozarovat.” A ja som vtedy jej starostlivost a ludsky pristup ocenila.    
V tom obdobi som este mala pocit, ze sa z toho vylyzem aj sama a jedine co som chcela bola co najskor sa dostat domov. Jednak lebo mi chybala moja rodina, jednak nemocnica nie je prijemne miesto a jednak lebo po nociach ma chodil budit jeden skutocne neodbitny “sestricko” aby sa ma pytal ako velmi je otvorene moje manzelstvo a skladal mi komplimenty na moju krasu. Priznavam sa ze jeho az vlezly zaujem, potreba kazdy den mi menit postelne pradlo, ci dlhe hladkanie ruk pred odberom krvy ma skor desili a iba pridal na mojej tuzbe zdrhnut odtial co najskor. Jednu noc sme dokonca sami dvaja skoncili na vysterovni (nepytajte sa ako) a pravda je, ze to bol okamih ked som bola odhodlana zdrhnut odtial hoc aj hned. Len keby ma nohy uniesli.
Takze sa potom nemozno divit ze aj ked som nechodila, tvarila som sa statocne a ked sa ma pytali ci mam este bolesti poctivo som zatlkala. Spominam si ako som raz vysla z kupelne a vravim mojej “spoluleziacej” ako ma desne pali zaludok od liekov co som dostala. Na moje zdesenie bol na nasej izbe aj mlady medik a samozrejme ze nebol nadseny mojim mlcanim. Ani moje napuchnute brucho sa mu velmi nepacilo. Takze, ako spravne nauceny doktor, mi hned naordinoval dalsie lieky na upokojenie traviaceho traktu.
Ak spatne hodnotim moje pocinanie, tvarit sa statocne bolo skutocne hlupe. Uz aj tak vam v nemocnici dotkory venuju len vymedzene mnozstvo casu. Keby som priznala “farbu” mozno by sa niekomu niekde zapla ziarovka a zacal sa uz vtedy zaoberat mojimi migrujucimi bolestami svalov. Nestalo sa tak a ked sa ma potom moja Dobrucka doktorka laskavo spytala ci chcem ist domov k mojej rodine, stacil mi letmi pohlad na “sestricka” ktory nadsene vosiel do izby aby mi opat prestlal postel, a zacala som sa bleskovo balit. Bolo mi jedno ze som nedosla ani k vytahu a musela som si sadnut. Nohy ma priserne boleli. Hlavne bolo ze som mohla ist domov.

A doma sa moj stav nasledne iba zhorsoval. Pat tyzdnov som si odtrpela v neskutocnych bolestiach ktore vyvrcholili navstevou pohotovosti (vlastne niekolkymi navstevami). Moja prava noha vyzerala od kolena dole ako lopta a stratila svoj tvar. Bola napuchnuta a nie len ze som na nu nemohla stupit, uz som nemohla ani len sediet bez bolesti. Cely den na pohotovosti (kam ma poslala zo svojej ordinacie moja Dobrucka doktorka so slovami ze nejde o autoimunitne ochorenie) na kolieskovom kresle (co je samo o sebe deprimujuci zazitok) mi sposoboval agoniu a zapal sedacieho nervu (co je tiez bolest k zblazneniu a navyse som si ju odtrpela az do dna kedze som nemohla okrem paralenu brat ziadne utisujuce lieky).
A vysetrenia opat raz nic neodhalili. Poslali ma teda domov s tym, ze asi zadrzujem vodu (iba v jednej nohe) a ze nech si nohu vylozim na vankus. Na druhy den moj muz zufalo volal nasmu obvodnemu lekarovy. Moja noha sa nezlepsovala a teplota nad 39° C napovedala, ze asi to nebude len o zadrziavani vody v tele.
Moj “starucky” Rodinny doktor (ako tu volaju obvodnych doktorov) prisiel a prve co povedal hned ako ma videl od vchodovych dveri bolo: ”Co ti v tej nemocnici vlastne pochopili?”. Neskor sa mi priznal, ze ked ma vizerala som ako cadavere (mrtvola). Ani nechcel vidiet vysledky vysetreni (vlastne sa len pozrel kto ma vysetroval a ked videl mena, len mavol rukov) a rovno zasiahol. Z toho ake teplo salalo z mojej nohy a z obrovskych cervenych guci ktore sa mi na nej vytvorili mu bolo jasne, ze ide o zapal. Nie kazdy lekar ma odvahu zrusit terapiu naordinovanu nemocnicou a ja si ho za jeho dovahu a skutocny zaujem o pacienta neskutocne cennim.
Dodnes som mu vdacna, ze behom nasledujucich mesiacov mi dal dokopy zily (do istej miery aj vdaka alternatinej liectbe statiami, ktorych je on sam velky zastanca). Zvysok bol ale uz nad jeho sily. Ako mi o par mesiacov neskor sam povedal “On taku ako ja vo svojom malom jazierku ryb este nevidel.” A aj za jeho urpimnost si ho cennim.
Za zmienku stoji ze moj rodinny doktor je “odchovanec” legendarneho doktora (otca mojej Dobruckej doktorky). A paradoxne nema o lekarskych schopnostiach mojej doktorky velke mienenie. Prave naopak.

Ako som nasledne zistila ani velky odbornici taku ako ja este nevidel. 30 kilometrov odtialto je male mestecko. V miestnej nemocnici si svoje velke kralosvtvo zriadil jeden z najvacsich europskych odbornikov na reumatologiu. Samozrejme ze sa k nemu iba tak lahko nedostanete, prijma iba sukromne (teda vlastne sa mozete objednat a nechat vasu zdravotnu poistku aby to zacvakala. Prvy volny ternim bol o rok a pol. Budete cakat?).
Takze aby vam Velke zviera venovalo svoju pozornost a cas, staci zaplatit sumu vo vyske jedneho nizsieho slovenskeho platu. Tak to tu ale chodi. Ak nechcete cakat mesiace a roky, zaplatite. Istou vyhodou je poistka mojho muza, ktora cast takychto navstev praplaca. Aj preto bola navsteva na jeho meno (a inak ak si myslite ze ak zaplatite mastnu sumu budu sa vam hned venovat, ste na omyle. Aj sukromne cakate mesiac a pol az na vas pride rad).
Spominam si ako sme vosli do jeho ordinacie. Bolo uz osem hodin vecer, vonku uz bola tma. Ked som mu povedala, ze jeho potencialnym pacientom som ja, ostal hned sklamany. Ako mi povedal, zvycajne muzi maju zaujimavjesie choroby. No to ale este nevidel moju zlozku. Hned sa mu rozziarili oci ked videl co podla vlastnych slov este nevidel: Pripad ako ja. Zacal si robit poznamky a povedal mi ze sa bude o mne rozpravat s kolegami z celeho sveta na bliziacej sa konferencii v Singapure.
Myslim, ze kazdy z nas niekde vnutri ma tuzbu byt vynimocny. Byt lekarskou abnormalitou (o ktorej vam europsky odbornik povie ze mozno taku videl jednu za cely svoj zivot) dava cloveku pocit vynimocnosti. Je to ale aj pocit vynimocnosti ktory je cloveku na nic. A tiez je v tom silna primes zufalstva. Nie si vynimocny, si abnormalny a to nie je nutne to iste. Navyse mat vzacnu chorobu samo o sebe znamena ze existuje limitovany pocet pripadov (moju chorobu ma cca 10.000 ludi v sestedsiat milionovom narode). A ked sa ta uz aj tak vzacna choroba nesprava ako sa ma, statisticky ste na tom dost zle. V tom pripade zaujat nie je nic moc. V tom pripade ste v kategorii “nie sme si isti co mas a este menej nam je jasne co s tebou”. Taka vynimocnost vam nepomoze.
Velke zviera mi hned navrhol hospitalizaciu. Neviem ako je to na Slovensku, ale mozem vas ubezpecit, ze hospitalizacia aby vam urobili kompletny check up je nieco co sa len tak neponuka. Jednak je to draha zalezitost (kapitalistycky svet) a jednak sa to zvycajne nerobi iba preto aby sa tym uspokojila primarova zvedavost. Na moj protest ze nechem ist spat do nemocnice zacal vyjednavat (co ma len utvrdilo v tom ako velmi chcel vediat viac o tom co a preco u mna nefunguje). Povedal, ze vsetko zariadi tak aby som nestravila v nemocni viac ako tri dni a nasledne mi jeho sekretarka volala ze velmi promprne nasli pre mna volne miesto (tiez velmi atypicky a protekcny postup).

Po jeho nasvtve som stravila bezostny tyzden. Skutocne som nevdela co mam robit. Doplnim vam par dalsich informacii ktore som v dannu dobu mala k dispozicii.
Ak by som suhlasila s liectbou, znamelo by to ze by som odisla od mojej Dobruckej doktorky (co mi prislo ako zrada nasho prijemneho a skoro osobneho vztahu) a presla k lekavy ktoreho oci sa mi nepacili (A ano zeny beru v uvahu aj taketo nelogicke argumentami.). Jeho pristup bol velmi chladny a kalkulovany (co, ako som sa neskor naucila je obcas aj znakom profesioality a naopak prijemny a osobny vztah vam este nezaruci dobru liecbu).
Ked nad tym spatne rozmyslam, vsetko co povedal a kroky ktore chcelo Velke zviera ucinit boli spravne. Akurat ze ja som na ne este nebola pripravena. V tomto bode som este stale (podporovana mojou Dobruckou doktorkou) verila, ze sa z toho vyhrabem aj viac menej sama a ze to prejde ak pockam. 
Mimochdom moja Dobrucka doktorka bola este stale velmi pokojna (sice sme sa vidali menej ale casto sme si mailovaly. Ja jej o tom ako sa uz pomaly prestavam hybat a ona o tom, ze to bude dobre a nech si kupim nejake vitaminy).
Dalsia dolezia informacia prisla od doverihodneho zdroja, ktoremu na mne zalezi. Nebudem sem pisat kto mi to povedal, ale napisem len, ze toto mesto a jeho okolie nie je velke a ked lietate tak vysoko ako Velke zviera, tak o vas vsetci vedia. Takze doplnujuca informacie je, ze oddelenie tohto doktora je aj oddelenim vyskumnym, kde sa experimentuje s roznymi liekmi (co nie je prekvapiva informacia. Logicky ked chcete publikovat knihy a prednasate na medzinarodnych konferenciach asi tam nepojdete s tym, ze liecite vsetkych acylpirinom. S niecim novym a pokrokovym sa podelit musite). To je ta nevyhoda “velkych zvierat”, potrebuju nejake vysledky aby mohli rast. A taktiez zaujimave, nie rutinne pripady (ako som ja) aby sa mali cim chvalit ked uz na tie konferencie zajdu. A ked som sa potom dozvedela o dvoch pacientoch ktorych na jeho oddeleni dokalicili (jedna oslepla a jedna skoncila paralizovana) priznavam sa, dostala som strach.
Musim sem napisat nieco dolezite. Osobne si myslim, ze kamkolvek clovek ide, a akukolvek liectbu zacne, vzdy nesie so sebou riziko. Telo moze zle zareagovat aj na obycajny paralen. Jedna z pacientok oslepla po liecbe liekom ktory som aj ja dlhe mesiace brala (prave ten co mi v nemocnici odpalil zaludok). Ked ho beriete, ste vopred upozorneny na to, ze musite kazdych 6 mesiacov na kontrolu k ocnemu prave vdaka blbemu vedlajsiemu efektu ktory ma: slepota. 
Poznam taktiez pribehy rodinnych prislusnikov roznych ludi, ktorym tento doktor pomohol. Taktiez som sa osobne rozpravala s clovekom ktoreho telo zareagovalo na nejaku neznamu chemikaliu tak, ze ostal paralizovany na celu pravu stranu. Posielali ho do nemocnic po celej krajine a nakoniec to bol prave tento doktork ktory ho dal dokopy. A vobec ho nejako zvlast nemasakroval liekmi. (Inak toho cloveka som vobec nepoznala iba som dostala od znameho znamej na neho telefon a nech to znie akokolvek absurdbe dohodla som sa ze mu zavolam a on bol natolko laskavy ze mi do telefonu porozpraval svoju zdravotnu pereput).
Napriek tomu som sa vtedy rozhodla odmietnut Velke zviera a jeho liectbu. Koniec koncov, ked moja doktorka ostavala pokojna, preco by som sa ja mala znepokojovat znepokojenim Velkeho zvierata? A ak mam byt uplne uprimna, myslim, ze mi taktiez chybaja odvaha a este mi neblo dostatocne zle na to aby som sa rozlucila s mojou Dobrucku doktorou.
V danej situacii som sa (dnes verim ze nespravne) rozhodla verit pristupu mojej doktorky a drzat sa jej (asi to bolo aj menej bolestive a pohodlnejsie riesenie). Ona predsa ostavala pokojna a trvala na tom, ze to prejde v podstate same (comu som chcela verit aj ja). Dostala som antidepresiva, pre pripad, ze by ma moj stav znepokojoval alebo som nebola dostatocne trpezliva (oficialne som ich ale dostala na potlacenie bolesti nie na depresiu. Nezabrali. Ani na jedno ani na druhe.).

Ak sa spatne divam na moje rozhodnutie, a ak vezmem v uvahu informacie co som mala v danom okamihu k dispozicii, chapem preco som a rozhodla prave tak ako som sa rozhodla. Dnes by som davala roznym argumentom inu vahu a dolezitost.
Myslim, ze prave toto su tie okamihy ked clovek dozrieva. Ked stoji na rozcesti a musi sa rozhodnut, ide mu o holu kozu a nevie ktora cesta mu ju zachrani a ktora naopak zhorsi vsetko. A nikto vam nepovie kam sa vydat a nic vam nezaruci.
Ja som ale este nebola zrela k tomu aby som urobla nepohodlne rozhodnutie. V danom obdobi mi navyse bolo “blbe” opustit moju Dobrucku doktorku. Nevedela som co by som jej mala povedat a ako ospravedlnit to ze ju opustam.

Ak mam povedat pravdu, asistentka Velkeho zvierata mi telefonovala este aj o 4 mesaiace neskor po tom co som odmietla jeho liectbu. V podstate chcela vediet ci som si to nerozmyslela.
V tom okamihu som sa prave nachadzala v nemocnici v mojom meste, opat na oddeleni mojej Dobruckej doktorky. A priznavam sa, argumentovala som uz o poznanie inak. Napriek tomu som odmietla. Tentokrat ale z inych dovodov.
Uz omnoho viac pragmatickych.
Odmietla som, lebo som zistila Velke zviera vacsinu casu cestuje po svetovych konferenciach a malokedy je vo svojej nemocnici. Lahko sa potom moze stat, ze ak budem potrebovat lekara, bude sa mi venovat niekto iny z jeho oddelenia kto moj pripad mozno ani nepozna.
Ale ani to nie je ten najpadnejsi argument. Holym faktom je, ze je jedno za kym sa vydate, schvalene a odskusane terapie su vsade tie iste (Su uplne rovnake tak na Slovensku ako aj v Taliansku). Golden bullet nema nikto. Osobne si myslim, ze Velky odbornik ma diagnosticky naskok pred ostatnymini lekarmi jednoducho preto, lebo toho videl viac a moze konzultovat s odborikmi ku ktorym sa bezny lekar nedostane. Ale terapie napriek tomu (ak neratam alternativne a nove liecby s neznamimi ucinami pri dlhodobej liebe) ostavuju tie iste.
Velke zviera mi vtedy povedalo, ze ked vidi vysledky krvy ako su moje, zaplne sa mu v hlave ziarovka a pyta sa preco su take divne ako su. A prve co urobi je riadna kontola. Ako mi vtedy povedal, treba zisit ci je moja choroba iba malym a nevinnym vlcikom co ceri zubky alebo velkym vlkom co sa v plnej sile zakrada lesom (mimochodom moja choroba sa vola lupus a vlk v taliancine sa povie lupo, preto to prirovnanie).
Dodnes nechapem preco moja Dobrucka lekarka nemala ani tien pochyb ci ide o nieco vazne a neurobila nejaku kontorlu. Na druhej starne ja sama som mala moznost preobsadit ju a toto tazke rozhodnutie som vtedy neurobila. 
A tak mi neostavalo ine ako trpezlivo cakala a stavat sa svedkom toho ako pomaly stracam schopnost zit kazdodenny zivot.
Zaciatkom augusta som uz ani ja ani moj Rodinny doktor (ktory nadalej vsemozne skusal postavit ma nohy) uz nevedel co so mnou. Vysledky krvy nesedeli s mojim stavom a naopak moj stav nezodpovedal vysledkom vysetreni na ktore ma moj doktor posielal (co obcas bolo na “Uf, vdaka Bohu!” a obcas na “O moj Boze preco?”)
A najhorsie bolo ze nic nereagovalo ako malo. Megadavky zeleza ktore som dostavala sa len hormadili v mojom tele. No napriek tomu ze ich zasoby boli poriadne nad normou, ostavali blokovane, nevyuzite a moja chudokrvnost len gradovala. Bolave rany v hrdle na ktore dlhe mesiace nezaberalo ziadne antibiotikum ani liectba na plesne nakoniec na krconom oddeleni uzavreli ako alergiu (co potom o nieco neskor na alergologii vysmiali ako absurdny zaver). Vysoka teplota nad 39°C sa mi tiez vracala na dennom poriadku bez zjavnej priciny. Vlastne sa da vsetko strucne zhrnut s tym, ze na ziadne z mojich problemov nic nezaberalo.  

Zaciatkom augusta som zufalo volala na mobil mojej Dobruckej doktorke (ano dala mi svoj sukromny telefon). Povedala nech sa zastavim na jej oddeleni, ze sa na mna pozrie. Svoje vysetrenie uzavrela s tym, ze trpim depresiou a znacnou redukciou svalstva (ktora podla nej bola sposobena tym, ze ako clovek v depresii sa malo hybem. Zbytocne som jej hovorila ze napriek strasnym bolestiam kazde rano vstavam z postele. V lepsie dni vencim psa a chodim s detmi do parku, v horsie lezim na pohovke a dufam ze ma moji mali nebudu volat lebo ani len netusim ako vstat). Moja dobrucka doktorka konecne objednala nejake krvne vysterenia, postazovala sa na novu generaciu medikov a poslala ma domov. Vraj mam cakat, vsetko prejde.
Par dni na to prisiel na navstevu moj otec. Jednu z prvych veci co mi povedal bolo “Nehnevaj sa, ale z teba je uplna troska. Prosim ta, rob so sebou nieco!”
V tom obdobi dorazili aj moje vysledky krvy. Preposlala som ich mojej Dobruckej doktorke, ktora medzicasom (ako spravna talianka v auguste) dovolenkovala. Napriek tomu sa mi venovala, co som ocenila (predsa len odpovedat na telefonaty pacientov a studovat ich maily ked je clovek na dovolenke je vzacny, ludsky pristup. A v tom ona je skutocne silna.). Konecne hodnoty zacali byt dostatocne zle (moje oblicky prestavali pracovat ako mali) a tak povedala, aby som isla na pohotovost a nechala sa hospitalizovat na jej oddeleni. Ale nech pockam jeden den, lebo na dnes uz nemali “volne postele”. 

Tak som sa opat ocitla na jej oddeleni. Ako sa neskor ukazalo, mala som stastie. A to hned dvakrat. Moja Dobrucka doktorka bola na dovolenke a tak tam nebolo nikoho kto by ma ochranil od rutinnych vysetreni a ozarovani ktore mi nariadili (a ze ich bolo…skontrolvali vsetky organy hned niekolko krat na roznych zariadeniach najroznejsich radiacii). Co sa ukazalo ako moja zachrana lebo “omylom” pri magnetickej rezonanci brucha vyslo na povrch ze moje chrbtove svaly neodpovedaju ako by mali. Prakticky mrtvo mlcali (co logicky nie je dobre a nasledne vysetrenia len potvrdili ze su zredukovane na hranicu poskodenia).
Druhe stastie bolo, ze mal sluzbu Doktor XY  ktoreho som sice dovtedy nepoznala a nikdy som o nom nepocula, ale nasledne sa pre mna stal fundamentalnou postavou. A napriek tomu ho budem volat XY, doktor – milion (obycajny doktor v nemocnici, taky akych su miliony inych).
Ak dovolite strucne vam ho predstavim. Na zaciatku som komolila jeho meno a volala ho v taliancine “gombolec” (taka ta vlnena gula na ciapke) kedze jeho meno znie velmi podobne (dodnes mu ho komolim). Moj Rodinny lekar (ktory inak pozna asi kazdeho lekara v nemocni a nasledne vam k nemu rad dolozi aj bulvar) o nom povedal, ze je jediny z celeho oddelenia ktory “ma hlavu” a za nieco stoji. A potom dolozil aj ten stavnaty gossip ktory si ale diskretne necham pre seba.
Pocas jednej rannej vizity (ranna vizita na fakultnom oddeleni znamena, ze chvilku pred tym ako idu “velky” lekari vam “mali” medici zmeraju tlak a spytaju sa ci ste este zivi a co mate nove. Ti nasledne pocas vizity informuju velkych lekarov o tom, co zistili. Trva to asi tak 10 sekund a vizita je vybavena. V priemere vam doktor nevenuje vela pozornosti, zvycajne len zabori nos do papierov s vasimi vysledkami a objedna dalsie vysetrenia. Este nemej osobne je ked ide primar. Toho som sice pocas troch tyzdnou na oddeleni videla len raz, ale stalo to za to. Primar vosiel do nasej izby a za nim so stiahnutym chvostom poslusne napochodovala lekarka z oddelenia a hrstka medikov v zacviku. Jeden z medikov odprezentuje vas pripad, primar sa spyta nejaku rutinnu otazku na ktoru sa nervozny a spoteny medik snazi odpovedat. Cele sa to podoba na universitnu skusku a dodnes neviem co sa stane ked medik nevie odpoved. Vyleti z oddelenia?)  Este ma napada ze doktor vam venuje pozornost aj ked cosi na vas prezentuje medikom. Neviem co je horsie. Byt zredukovana na vysledok testov na papieri alebo byt ukazkovym pripadom na ktorom sa ucia mlade ucha.
Poznamka pod ciarov je, ze mlade ucha su povacsine o dva roky mladsie ako ja a taky mlady medik by si mal davat pozor na to co zverejni na svojom profile vo facebooku ak chce byt brani vazne. A mozno nechce a aj to je dobre. Lebo s kym inym ak nie so simpatickym mladym nemeckym doktorom potom moze taky pacient ako ja, pocas dlhej hospitalizacie zartovat? (Inak povodne som miesto zartovat napisala laskovat, ale nemam ako dat makcen na S a bez neho to dava celemu slovu a vete uplne iny vyznam :-D).
Ale spat k Doktorovy XY. Pocas jednej rannej vizity robil nieco co som dovtedy a ani potom nevidela nikoho ineho urobit. Zobral si stolicku, prisunul ju k mojej postely, sadol si vedla mna, podoprel si hlavu rukami a zacal sa o mna zujimat. Z prekvapeneho vyzoru mladych uch som hned pochopila ze to nebude standartne spravanie. A ako to nasledne okomentoval moj Rodinny doktor, moj pripad zjavne “steglil jeho zvedavost”.
Ja som ich tam asi drazdila viacerych, kedze aj ina doktorka sa mi potom priznala ze po veceroch doma premysla o mojom pripade.
Doktor XY ma potom neskor este aj zastavil na chodbach oddelenia aby sa ma spytal ako to ide. To sa ale priznavam ze kedze bol obleceny v civilnom obleceni som ho nesponala a tak som len slusne odpovedala, ze dobre (a pomyslela si pre seba co sa staras, ved kto ta pozna) a odkrivkala som radsej spat na moju izbu.
Treba dodat ze Doktor XY je intelektualom, ktory zije vo vedlajsom meste, ma rad Tolkiena a vo volno case rad hra sach (a to tiez viem z facebooku. Je az neskutocne ake casto uplne irelevantno-relevantne informacie clovek posklada ak poctivo hlada v modro bielych strankach).
Tiez doplnim, ze prave tento doktor mi naordinoval liectbu (velmi neprijemne vysoke davky kortizonu do zily). Ktore ale nezaberali a ako mi nervozne pri jednej rannej vizite povedala ina doktora z oddelania, ak sa nezacnem do nedele zlepsovat (akoby zlepsenie zaviselo od mojej vole) prejdu na nieco silnejsie (a to som uz vtedy vedela, ze silnejsie lieky su alebo imunosopresivne lieky alebo lieky ktore sa pouzivaju na liectbu rakoviny a v podstate ide o lahsie formu chemoterapie. Nic priejemne.). Neskor sa rozhodli dat mi este sancu a “iba” prepli na iny kortizon (ako som sa od sestricky dozvedela prave Doktor XY tak rozhodol…oh ano, nemocnicny gossip je skvela vec a so sestrickami sa vzdy opati byt za dobre. Clovek sa potom vela dozvie, obcas aj viac ako by chcel vediet). Novy kortizon nebol ine ako starsi druh kortizonu s vascim mnozstvom vedlajsich ucinkov. A paradoxne na ten som zacala nad ich ocakavania velmi rychlo a dobre reagovat.
Niekde v tomto bode sa uz vratila z dovolenky aj moja Dobrucka doktorka ktora ma ubezpecila ze urobi vsetko pre to aby som sa mohla co najskor vratit k rodine. (V tomto bode to uz ale nebola moja priorita. Ja som chcela vyzdraviet a nie ist domov). Ale ked sa v tom obdobi z dovolenky vratil aj  neodbitny“sestricko” a mne sa zacalo akosi intenzivnejsie cniet po domove.

O mesiac neskor som sa vratila do nemocnice na ambulantnu kontorlu k mojej Dobruckej doktorke. Este stale mi nebolo uplne jasne aky druh pohromy ma to cele tie mesiace valcoval a mala som zoznam otazok ktore som chcela polozit mojej doktorke. Lenze ona prave v ten den mala toho akosi vela a velmi sa mi nevenovala. Akurat letmo preletela mojimi vysledkami krvy a podrazdene sa ma spytala preco mam zas zvysene zapalove markery (lebo ja to mam vediet?). Nakoniec ju ale danny udaj nijako zvlast neznepokojil (a ja som vdaka jej nezaujmu o tyzden neskor opat skoncila na pohotovosti). Spominam sa este ze som sa jej spytala ci mi prestanu vypadavat vlasy a ci mi opat narastu (v tom case ich stratu bolo viac ako vidiet) a ona mi povedala ze urcite ano nech sa neznepokojujem. Lenze ja som sa viac ako znepokojovala. Najviac jej prehnane pokojnym pristupom. Ked som sa spytala aku “terapiu” ma pre mna, povedala mi ze budeme znizovat kortizon az ho uplne vysadime. Hotovo! A potom budeme cakat a dufat, ci bude vsetko v poriadku.
Uplne zhrozena som sa obratila na mojho Rodinneho lekara s tym, ze vlastne sa mi v nemocnici nik nevenuje co ma desi, kedze bez “dozoru” sa realne mozem opat vratit do stavu v akom som bola.

Nebudem to natahovat. Ucinila som tazke rozhodnutie (asi najtazsie v poslednej dobe) a nakoniec som zmenila Dobrucku doktorku. Tu ktoru mam tak rada a ktora ma chcela usetrit od drastickej liectby. Suhlasim s nou, ze netreba masaktovat pacientov silnymi liekmi. A suhlasim s nou ze telo sa casto vie zotavit aj samo. Na druhej strane som okusila aj to aku silu ma rozbehnuta autoimunitna choroba a ako graduje ked ju nik nezastavi. A aj ked silne chemicke lieky nie su boh vie co, ani potencialne smrtelna choroba nie je velka vyhra (ako mi povedali, bez liecby by mi ostalo maximalne 5 rokov velmi nekvalitneho zivota).

Ako je asi jasne presla som k danemu Doktorovy XY (inak by cela ta omacka venovana jeho osobe vyssie bola slusnou stratou vasho casu. Takto to ma naopak svoju pointu).
Prejst k nemu bolo velmi nepohodlne a aj bolestive rozhodnutie (dodnes ma skrie a trapi ako to asi zobrala moja Dobrucka doktorka a ci to uz vobec vie. Casto zvazujem co jej poviem ak ju stretnem v buducnosti, kedze je vysoko pravdepodobne ze skor ci neskor skoncim opat na jej odeleni.).
Tiez treba dodat, ze Doktor XY nie je len kolegom mojej Dobruckej doktorky z oddelenia (to sa predsa nerobi takto striedat lekarov vramci oddelenia!). Moj novy doktor bol navyse chranencom Legendarneho lekara, otca mojej Dobruckej doktorky a spolu napisali niekolko publikacii (co ma nuti polozit si otazku nakolko si je blizky s mojou Dobruckou doktorkou. Verim ze dost).
Navyse moje rozhodnutie ma aj svoju cenu. K mojmu doktorovy XY sa dostanete iba sukromne a jedna navsteva vyjde len o 50 euro menej ako navsteva Velkeho zvierata z vedlajsie mesta (a aktualne navstev pocas roka potrebujem niekolko). A to moj Doktor XY nie je ani len primarom aj ked si pyta ako keby nim bol (aj ked dovod a to ma: vsetci pacienti chcu ist k nemu). Nema ani len vela akadenickych titulov a vacsinou ho najdete na oddeleni v nemocnici (co je ale aj znamka toho ze je este stale v konakte so skutocnymi pripadmi a len nepublikue “zbytocne” akadenicke clanky). Na fakulte mediciny vyucuje iba nejaky “podradny” kurz pre sestricky (pre porovanie: Dobrucka Doktorka uci medikov a Velke zviera ma svoju vlastnu katedru na medicine).
Moj novy Doktor XY je vsetko len nie ako moja Dobrucka doktorka. Vlastne je velmi brutalny, otvorene vam povie ako na tom ste a co vam hrozi. Velmi malo ho zaujimaju moje pocity a silne pochybujem ze niekedy bude chciet aby som mu ukazala fotky deti v telefone.
Vlastne si na mna pamatal (aj napriek tomu ze od mojej hospitalizacia uz ubehlo par mesiacov) a pamatal si ze mam male deti. Na rozdiel od Dobruckej doktorky ale tento fakt neuzavrel otazkou ako rastu. Iba mi nariadil aby som si zadovazila masku na tvar pre pripad ze maly bacilonosici (ano tak ich pocastoval) nieco donesu zo skolky. 
Pri nasej prvej navsteve sa ma tiez kruto spytal kolko kil som nabrala odkedy som na kortizone a ako sa stravujem. Tak som mu spokojne odpovedala, ze som si nasla “dietu” ako sa stravovat pri terapii s kortizonom. Dodnes mi znie v usiach jeho odpoved. Premeral si ma od hlavy k patam a sucho mi oznami” Eva, tvoja dieta nefunguje. Musis schudnut 5% vahy.” Ziadne blaboly o zadrziavani vody, endokrimnom systeme a podobne. Sucho a strucne. Matematicky.
Ked som sa ho spytala ci mi dorastu vlasy, vobec ma o nicom neuistoval. Len mi doslova povedal “Mas dobru pravdepodobnost ze dorastu (pravedpodobnost, nie istotu!) Ale urcite ti nedorastu kym si na kortizone.” Tu mas! Takto na tom si a toto su moznosti. Aj taky je moj novy Doktor XY. 
Co sa tyka liectby a humanneho pristupu moj novy doktor “non va leggero” (nejde zlahka). Spara (striela). A neriskuje ze choroba vyhra (radse riskuje vedlajsie ucinky terapie). Aj v mojom pripade tomu nebolo inak. Jednoducho mi zhrnul co som uz davno vedela. Na kortizone sa neda byt dlho (lebo aj ten cloveka nakoniec prizabije). Autoimunitne chorby su neliecitelne, nepredvidatelne a co sa s nimi da robit je snazit sa drzat ich v remisii. Lieky ktore dokazu vo vacsine vaznych pripadov (ako oznacil ten moj) udrzat autoimunitne choroby v remisi existuju sa nazivaju imunosupresori (popri inych teda). K tymto liekom poviem len, ze imunosupresívne lieky vam prakticky vypnu imunitny system, ktory by inak vo volnej chvili nicil zdrave organy. Potialto je to velmi logicke riesenie.
Imunosupresiva su ale toxicke a rizikove (ako otvorene priznal aj sam Doktor XY). Ak odratam mozne vedlajsie ucinky (ano popri inych aj rakovina je medzi vedlajsimi ucinakmi) clovek nema plne funkcny imunitny system a cast ludi na dannych liekoch umiera na banalne infekcie a plesne. Lebo ked sa dostane bakteria, virus ci plesen do tela, najde vypradznene bojove pole (imunitny system v podstate vypnuty) a nikto ju potom nezastavi.

Moj osobny pocit z mojho Doktora XY je (ano nepoucila som sa a stale to sem miesam) ze ma podrzi. To je taky banalne dolezity pocit ktory mi u mojej Dobruckej doktorky chybal. Mam z jeho pristupu pocit (pocit je strasne nedoverihodna vec, ja viem) ale ja jeden taky mam: A to ten, ze urobi vsetko (vratane silnej toxickej liecby) pre to aby udrzal moju chorobu na uzde a ani omylom nebude cakat ako sa veci same vyvinu. Ci je to spravny pristup nemoze povedat nikto. 
Tak isto ako neviem ci som sa rozhodla spravne. Verim ze v tomto bode na to neexistuje odpoved (vsetko su len dohady, statistika a zbozne zelania). Myslim, ze vsetko to ukaze len cas.

Citaty ktore mi nieco hovoria po prve

Mam taku knizku do ktorej si pisem (presnejsie vypisujem) citaty z knih.

Tu je zopar z mojich oblubenych, inspirujucich pasazi:

Mame svoj zoznam ocakavani  od zivota, od lasky 

a kazdu chvilu hodnotim svoje stastie podla toho,

 kolko z tych ocakavanisa plni a kolko nie.

 Zivot smeruje zvnutra von.

Ak ste stastna, je to vdaka tomu, co sa odohrava vo vas.

Ak ste smutna, je to vdaka tomu, co sa odohrava vo vas.

Cely vas svet sa odohrava vo vas. 

 V zivote sa treba vzdy a znovu davat dohromady, clovek nikdy nie je "hotovy"

Ucelom mojho zivota nie je splnit vsetko tak, 

aby to navonok vyzeralo dokonalo, 

ale vnutorne rast s udalostami, 

ktore mi chcu vstepit trpezlivost, odvahu a schopnost prijat seba.

Ako boli…Moc

Jeden znami slovensky autor napisal svojho casu klasiku: Ako chuti moc. Dovolim si pohrat sa s jeho nazvom a prerobit si ho na: Ako boli…. Moc.

Ako bolia svaly. Moc.

Priznavam, nikdy som svalom ako takym nevenovala velku pozornost. Hybat sa mi prislo akosi automaticky. Obcas ma po narazovej “makacke” v telocvicni (ked ma chytil zachvat zdraveho ducha) riadne vsetko bolelo, lebo ved svalovica musi byt (znak ze na sebe pracujem). A to bolo asi jediny krat ked som si svlastvo ako take uvedomovala. Plus minus nejaka ta bolest chrbta, ale ved ako sa vravi, vysoky ludia trpiana na chrbticu, tak naco sa vobec stazovat.
Nuz teraz som o cosi mudrejsia a viac si vedoma toho kde vsade su svaly, ako bolia ked sa zapalia, na co sluzia a ako sa o ne prichadza… a aj to ako narocne a bolestivo sa ziskavaju naspat.
Skusim to rozmenit na drobne:

Ako bolia nohy. Moc

Mozno by som mohla povedat ze bolia fest. Ako som pomaly stracala svlastvo noh (vdaka silnemu svalovemo zapalu ktory sa ziril mojim telom) stracala som schopnost beznych ukonov. Trebars sadnut si na stolicku bol ekvivalent utrpenia a agoni ktoru mi danny ukon sposoboval sa vyrovnala len bolest ktoru som citila ked som z tej stolicky musela opat vstat. Co vo mne vyvolavali schody radsej ani opisovat nebudem, poviem len ze dannaemocia obsahovala obcas aj slzy. Ku koncu som uz nezvladla ani len zdvyhnut nohy aby som urobila bezny krok. Len som tie moje vyziabnute nohy suchala po zemi (co bol tiez bolestivy svalovy ukon).
Dnes je to omnoho lepsie a pomaly sa moje nohy stavaju na nohy. Vdaka fisioterapi (dalsia bolestiva zalezitost) sa moje atropizovane (skratene) svaly davaju do poriadku. V praxi to znamena, ze ked chodim, svaly noh ma tahaju akoby boli o par cisel mensie. A fisoterapeur pre vas v danej situacii urobi to, ze vam tie kratke svaly bude natahovat. A ano aj to boli. Moc.

Ako boli chrbat. Moc na druhu a aj na tretiu.

Odpustite mi vetne spojenie a vulgarizmus, ale chrbat boli “jak svina”. V tomto okamihu ked pisem tieto riadky mam za sebou noc plnu bolesti a utisujucich liekov ktore mi aj tak nezabrali (cim je tiez jasne, ze chrbat este v poriadku nemam). Chrbat boli tak, ze vam nedovoli ani dychat (teda dovoli a pri kazdom nadychu mate pocit ze vypustite dusu). Kedze pri dychani hybete svalmi a tie potom riadne bolia. Skutocne sa hybat sa vam potom “moc” pri takych bolestiach nechce. Aj preto, lebo mate pocit akoby vas prepichovali mecom od zadu dopredu a od lopatky az po hlavu. A nezabudnime ani na krizovu cast chrbta ktora ked “nedrzi” ako ma, pri chodzi sa vam bude vysuvat brucho dopredu vdaka comu ma clovek pocit, ze sa mu prelomi chrbat napoly.
Aj ked ako prichadzate o svaly prichadzate aj o schopnost chodit a tieto veci vas trapia uz len minimalne. Aj preto ze v mojom pripade som v “konecnom” stadiu uz nedokazala ani len sediet lebo som na to nemala dost svalov. Proste ma moje telo neudrzovalo a pomaly sa zosunulo do leziacej polohy. 
Krcna chrbtica a bolest aku jej svaly mozu sposobit je uz potom len ceresnickou na torte. Nie, vlastne ceresnickou na torte je silne tocenie sa hlavy a celeho sveta okolo vas (fakt sa vsetko pred vami hybe ako keby ste boli na kolotoci) ktore vam sposobi.
Mimochodom aj jazyk je sval a aj tvarove svalsvo. Aj ked podla mojej susenosti ich zapal je skor neprijemny nez neznesitelny. A svaly potrebujete aj k tomu aby ste sa “nepocikali”.
Pre doplnenie, ruky zas boli tak, ze vam neumoznia ani len pohnut prstom. Co mozno znie banalne ale v praxi to znamena, ze uz nic nevezmete do ruky, neobleciete sa a prakticky akykolvek ukon je nad vase sily.
Mechanizmus svaloveho zapalu potom funguje nasledone: cim viac sa hybes, tym je silnejsi. Inymi slovami to proste nerozchodite. Prave naopak. To sa potom clovek velmi rychlo nauci velmi sa nehybat.

Ako bolia zily. Moc.

Zilovy zapal je nieco co by som nikomu nepriala. Ked sa par tyzdnov nelieci (lebo lekari netusia preco mate nohu po koleno opuchnutu ako balon) prejde do skutocne slusnych bolesti. Takych ze ak sa pokusite polozit nohu z vankusa na zem mate pocit akoby vo vasej nohe vybuchla mina a jej jednotlive fragmenty vam rozleptavali masso. Strasne to boli. Po par krokoch tato bolest potom zacne miznut. Lebo ju nahradni ina. Taka co sa (podla mna) podoba kusaniu. Ked som sa snazila chodit, mavala som pocit akoby mi psy vykusovali z noh masso. Potom som sa radsej prestala snazit chodit.

Ako boli silna chudokrvnost. Moc nie.

Chudokrvnost neboli. Chudokrvnost je v istej hladine je iba ciselnym udajom (casto nezaujimavym). Pod tu hladinu zacina byt citit a cim nizsie klesate, tym viac o nej viete. Ked trva dlhodobo a nic vam nepomaha, zacina byt naozaj pritomna.
Potom chudokrvnost sposobi ze uz vobec nejete. Proste sa divate na jedlo a nedokazete sa presvedcit ze jest je dobry napad. Zbytocne hladate apetit, odisiel spolu s hemoglobinom. Nikdy som nechapala ludi co nejedia a teraz presne viem ako sa citia. Nieco do seba dostat je vycerpavajuci boj. Nehovoriac o tom,z e ked jete e pijete, potom musite najst silu dost na zachod a to tiez vycerpava. Potom sa nejedenie zda byt vybornym riesenim.
Chudokrvnost v nebezpecnych hladinach tiez sposobi ze ak vstanete zo stolicky rozbucha sa vam srdce ako keby ste prave odbehli zavod. Zacne sa s vami tocit svet a ako sa pridziavate muru aby ste netreskli na zem dochadza vam kyslik. To bolo asi to nahorsie. Ta silna dychavicnost ktoru mi sposboval akykolvek pohyb. Aksom presla par krkov musela som sa zastavit a oddychovat a citila som ako mi dochadza vzduch.
Samozrejme ze v takychto pripadoch mate narok na transuziu krvy (ja som bola hlboko pod urovnou ked sa ludom dava). Problem bol, ze v mojom pripade to zas az tak proste nebolo, lebo dat transfuziu krvy niekomu kto si vytvara protilatky proti vlastnej krvy znamena riskovat neznamu reakciu. Ak si moje telo dokazalo vytvorit protilatky proti vlastnej krvy co asi urobi s cudzou krvou?

Ako bolia protilatky v tele. Vobec.

Asi by som mala napisat ako boli autoimunitne ochorenie. Cim sa dostavam k jadru veci. Mnoho ludi sa ma pyta co mam. Ono to nie je take proste a este stale to neviem zhrnut par slovami. Ked mate rakovinu, poviete mam onkologicke ochorenie a ludia vedia na com ste. Ked mate autoiminutne ochorenie (ak neratam nejaku sklerozu multiplex, cukrovku 1 tipu, lupus ci artrozu tak ludia vlastne poriadne nevedia co vam je).
Ja vzdy odpovedam ze mam autoimunitne ochorenie. Odpoved ktora skoro nikomu nic nehovori (ak sa v danej oblasti nepohybuje a neorientuje).
Skusim to prelozit. Autoimnitne ochorenie v praxi znamena, ze vas imunitny system je pracovity. Az nad mieru pracovity. Imunitny system je dolezita sucast nasho bytia. Vzdy ked sa do tela dostane bakteria, virus alebo co nema, da sa do pohybu aby danneho votrelca odrovnal. Problem tychto chorob je v tom, ze z nejakeho dovodu sa imunita obrati proti sebe a miesto aby sa naplno venovala ochrane a obrane, zacne napadat domaci team. Ako povedala moja priatelka, je to taka vnutorna sebevrazda.
Moje telo je plne protilatok ktore moj imunitny system vypradukoval proti vlastnej DNA (okrem dalsich co ma potom poruke). Vlastne si utvoril armadu, schopnu znicit na domacom poly co ho napadne. A to som mala vlastne stastie, lebo moj imunitny system sa rozhodol odrovnat (na hranicu poskodenia ale nie za nu, takze mam nadej ze ich opat ziskam spat) “len” svaly (co je tak nezvycajny priebeh tejto choroby, ze a poznate mna asi uz nestretnete ineho co ma taky priebeh. Ani velky “odbornici” taku aku ja este nevideli.).
Teda po pravde, potom ku “koncu” zacal moj imunitny system napadat aj nejake tie organy ale to bol z jeho strany zly tah, lebo vdaka tomu ho lekari konecne po mesiacoch utrpenia aj rozpoznali. Vo vacsine pripadov sa “moja choroba”, popri artroze, vyburi na oblickach, plucach, srdci ci mozgu (najme posledne dva su zvycajne fatalne). Ale fantazii sa medze nekladu (trebars u mna popri inom nepohrdla ani pecenou).
Bonusovym prejavom chorby su teplota (v mojom pripade sme kazdodenne siahali az k 39°C), slabost (nieco co znie banalne ale ak nemate dost sil ani na to aby ste sa obliekli, pochopite hlbku a tragediu naddeho slova. A mozno je v tom aj milost. Clovek len spi vycerpanostou a nevie o nicom)…a moj “najoblubenejsi”vedlajsi produkt: strata vlasov.

Ako boli ked pridete o vlasy? Hrozne.

Ako sa clovek citi ked kazde rano vidi vankus pokryty vlasmi ktore vypadavaju v chumacoch? Najme ak ste mlada zena? Divate sa do zrkadla a premyslate ako zakryt lysiny. Zbytocne vam lekari opakuju ze ked choroba bude pod kontrolou vlasy vam opat narastu (pravdepodobne). Vy vidite len tie prazdne miesta a ako sa divate na svoj odraz v zrkadle, citite ciste zufalstvo.
Nie, vlastne viete co vo vas najviac zarezonuje? Nie je to odraz v zrkadle ani chumace vlasov co denne vyhadzujete. Je to to, ako sa na vas divaju ludia ked idete mestom a v slnku je vam vidiet lepku medzi par vlasmi co vam este ostali. To vo vas zarezonuje najviac. Ten pohlad plny lutosti, lebo co uz len si pomyslite o mladom cloveku co kryva a navyse uz skoro nema vlasy?
Potom sa ocitnete pred obchodom s parochnou, divate sa na klucku a premyslate ako udrzat slzy na uzde. Nikomu to nezelam. Zbytocne s vami pojde vas blizky priatel aby vas “podrzal”. Zbytocne bude predavacka prijemne zartovat. Vnutri citite uz len zufalstvo…a to boli. Fest boli. Desivo boli.
Pamatam si, ja som sa v duchu pytala Boha preco ma aspon tohto neusetril. Ked uz som musela prezit rok naplneny fyzickymi bolestami. Ked uz mi zobral schopnost zit banalny, zenedbatelny, kazdodenny zivot. Ked ma obral o schopnost hybat sa a vykonavat kazdodenne ukony. Preco mi zobral aj vlasy. Preco mi zobral aj moj obraz. Moju podobu.  

Ako boli liecba? Lebo aj ta ma svoju cenu.

Moj obvodny lekar hovori ze kazdy liek ma svoju cenu. V tom priapde moj mastny ucet za tento rok bude obsahovat: skoro dvadsat druhov antibiotik troch generacii, najroznejsie lieky na riedenie krvy a proti zrazanlivosti (vratane obavaneho walfarinu), lieky na cholesterol a proti malarii (lebo aj tie sa pouzivaju vdaka druhotnym ucinkom na liecbu takych ako ja), antidepresiva (lebo podla doktorov bol moj pasivny prejav, inym slovom nehybnost, sposobena depresiou. Pocas dlhych mesiacov som vybarala som dva rozne druhy a aj tak som sa velmi hybat nezacala), antihistaminika (kedze ako som objavila, na iste lieky mam alergiu), lieky proti bolesti a zapalu (najroznejsich druhov a principov, ale aj tak mi ani minimalne nepomohli), lieky na ochranu zaludka a criev a nejake tie vitaminy (inym slovom lieky co potrebujete aby ste do seba dostali dalsie lieky. Kedze mnohe z liekov co som brala a beriem mi odrovnali traviacu sustavu. A traviace tazkosti tiez dost bolia.)…a potom posledne dva v rade: kortizon a imunosopresivne lieky.

Kortizon

O kortizone sa vela hovori. V zlom. Kortizol je hormon ktory nase telo (nadoblicky) produkuju, najme ked ste v strese. Kortizol clovek potrebuje aby zvladol stres.
Kortizon je jeho chemicka napodobenina. Kortizon sa davkuje po kvapkach (miligramoch) pretoze ma svoje vedlajsie ucinky. Zle vedlajsie ucinky. Najme ak ho uzivate dlhodobo a vo vyssich davkach. Moj doktor hovori ze kortizon je matematika. Je zname na akych davkach aku dlhu dobu moze clovek byt a neublizit si. Moj doktor hovori, ze existuju 3 “bezpecne hranice”. 7,5 mg po ktoru by ste dokonca nemali mat vedlesie ucinky, 15 mg ktora je relativne bezpecne hranica a potom 25. Posledna bezpecna hranica.
Aby lekari dostali pod kontorlu moj silny zapal (lebo kortizon je protizapalovy liek a tiez potlaca imunitny system) pouzili prostu matematiku: na kilo vahy 1 mg. Inym slovom 63 mg.
To su davky kortizonu vdaka ktorym nezacnete chodit, zacnete lietat. A prestanete spat. Spominam si, ze pocas mojho skoro mesacneho pobytu v nemocni som travila noci prechadzanim sa po chodbe. Nabudena. To s vami kortizon v takych davkach do zily spravy (a ani upokojujuce lieky na spanok – ktore som zabudla priratat k uctu – vam nepomozu). Prve mesiace som sotva spavala 2-3 hodiny a budila sa plna energie a zivota (lebo napriek vycerpaniu necitite ziadnu unavu. Na kortizone clovek doslova fici.). Nie nadarmo je kortizon dopingom ktory casto v minulosti zneuzivali sportovci aby podali lepsi vykon.
Dalsim vedlasim ucinkom je vas vztah k jedlu. Nie, nemate hlad, ale clovek sa stava posadnuty jedlom kedze kortizon ovplyvnuje centrum apetitu v tele. Viete ako v nemocnici rozoznate kto je na kortizone a kto nie? Na kortizone je ta skupina pacientov, co si na chodbe dlhe hodiny vymiena recepty. Ak som predtym neboal schopna jest, potom som nebola schopna zvladnut posadnutost jedlom. Moj zaludok bol uz davno plny, ale ja som mala chut dalej jest. Prakticky co predomnou neutieklo by som zjedla. Cele dni som ako maniak premyslala iba nad jedlom ktore mam rada a ktore chcem jest. A najhorsie je, ze clovek si uvedomuje ze mu “hrabe” ale ako mi bolo povedane, je to vedlajsi ucinok liectby a clovek v sebe musi najst silu ho dostat pod kontrolu.
Dalsim je zadrziavanie vody v tele (lebo priberanie z prezierania sa nestaci). Ano ludia na kortiozne su opuchnuti. Najme v tvary (pridajte si naliatu gulatu tvar k mojmu vyzoru bez vlasov a pochopite preco nedavam aktualne ziadne fotky na Facebook). 
Samozreme, ze kedze je kortizon stresovy hormon, citite sa neustale v strese ktory obcas prechadza do zachvatou paniky (a clovek si je vedomi ze ta panika je umelo vyvolana ale ubranit sa jej nemoze) a stavom uzkosti. Poznate ten pocit ked sa na vas sype milion veci naraz a vy neviete ako to cele zastavit a co skor? Na vysokych davkach kortizonu v tom zijete non stop. Ani neviem kolkorat som sama v sebe rozdychavala stres ktory som citila iba tak, bez dovodu.
A nic z tohto nie je to najhorsie co riskujete na kortizone. Clovek sa vysporiada aj s tenkou kozou (je mi viediet hadam vsetky zily a zilky na nohach keze moja koza sa zda byt priesvitna a vlasy paperovo jemne), s lahko praskajucimi zilami (ak ma silnejsie chytite, modry flak je zaruceny. Modrina co mi sposobili v auguste mi konecne odisla az zacaitkom novembra), zle fungujuci mikro obeh (takze casto mavam pocit ze mi brnia nohy a ruky, mavam krce a pocit ze do mna pichaju ihlami). Dalej “zly” kortizon zbavuje tela (teda kosti) vapnika. Lahko sa vam zlomia aj ked nic nerobite, iba lusknu aj tak pod lahkou vahou. Mne sa napriek tomu ze beriem silne davky vapnika uz zlomili tri zuby (co je vlastne este dobre ak vezmem v uvahu mozne zlomeniny). Zuby mi praskli iba tak, same o seba. A zubar mi ich zatial do poriadku dat nemoze, kym neznizim davky kortizonu na rozumnu hranicu. Co inak tiez boli, lebo jeden zo zubov mi umiera. Ale zas otvorit taky zub a riskovat mozny zapal nie je tiez velka vyhra).
Totiz aktualne je moj imunitny system skoro neaktivny. Akakolvek bakeria, virus ci plesen (povie sa to tak?) co okolo vas prejdu si na vas lahko zgustne (musela som si kupit masku a nepoviem vam ake pocity vo mne vyvolava predstava ze by som mala ist von a nasadit si ju na tvar). Aj v tieto dni som opat som na antibiotikach (kvoli z mojho uhla pohladu uplnej blbosti) lebo pri strihani nechtov som si zastrihla do prstu a “nieco” mi tam voslo a ani po 3 mesiacoh snahy vyliecit to bez antibiotik nic nezabralo a kedze taky nahnisany palec fest ale fakt ze fest boli, vzdala som to a dosla si po dalsie lieky.
A to ma tie skutocne “zle” efekty kortizonu vlastne obisli (dufam).
Napriek tomu som kortizonu vdacna. Bol jediny co ma postavil na nohy a dostal moj imunitny system pod kontorlu. A asi som zabudla dodat ze na “neliecene” autoimunitne choroby sa umiera. A ako ma ubezpecili v nemocnici, v zufalom stave v akom ma priviezli, som bola nasmerovana presne tym smerom.

Ako sa teda mam?

Aby som sa dostala k tomu na co sa ma mnoho ludi pyta. Ako sa mam. Myslim, ze sa mam tak ako sa ma mnoho ludi co stalo tvarou tvar svojej pominutelnosti. Pochopila som, ze moje dni su naozaj zratane a to mi pomohlo ocenit tie co este mam (a ja dufam ze ich este mam strasne vela aby som mohla dlho ocenovat ). Naucila som sa vazit si uplne banalne veci (naprikald ze chodim a mozem si sadnut bez toho aby som musela zatinat zuby bolestou, alebo ze moje bolesti su stale mensie a mensie). Znie to ako desne klise a ako to sem pisem najradse by som si nafackovala za to ze to neviem vyjarit originalnejsie, lepsie a hadam aj hlbsie. Tak, aby to pochopil a obsiahol aj ten co cimsi podobnym nepresiel. Vsetko ma pre mna novy vyznam, novu dimensiu a novu hodnotu. Ludia okolo mna, veci ale aj bezne banality (nie ze by som prestala nakupovat skarede materialne veci. Naopak dahanam co som usetrila a navyse si to desne uzivam :-D).
Ale taktiez vela rozmyslam o dobrocinnosti, o laske, o sucite a o porozumeni. Nieco cim som sa nikdy predtym nezaoberala. Ale teraz citim potrebu nieco odvzdat. Byt uzitocna. Nezistne uzitocna. Kym este mozem nieco urobit pre inych, chcem nechat odtlacok v ich zivote. A tiez som mnoho pochopila o utpreni a bolesti a jeho roznych odtienoch. Nieco co mnoho ludi co “pracuje” s trpiacimi nedokaze obsiahnut lebo tym nepresla. 
Vela sa tiez smejem. Vlastne stale (a vacsinou uplne mimo temy a situacie. Este dobre ze to potom mozem zvalit na nejake lieky a ich vedlajsi ucinok :-P). A ked sa nemozem smiat, apson sa usmievam. Aj v tomto okamihu ako pisem tieto riadky mam na tvary uplne priblblo nevhodny nastaveny usmev. A mienim ho tam nehat, lebo sa tesim (najme ze som konecne dokazala dat na papier to co potrebujem opisat a ze ludia citaju co pisem a dokonca aj ked pisem taky dlhy blog a este k tomu plny gramaticky chyb a prisernych preklepov, niekto sa neda odradit a cita do konca. To je uuuzasne a ja si to cennim. Tebe, co to citas a chytas sa z ahlavu ze ako to ze si uz vobec nepamatam tu gramatiku…ano presne tebe dakujem).
Vela tiez rozmyslam o jednuchosti a o odputani sa od materialnych veci (nie nutne v tie dni ked zbesilo nakupujem).
No asi to najdolezitejsie co som sa (o sebe a zivote) naucila je nevzdat sa. Aj ked bolo najhosire nikdy som neostala lezat v postely (za celych 9 mesiacov trvania moho utrpenia, nepresiel jediny den kedy by som ostala nehybne lezat). Bolo mi jedno kolko minut a kolko bolestimi trvalo presunut sa do obyvacky na pohovku a castokrat aj von s detmi. Citila som pri tom tak silnu bolest, ze som si po mesiacoch zatinania zubov odrovnala sankovy klb (to tiez boli. A musim dat do poriadku ked mi bude lepsie). Ale napriek tomu som sa nikdy nevzdala. A nikdy som neprestala dufat v zlepsenie a nezacala sa lutovat. Aj by som sem napisala ze som drzala hlavu hore ale to je loz, kedze vdaka svalovemu zapalu som bola cela zhrbena a hlavu som moc uz ani neuniesla. Ale duch ostal.
Raz som citala pribeh zeny co prezila namornu tregediu. Lod na ktorej sa plavila sa potopila. Stovky mrtvych a iba par ich prezilo. Ako sama povedala, ked sa lod zacala potapat, mnoho ludi (aj jej rodina) to vzdalo. Mozno boli pripraveni umriet a mozno proste nemali odvahu a silu skusit bojovat. Prijali situaciu, poddali sa jej. Ti vsetci v tu noc na lodi aj zomreli. A boli aj taky co sa tlacili von, do zachrannych clnov. Skakali do otvoreneho mora a chytali sa cohokolvek co ich udrzalo nad hladinou. Mnohi z nich aj tak zomreli. Ale mnohi (vratane jej) sa nakoniec dostali do zachrannych clnov a na pevninu.
Verim ze si nemozete vybrat co a kedy sa vam stane (a castokrat nemozete ovplyvnit ani to ako to dopadne). Ani ja som si nevybrala a v ”mladom veku” mam neliecitelnu, nepredvydatelnu a potencialne smrtelnu autoimunitnu chorobu.  Tragedie si nevyberiete. Ale ak som cosi dolezite pochopila je to to, ze stale mate slobodu, za kazdej okolnosti si vybrat svoj postoj k tomu co sa vam deje (bez ohladu na to ako to cele dopadne. Nikdy to nemate uplne spocitane aj ked ste na potapajucej sa lodi ci zijete v chorom tele). A ten pocit a tu slobodu volby, je zas nieco co mne nik zobrat nemoze.

na kolena a este nizsie

 Sedim na nemocnicnej posteli a cakam na prepustaci list. Je stvrtok, rano pocas vizity mi doktor povedal ze dnes pojdem domov. Opat raz..kolky krat uz pocujem ze sa mozem vratit domov k mojej rodine? Treti? Uz neverim. Prvy krat sa sklonovalo moje prepustenie este v pondelok...nakoniec to uceni uzavreli s tym, ze pre istotu pockame do utorka rana. V utorok rano mi profesorka potvrdila ze pojdme domov, len skontrolujeme preco mi ta bolava noha, na ktoru uz tyzden nechodim, odmieta odpuchnut. Z ambulancie kde mi robili ecodopler som sa vratila v hlboke depresii, tvar mi pokryvali slzy. Doktor ma nasiel s tvarou zaborenou vo vankusi
-Ako to islo?", usmial sa na mna.
- Ja dnes nejdem domov.," bola jedina odpoved na ktoru som sa zmohla. Ked dorazili papiere z vysetrenia doktor sa vratil aby mi potvrdil ze s trombozou ma domov zatial nepustia...V istom bode mi dosli sily pytat sa kedy ma pustia domov. V istom bode mi dosli vsetky sily. Bojovat, verit, dufat, hladat riesenia ci vysvetlenia...V istom bode mi doslo ze som uvaznena v skutocne bolavom tele (ktore doktory nevedia vyliecit) a nic nedava zmysel. Vtedy mi to doslo: Zivot nedava zaruky.

Keby sa ma niekto pytal co je najhorsie, nebudem sa stazovat na to ze neohnem prsty. Nespomeniem bolest zapestia, loktov ci prisernu bolest co mi drti rameno. Naucila som sa nehybat prilis rukami, pockam az moje telo najde silu a premoze virus co mi bolest sposobuje. Opomeniam ze neotocim krkom a od nemocnicnej postele mam modriny po celej dlzke stavcov chbrta...aj na taku bolest sa da zvyknut. Preco neotvorim sanku netusim, pridavam len dalsi druh bolesti ktoru musim vydrat. Bedrovy klb ma nastastie iba pobolieva, kedze kryvam a zatazujem ho "nevhodne". Moja nahorisa nocna mora je ked musim ist na WC, pretoze to je ten okamih ked musim dat do pohybu najbolestivejsiu cast mjho tela: kolena, clenky, paty, prsty, lytko..a celkovo nohy na ktore iba mlandravo pokryvkavam. Nepoviem, ze pri sebemensom pohybe sa mi toci hlava a zacnem hlboko dychat lebo mi hcyba kyslik. Mam vpadnute lyca, trcia mi kosti a moje pery su desivo biele. Nebudem sa stazovat na 24hodinove krce v zaludku ktore su vedlajsim ucinkov liekov..Nie. Ak by sa ma niekto spytal co je najhorsie, nebudem sa na nic z toho stazovat. To najhorsie je, ze nerozumiem preco alebo co sa mam z toh naucit.

Preco presne sa moje zdrave a silne telo zredukovalo na bolestive vazenie neschopne pohybu. Co presne ma chce zivot, Boh, osud naucit? Mam spomalit? Zrychlit? Zit este zdravsie? Zit viac naplno? Byt pokornejsia? Neplytvat casom? Kto mi tymto chce co povedat? Nedava mi to zmysel...Premyslam kde som urobila chybu? Kde je ten moment ked som este bola plna sil a zrazu som ochorela? A preco...Preco ledva sa staviam na nohy a zaciam zit moj zivot, zrazu nedokazem pohnut ani len prstom. Je to trest? Bola som zla? Prilis sebecka? Uriekol ma niekto? Zavidel? Je to len nahoda? Dosledok zivota? Je na konci tunela vobec svetlo? A co ak nie je? Koniec koncov zivot nam nedava zaruky.


Ako sedim na nemocnicnej postely, zvoni mi telefon. Slovenske telefonne cislo.
- Dobry den, som doktor ktory vysetruje vasu mamu. Vy ste jej dcera, potrebujem s vami hovorit!" uz z tonu jeho hlasu citim ze cokolvek mi chce povedat, nic dobre to nebude. Divam sa na vedlajsiu nemocnicnu postel. Lezi tam Lory, dvadsadsemrocna mama malej Ilary, ktora ma tu istu poruchu imunity ako ja. Z infuzie jej pomaly kvapka do zil alternativna chemoterapia. Posledna sanca zachranit jej nefunkcne ladviny...nie, zivot nam nedava zaruky, len akosi ideme dalej dufajuc, ze tie naozaj "zle" veci sa deju tam niekde dalej, inym ludom, pretoze nam sa nic zle predsa nemoze stat. Ved doteraz nam to tak dobre islo, to by malo stacit ako zaruka ze to tak pojde aj dalej. Ale je to naozaj zaruka?

Moj prepustaci list dorazil o par minut neskor a nasiel ma topit sa v rodinnej krize. Moja mama nemoze dalej zit sama...mam najst riesenie. Ale ja nedokazem bez pomoci prejst ani k stolu, mozem dobehnut na Slovensko a vyriesti problem s mojou mamou? Musi sa vsetko kazit naraz? Nemozem mi najprv byt mizerne a az potom vybehnut von rodinna drama? Odpovedou je nasledujuci telefonat: Vola mi skola aby mi oznamila ze mojim pobytom v nemocnici som presvyhla povolene absencie a je otazne ci mi bude umoznene ukoncit kurz...Sama seba sa pytam ci zivot skusa kde je moj "breaking -point".


Tak rozmyslam kde je ta cesta von. Typickou ludskou vlastnoustou je, ze potrebuje davat zmysel tomu co sa deje. Potrebuje si veci oddovodnit, vysvetlit...a ja nemam ani odovodnenie, ani vysvetlenie, ani osprevdlnenie ani prislub...nemam nic, len virovu infekciu, trombozu a injekcie heparinu 6.000 ktore si musim pichat dvakrat denne do brucha. Citam si ako predchadzat tromboze a vsetko co doporucuju som robila uz predtym. Mam potrebu povedat sama sebe: Aha vidis. Toto si vynechala, preto mas trombozu! Teraz to napravime a uvidis, pojde to lepsie...ale ja uz nemam co napravit. Je mozne ze som dostala trombozu lebo miesto 40 minut som sa denne prechadzala len 30? Lebo to je jediny bod zo zoznamu ktory mozem zlepsit. To a pohar cerveneho vina denne, ktore nepijem. Mam ho zacat pit? Veci nedavaju zmysel a ja nenachadzam ani len "prislub" ze ak nieco zlepsim veci pojdu lepsie...zivot na nedava ziadne zaruky, uz viem.

Moju postel v nemocnici po mne prebrala mlada ucitelka latinciny. Pred dvoma rokmi mala trombozu na nohe (ako ja). Treraz sa jej zopakovala, v hlave. O kusok dalej a ma ichtus...Vzali ju do nemocnice aby pochopili preco sa jej vracia tromboza, ked ma vsetky vysledky v poriadku. V ociach som jej citala presne to iste zmatanie ktora citim v srdci ja. Z tvare sa jej dalo vycitat: Ked uz musim trpiet, mozete mi niekto povedat preco?


A ano, pytam sa sama seba, Boha, zivota, osudu: preco neochoreju ludia co "zeru" nezdravo, fajcia a nehybu sa. Lebo mne osobne sa pohodny zivot nehnusi, len sa snazim byt zodpovedna a nemam pocit ze toto je lekcia ktoru potrebujem zazit.Tak preco zas ja? Moja priatelka mi povedala, ze je som bojovnicka...nuz radsej budem padavka, ak to znamena ze ma zivot usetri podobnych katastrof.

V istom bode som skusala verit, ze vsetko je v nasej mysli...vrhla som sa na "vizualizaciu"...kazdy den som si opakovala afirmacie, vravela si ake silne je moje telo, ako sa to zlepsuje, ako dobre sa citim po meditacii a ako ma nabija pozitovnou energiou joga...Moje hratky s afirmaciou ukoncilo jedno utorkove rano pred dvoma tyzdnami, ked som skoncila na pohotovosti. Mozno ma moj muz pravdu: jediny bod v ktorom afirmacie funguju je ten, ze predavaju knihy ludom ako ja.

Cim viac o tom premyslam, tym viac mam pocit, ze zivot je bez zaruk a istot. Zle veci sa nestavaju inym ludom. Proste sa stavaju, lebo nikto nan nikdy nezarucil ze to bude inak... a to je vlastne desive poznanie.

To je take slovenske, nedoviet si na koniec nosa

Svojho casu som citala nadherne prirovanie (trochu si ho dovoli upravit). Predstavte si, ze by Europska Unia vyhlasila, ze prezitie europaov zavisi od toho, ze budu setrit vodou a neminu viac ako jeden liter vody denne. Anglicania by to prijali s tichym prikyvnutim. Nemci by to isli zapit pivom. Taliani by z toho mali tragediu na tri dejstva. Sporovlivy Cesi by sa divili ze zrazu mozu pouzit az jeden liter. A viete co by urobili Slovaci? Napustili by si kazdy jednu plnu vadu vody, na horsie casy a nech zvysok nedemokratickej Europy aj pokape. Nas tu nikto predsa nebude hovorit co mame robit!

Priznavam sa, ked som si precitala talianske denniky a ich reakciu na to co sa deje doma, velmi ma to zarazilo. Pytaju sa, ci si je Slovensko vedome svojho postavenia v Europe a ci je dostatocne zrelae na to aby prijalo svoje miesto...tak som sa pozrela na domace denniky a blogy a z hrozou zistila, ze ked sa lod potapa mi sa hasterime o tom ci sme alebo nie sme ochotny zachranovat...Aha! No ale lod sa topi. A nie je to bohvieako stabilna lod, ale my na nej sme a ona sa topi. Filozoficke rozpravy o tom, ze ta lod je nestabina sa mi nezdaju byt dvakrat prihodne. Aj my sme na tej lodi. Mozme sa hrat na nacionalistou, patriotou a co len chceme, ale nemozme nadvyhnut suknu a zdrhnut z Europy.

Cela Europa vie, ze ked padne Grecko nastane domino efekt a ten je nicivi pre vsetkych. A to je prirodzeny efekt ktory nastane. Ked tebe hori mastal a tvoje seno siaha az do mojej stajne, asi  nie je odveci zacat hasit. Ale Slovac nadvyhne prstek a hrdo vyhalsi, ze pozor pozor, ked ta mastal nie je dostatocne pevna, mozno si zasluzi lahnut popolom. Skoda ze si uz neuvedomuje, ze kazdemu spavnemu sedlakovy trci slama aj z gati. A to je ta slama co je uz v plamenoch na juznom konci.
 Na tieto argumenty Slovac raeguje - Nezastrasuj ma. Nech len kriza pride! Cely vyspely svet sa snazi krizu odvratit, ale Slovac sa neboji, mi jej budeme hrdo celit! Nech len pride! O com to tu valstne hovorime?

Skusme si to predstavit. padne Grecko. Priznajme si to nas neptrapi. padne aj Portugalsko aj to je dost daleko co tam po nom. Spanielsko, Irsko...co uz, ich skoda ze sa tak zle zariadili. Lenze toto nie je izolovany svet. Banky po celej Europe maju podieli statu a akcie. A to je uz znepokojivejsie. Pretoze ako padnu staty padnu aj banky. Velke po celej Europe a svete. A teraz si kazdy slovak povie - dobre im tak, zasluzia si. Co mu unika je, ze za spickou nosa kam dovidi je aj nieco viac. Banka je spekulativny subjekt. Ked vam ponukne hypoteku s 3% urokom napriek tomu ze rocny narast je 4% tak to 1 % si niekde vycucat musi. Co urobi? Ide spekulvoat s vasmi peniazmi. Vtedy nam nevadi ze spekuluje, lebo sme ustetrili to jedno percento. sak nech padnu banky, co tam po nich. Ale pozor vazeny. Nemusi vas zaujimat trh a cenne papiere, ale to neznamena ze to neovplyvni vas zivot. Padnu banky? Priemysel, obchod a vsetko ostatne lahne popolom. (este raz si to zopakujem - Priemysel, obchod a vsetko ostatne lahne popolom.Chapete ze nejaky dlh je oproti tomu nic?) Premenene na drobne - stratite pracu a ak amte hypoteku aj dom. Toto nie je zastrasovanie tomu sa hovori logicke dosledky. Staty zavisia od bankovych systemov. ak padnu staty a banky, padnu aj cele velke priemysly. Hadam si len nemyslite, ze taky VW a ci Peugeot maju svoj majetok odlozeny v trezore v hotovosti. Mrknime sa trochu na HDP Slovenka, a kto ze nam tak pekne punpuje tie ciselka? Cisto Slovenka produkcia to nebude...Dnes uz kazdy vacsi hrac ma nieco co sa vola akcie...hrali ste niekedy hru s dominom? Co robi triezva Europa je ze sa snazi nenachat padnut prvy z kociek domina lebo si uvedomuje nicive doslednky! Ak si ich Slovaci neuvedomuje je to lebo o nich vzdy bolo postarane a presne tak isto si myslia ze prefrci aj kazda kriza. My sa prikrcime a ono sa to nejako uz len premelie,no nie?

Pamatam si ako sme raz s priatelimi viedli hypoteticku rozpravu o tom, ci by sme sa ozvali keby sme videli ako niekto niekoho bije na ulici. Vsteci ako sme zhodli na tom, ze nie, zo strachu aby sme nedostali ani my. A to je ono. Ked Slovaci argumetnuju ze NEZASTRASUJ ma, prave ten strach je to co citia. Boja sa ze budu mat menej. Ale kriza ktoru sa snazi Europa odvratit je omnoho horsia

Tak zrusne euro je dalsi inteligenty argument do plena. Nema sancu fungovat, nie je stabilne a mnoho dalsieho. Nuz aj to je trochu ako s tou slamou. Sak nech hori...Euro ma svoju funkciu. Byt v eurozone vam garantuje, ze vas nenapadnu spekulatori na trhu s cennymi papiermi. Nie je nic lahsie ako napadnut na burze slabi stat a nechat ho zbanktorovat. Skuste sa popytat takej Argentiny co si o tom mysli.

A presne v tomto bode mi docahdza ze Taliansky kurier ma pravdu. Nevminame Europu ako celok. Sme hrdy Europani ked chceme cestovat len na obciansky, ked mame slobodu hybat sa, ked chceme financie z Eurofondov (trebars na Olmpiadu)...vtedy vypucime hrud a nezda sa nam to byt nedemokraticke. No ked je treba pomahat, tak nech radse slabsi zdochne.

Taliansko prijalo velmi tvrdi proti krizovy balicek opatreni. Jedna rodina v priemere do roku 2014 zaplati 5.200 Euro viac na daniach. Zrusili sa rozne pridavky a zvysila sa DPH. A napriek tomu Taliani ani nepipli (opomenuc narodnu potrebu vsetko debatovat) ked sa schvalovala pomoc Grekom. Casy su tazke, treba pomahat. To je ich postoj. Tazke casy ludi zjednocuju, lebo su si vedomi toho (antropologicky podlozeny fakt) ze iba zjednotene skupiny preziju.

Italiano - Slovenka

Vcera sme mali jedno z nasich pravielnych Cesko-Slovenskych stretnuti ktore si tu v Taliansku raz za mesiac organizujeme. Cestou na stretnutie sa ma moja priatelka spytala ci by som sa vratila na Slovensko....ak mam povedat pravdu... Neviem.

Chela by som sa vratit? A kam? Na Slovensko ktore som opustila pred siestimi romi? Do zivotov mojich priatelov, ktore ostali nemenne a nesli dalej bezomna? Ano, hned aj pesi. Na Slovenko dnes? Zivoty tych na ktorych mi zalezi isli dalej kym som tam pre nich nebola. Nikdy som nevidela Panelak a uz si ani poriadne nepamatam preco vlastne nemusim Mojsejovcov. Vela slovicok uz lovim riadne hlboko v mojej pamati, mam smiesny akcent a ked hovorim pouzivam ky gestikulacii aj ruky.

Ked sa ma ludia pytaju ci mi chyba Slovenko, vzdy sa mi vynara v pamati moje mesto ako si ho pamatam. Bratislava bez Eurovei, bez probelmov s parkovanim, o jeden most chudobnejsia a bez intenzivneho rastu. Tomu co je doma dnes uz nerozumiem a sotva mi chyba. Nie som toho sucastou a cele to nie je sucastou mojho zivota.


Taliani ma casto buchaju po ramene a s usmevom mi hovoria, ze uz som jedna z nich. A to tiez nie je pravda. Nemyslite si, nie som ziadne patriotka. Ak sa ma spytate ci radsej podem do Tatier alebo do Dolomitov, mozete si byt isty ze to bude to druhe. Nie ze by sa mi Tatry nepacili. Ale nie su o nic viac moje ako su moje Dolomity alebo akykolvek iny kus kamena kdekolvkek.

Chyba mi milion veci zo Slovenska a milujem milion veci na Slovakoch. Sposob ako dobre vychovavaju svoje deti. Ako chapu vyznam priatelstva. Cajovne. Ako si myslia ze nie su dost dobri a pritom su v mnohom lepsi ako ktokolvek iny, kdekolvek inde. Horalky a capovana kofola z cisto nostagickych dovodou. To ako tazko pracuju. Cistenie si topanok na Mikulasa. Ale aj to vecne brblanie. Kapustnica. Aj ta nasu posadnutot smrtou ci deprimujucu hudbu. Vztah k tomu vsetkemu je tam niekde v hlbke mojej duse a iba ludia co prichadzau od nas sa toho dokazu dotknut. A zmysel pre humor...Presne ten ktory tu nik nechape, lebo je prisi cierny, absurdny, morbidny a kruty a aj politicky nekorektny.
Vela veci mi ale naopak nechyba. Nic mi nehovori nas kroj, nedohana ma k slzam tanier halusiek a nemam doma modransku keramiku. Proste ma k tomu nik nevychoval a nepatri to k mojmu srdcu o nic viac ako taliansky alpini, gnocchi ci muranske sklo (vetro di Murano).
A vela veci uz na Slovensku nemusim. Kavu a kapucino ci strasne zle urobenu pizzu. Zavist a neprajnost. Neekologicke myslenie a ignoracia prirody.Salat bez aceto balsamico a cestoviny bez parmezanu. Uniformny sposob obliekania a mala odvaha skusit nieco nove. A hlavne ten smrtelne vazny pristup ku vsetkemu. 


Ako som tak vcera sedela medzi tymi fajn ludmi, konecne mi to zaplo. Uz nie som Slovenka (zo Slovenska). Ale nie som ani Talianka. Som zahranicny slovak. Slovenka zijuca v Taliansku. Ani Slovak ale ani Talian. Nieco na pol ceste. Samostana kategoria. Slovensko ktore si nesiem v srdci uz davn neexistuje a do toho ktore ostalo doma uz nezapadam. Taliansko, kde zijem milujem a prijmam najlepsie ako viem, ale este stale si pamatam, ze veci sa daju robit aj inak a preto tiez nebudem nikdy zapadat naplno. Ako som tak sedela medzi tymi Cechoslovakmi a pocuvala ako sa stazuju na Talianov a jedia ugrilovanu morsku rybu z miestneho trhu, citila som sa ako medzi mojimi. Presne som ich chapala. Obcas sa hnevam na Talianov, pretoze milion detailov ktore robia inak ako my, ale tiez ich milujem kvoli dalsiemu milionu veci ktore vdaka Bohu robia inak.

Vies co jes ? Kviz

Casto mi ludia hovoria ze jedia zdravo a potom sa pytam co tak jedia a ked mi povedia co, som vzdy prekvapena co ludia povazuju za zdrave...

tak napriklad, podla vas ako velmi zdrave je tato zalezitost?

 Nakrajane jablko, jahody, broskyna a hrozno. Na tom jogurt, susene hrozienka a nejake cerealie.

Ze je to malo kaloricke, ze je to chutne je jedna vec...ale co vlastne jeme? Tak si to rozlozme na drobne:


1. Prva otazka by asi mala zniet je to biologicky ciste ovocie? Ak ano zdvyham palec (napolovicu). Ak nie, tak je to riadne plna miska chemikalii

Existuje zoznam s nazvom spinavy tucet ktory obsahuje 12 najkontaminovanejsich ovoci a zeleniny. Su to:

1. jablká
2. zeler
3. jahody
4. broskyne
5. špenát
6. nektárinky
7. hrozno
8. sladkej papriky
9. zemiaky
10. čučoriedky
11. hlávkový šalát
12. kel

Takze aj ked nemozete ci nechcete jest bio ovocie, snazte sa aspon vyhnut tymto 12tym na ciernej listine. Priemerne jablko obsahuje viacero pesticid (aspon 15) z ktorych niektore su podozrive z toho ze su rakovinotvorne a dalsie poskodzuju nervovu sustavu a imunitny system. Toto nechcete skladovat vo svojom tele (A vzdy ked niekde citam ze jedno jablko denne je skvela medicina, vravim si, ze zabudli dodat ze to jablko by malo byt v bio kvalite). Inak je toto ovocie nebezpecne zalezitost.

takze v totmo pripade - jablko, jahody, broskyna a hrozno v nebio je zbierka zhruba 50 az 60tych roznych pesticid a chemikalii (a nie, vodou ich neumyjete. Ovocie nimi nasiakne a nezbavite sa ich) o ktorych nikto nevie povedat ako medzi sebou reaguju a co v tele sposobuje ich hromadenie a vzajomna synergia.

2. Prejdime na jogurt...samozrejme aj tu mozme polozit otazku ci je biologicky cisty ale bojim sa, ze to je iba jeden z faktorou ktore treba vziat v uvahu. Stale viac a viac vyskumov ukazuje ze zvieracie bielkoviny skodia zdraviu a nahorise a najagresivnejsie su na tom mliecne bielkoviny. Mlieko a mliecne vyrobky skodia zdravu.

Mlieko ako take ma za ulohu zvysik rast. Kravske mlieko ma take zlozenie, ktore umoznuje za dva roky nadopovat "male" 40 kilove teliatko a urobit z neho 900 kilovu kravu. Aj vy chcete takto rast? Clovek aby stravil mlieko potrebuje enzym ktory stiepy laktozu. Medzi 18 mesiacmi az 4 rokmi straca telo schopnost produkovat 90 - 95 % tohto enzymu (preto cim ste vacsi tym horsie travite mlieko a vascina starych ludi ho uz netravi vobec). Dovodom je, ze v totmo veku uz priemery pan tvorstva mlieko nepotrebuje k rastu.
Kto z vas uz pocul o zahlienovacom efekte mlieka a mleicnych vyrobkov, to tiez nie je sranda?

Ked hovorime o kravskom mlieku, zabudnite na obrazok krasnej kravicky z reklamy ktora sa cely den pasie na lucke a papa zelenu travu. Vasa krava asi nikedy neopustili tesny box v ktorom ju drzia, ako dojka dostava antibiotika, steroidy, hormony a pesticidy. Ani nechcete vediet cym taku kravu krmia (napoviem vam uz ste sa niekedy pytali kam putuju utratene macky a psy z veterinarnych klinik? Nuz s inymi lahodkami ich papaju bylinozravce ktore potom papame my) A vyhnem sa detailom a poviem len, ze kedze dojime aj desatnasobok toho co by sme mali (priemerna krava vam da 4-5 litrov mlieka) tak sa na vemene tvoria rany z ktorych vam do toho zdraveho mliecka tecie hnis. To ak by vas zaujimalo naco sa pasterizuje mlieko. Pasterizacia je skvely vynalez. Znici enzymi a znizi na minimo vapnik ktory take mlieko obsahuje a najlepsie  cast je, ze ani neznici vsetky bakterie. Len pre zaujimavost niektore kontorly objavili v mlieku aj radioaktivne zlozky.

Inak napadlo vas niekedy ako to robi to ovocie v jogurte ze nezhnije? Nuz to ovocie bolo oziarene a napustene chemikaliami, aromami a farbivom.

Ak ste si zvolili LIGHT verziu jogurtu (alebo cohokolvek), gratulujem, dokazali ste zvysit zoznam jedovatych latok o aspartam alebo podobne umele sladidlo, ktoreho potvrdeny zoznam toho co sposobuje je skutocne dlhy (kludne si ho vygooglite). Ak by slovo ligh bolo nahradene slovom nebezpecne, spotrebitel by dostal presnejsie informacio o tom com je. Mnohe light jedla su skutocnym hazardom zo zdravym.

Nebudem ani hovorit, ze jogurt sa nachadza v plastovom kelimku z ktoreho sa vylucuju skodlive latky.

Idealnou nahradou jogurtu je sojovy jogurt (ako tento na fotke) ktory v idealnom pripade dostanete kupit v skle.
Ak chcete urobit aspon minimum pre svoje zdravie obmedzte mliecne vyrobky. Vase telo vam bude vdacne.

3. Cerealie - priemerne cerealie obsahuju skoro dvanast synetickych chemikalii a mnohe su naplnene aj umelym sladidlom ktore skodi zdraviu.

Samozrejme najhorsou volbou su take tie peknucke farebne, gulatucke s masovou podporou reklam.  Nechapem preco nieco co je pozbavene vlakniny a nadopovane cukrom, chemikaliami a umelym sladidlom niekto moze pokladat za zdravy zaciatok dna...

Tieto cerealie na fotke su biologicky ciste a obsahuje aj otruby, takze moze byt. Otruby su nieco co sa oplati zaradit to jedalnicka nakolko napomahaju crevnej mikroflore.

4. Susene ovocie - Pri susenom ovoci stoji vzdy zato citat si zlozenie (to stoji za to pri vsetkom). Mnohe susene ovocia obsahuju "Ecka". Najme farbiva a conzervanty. Vacsina suseneho ovocia obsahuje nejaky olej. V idealnom pripade chcete aby to bol olej zo slnecnine a nie z palmy alebo iny sajrajt.

Hrozienka su zvycane dobrou volbou.

Takze ak mam zhodnotit nakolko su zdravou volbou taketo ranajky alebo olovarant, povedala by som, ze terba ist az k molekuly veci...
Viem, vacsina ludi mavne rukou a povie si, ze je to prehnane a ich sa to netyka. Nuz omyl, tyka.

Priemerny clovek (vratane vas ci mna) ma v sebe 700 syntetickych chemikalii a nikto vam nevie povedat co tieto latky a ich interakcia sposobuju. Ale stavim sa o co chcete ze nic dobre. Tak preco pokracovat v skodeni si ked obcas aj male zmeny mozu pomoct.

To druhe pohlavie

Ked som si brala mojho muza mala som jasno v tom ako nazivat s muzskym pokolenim. Tajomstvo uspechu stoji na dvoch pilieroch. Chvalit a prehliadat. Vela, vela chvalit a este viac prehliadat. Aspon to som si vravela.
Cennu lekciu toho ako funguje muzska mysel mi dal moj muz, ked som mu svojho casu zavolala by som mu oznamila, ze som nastvana ze meska uz dve hodiny a ze ci by racil prist laskavo domov. Myslite si ze prisiel? Trt makovy. Zastavil sa este v trafike pri dome. Tam ho po pol hodine zastihol moj druhy nastvany telefonat. Do vyvrtky vytocena manzelka sa ho v nom pytala ci nepochopil prvy telefonat o tom, ze ma prist domov. Jeho pokojna odpoved ma dostala. Pochopil, co by nie. Prave preto nema dovod sa ponahlad domov. Ci pride ihned alebo neskor aj tak uz budem vytocena. Tak predtym ako na neho ten svoj hnev vylejem si v klude omrkne najnovsie cislo oblubeneho magazinu. Toto sa stalo pred skoro siestimi rokmi a odvtedy som mojho muza vzdy (plus minus) cakala s usmevom nech uz prisiel domov akokolvek neskoro. Ak sa mu podarilo prist domov relativne vcas, cakala ho doma aj pochvala. A uz nikdy, nikdy viac som mu netelefonovala nastvana nech uz islo o cokolvek.
 V tomto bode manzelstva som si mysela, ze uz viem ako nazivat s muzom. Potom prisiel pes a kratko na to dvojicky.

Ked sa narodia deti muz a zena sa odstahuju na odlisne planety. Ta zenina je o dietati a o zodpovednosti zan. Ta muzova je tom, ze zrazu tu nie je nik kto by mu dve hodiny piekol jeho oblubeny obed. Mnohi detni muzi mi vraveli, ze ked sa narodili deti, zena na nich zabudla. A ja som sa dusovala, ze ked sa narodia nase deti, moj muz nepride o svoju pozornost. A faktom je, ze do velke miery sa mu stale venujem. Co mi ti stazujuci sa muzi nepovedali bolo ako to vidia ich manzelky. Keby sa mi dnes nejaky muz prisiel stazovat, ze si ho jeho zena nevsima po tom co sa narodil ich syn, asi by som mu poradila aby zo svojej zeny snad kus premena starostlivosti o dieta a zena by si ho hned vsimala viacej.
Ked sa narodia deti, zena zrychli svoj vykon z vlacika pre deti co premava v nakupnom centre na Intercity rychlik co sa musi co najskor dostat do Kosic. Pamatam si ako ma paralyzovalo to mnozstvo veci co mama musi zvladat. Muzi nezrychlia. Muzi (aspon ten moj) maju stale cas meskat, trcat nesmierne dlho pocas vikendu v kupelni, ohrievat nekonecne dlho mlieko, nenechat sa rusit placom dietata, ostat dlho v praci ci spekulovat v nakupnom centre ktora ziarovka spori lepsie zivotne prostredie. Moj muz kazdy vecer prichadza domov s vedomim, ze na druhy den rano opat bude slobodne moct odist a na par hodin nebyt rodicom. Ja si nic z toho nemozem dovolit.

A vramci toho vsetkeho si uvedomujem, ze nesmiem realizovat nastvane telefonaty ktore nikam nevedu, musim chvalit a prehliadat. Lenze tak ako miliony manzeliek a mam ktorym zivot rozbil iluzie o ferovej delbe prace, si kladiem otazku ci to vobec stoji za to zit s niekym kto vam dokaze pomoct so zlomkom povinnosti za ktore ho treba aj pochvalit, popritom ako dorabate zvysnych 90% povinnosti ktore on uz nevladze urobit.

 Moja dobra priatelka hovori, ze muzi prve tri roky deti vobec nevnimaju. Zacnu si ich vsimat az ked maju tri roky, vezmu muza za ruku s tym ze "oci pod si kopat loptu". To je ten okamih ked si uvedomia ze maju dieta. Je to ale aj okamoh ked uz jeho zena to najhorzie zvladla davno sama.


Len mi prosim uz nik nehovorte o rovnopravnosti muzov a zien. Muzi a zeny mozu mat rovnake prava ale nie povinnosti. Aby boli muzi a zeny schopni zvladat vsetky ulohy skutocne rovnako, z muzov by sa museli stat zeny a to by bola skoda. Svet by bol ochudobneny o rozkosny pohlad plny ocakavania pochvaly. Moj muz ma nim pocastuva vzdy ked mi pomoze.

 Casto nad tym spekulujem a nehovorim, ze sa na mojho muza hnevam. Ja to chapem, on v podstate za to ze je muzom ani nemoze. On sa tak uz narodil. 
A tiez vzdy ked sa schyluje k nastvanemu telefonovatu, moj muz si zazrace spomenie, ze uz ubehol dlhy cas od posledneho razu ked ocenil svoju manzelku. A to je zas nieco co vedia iba muzi. Ocenit zeny. Dat im pocit vynimocnosti a nepostradatelnosti. Preto ich tak milujeme aj napriek ich tarbavosti. Lebo aj ked su z ineho sveta, spolu sme kompatibilni.

ked sa nevzdas vsetko je mozne, aj to co je nemozne!

Divam sa na zltu obalku. Je v nej list z Talianskeho Ministerstva adresovany mne, mam sa co naskor dostavit na Prefekturu. Citam si opat a znova tie riadky a nemozem tomu uverit. Po siestich rokoch som dosiahla to, o com mi vsetci vraveli ze je nemozne. Taliansky zakon. Taliansky uradnici - fundovany. Slovenky zijuce v Taliansku. Slovenske velvyslanectvo a Talianska ambasada. Slovenske ministerstvo zahranicnych veci. Vsetci odbornici mi opakovali tu istu vec - mam sa zmierit s tym, ze zakon to vravi jasne. Kedykolvek pocas mojej cesty som sa mohla nechat odradit a povedat si, ze to nema zmysel.Ale ja som bola odhodlana vydupat si pre seba maly zazrak o akom nikdy nik nepocul. To co sa este nikdy nikomu predomnou nepodarilo.
A teraz?...Tu to ministertvo pise jasne  - vyhovuje mojej ziadosti. Napriek jej nelegalnosti. Napriek tomu ze mi vsetci vraveli ze je to nemozne, tu to stoji cierne na bielom -  ked sa nevzdas vsetko je mozne, aj to co je nemozne!

Ked som sem pred siestini rokmi prisla, pisal sa rok 2005 a vsetko bolo omnoho zlozitejsie. Ziskanie povolenia k pobytu. Trvaly pobyt mi bol udeleny az po 6tych mesiacoch a milione byrokracie a kontrol. Obcianstvo som ziskala v january 2009 a cakala som dlhych sest mesiacov (maximum casu co mate na rozhodnutie sa ci ho prijmete) az som zlozila prisahu a stala sa talianskou obciankou. Preco som tak dlho vahala? Lebo byt taliankou je pre Slovenku velmi tazke. Taliasnke zakony zakazuju zene zmenit si priezvisko a tak nasledne ako som prijala obcianstvo mi bolo anulovane muzove priezvisko a vratila som sa spat k mojmu priezvisku za slobodna.

Tu zacala moja pereput zistovania ako by som mohla mat oboje. Obcianstvo aj priezvisko mojho muza a deti. A v tomto bode ma vsetci ubezpecovali ze to nie je mozne, kedze je to v rozpore so zakonom. Dokonca boli zmenene rodne lsity mojich deti aby im prepisali priezvisko ich mami. No ja som bola odhodlana obratit sa aj na medzinarodny sud ak to bude treba. Ale pre Talianov jeho rozhodnutia nic neznamenaju. Radsej prijmu naslednu pokutu ako by sa podla neho zariadili (myslite si ze z tried im zmizli krize?).

S mojim muzom sme stravli hodiny hladanim a studovanim zakona az sme objavili skuliny ktorymi sme podlozili moju ziadost. Trvalo nam dva mesaice nez sme sudne prelozili a zdokumentovali vsetko potrebne a mohli odoslat moju ziadost.
 Nasledujuci rok a pol si ma povolavali policajti, prefektura a ine urady aby preverovali moju motivaciu a podavali spravy ministerstvu. To nakoniec zaciatkom tohto roka rozhodlo v moj prospech. Po 30 dnoch ked svoje rozhodnutie uverejnilo a nik sa neodvolal (ktokolvek aj kto vas nepozna sa moze proti jeho rozhodnutiu odvolat a vsetko ide odznova) a ja som si vybavila par kolkov a peciatky z niekolkych uradou sa list opat zaslal do Rima, aby sa Ministerstvo definitivne rozhodlo ci mi priezvysko zmeni alebo nie.

Buduci tyzden si idem na matriku pre prepis rozhodnutia na zaklade ktoreho mi vydaju nove rodne cislo a zmenia mi dokumenty na nove priezvisko. To o ktorom ma vsetky urady presviedcali ze nikdy mat nebudem. to o ktorom mi svet hovoril ze nemozem mat. Ale moj vnutorny hlas im to nandal. Nikdy som nepochybovala, ze dosiahnem po com tuzim nech si svet a zakony hovoria svoje.

Co som tym chcela povedat je, ze ked clovek chce vsetko sa da a nic nie je nemozne. Aj ked si okolity sve a fundovany toho sveta myslia ze je to inak. Netraba sa nikdy nikdy nikdy vzdavat ak nieco pre vas ma zmysel a cenu. Ja som vzdy vedela, ze ja a moje deti a rodina budeme mat to iste priezvysko, pretoze inak to pre mna nebolo prijatelne.

Moje lepsie JA

Dnes som vramci urpatovania vytiahla zo satnika moje milovane topanky na 11 centimetrovom opatku, ktore si nikdy neobujem. Mam aj saty do ktorych sa nevpracem lebo maju o dve cisla menej, ale kupila som si ich do doby ked schudnem. V obyvacke mame luxusnu a prehane drahu pohovku, ktora je nepohodlna tak ju nik nevyuziva, ale velmi som po nej tuzila, lebo sa mi pacilo aky pocit mi dava vlastnit ju. Paci sa mi predstierat, ze raz si tie topanky obujem a pojdem v nich po ulici. Paci sa mi z casu na cas skusat moje uzke saty a premyslat kolko toho este musim schudnut az zapnem zips. Spominam si ako som si zivo predstavovala samu seba, sediac na tej pohovke, ako stastne citam knihu s vedomim ze zivot uz nemoze byt lepsi.

Obdivujeme celebrity lebo si myslime ze ich zivot je lespi, kedze si tie 11 centimetrove opatky obuvaju denne. Obdivujeme a zavidime kazdemu kto dokaze zapnut saty o dve cisla mensie. Castokrat sa pytam samej seba o kolko su statsnejsi ti, co maju pohodlnu pohovku na ktorej si citaju knihy kazdy den, miesto toho aby zabijali cas na internete. Inym slovom obcas sa pytam samej seba, ci su ini ludia stastnejsi a ich zivot je lepsi, preto ze su inde ako som ja sama. A vlastne ak mam byt urpimna ma ich zivot ani tak nezaujima, skor sa obcas pytam samej seba ci by som ja bola statsnejsia keby som kracala v ich topankach.  


A to vsetky knihy o "lepsom zivote" zacinaju vetou o sebaprijati samej seba takej aka som. Tu a teraz. Mozno preto stale hladam, lebo neviem ci nechcem prijat kto som. Ked nad tym premyslam, musim pripustit ze nic o sebaprijati neviem a hlavne nemam pocit ze je to nieco co pre mna "funguje" (works for me).

Ja som skor za sebazveladovanie a nie som si ista ze sebaprijatie by ma ucinili stastnou. Ale mozno je to celko problem zien, ze potrebuju veci okolo seba (aj same seba) stale zveladovat. Vacsina mojich priateliek ma aspon jeden ak nie viac parov topanok, ktore ich sice priserne tlacia  (ja mam zopar ktore su o cislo mensie) ale aj tak miluju ako sa v nich citia. Kabeliek, ktore mozno su ohyzdne, nic sa do nich nezmesti a k nicomu sa nehodia, ale su od znameho disagnera. Siat ktore su nepohodlne, ale su v mode ci im uberaju par kil naviac. Teraz su v mode terenne auta, ktore v meste clovek nikdy nevyuzije, ale vsetci milujeme ten status ktory reprezentuju. Kazdy z nas si chce zadovazit kusok prislubu toho lepsieho zivota.


Nasa domacnost nie je vynimkou. Ja aj moj muz mame radi odlisnost od davu. Este pred rokom sme nemali telefon. Ked sme sa sem nastahovali mali sme v zakladnej vybave uz vmontovanu umyvacku riadu, no nikdy som ju nezapla aby som zistila ci funguje. Nemame televizor a este donedavna moje deti nepozeravali televizne programy. Moje hratky s jedlom su uz povestne. A vsetko ma to robi istym sposobom hrdou a spokojnou. Je to zivot aky sa mi paci predstierat.
Su to take moje 11 centimetrove opatky v ktorych sa dokazem istu dobu prechadzat po ulici. Skoda len, ze napriek tomu ze ma to vsetko bavi, uprednostujem pohodlne rozcaptane sandale.  


Radi sa na nieco hrame a zveladujeme svoj image. Myslim, ze to v istom zmysle potrebujeme. Potrebujeme tu nadej, ze raz si tie topanky obujeme a bude z nas novy, lepsi clovek. Svojho casu koloval internetom mail o zene co si kupila satenove pyzamo ale nikdy si ho neobliekla lebo si ho setrila na lepsiu prilezitost. Ta ale nikdy neprisla a ona zomrela. Pointa mailu bola, ze mame zit teraz a tu.

Ja si ale myslim, ze treba zit aj zajtra a tam. Spominam si, ako som ako mala dostala moju prvu Barbie. Boli k nej prilozene aj trblietave nalepky (co pred 20 rokmi bola rarita a skvost). Nikdy som tie nalepky nenalepila a dodnes ich mam odlozene (aj ked uz asi nelepia). Akosi som za tie roky nenasla nic co by toho pokladu bolo hodne, a mezditym pocas rokov ich cena a dolezitost rasta. Vzdy ked ich vezmem do ruky, citim isty prislub. Som pripravena na nieco lepsie. Aj preto ich milujem. Tak ako milujem tie moje topanky. Su prislubom. Az budem zit lepsi zivot, budem mat k nemu adekvatnu obuv. Ano, mohla by som tie nalepky nalepit na cokolvek a topakny zacat nosit az si na ne zvyknem. Ale co by mi potom ostalo? Tak istok ako si ta zena mohla obliect to satenove pyzamo a na mini okamih sa citit specialne. Ale po chvili by sa zo "specialneho" stalo bezne. Ta zena zomrela bez toho aby si to pyzamo vobec obliekla. Ale stavim sa, ze vo svojej mysli a fantazii si ho obliekala casto a vzdy bolo prislubom cohosi lepsieho.  Mal specialne poslanie a miesto v jej svete.

Moje topanky su prislubom mojho lepsieho ja (je mi jasne ze z hodin sebaprijatia by ma za takyto vyrok vyrazili) ale ja to tak. Asi neviem prijmat a dovolit samej seba byt takou aka som. Mozno je to aj preto, ze by som potom cely den chodila v teplakoch bez podprsenky, nebavilo by ma umyvat si zuby, cumela by som na telku cely bozi den, jedla chipsy s tatarkou a bolo by mi uplne fuk kolko prachu sa hromadi pod stolom. Hlavne je, ze som sama sebou...

asi nie som stavana na to byt sama sebou, asi potrebujem k zivotu 11 centimetrove opatky ukryte na dne satnika...

Kto si?

- "To som ani netusila ze si taka intelektualka." zasmiala sa moja priatelka. Prave drzala v ruke knihu v ktorej bol publikovany aj moj prispevok.
- Nie, to urcite nie som." protestovala som a v mysli sa mi vynaraju obrazy intelektualnok. Zien so zlym vkusom v obliekani a extremnymi nazormi.
- Nie? A co teda si?" spytala sa ma skumavo a ja som premyslala ako prelozit slovo neskatulovat do Taliancini

Ked sa divam okolo seba vela ludi ma uz jasno v tom kym su. Moji spoluziaci a rovestnici s ktorimi som startovala naraz. Niekto je uspesny novinar a cestuje po svete a streta "celebrity". Niekto zaraba tazke prachy a podnika. Niekto je spokojna mama (to sa mi zda by zo vsetkeho najtazsie). Niekto sa skutocne ze dobre vydal. Niekto uz vydal par knih. Niekto cestuje po celom svete a odmieta sa usadit. Niekto je vecny pozitkar a signle. Niekto ide akademickou cestou a pracuje na svojou super vzdelani. Niekto sa stal slavnym a z niekoho je zena v domacnosti. Niekto robi politiku alebo zastava vysoku vladnu poziciu. Jedna vec ich spaja - akoby si kazdy uz ujasnil kym je a kam ide...A kde som ja bola ked sa tahali losy a rozhodovalo? Ja este stale neviem za cim presen sa mam pachtit. Usiel mi uz vlak?

Tento rok budem mat tridsat (ked medzi casom neskonci svet celovo alebo len ten moj osobny) a boli casy ked som si myselala ze ked sa dopracujem k tomuto milniku, budem mat jasno...ale nemam. Skusam rozne odtiene a styly a bavia do bodu ked mi ich niekto chce nasit natrvalo a exkluzivne. Bavi ma pisat a publikovat ale zivit by som sa tym asi nechcela. Bavi ma psychologia a terapia ale ako kazdodenny chlebik by som to nechcela. Je skevel byt mama a manzelka a spravkyna domacnosti, ale skor ako doplnkove hobby nez full time job. Bavi ma byt aktivna v nabozenskom spolku a lichoti mi pozicia do ktorej ma zvolili, ale iba ako jedna zo skladaciek mozaiky mojho zivota, nie ako ton udavajuci diel. Milujem cestovat a hybat sa niekam vpred, ale este viac zboznujem ten pocit ked viem, ze sa mam kam vratit a ze ma tam caka ustlana postel. Bavilo by ma mat vlastnu firmu, ale iba do bodu ked by niekto miesto mna niesol rizika. Zboznujem pracovat v kancelarii a mat svoju stolicku, zodpovednost a datumy do kedy musi byt vsetko hotove, no vsetko mi to prinasa kopu stresu s ktorym obcas neviem vhodne nalozit. Bavi ma nic nerobit a len "hnit zaziva", ale iba na kratku chvilu. Milujem studovat knihy o zdravej strave, ale ked sa vydam po ceste ktoru mi urcia vzdy po case sklzam k fanatizmu a extremizmu lebo mi chyba zdrava miera. Moje studium homeopatie a numerologie ostava po rokoch neuzavrete, lebo mi chyba vola pustit sa do posledneho roku studia.

Nieco v mojom vnutri mi vravi ze toto je ten cas rozhodnut sa, lebo este stale mozem nieco zacat hoc aj od nuly. Napriklad zacat definovat kto teda som alebo skusit dosiahnut nieco vyznamne.

Sociologovia tvrdia ze spolocnostou hybu tri mety ktore sa pokusame dosiahnut - slava, moc alebo bohatstvo. A ked ma ani jedno nezaujima? Je chyba v mojom vnutornom systeme? Casto nad tym premyslam a mam pocit ze nic z toho by ma skutocne nenaplnilo. Respektivne nic z toho by ma nenaplnilo dlhodobo a skutocne.

Niekoho cini statsnym rodina. Ja si myslim, ze mozem pre moju rodinu obetovat vela, ale nemozem ju korunovat na centrum mojho osobneho sveta a vesmiru.

Niekto hlada utechu v Bohu a nabozenstve. Ja si myslim, ze Boh je ako vitaminy. Pomahaju udrzat cloveka pri zdravy, ale iba z vitaminou sa zit neda.

Mam priatelku. Je kadernicka a jej muz predava v drogerii. Ani jeden nema maturitu. Obaja si myslia, ze ich zivoty su skvele. Co viac clovek moze chciet od zivota? Maju nove auto, vyplatnu pasku, umyvacku riadu a vlastny byt. Nikdy neboli v zahranici. Ona nikdy necestovala vlakom ci lietadlom. Ked som sa mojej priatelky spytala ci nikdy od zivota nechcela nieco viac, uprimne sa na mna zadivala a spytala sa ma - Co viac? Nikdy v mojom zivote som na nikoho tak neziarlila a nezavidela som nikomu tak velmi ako jej v tom okamihu.

uz viem co chcem v zivote dosiahnut -chcem byt zabedneny ignorant.

Nepodstatna

Keby po mne niekto chcel aby som vyjadrila jednym slovom ako sa citim v tomto obdobi nemala by som velky problem najst spravne slovo. Povedala by som len - som nepodstatna.

Vstavam kazde rano z postele prekliate skoro na krik mojich deti a nik sa nezaujima o to ci chcem ci potrebujem este spat. Sluzim mojej rodine a nasmu psovi. Varim a upratujem. Nechavam mojho muza vyspat do obeda, aby nebol unaveny. Hram sa a tisim moje deti. Robim co treba, periem, cistim, davam na miesto a tak stale dokola cely den. A nik sa nepyta co by som chcela. Nik ma nepohladka po vlasoch. Nik sa nepristavi aby mi dal pocitit ze som dolezita. Niet cas, priestor, miesto...Ked je z teba mama uz nie si dolezita...uz sa nemozes ulievat. Musim sluzit

Pred par dnami tu bola moja mama...pytala sa o com je ta moja choroba, lebo uz zabudla. Na maly okamih som mala pocit, ze aspon niekto sa o mna zaujima. Ze niekomu na mne zalezi...a tak som jej vravela, ze je to neliecitelna choroba. Porucha imunity ktora moze byt smrtelna...keby mne moje dieta povedalo, ze ma smrtelnu chorobu asi sa spytam ci nechce objat - pri najmensom...ale moja mama nie je ten typ co vas objime..zamyslela sa a potom vravi - vies lebo ja mam taky problem, nie ze mam nahodou taku istu chorobu...

A sak si kopnite este niekto!

Dnes moje dieta uslo a skoro sme ho stratili v dave. Tak mi od strachu, unavy a vycerpania povolili nervy a asi 10 minut som na neho len hulaka. Moj muz sa potom na mna dival a pokojne mi vravi, ze som to prehnala...no prehnala ja viem. A ze ci si uvedomujem, ze to tym detom neprospieva. Uvedomujem. Skoda, ze pri svojej nadpriemernej inteligencii ho nenapadne opytat sa preco kricim....mozno potrebujem aby ma konecnie niekto pocul a vzal na vedomie

Hladam si pracu a volali mi z uradu kde som poslala moju dokumentaciu. Takze vy mate iba zakladnu skolu dokoncenu...NIE NEMAM! JA MAM VYSOKU SKOLU. 5 mizernych narocnych rokov...Taku ako nema ani vacsina Talianov! Zial na to nemam ten spravny lajster papiera a tak som nemej ako ti najsposlednejsi v ociach byrokracie...

Este nieco alebo niekto si chce kopnut?

Ako to ide? alebo o reklame na nase zivoty

Dnes sa ma niekto spytal tu zvycajnu formalnu formulku - ako to ide? a ja som sa, ako sa na dobre vychovanu zenu patri, usmiala s tym ze fantasticky, ved ako inak?

Lenze tam niekde vnutri pod povrchom niekto nadvyhol obocie a spytavo sa zadival do tvare mojej dusi.
"Vazne?"

Zijeme taku vtipnu dobu. Akoby sme denno denne robili reklamu svojmu zivotu. Facebook je taka uzasna vykladova skryna kde si ukaldame svoje najlepsie fotky fotene z najlepsieho uhla, tak aby boli komenty prijemne a potesujuce. Casto uz ludia nejdu niekam aby sa zabavili ale aby urobili fotky ktore potom daju na net a vytvoria si tak iluziu svojho zivota. Ked je nieco na webe, akoby to nabralo na dimensii a stalo sa niecim vynimocnym. Naucili sme sa usmievat, lebo svet po nas chce aby sme boli stastny. Zijeme eru konzumu! niet v nej miesto na osobne vylevy a depresie! Zober si svoju tableku a kup si rychle riesenie. Hlavne nikoho nezatazuj a nenud. A ked uz musis dat priechod svojej melancholii, aspon ju zabal do vhodneho marketingoveho balenia. Nik ta nebude citat len pre tvoje krasne modre oci.

Ludia si myslia, ze v nasej dobe uz nie vela tabu. Orgazmus a sex sa mu ponuka z kazdeho rohu, clovek sa nemoze ani pokojne najest obcas. Zda sa, ze sme vytiahli na svetlo svetla vsetku intimitu ktora je..a predsa to tak nie je..vytvarame zo seba nieco cim nie sme. Usmevy ktore nepramenia z nasho zivota. Fotografie okamihou, ktore sa stavaju symbolom ale nezachytavaju realitu.
Myslim, ze dnesnym tabu je ludskost a clovek vo svojej obycajnosti a nedokonalosti. Preco si vsetci myslime ze nase zivoty musia byt vynimocne lebo inak sme sklamali?

Som velmi unavena vynimocnostou, dokonalostou, snahou zaujat a byt oceneni. Som velmi unavena Facebookom a modenym svetom. Ludmi co na otazku o tom ako sa maju odpovedia ze skvelo a pritom maju kruhy po ocami a povysnute kutiky ust (ako ja).  A este viac ma drazdia ludia, ktory maju na tvary nadseny vyraz akoby boli na drogach 24 hodin denne. Na vsetko maju pozitivny pristup a vsetko sa podla nich da vyriesit.

A to sa tu nenajde nikto kto otvorene prizna ze je unaveny, mrzuty a ma toho dost?

Tak ja sa priznavam. Citim sa unavena, mrzuto, mam toho dost a na dovazok sa citim velmi strateno. Potrebovala by som najst cestu naspat, ale uz ani neviem k comu...hnevam sa, lebo cokolvek hladam, svet mi ponuka tak vela moznosti az ma to flustruje. Spravna vyziva? Nabozenstvo? Pozitok? Dovolenka? Myslienkove hnutie? sposob vychovy? Nakup? Zivotna politika? Kozmetika? Vyberte si, v dobe konzumu je vsetkoho priehrsim vela. Hlavne je byt stastny a mat spravny pristup.

 Viete co my chyba? Ludska uprimnost cloveka milion. Vsetci mame lepsie saty, lepsie ucesy a lepsi vyraz tvare a lepsie sebavedomie...ale akosi sme menej ludsky a sami sebou...a mozno sa to zda iba mne, lebo nie som o nic lepsia

o pasovej vyrobe a o skratkach vo vychove

Byt mamou dvojiciek na plny uvazok je v istom obdobi ako ked vas niekto postavi k pasovej vyrobe, da vam do ruky tenisovu raketu a povie vam aby ste odrazili co najviac lopticiek a zaroven kontrolovali kvalitu pasovej vyroby. Clovek obcas nevie co skor? Odrazat utoky malych deti, snaziaci sa prebrat vedenie socialnej skupiny, alebo sa zamerat na kvalitu toho co z tych malych vyrasta?

Pred casom bola u mna na navsteve moja mama (a ako mama co si zazila len jedno este k tomu velmi poslusne dieta), si neodpustila spytat sa ma preco na moje deti kricim, ked by som to iste mohla dosiahnut aj peknym slovom (nie ze by som na moje deti zipala dnom i nocou. Povedala by som je v priemere na moje potomstvo revem raz, dvakrat do tyzdna).

Viem velmi dobre preco na moje deti revem...moj den je zliepanie vychovnych criepkov, ktore spravadza neustaly protest mojcih deti. Obcas potrebujem skratku vo vychove

Rano sa moje deti zobudia a prvy criepok je obliect ich. Lebo obe behaju hore dole a ani jedno nestoji o zmenu outfitu ci plienky. Obut im boticky je nadludsky ciel. Navyse mama (ja) nie vzdy chape modne potreby svojich deti a moje volby siat nie nutne mladej generaci vyhovuju, co spravadza rev, hadzanie sa na zem a ine prejavy nevoly. To viete ze milujem kazdy sekundu materstva a najme to ked maly zapasnik reve a kope a neviem jeho malu rucicku dostat do tych mizerne uzkych detskych rukavov. Uz ste niekedy videli aky efekt ma na macku ked ju podrzite nad vanou s vodou? Skuste take bojujuce stvorenie prebalit ci obliect do mini siat....

Protestujuce dieta ktore vam dava jasne najavo ze vas aktualne nenavidi je jendoznacne jeden z vrcholou materstva. Vdaka Bohu ze to mozem zazivat kazde rano hned dvakrat! (ok nie kazde rano, ale do tyzdna si to odzijem destakrat minimalne). Velmi vrucne by som dopriala vsetkym tym mamickam co dookola opakuju svoju matru ze byt matkou miluju 24 hodin denne s dobrym aj zlym, aby si skusili obliec moje dieta ked ma svoj den. Najprv ho doslova nahanam (male deti rychlo chapu ze kuchynsky stol je najlepsie unikova cesta!! mama sa pohne dolava a on doprava a naopak) potom ho vabim na susienky s cokoladou a nakoniec na neho revem a vyhrazam sa mu, ze ked sa nepojde obliect tak to olutuje...ranny ritual! Nic z toho nemilujem a ak to znamena ze som zla matka, tak budis ale tiez nie som masochista ci pokrytec...samozrejme zvycajne kym obleciem dve deti uz meskame do skolky...


Druhy generacny rozbroj v nasej rodine nastane ked sa stretnu anticke predstavy mna o ranajkach s modernym pristupom najmladsich clenov nasej rodiny o prezitku ranajok. Obcas si zelam aby deti boli ako matematicka rovnica kde dosadenie spravnej neznamej da spravny vysledok. Ale vsetky mudre rady o tom ako motivovat (moredna alrenativa slova donutit) moje deti jest ranajky zlyhali na plnej ciare. Ked uz som zufala, ze moje deti neranajkuju, moj muz vytiahol z najspodnejsiej a najzadnejsiej policky cokoladou plnene briosch (nieco ako croisant) a bolo to! Moje deti odvtedy ranajkuju...hnusne prefabrikovane polotovary!!! Samozrejme ze ich lakam na zdravu vyzivu, ale je to dost marny pokus

Tretia kriza nastava ked mama otravuje s obuvanim sa s bundami. Som potrestana pocuvanim revu a hadzania sa na zem, popri tom ako zapasim s mojim dietatom. V tomto bode som stastna ze moje deti nedokazu citat moje myslienky. Jedno je vsak jasne, dobre slovo ma prestava bavit a usmev sa mi zda byt nadmieru nevhodny doplnok. "Dokonale matky" co vsetko riesia vychodvne a  dobrym slovom by som nakopala tam kde moje deti este stale maju plienky a zvazujem ci predsa len ten korbac nepojdem pohladat niekde do pivnice. Ja mam vzdy v tomto rannom bode priserne bolavy chrbat, napoly zaseknutu krcnu chrbticu co pekelne boli, a chut revat na cely svet. Samozrejme ani zist schodisko nie je nutne bez straty na strane mojej trpezlivosti. Dva a polrocne deti uz maju slusnu predstavu o tom s akou hrackou mienia opustit byt a Boh nedopust aby obaja potrebovali tu istu (alebo aby nik nevedel kde to mizerna auticka prave je!! A ano, obcas sa vraciam z pol cesty aby sme nasli Luigiho ci cerveny ruksak) Ich predstava sa potom tiez dotyka aj toho ako rychlo mienia zist nase schodisko v nasom panelaku bez vytahu. Clovek by neveril ako pomaly sa da zist jedno poschodie.  Ked sme dorazili k autu, je na mame si zaposilovat a nalozit dve 15 kilove deti do autosedaciek (pripominam ze deti maju vzdy z rana chut si pobehat po okoly a kym zapinate jedno odriekate vsetky modlitby co poznate aby vam druhe neuslo po auto. A samozrejme ze deti nakladam a zapinam s tahajucim psom na voditku -lebo aj toho treba ist vyvencit ked skoncim amterinske povinnosti)

Ked potom odvediem moje deti do jasliciek, mam na par hodin pokoj (a ano toto je jeden z tych momentov materstva ktore si vychutnavam.)...poobedna sichta pasovej vyroby mi zacina o 13tej ked idem vyzdvyhnut moje male potomstvo.

Samozrejme presvedcit moje deti, ze su este prilis mlade na to aby zanevreli na poobedny spanok je iba dalsia v rade uloh ktore treba pocas dna splnit. Ciel je jasny, presvedcit moje deti ze su unavene a chcu ist spat. Ani omylom to nemilujem...

len pre doplnenie tabulky energetickeho vydaja - v skolke sa mama zohne s bolavym chrbtom a snazi sa pochytat rozbleznene deti a navliect ich do bundy sala a ciapky (pre velky uspech hned dvakrat). Potom tie naobliekane deti naklada a o kusok dalej vyklada z auta...v tomto bode ma moj chrbat z celeho srdca nenavidi (mozno nie srdca, ale kazdeho ineho svalu urcite ano). Potom treba nejake to dieta vyniest hore schodnmi a vyzliect ich, zapnut im na chvilku pesnicky a potom ich zas zobrat na ruky a odniest do postele...skuste si vziat dve 15kilve vrecia zemiakov a cvicit takto s nimi...namahave? A to sa to vrece zemaikov nehybe a nemusite ho nahanat

mozno mam zly pristup. Mozno keby som to milvoala, tak by to bolo skvele.Ale mne ani poobedny olovrant ked sa snazim najst nieco co by moje deti aspon ochutnali, sa nezda byt vrchol materstva. Skor take sparatkovanie sa v uz aj tak bolavom bode.
 Vecera a vecerne prezliekanie ci spanie je len dalsim z polcasou ktorym som vystavovana kazdy den.

Nie nechcem sa stazovat. Samozrejme ze su okamiky ked je to uzasne a svkele a keby ste sa ma spytali ci sa na to dam opat tak bez vahanie by som do toho isla...lebo niekde medzi miliontym prvym sklananim sa s bolavym chrbtom je to uzasne a naplnujuce...

K comu sa chcem dostat je odpoved na otazku preco obcas kricim na moje deti? Lebo je to skratka. Za den musim moje deti presvedcit o milione veci -aby sa obliekli, jedli, nezabili seba ci svoje dvojca, aby bol polozeny spravny zakladny kamaen vyvazej osobnosti...a vacsinu toho sa snazim zvladnut tak aby si o mne moje deti nemysleli ze som hysterka...ale ked uz po milionty krat moje deti robia co nemaju, tak hladina adrenalinu a ton hlasu idu prudko hore. Preco? Lebo viem, ze ked na nich zrevem jednak to prestanu robit, jednak sa mi ulavy, jednak si to budu lepsie pamatat a jednak aspon na chvilu si daju pohov.

 Preco to tu takto pisem? lebo som dnes nakricala na moje dieta na ulici a jedna pani mi povedala, ze na deti sa nekrici (samozrejme ze som potom nakricala aj na nu vramci nediskriminovania :-D)...ide o to, ze ani ja by som na moje deti nekricala...keby mojmu kriku nepredchadala neskutocne mnozstvo malych crepin ktore denne zliepam a prechadzam bez vykriov.

Kedysi som videla mamu ako nakricala na svoje dieta na zastavke a vravela som si - chuda male aku ma hroznu mamu. To som este nemala deti, mohla som spat ako dlho som chcela a nik ma nemutil k fyzicky narocnym vykonom na dennej baze. Divala som sa na situaciu z mojho uhla pohladu. Myslim, ze ani ta mama by na to dieta nekricala, keby bola v mojom rozpolozeni...Dnes ked vidim mamu ako nakrici na svoje dieta, poviem si - chuda mama. A plne jej rozumiem..Vy viete kolko noci uz nespala? Ako dlho predtym to dieta musela presviedcat aby si obulo nove boty ci nieco vobec zjedlo? Aleb oco ju to stalo namahy to dieta vobec dopravit na du zastavku? ...Uz tomu rozumiem. To zufalstvo a zataz toho co taka mama dietata nosi na plecaich dnou i nocou bez toho aby mala narok na pauzu pocas ktorej si moze vydychnut...deti obcas vedia dat zabrat a clovek potrebuje rychle riesenie situacie...obcas je tym rychlim riesenim krik, obcas je to jedna po zadku....a clovek nie je preto zly rodic. Je to len oridc ktory sto krat nasiel lespie riesenie a ten sto prvy krat mu uz na lepsie riesenie neostala energia a siahol po vychovnej skratke.


Obcas mama co krici na svoje dieta nie je ziadna hysterka...mozno je to len hranicne vycerpana a znicena zena ktorej by pomoc alebo ason mile slovo padlo vhod a urcite nepotrebuje odsudzujuce pohlady okolia

Spat k zakladom

Dnes som sa prehrabavala v skatuly kde mam vsetko spojene s detmi a nasla som obalku s mojimi detskymi fotografiami..jedna ma zvlast dostala...

je na nej male dievcatko s kuratou pod pazuchou. Zasitymi kolenami na kamasliach a neskutocnym uzmevom. pamatam si ked som tym dievcatom bola...a na nicom inom nezalezalo...smiala som sa z duse

Keby ste sa ma dnes spytali co si ajviac na svete zelam, asi moc nafotit este jendu taku istu fotku...s tym istym usmevom...uz sa tak neviem spmiat a neviem sa tak ani tesit.

Samozrejme zivot mi udelil, kao to tak uz byva, svoje rany (a aj mudrsoti a obohatenia). V 29tych rokoch si clovek moze marne narokovat na nevinnu detsku mysel.

aj napriek tomu ta fotka vystihuje ciel mojho zivota....ten slobodny smiech a ta nepsutana radost...ked som bola mala, verila som, ze ked vyrastiem tak budem stastna...dnes ako rastiem si uveodmujem, ze cim som starsia tym viac si uvedomujem, ze stastie ubuda a udrzat ho da stale viac namahy...

Vysoko postaveny verejny cinitel

Nedavno som sa dopocula ze jeden moj ambiciozny spoluziak z vysokj skoly zastava vysoku a dolzitu funkciu...polkla som horku slynu a povedala si a co uz.
Zhodou okolnosti o par tyzdnou neskor som vylovila jeho nezabudnutelne vyroky...je to sice na plac, ze niekto taky ma moc, ale no zasmejme sa, kto vie kto ma kde zalozeny vyroky inych vyznamnych verejnych cinitelov, ktore su este horsie?

- prevenciou delikvencie sa zaobera psychiatria


-  ovocie cize zemiaky


- Profesor: - Aka potravina podla vas najrychlejsie hnije?
On - zavarane ovocie
Prof v soku: - opravte sa!
On - tak huby


- Prof. Basen slavy dcera - o com je podla vas toto vyznamne dielo?
On- o miery
prof.- a kde presne vidite tu pasaz o miery?
On - no tuto: Horsi nez li dive valky...


- sme na vysokej katedre


- Chcem sa spytat, ked poslanec niektoho vytrieska
Prof. vaznou tvarou: a poslanec je Fyzicka alebo pravnicka osoba?
On - Pravnicka...teda neviem ja som z toho debil 


- ked na vojne vynadas nadriadenemu, tak ta z vojny vyhodia


- (moja najoblubenjesia) Socialna rola ziskana je naprikald dedicstvo, myslim kralovstvo


- Aby ludia vedeli,z e den Romou bol novelizovany



- Medzinarodny den Romov, kotry bol uzakoneny Radou medzinarodnych romov


- spieva na gitare


- bol tak Moric, kde sme riesili jeho vyroky


- urobi nam prednasku pre otvorene dvere


- Prof: Co obciansky preukaz obsahuje?
On - inizialy majitela


Rubeola sa najcastejsie vyuziva u zien

.........


zasmiali ste sa? no tak teraz je cas pripomenut vam, ze tento clovek nie len ze ma vysokoskolky titul a robi si doktorat...ale este to aj dotiahol dalej ako vy a teraz rozhoduje o vasich zalezitostiach...