Detaily alebo co ma zivot naucil o LASKE

    Zaparkoval pri vchode na parkovisko, pred nasim domom. Ostalo volne uz iba jedno miesto. Koniec koncov o deviatej vecer su uz vsetci susedia doma a pat parkovacich miest nie je tak vela. Volne miesto je priuzke pre pre moje rodinne auto, ale dostatocne pre jeho male city car. "Preparkujem svoje auto" vravi mi a chyta sa kluca od startovania, aby vypol motor...a potom zavaha. V skutocnosti ho pocuvam iba na pol ucha. Situaciu som uz zazila tolko krat, ze mam slusnu predstavu co sa bude diat a co sa odomna ocakava. Chcem si este vypocut posledne okamihy mojej oblubenej piesne. Radio sa vypne aj s motorom a aj ked sa mi nepodari dopocuvat do konca, chcem si aspon vychutnat refren...a vtedy si to vsimnem..jemny pohyb kluca, jemne pootocenie v smere vypnutia a jeho ruka sa zastavi. Nad niecim uvazuje...a potom nechavajuc motor bezat, zaraduje neutral, jemne na pohaldi po ruke a vystupuje z auta, aby preparkoval svoje auto...divam sa von do tmy a nevdojak citim prival emocii. On si to pamata. Pamata si v dave povinnosti a zhonu take jemne detaily, akym je moja oblubena skladba. 

   Sedim v tichu nasej pracovne. A premyslam o tom, co to je ta laska. Vo filmoch je to nieco magneticky magicke, co sa zrazu udeje, ako medzi Edwardom a Bellou. Velke literarne diela svojich hrdinou zas radi nechavaju trpiet ci umierat na dokaz lasky, ako to urobil Shakespeare s Romeom. Laska je nieco neodskriepitlene, megagalakticky silne a neopakovetelne osudove. Jackie DeShannon v mojej oblubenej piesni what the world needs now spieva o tom, ze svet ma dostatok pohori a riek, no co dnes skutocne potrebuje je sladka laska. Ale, co je to ta laska v realnom svete? Lepsie povedane - co je to ta laska pri dvoch malych dvojickach a dvoch nevyspatych rodicoch? 

   Boli casy, ked sme sa od seba nevedeli odlepit a ked kazdy dotyk vzrusujuco elektrizoval. Ked za bozkom mohol nasledovat len dalsi bozk. A ked sme celu noc prerozpravali, cakajuc na vychod slnka v objati. Ked sa romanticke kaviarnicky v Benatkach ci Florenci zdali byt presne tym pravym miestom, kde sa mame pohybovat. Boli casy, ked sa diala velka, filmova zamilovanost a ja som nepochybovala ze co sa deje je ta prava laska. Keby ste sa mojho ja vtedy spytali co je to laska, vyslo by z neho nejaka pompenzne okazala definicia.  

    Dnes by som ten velky koncept rozmenila na drobne. Tak ako prichod deti rozdrobi kazdy vztah. Rozmelie ho tak isto, ako ked mlynar vezme vzneseno vztyceny klas obilia a pomelie ho. Ak za nieco stoji, spravi z neho muku, v opacnom pripade to cele premeni na praobycajny prach, ktorym zapadnu leskle spomienky toho, co kedysi bolo ale uz sa nikdy nevrati. Je to tak lahke zazit VELKU lasku. Najme ak s tou velkou laskou nemusite denno denne zit, ci kazdu noc vstavat a krmit male dieta, kym on spi. Je lahke drzat sa za ruky pri zapade slnka a verit ze clovek nasiel svoju spriaznenu dusu. Vsetka ta intenziata rannej zamilovanosti dokresluje prehnane optimisticky obraz reality. Kazdodenny zivot, po boku vyvolenej osoby, ale gumuje leskly ram okuliarov zamilovanosti a zrazu sa clovek ocita zoci voci muzovi, co nechava na policke prazdne krabicky od caju a chodi neskoror domov z prace a zene co vytlaca zubnu pastu od polovicky a pohadzuje svoje ponozky po celom byte. 

   A potom, potom je to zrazu tak lahke nevidiet ten zapad slnka. Nepocut, ze v radiu hra jej oblubena skladba. Necitit potrebu drzat niekoho za ruku. Clovek sa uz nediva do oci, diva sa ponad plece na nevynese smetie a neumyty riad. Lebo den je zrazu plny povinnosti, a skladat dokazy lasky uz nie je prioritne. A prave tu lezi moja odpoved na otazku o laske. Prava a neochvejna laska nie je ta vzrusujuca emocia co nami prebehne intenzitou bleskou. Su to tie criepky, co sa trusia z nasich ruk pocas dna i po dvoch detoch a rokoch spoluzitia. Su to tie Detaily. Ustaranemu a vystresovanemu oku mozu uniknut, no ked sa zadiva lepsie, su tam. Male, nepodstatne detaily, akym je nechat bezat motor v aute, aby mohla dohrat skladba v radiu. A to len preto, ze niekto na kom zazeli ma tu skladnu rad...

Blbe otazky

Ani poriadne neviem kde to zacalo..ale ako had sa mojim zivotm odvija nit Blbych otazok. Potichu sa priplizia v roznych zivotnych situaciach z najroznejsich stran... Viem, z casti je to na prelomenie trapneho ticha, na zacatie konverzacie, ked uz clovek nevie co sa ma spytat, z casti je to nedostatok fantacie ci taktu...Pre daneho cloveka je to jedna otazka, no pre tazaneho sa, je to ta ista opakujuca sa otazka. Stale dokola. Ze neviete co mam na mysli? Schvalne kde na rebricku postupnosti otazok ste?

A co skola?
Prva, notoricky trapna otazka o skole...za 17 rokov mojho studia na roznych stupnoch skol ma tato otazka nikdy neopustila. A nikdy som neprisla na to, co presne ma znamenat. Co presne mam dotycnemu odpovedat? Sumar mojich znamok? Ci ktory spoluziak ma taha cez prestavku za vlasy? Samozrejme moja mama s hrdostou hlase vzdy odpovedala aka je ta jej dcera sikovna. A to aj vtedy, ked som bezne nosila domov trojky z diktatov. A na vysokej skole sa zas "postazovala" mojou posadnutosu dostat zo vsetkych skusok Acko.
A mozno je tato otazka iba vyzvou aby pysni rodicia mohli nasuchorit svoje perie. Pochybujem ze moju osemdesiat rocnu tetu mohol zaujimat moj sloh z vlastivedy, ci pisomka z chemie. A neschopnost zohnat skripta z patopsycholgie nedavali spavat iba mne. Tak som niekde na pol ceste medzi naletmi otazok tohto typu som pochopila vyznam slova zdvorilostna otazka. A hned po promocii som pochopila, ze tieto otazky su nekonecne. Sme odsudene na kolobeh Blbych otazok, co nas maju sprevadzat zivotom

Uz si si nieco nasla/ Ako to ide v praci?
Je len dospelackou obmenou otazky o skole. Az na to, ze miesto aby sa vas pytali na skusky, sa vas kludne dotycna osoba moze, netaktne spytat na vas zarobok.

Kedy sa vemete?
Toto je otazka, ktorej predchadzaju roky rokuce otazok -a uz niekoho mas? Na tuto otazku je radno odpovedat negativne- Nie nikoho vyznamneho este nemam. Preco? Lebo kladna odpoved na otazku so sebou prinasa sled dalsich, nekonecnych otazok. Na cele je otazka- Kedy sa vezmete?
Zaujimave, ze nikto nidky nedoda - kedy sa vezmete, mam pre vas vhodny svadobny dar- 2 tyzdne na Maldivach. Alebo novucike auto, ci dom. Alebo nieco podobne. Ludia len radi vrtaju v sukromi.
Co mna fascinuje je, ako rychlo ludia citia potrebu sparovat vas s vasim novym objavom. Po par tydnoch, ci mesiacoch ked sa budete na verejnsoti objavovat po boku tej istej osoby,  je velmi pravdepodobne ze si vykoledujete otazku ohladne svadby.

Ak sa dopracujete k svadbe dufajuc ze uspokojite zvedave okolie a uz nic nebude chciet, ste na omyle. Je mozne ze uz v den svadby si tetusky nasadia up-grade otazkovej platne a zacnu sa pytata - A kedy bude babo?
Ak nahodou mate najprv babo a potom svadbu, vymente si poradie, ale princip hry je ten isty. Dohnat vas k zufalstvu. 
Dnes ako matka dvoch deti by som rada poslala spravu do minulsoti vsetkym co sa ma po svadbe pytali na to ze kedy bude babo - Drahi moji, ak nemate v umysle prist robit baby sitting a to najma po nociach, nepytajte sa ma na potomkou. Nestarajte sa do toho ci a kedy budem mat deti, kedze tazoba ich vychovy sa vas netyka. Odpustite si stavat ma do svetla tej sebeckej zeny co si nezasluzi ine len krizovy vysluch o plodnost mna a mojho muza.

A teraz to najlepsie a konecny dokaz ze Blbe otazky nikdy neskoncia. Viete co nasleduje ked porode svojho prorodeneho? Len, len ze vam spolu s gratulaciami v porodnici niekto nepolozi tu "logicky nasledujucu otazku" - a kedy bude bracek/ sestricka?

A o tom, ze niektori ludia sa nekontroluju (alebo su uplne mimo reality) svedci aj fakt, ze sa to kludne spytaju aj mami malych dvojiciek. V mojom svete sa akosi casto, v poslednej dobe, opakuje so smiechom polozena otazka - tak teraz malym zbojnikom treba dat sestricku, nie?. V skustocnosti si myslim, ze sestricku budem potrebovat ja. A to v blazninci, kde skoncim ak by som aktualne mala robit akekolvek zmeny v pocte clenov nasej rodiny.

To nikdy neskonci? Vazne! Co je to s ludmi! Ked tak radi strkaju nos do osobnych zalezitosti inych, prosim, zapojte sa. Nos inych nepotrebujem, ale ich ruky ano. Ale zatial co nos vam podstrci kazdy rad, napomocnu ruku si radsej strci do vrecka.

cudzinec

Divam sa divam, ako sa to vsetko meni. Vsetky dvierka na skinkach su uzatvorene detskym zamkom. Vsetky sklenne a rozbitelne objekty zmyzli. Nabytok sa popresuval tak, aby zakryl elektricke zastricky. V kuchyni mame ten-mnou-tak-nenavideny plastovy obrus. Vsteky knihy, DVDcka a CDcka sa presunuli do vyssich urovni nabytku. Niektore dvere musia ostat pocas dna zavrete. Teleskop a ine potencialne nebezpecne predmety sa stratili z obehu. Telefony, kluce, dialkove ovladace a ich ochrana a prezitie sa stali TOP prioritou dna. To iste plati aj o pocitaci. Vsetku okna v byte boli vymenene za nerozbytne skla. A nocny stolik ma uz iba orkrasnu funkciu, nie je mozne nan nic polozit.

Zmenil sa. Nas byt sa zmenil, prisposobil sa nasim detom. Obcas sa v nom ale citim ako cudzinec. Nesmiem si polozit salku s cajom priliz blizko okraja stola. Nesmiem si citat casopis, ci nieco si pisat. Nesmiem nic polozit vedla seba na pohovku. Nesmiem zabudnut rano vytiahnut budik zo zastrcky. Nesmiem ist do kupelne ak ma mali vidia. Nesmiem si sadnut do mojho kresla v pracovni. Nesmiem zehlit, venovat sa hobby, lakovat si nechty...zoznam je dlhy.

A ja cakam, kedyti mali vyrastu a stanu sa plnohodnotnou, nedemolicnou sucastou rodiny a domacnosti....

Slovenska hymna hanebna....

Skuste sa Americana spytat ci je hrdy na to, ze sa narodil v Amerike. Odpoved bude jednoznacne YES. Skuste sa spytat takeho Taliana co si mysli o talianskej kuchyni. Samozrejme vam odpovie ze niet nad tanier cestovin - talianskych. Skuste sa spytat takeho Slovaka, ci je hrdy na svoju vlast...a odpovie vam - a na co presne mam byt hrdy?

Narod ktory pozostava z jedincou co nevedia najst nic, na co by mali byt hrdy v rodnou hniezde, si nezasluzi ani len vlastnu zastavu a stoji za to aby ten, co odide posledny naozaj uz len zhasol. A odsrouboval ziarovku, aby tak zamedzil moznym buducim pokusom a prinesenie svetla. Narod, ktoreho jedinci sa buria ak maju spievat SVOJU hymnu, si vazne zaslizia zhnit na hnojisku zabudnutia dejin. Preco sa este vobec unuvame pouzivat svoj jazyk, ved je to jazyk nejakych anonymnych Slovakou co mi nic nehovoria. 

Ak by ste sa ma spytali ci chcem spievat kazdy pondelok moju hymnu, odpoviem ANO. Preco? Boze aka smiesna otazka, lebo je to MOJA hymna. MOJA! Asi nie je najkrajsia, a mozno nie je ani najmelodickejsia, ale je MOJA! Nie je to hymna nejakych anonymnych Slovakou, ani nejakych politkou. JE MOJA! A to je strasne vela. Patri mne, reprezentuje mna, hovori nieco o mnea o ludoch na ktorych mi zalezi. Hovori, ze som sucastou rodiny, naroda Slovakou, ktory maju svoju hymnu. Je skvele mat piesen, ktora je o mne.

Obcas mi diskusie o narodnosti pripadaju ako rodina rada, co sa nevie dohodnut ci chce mat na zvonceku svoje meno.

Kedysi sa ma ludia pytali preco som hrda na svoju vlast a ja som splietala cosi o Tatrach a o kulturnom dedicstve...To je strasne klise. Tatry ma uchacuju. Ale rovnako ma uchvati aj akykolvek iny pekny kus hor kdekolvek. Hviezdoslavove sonety mi netrhaju srdce a Sturov boj o autonomiu sa mi zda byt prilis vzdialeny mojmu svetu. Ale je dovod preco som hrda na moju vlast. Lebo na Slovensku, tam je ten maly kusok ulice, kde som sa prvy krat bicyklovala. Je tam Slavin, ktory som vzdy vecer videla z nasho okna. Je tam skola, kde sme povinne pisavali diktaty a cez prestavky skakali gumu. Je tam Shine a Brana. Je tam moja stredna skola so vsetkym co k tomu prati. Aj moju prvu vyplatu som dostala v Slovenskych korunach a moj vysokoskolsky diplom nesie Slovensky znak. Je to svet plny spomienok. Ak by sa toto iste odohralo o niekolko kilometrov dalej, bola by som hdra na tu vlast ktora mi toto poskytla. Tak, ako keby som sa narodila matke o izbu dalej, volala by som sa inak a hrdo niesla meno inej rodiny. No ja som sa narodila a vyrastla na Slovensku a to zo mna cini Slovenku. Ta skusensot, tie zazitky, nie pas ci dokumenty. Su to priatelia, co na mna hovoria tou recou. Zmysel pre humor, ktoremu rozumeju iba ti moji najblizsi...toto je to moje Slovensko. Nie su specialni lebo su Slovaci, ale su specialni a su Slovaci.  


Pre mna byt vlastnencom neznamena milovat vsetkych Slovakou. A neznamena to, ze teraz nutne musim zacat vyvarat halusky. Ani si nemienim vyvesit v byte nasu zastavu. Znamena to, ze ked sa ma niekto spyta odkial som, tak viem odpovedat. Znamena to, ze viem odkial prichadzam a viem ako sa ten maly svet vola. Znamena to, ze hovorim na moje deti po slovensky, aj ked sa s tou komplikovanou recou asi nikde vo svete nedohovoria. A znamena to, ze mam respekt pred mojim narodou. Uz len preto, lebo som jeho sucasotu a to ho pre mna cini vynimocnym.

Nehovorim, ze Slovensko je najlepsie. Ze ma najviac co dat. Ze je to to najuzasnejsie miesto. Ale ono aj Eifelova veza by bez svojej slavy nebola ine ako hrdzava veza a keby Socha slobody, nemala za sebou svoju PR kampan, tiez by nebolo viac ako obycajnym monumentom. Co tym chcem povedat? Ze obcas hodnotu veci urcuje to, ako sa ne ludia divaju aku im prisudzuju hodnotu. A to plati aj o Slovensku a tom ako ho vnimaju samotny Slovaci. 

Takze co sa mna tyka, ja by som na zvoncek pri vchodovych dverach kludne pripla meno a nechala aby po jeho staceni zaznelo to tazkopadne: "Nad Tatrou sa blyska..."

I will survive!!!

Vcera ked sa moj muz zobudil, pozrel sa na mna a prva vec co mi ponad nase vacsinu-postele-okupujuce dvojicky povedal bolo: "poznacila si si SPZtku toho kamionu co nas sejmul?"

Posledne dva tyzdne som sa citila ako v mlynceku na masso...Nespiace dieta, nasledne chore deti, moj crevny virus, napriek ktoremu sa musim starat o dve deti,  niekoko noci ked sme isli spat az okoli siedmej rano, vecne upratovanie a pranie ogracanych veci (prave mi perie pracka - jedenasta za poslednych pat dni), prebalovanie deti co maju hnacku, pes s ktorym nema kto ist von a tak musi cikat na psiu plienku, na ktoru sa nevie poriadne trafit, opat sa tvoriaca plesen v kupelni (co porkyva uz jeden cely mur) a v dalsich 4 izbach...ma to vobec niekde koniec? varit, upratovat, nesapt, chlacholit mrzute deti...nadovazok je konecne vonku tak krasne, ale kde najst silu ist von?

A tak som si aspon pustila hudbu...moj obluneny subor...vyber tych piesni co mi maju co povedat. Moje najmilsie...a zrazu na mna Gloria Gaynor spusti : "First I was afraid, I was petrified......." Nieco vo mne sa stavia na nohy a ja s tym...zacinam tancovat po byte a kricat tak hlasno ako len viem ... 

"Go on now go walk out the door

just turn around now 'cause you're not welcome anymore

 (a v mojej mysli vidim vsetko to zle, tu smolu, choroby a unavu ako sa zosobnuju a balia si kufor...stoja pri dverach, ku ktorym sa blizim a davam pomyselnej bytosti riadny kopanec tam, kde slunce nesviti)

weren't you the one who tried to hurt me with goodbye

you think I'd crumble,

you think I'd lay down and die, 

Oh no, not I, 

I will survive
as long as i know how to love, 

I know I will stay alive, 

I've got all my life to live, 

I've got all my love to give, 

and I'll survive, 

I will survive!!!  

ako sa clovek (ne)stava vykorenenym

Ked sa clovek odstahuje, v istom zmysle sa pre neho svet odkial odisiel zastavil. Ludia a ich zivoty sa zastavili. Stale veri, ze ked sa vrati, najde tu istu partiu ludi, ktoru zanechal. Zabavajucu sa na tych istych vtipoch. Tu istu nevinnost. Tu istu naladu. Ten isty vztah.

Lenze ono to tak nie je. Ludia sa menia. Atmosfera sa meni.  A vy tam nieste aby ste to videli, aby ste reagovali. Tak sa clovek stava vykorenenym. Nie ked odchadza, ale ked odumieraju vazby, korene ktore mal. Ked sa ludia hybu dopredu vo svojich zivotoch a vy tam nieste aby ste tomu boli svedkami. Ked sa absentujete v zivote tych, na ktorych tolko zalezalo. V ich kazdodennom zivote plnom vitazstiev a padov. Ked tam nieste aby ste ich objali. Aby ste odpovedali na telefon. Ked tam nie ste na rozhovory pri salke caju. Ked sa vam nepodari prist na svadbu na ktorej ste tuzili byt. Nie ste tam pre nich, a to i napriek tomu, ze na tych ludoch tolko zalezi.

A ked sa clovek hybe dopredu, korene co ho drzali na rodnej zemi sa pretrhavaju. Nove zazitku, miesta a ludia pretinaju stare spojenia. Clovek preziva nieco nove a nema pri sebe tu znamu tvar, aby sa o to mohol podelit, aby mohol napnut novy koren. Ma plnu hrst vtipov, ale z miestnych im nik nerozumie. Ked sa vracia domov, je uz host, nie domaci. Svet sa zmenil. Nove budovy, nove obchody, novy ludia, co vas nahradili v zivote blizkych. Clovek marne hlada ten svet co opustil. Tu atmosferu. Tie vtipy. Par krasnych vecerov plnych smiechu a potom je cas zavriet kufor a vratit sa tam, kde brebieha kazdodenny zivot. Inde.
Tak umieraju vztahy. Ked je clovk priatelom uz iba preto, lebo je na facebooku v skupine s tym nazvom. Ked sa o jeho zivote dozvedam zo statusov a nie z rozhovorou.


A napriek tomu, ta laska co ste k tym blizkym citili v srdci, neumiera. Tie zazitky, spomienky ostavaju aby vytvorili pevny zaklad, ktory ani najvacsia vzdialenost nemoze vymazat.
A ak ludia stoja o vase vzdialene priatelstvo, ostanu vo vasom zivote a budu ho kultivovat. O to su tito ludia cennejsi. Taketo priatelstva milimetrovymi krokmi rastu s kazdym emailom. S kazdou navstevou. S kazdou spravou. 

A potom sa moze stat, ze vasi najblizsi priatelia su ti najvzialenejsi. Narodila som sa pod stastnou hviezdou, pretoze Boh bol ku mne stedri. Poslal mi do zivota uzasnych ludi. Nie je pravda ze Slovensko nema nic svetove...pre mna ta mala krajina, s premierom ktoreho som nikdy nezazila "kralovat", ma nieco vynimocne. Priatelov, ktory ma neopustili ani napriek mojej zivotnej volbe. Ani napriek tomu, ze tam uz nie som aby som ich objala kazdy den. Aby sme skocili do cajovne, ci aby som odpovedala na telefon. 

Ako clovek dospieva, skrz zivote skusensoti, zacina chapat, ze v zivote su iste veci dolezite. Majetok, praca, osobny rast, peniaze, cestovanie....A potom pochopi, ze najdolezitejsie zo vsetkeho nie su veci, ale ludia. Rodina a priatelia. Socialna siet. A ich laska a priatelstvo ktore vam ponukaju. Nie je nic dolezitejsie na Zemi. Nie je nic cennejsie, ako priatel co tu pre vas je.  

Mam velke stastie, pretoze moji blizki ma neopustili. A za to vam dakujem. Najme mojim najblizsim z najblizsich-  Zuzke, Mili a Ade.

slava sv. VALENTINU !!

Vela ludi na tento sviatok hneva. Maju mnohe namietky. Ze je americky. Ze je prevzaty. Ze je komercny. Ze vela vela ludi nan upada do stresu, do depresie. Ze by ho bolo treba zrusit. A podobne. Staci prebehnut webom a najdete mnozstvo reakcii o tom, aky zly je tento sviatok...

Tak ja si dovolim OPONOVAT.

 Pre mna je Valentin sviatok lasky. A nezasluzi si laska svoj den v kalendari? Ked ju ma republika, ked ju ma kopec svatych, ked ju ma mier, ked ju ma praca a dokonca aj ustava ma svoj den...tak preco potom by jeden den nemohla mat aj laska?
 Je to skvele mat jeden den, ked cloveku kalendar pripomina - uz si dal darcek svojej laske? Nie, no 14teho februara na to bude vhodny den. A nie preto, ze ma narodeniny a vsetci mu davaju darceky. Nie preto ze su Vianoce a obdaruvas vsetkych. Proste preto, ze ho lubis a chces s nim oslavit svaitok lasky. V den ked dostane iba jeden darcek - od teba. 

   Argument o prevzatosti je dost neopodstatneny. Skuste si zobrat kalendar, a schvalne zratajte POVODNE Slovanske sviatky. Ak je svaty Valentin prevzaty a dokazeme ho oslavovat, sveci to o tom, ze aj u nas sa najde dost zamilovanych, ktori ho chcu oslavit.

Ze je komercny? A co dnes nie je? Staci ze nejaky Misko Mrkvicka z Horneho- Doleneho sa dostane do Super star a uz je komerny aj on...tak preco neskomercnit aj lasku a jej sviatok?

A ze vela ludi upada do depresie? Tak isto by sme teda mohli zrusit den matiek, keze nematky su diskriminovane a v depresii. Den deti, kedze velkym dospelym pripomina smuty fakt, ze uz nie su detmi. Novy Rok, kedze nam pripomina, ze zas sa nieco konci a mizne v nenavratne.  

Pre mna je toto den, kedy ma laska a zamilovanost priestor v kalendari. A to miesto je opravnene. Co lepsie by sme mohli oslavovat ak nie to, ze niekoho milujeme a niekto miluje nas? Tak chodte za svojou laskou a nechajte aby vas rozmaznavala. Nie lebo je to dnes "Povinne" ale preto ze to za to stoji.

Pretoze ako sa hovori - pre svet si iba clovekom, ale pre nejakeho cloveka si celym svetom.

Vystup na Mount everest - alebo zivot s dvojickami

Pani na urade sa na mna usmieva a pyta sa, ako to vobec zvladam s dvoma detmi naraz....to je jedna z najbeznejsich otazok mamam dvojiciek. Ludia tusia, ze s dvoma to musi byt tazke, no ani netusia co  presne je to tazke. Pre mna, to najtazsie na dvojickach su detaily. Veci, ktore mamam s jednym dietatom ani nepridu zatazko.  Veci, ktore by nikoho ani nenapadlo, ze mozu byt namahave. Ako obliect a vyzliect dieta. Zas a znova. Umyt mu ruky. Dat ho do auta, vybrat ho z neho a dat do kocika. Malickosti, ako vyzut mu topanky, ked ho davam cez obed spat. A opat ho obuvat. Dat mu najest, napit ci dookola prebalovat. Cistit zuby. Nosit hore a dole schodmi v byte bez vytahu, alebo proste vziat na ruky... a nic z toho nie je samo o sebe namahave...je to mozajka mnozstva  nesmierne malych omrvieniek uloh, vynasobene dvoma, prebiehajuca hned za sebou (alebo sucastne). To je to najtazsie na dvojcatach. Tie male omrvinky materskych povinnosti, ktore sa nakopia a vynasobia cez den a vyrastie z nich obrovska hora. Vyrastie z nich Mount Everest. 

Schavlne si to skuste predstavit. Prave ste komplet naobliekali svoje dieta. Boli vas chrbat, zacinate sa potit v bunde. No zial nemozte ist este prec. Musite ten isty proces urobit este raz.  Podarilo sa vam dostat obed do dietata a mate toho tak akurat dost a chcete si ist na chvilu sadnut? No to zial nepojde, lebo ste len v polovicke. Ak ste dieta uspali a padate unavou, tricko vam taha este jedno take  iste, uspanie sa dozadujuce dieta. Ked ste docistili zuby ci umyli vlasy malemu , bojovnemu gladiatorovi, ktory vas teraz zo srdca nenavidi, v kuchyni na vas caka este jedno dieta, ktore vas bude o chvilu nenavidiet.  

 Aky je teda zivot s dvojickami? Je to ako vystupit na osobny, vnutorny Mout everest. Prekonavajuc svoje fyzicke a energeticke limity, kde unava nema pravo byt vzata v uvahu. Kde je jedno ako velmi ste vycerpany, musite vstat a vziat so sebou svoje unavene telo. Mount everest plny nekonecnych uloh, ktore ked clovek konecne splni, padne na zakladnu a musi urobit ten isty vystup este raz (a podla moznosti rovnako dobre a oddane, kedze medzi dvojcatmi sa nesmu robit rozdiely.)  A takyto vystup sa deje mnoho, mnoho krat za den. 

    Viete co je smutne? Ze to najtazsie na dvojickovom materstve, tieto opakujuce sa omrvinky ostavaju nedocenene, skryte....Lebo ako velmi len moze byt namahave obliect dieta? A dat ho do kocika? A dat prebalit ho? A vziat si ho na ruky a dat mu mlieko? A vybrat ho z postielky? A ist niekam s kocikom? A posadit dieta do sedacky aby sa najedlo? A nakrmit ho? ...dvakrat za sebou, niekolko krat za den? 


 Skuste si predstavit ze musite is na urad nieco vybavit s jednym dietatom...ako velmi je to namahave? Dobre...tu je moj pribeh o tom ako som isla nieco vybavit. O takom  mini multivystupe na Mount Everest dnes poobede...

12:36

Presne tolko ukazovali hodiny v aute.Casu nebolo vela... Urad zatvaral o13tej. Kopa aut predo mnou a este vacsia vo vedlajsom, lavom pruhu, do ktoreho som sa nutne potrebovala dostat, aby som mohla odbocit. Samozrejme moja potreba odbocit, tak ako aj moja smerovka, boli ukradnute soferovi v lavom jazdnom pruhu. Rozhodol sa nepustit ma don. A kedze za mnou bol slusny pocet aut, ktore nestalo za to ohrozit pripadnym brzdenim, rozhodla som nechat smerovku a moju potrebu odbocit tak a urobit si okruznu jazdu mestom. Tato obkluka ma stala 7 minut casu.

12:45 

Parkujem az na tretom volnom mieste. Zdalo sa dostatocne velke pre moje auto a mizerne parkovacie schopnosti.

Otvorit zadny kufor tak, aby neusiel pes, rozlozit dvojkocik, natiahnut jednemu dietatu ciapku, zatial co protestuje, odopnut ho zo sedacky, vziat na ruky a nalozit do kocika, zapnut. Zopakovat to iste v naramnej rychlosti aj s druhym potomkom a nezabudnut sa na potomkou usmievat (aby sme z nich nevychovali neurotikou). Najst na podlahe auta moju tasku, zavriet auto, nezabudnut na parkovaci listok a psa...a to najdolezitejsie - stihnut to vsetko do minuty

12:46. 

Presun na dalsiu disciplinu  - beh na urad. Cesta sa smyka, kedze prsi a chodnik je z mramoru. Uloha okamihu je nespadnut, nenechat ujst kocik, kedze cast cesty je strmo dole...treba sa posuvat vpred dostatocne rychlo, aby nam nezavreli urad a dostatocne bezpecne, aby sa mal kto este vratit naspat do auta...Najbezpecnejsia sa zda byt vozovka. Schadzam z mramoroveho chodnika, akluckujem medzi autami.

12:50

Urad ma tri vchody a ani na jednom nie je nazov uradu ktory hladam. Vchadzam do jedneho, manovrujem dvojkocik...Informacna budka je prazda, zda sa, ze informator uz odisiel na obed. Nastastie je tam  pocitac s web strankou uradu k dispozicii. Rychlo hladam cislo.Vytahujem mobil, vytacam cislo a modlim sa, aby mi este na urade odpovedali. Citim sa dost unavene. Po chvilke zvonenie sa nastastie ozyva hlas spasi. Pytam sa uradnicky, kde presne su. Po chvilke slovneho pin-pongu informaci vysvita, ze su blizko. Ale na inej adrese. Tak o ulicu dalej...Divam sa na kocik a je mi do placu , pri predstave co ma caka za namahu...pani mi slubuje ze na mna pocka. Asi vycitila moju stratenost a zufalost v hlase. Snazim sa vyjst z uzkych dveri s kocikom a vracajuc sa k autu, nemysliet na to co ma caka. Tentokrat tlacim kocik do kopca v polobehu.  Podoba sa to snahe vytlacit v behu pred sebou 50 kilovu pracku. Detom sa to paci. Sleduju auta, zatial co ja sa modlim, aby do nas nejake nevrazilo. Kopec je skutocne strmi. Moje srdce bije nahlas, od namahy aj stresu

13:03

Lapam dych, zatial co nejaka fajciaca Talianka sa mi prihovara. Teda malym. Vydychujuc na nich cigaretovy dych. Proces posilnovania sa opakuje s opacnym postupom, najprv nalozit deti, potom kocik...Ako zapinam  prve dieta do seacky v aute, citim, ze uz skutocne nevladzem a nechcem...a to som este nic nevybavila. Nemam chut ich opat odopinat, prenasat, rozkladat a skladat kocik, ked o part minut to musim urobit nanovo. Oblecene deti maju nieco cez 13 kil a kocik sa blizi k 20tym.  46 kil  v pohybe. Chce sa mi plakat. Chcem mojho princa na bielom koni, co pride a nalozi mi obe deti a aj ten mizerne tazky kocik do auta. A aj ho vylozi.

13:05

Snazim sa zaparkovat. Samozrejme mi to nejde, lebo parkovat na rusnej ceste, medzi dvoma autami za sebou nikdy nebola moja silna stranka. Okolo iduci chlap sa mi smeje. Som na smiech. Zufala, vystresovana,  fyzicky unavena matka, co nevie trafit autom do medzery medzi dvoma dalsimi autami, spiatockou. A moznoby som sa tam aj trafila. Keby:  - mi na zadnom aute nemrncali dve unudene deti
                               - som nebola v strese, ze meskam a neatakovali ma v sekundovych intervaloch flasbackove predstavy o tom, ako je cela tato namaha zbytocna, lebo ta pani  na mna nepocka
                               - zuflastvo, ze existuju vyhradene parkoviska pre invalidou so skvelym pristupom ale pre matky s malym dietatom  (dvojickami) nie
                               - dookola nesla miliarda aut a moje vztahovacne ja mi neopakovalo, ze vsetci co prechadzaju nepochybuju o mojej nemoznosti (okoloiduci smejuci sa pan moju teoriu este podporil)
                               - som bola nemej unavena a oddychnuta, v dobrej nalade, tak tam tu spiatocku dam a supnem to nase auto dnu jedna radsot...
                                 - a keby nebol dalsi tucet viac- menej dolezitych premennych v mojej hlave

Vzdavam sa teda pokusu o manevrovanie na ociach verejnsoti, otacam auto a vraciam sa spat.,v snahe nasjt nejake miesto inde...nastastie o kus dalej (a na opacnej strane cesty) nachadzam dve volne miesta na parkovanie. Ako vypinam motor, citim slusne vycerpanie len pri pomysleni co ma caka...dvojmo. Vytahujem, rozkladam, odopinam, prenasam a opat zapinam. Dva krat. Nevladzem. Sty krat za poslednu polhodinu. 

Prechadzam cez dve cesty co ma delia od uradu - samozrejme obrubnik nema zraz, musim  za behu nadvyhovat kocik a modlit sa aby ma niekto nesejmul.

13:15

Konecne som na spravnom mieste. Urad je na prizemi. S vydychom otvaram vchodove dvere a zistujem, ze od prizemia ma deli 15 schodov. Zvazujem ci toto je ten moment kedy sa uz mozem zlozit a cakat na zachranu. Mam opat raz vybrat deti z kocika? A potom? Drzat ich oboch na rukach? Drzat ich za ruky? Nechat ich kracat? Toto je faza ked mozu, vedia a s velkou chutou aj robia vypady na vlastnu past do terenu, ignorujuc moju snahu usmerit ich. Idelane kazdy na inu svetovu stranu. Preco ja nemam niekoho kto by ich postrazil na pol hodinu? Toto vsetko som mohla vybavit omnoho rychlejsie, bez ziveho zavazia? Nakoniec sa rozhodujem zdolat schody aj s kocikom. Presuvam sa dopredu, pred kocik a taham. Jedno z mojich deti sa skevo zabava a smeje. Snazim sa smiat spat -Kvoli formovaniu osobnosti, Ale vnutri je moja osobnsot, tym co sa deformuje. Spolu s chrbticou a svalmi. Nahlodava ma strach ,ci na mna ta pani este caka a ci toto vsetko nebude zbytocna namaha. Uzke vchodove dvere na chodbu pred uradom moj zly den istia. Tocim, manovrujem, tlacim a nadvyhujem kocik, az konecne predne dve kolesa prechadzaju uzkymi drevenymi dvermi, nechajuc na nich otlacok. Zadne dvere ale maju kolesa vacsie, nie je sposob ich pretlaci. Moje nadvyhovanie, tlacenie a tahanie tazkeho nakladu je zbytocne. Fyzicke sily mi dochadzaju, mam chut sa pridat do tabora loserov, sadnut si  na chladnu - opat raz super smyklavu, mramorovu dlazbu - a plakat, kym ma nejaky silny muz nepride zachranit a nepretlaci mi kociar. Prichadza starsi muz, s jasnou snahou vyjst von z uradu. Moj kocik blokujuci vchod sa mu nepaci, snazi sa mi pomoct v manovrovani. Je to marne. Kocik nejde ani dnu, ani von. Je skvelo zahasprovany na pol ceste. Nakoniec sa mu zvnutra podari otvorit aj druhe kridlo dveri a venuje mi pohald hovoriaci jasne - to ta mohlo aj samu napadnut dievca, tie dvere najprv otvorit!

Napadnut ma to napadlo. Ale osobne uz nevladzem. Chcem len prejst dverami. Uz ziadne pridavne manovre moje telo neznesie. A pritom sme este nic nevybavili.

13:23

Vchadzam do kancelarie. Zalieva ma pocit previnenia, ze zdrzujem uradnicku co na mna musi cakat a vlna tepla. Rozdiel v teplote medzi dnu a von je obrovsky. Viem co to znamena. Opat mam chut plakat.  Dalsi manover naviac. Musim vybrat deti z kocika, dat im dole ciapky, sal a bundu, aby sa nespotili...tiez to znamena o ulohu naviac, co robit, ked budeme odchadzat. 

Jednomu z mojich deti sa navyse napaci nove miesto, musim ho drzat na rukach, kym  vyzliekam druhe dvojca. A taktiez, kym vypisujem formualre. Druhe dieta naopak netrpi velkou ostychavostou. Nove ihrisko sa mu paci. A tak treba sledovat jeho demolicne prace. Medzi chlacholenim jedneho placuceho a krotenim druheho, skvelo sa zabavajuceho dietata, treba vyplnit 4 strany dokumentov v jazyku ktory ani nie je moj vlastny. Test koncentracie a fyzickeho vypetia sucastne, k comu sa pridava aj skuska postrehu, ako moje dieta taha na zem kabel od telefonu. Vacsina otazok co som sa chcel spytat  uradnicky sa mi zda nedolezita. Podstate je ukoncit toto trapenie. Koniec koncov ma caka cesta domov (nalozit a vylozit malych), ist k babke (obliect, vyzliect, umyt ruky) a domov spat (vyzut a ulozit do postielok) a najest sa a hrat sa ... hrst dalsich omrvinieko velkosti Mount Everstu...

preco sa hovori...CO SI TALIAN?

Viete preco sa hovori - Co si Talian? a mysli sa tym - si uplne mimo?

Nazornym prikladom preco ONI su Taliani a iste veci su mozne iba tu, je historia mojho ON a OFFlinovania na internete...
 
2005 - naivna a CHELLOm rozmaznana Slovenka prichadza doTalianska a nachadza pozostatky Diall -up pripojenia. Ziada Telecom Italia o ADSL pripojenie. Prichadza kladna odpoved s tym, ze technici sa coskoro zastavia. Ubiehaju mesiace a nik sa nezastavuje, Telecom posiela stale rovnaku spravu - coskoro. Slovenke dochadza trpezlivost. Nakoniec Telecom prichadza a instaluje internet....DO SUSEDNEHO VCHODU ku svokrovcom (priezvysko je rovnake)...tak moji skoro 80 rocni svokrovci, ktori netusia co presne to je ten internet, prisli k ADSL pripojeniu. Nasa domacnost ostava stale na suchu. O zmenu mozme poziadat az uplinu 2 roky zmluvy. Tak s laptopom pod pazuchou sa prechadzam z jedneho domu do druheho, aby som sa mohla pirpojit.

2005-2008 - pripajam sa a riesim vsetko virtualne v pracovnej dobe. Odchod na matersku odstavil moje pripojenie.
Medzicasom zistujem, ze by ma stalo viac ako 100 EURO kupit dostatocne dlhy kabel, ktory by presiel zo spalne svokrovcov do nasej kupelne. Nenasla som ale nikoho kto by bol ochotny ho natiahnut. Super potentny modem s dosahom viac ako 300 metrov, straca svoju potenciu hned po druhom mury. Jediny sposob ako sa internet moze dostat od svokrovcov k nam, je nechat modem na balkone a otvorene kupelnove okno non stop. Par krat som sa pokusila pripojit, sediac na zachode, nez mi doslo ze aj toto internetove pripojenie skoncilo v H*jzly 

2008 - Slovenke dochadza trpezlivost s MOBILNYM pripojenim, ziada napravu. Dostavam novy laptop a USB pripojenie, ktore podla Telecomu funguje z celeho Taliasnka. Z celeho Talianska hadam ano, ale z nasej domacnosti NIE. Respektive funguje- podla toho ako fuka vietor a kolko uzivatelov je na kluci zavesenych.
USB kluc sa tak stava druhym internetovym pripojenim za ktore platime a nepouzivame. Vlastnim 1 USB kluc - modem, 2 internetove pripojenia, 3 modemy a 4 pocitace a aj tak som stale OFFline.

2008-2010 pripajam sa z kuchyne na suseda, ktory nema zablokovanu siet. Keby som vedela o ktoreho suseda ide, ochotne mu zaplatim, alebo darujem USB kluc.


2010 - tretie internetove pripojenie! Iny operator (ale stale zavisli od Telecomu, lebo ten ma v konecnom dosledku jediny monopol na telefonne pripojenia a ine ako telefonicke pripojenie toto mesto nepozna). Novy modem vydrzal mesiac, kym sa rozhodol ze to vzda. Nahradny modem, ktory nam poslal novy operator minuly tyzden funguje...zial iba 3 minuty a potom je nutne sa opatovne pripojit..a zas a znova, a znova a znova...sa da surfovat, ak musite po par minutach vytiahnut surf na breh a opatovne sa hadzat do virtualneho mora?
 
Niekde do zatvorky by som mala dodat, ze samozrejme pripojenie na USB kluc nefunguje z notebooku z ktoreho funguje pripojenie u mojcih svokrovcov a jediny notebook ktory fungoval z oboch, odrovnalo moje dieta. Co z toho vyplyva? uplna neschopnost najst niektore dokumenty a emaily (vdaka Bohu za Gmail). Dnes som hladala v oblubenych strankach jednu web stranku, ktoru mi Google nevedel najst...az potom mi doslo,ze ju mam ako oblubene v druhom PC a ten z tohto pripojenia nezapnem...

Takze, preco sa teda hovori co si Talian? Lebo oni su svetovy majstri chaosu. Ak si myslite ze nieco je nemozne, musite zobrat do uvahy aj premenu akou je taliansky narod. Nic nie je nemozne!...svet pripojeny ku kulturnej Europe iba cipom zemi na severe, inak ponechany napospas samych sebe a izolacii morom, je krajina ktora zije vlastnymi pravidlami a kde je cokolvek mozne. Hlavne nech je to co najmenej logicke, jasne a zrozumitelne.

Kocurkovo plne Hurvinkou, kde zakony logiky nemaju sancu....

Neúspech nás učí, že porážka sa dá prežiť. Neuspieť nieje hanba. Hanba je báť sa vstať a skúsiť to znova

Nie je nešťastie umrieť s nesplnenými snami, ale je nešťastie nesnívať... Nie je hanba nesiahať na hviezdy, ale je hanba nemať hviezdy, na ktoré by sme siahali.

Hanba mi

Obliekam deti, hladam voditko pre psa. Ako si davam na plece tasku, zacinam hromzit. Na cely svet, ktory mi nepomoze aj ked uz nevladzem a neviem ako dalej. Na vsetky povinnosti ktore mi prerastaju cez hlavu, ako ta plesen v nasej rohovej izbe, ktoru nemam cas ocistit.

Predstavujem si ako musim ist okolo bytu nasej susedy a moj adrenalin stupa. Obrnim sa hnevom, ak by sa nahodou opovazila prihovorit mi a opat raz sa stazovat na nasho psa.

Nasadam do auta a som pevne obrnena zlou naladou a hnevom. Nepriblizovat sa! V poslednej dobe sa ku mne ludia priblizuju, len aby mi nieco vytkli. Stekajuceho psa, zle zaparkovane auto...

Auto sa dava do pohybu a zla nalada stupa. Hlupak predomou co zbytocne brzdi. Chodec-kamikadze co ma pocit, ze cim som k nemu blizsie, tym je vhodnejsi okamih aby presiel cez cestu...a nakoniec nejaky hlupak vpredu na krizovatke co nadobro zastavil premavku. Moje auto ostalo stat v strmom kopci, v zapche - a na lade! Som vystrasena (skuste startovat na lade dokopca) a hodne nahnevana na toho hlupaka vpredu. Co tam robi! Ked nevies soferovat, sed doma! Auta sa pomaly hybu. Na semafore naskakuje cervena a ja opat brzdim a stojim. Opat zelena, posun po centimetroch a opat cervena...vsetko sa deje v kopci na lade, za sprievodu mojho hnevu a hromzenia. Modlim sa aby som sa nesmykla. Aby sa nesmykol ten predomnou alebo ten pred nim.

Bojim sa a hnevam sa. Hnevam sa na toho muza co ma tak ohrozil. Co ohrozil moje deti na zadnom sedadle. Hnevam sa na to auto co zablokovalo premavku. Posielam ho docerta a horsie. Hromzim! Pomaly sa posuvam ku krizovatke. Uz vidim toho vinnika. Je to stare auto. Moze mat 30 rokov. Taka dlha, hranata skatula. Zrazu z moderneho auta v opacnom prude, ktory je uplne zablokovany, vystupuje muz ako hora. Obrovsky. Ide k tomu vinnikovi co zablokoval premavku. Prve co ma napada, je ze sa budu hadat, bit...vyzera nahnevane.

...a potom z toho stareho auta vystupuje DEDUSKO. Krehky, starucky..smutny a bezbranny. A nieco tomu Muzovi-hore hovori. Muz prikyvuje a dedusko nasada do auta. Startuje a muz-hora sa presuva pred jeho auto a tlaci..odtlaci ho na kraj cesty a zrazu je cesta volna...naskakuje zelena a ja prechadzam popri deduskovi. Moja sanka padla od uzasu az na zem, k prevodovke. Cesta je volna a tak moje svedomie dava priechod pocitu vinny. Naplno. Hanbim sa. Velmi sa hanbim. Co sa mi to stalo? Kedy sa mi to stalo?

V radiu hraju We are the world a ja si uvedomujem, ze sa zbytocne hnevam na svet, ze je zly a agresivny. Ved ja sama, miesto aby som vystupla z auta a pomohla, sa budem rozculvoat a hnevat...Co som to za cloveka? Som zaneprazdnena a nervozna matka.

Vycitam svetu "preco mi nikto nepomoze?". Ale ved tym svetom som aj ja...a ja? Ani ma nenapadlo ci ten dedusko nepotrebuje pomoct. A on pritom tiez nevedel a nevladzal. Odovzdane sedel vo svojom aute a pocuval ako na neho vsetci nahnevani vodici "opravnene" trubia. Kolko nahnevanych vodicov okolo neho preslo? Hanba mi, ze som bola jednym z nich.

Mozno obcas ludia nepotrebuju moj hnev, mozno potrebuju moju pomoc...


...

uhol pohladu

Napadol sneh. Vsetko je nadherne biele. V spomienkach mam opat 10 rokov a s Kristinou a ostatnymi sa spustame na sackoch po kopci co je pri skolke. Vzdy ked napadol sneh, tak sme sa tam sankovali. Bola to skvela zabava, ktora nam vydrzala az do uplneho premocenia. Vzdy sme preliezli cerveno – biele zabradlie a uz sme boli na skvelom, strmom svahu. Akurat pri konci bolo treba brzdit, lebo posledna cast svahu bol zraz, ktory ustil na cestu s autami. A prave tu, pti tom zraze, sa zrazu vsetko meni. Moje spomienky, pocity, myslienky. Niekde nastal zlom, lebo doteraz bola tato spomienka jednou z tych smiesnych, veselych a bezstarostnych momentov minulosti. No uz nie je. Teraz mi tuhne krv v zilach ked si na to spomeniem. Na to, ake to bolo nebezpecne a co vsetko sa nam mohlo stat. Cely obraz zimnej radovanky sa zmenil. Uz nie som to smejuce sa dieta na sacku co v plnej rychlosit leti dole svahom a je presvedcene, ze to bude dobre, lebo nakonci to ubrzdi. Uz som rodicom, co kontrouje teren, zvazuje nebezpecenstva, rata rizika a modli sa.

Minuly piatok sme boli u mojej priatelky. Prave sa vydala a nastahovali sa do noveho domceku. Pozvala nas, aby nam ho ukazala. Ked som v minulosti bola na nasvteve u priateliek a ich domacnostiach, vychutnavala som si krasne zariadenie, farby, vkus a styl. Mam istu slabost pre farebne kombinacie nabytku a interierov. Minuly piatok? Farba, styl a vkus isiel stranou. Vobec som si ich poriadne nevsimla a to im ich dokonaly dom zariadoval architekt. Zato mi neuslo (a zial ani mojim detom) schodisko bez zabradlia, obrus ktory sa da stiahnut, sklenena stena ci televizia vacsia ako obe moje deti, polozena na zemi. Krasny dom sa tak stal domom plnym nastrah.

Odekdy moje deti zacali chodit, vela som startila. Niekolko nocnych lamp, salok, par mobilov a jeden nevinny uhol pohladu. Prepla som do pohotovostneho rezimu, ktory sa prejavu tym, ze mi uplne unika celok, zato mam zaostrene na vsetky hrany, potencionalne rozbitne predmety a cokolvek co by mohlo skoncit v ustach mojich deti. Ratam mozne pady, ci uz deti niekam, alebo niecoho na nich. Vzdy som pocula ako mi ine zeny hovorili, ze materstvo cloveka zmeni. Tak uz viem co mali na mysli. Z normalneho cloveka, co sa so smiechol spustal na sacku dole svahom, sa stane paranoik...Je to pravda, vdaka detom vnimam svet novym pohladom.Nikdy som si neuvedomila ake nebezpecne je toto miesto pre tak male a krehke stvorenie.

zena co krici

Moje dieta sa drzalo svojho otca, zatial co jeho hystericka matka na neho kricala.

Kricala zufalstvom, unavou, vycerpanim, sklamanim, hanbou, hnevom, agoniou a dalsou vlnou zufalstva... V tom kriku sa ozyvali ozveny mnozstva vykrikov. Kricala v nom osoba, co padala unavou a nebolo jej dovolene vlastnym dietatom spat. Krical v nej clovek, ktory je chory a potrebuje si lahnut a trpiet, ale miesto toho tu musi stat s teplotou a upchanym nosom a uspavat dookola dieta co sa chce v noci hrat. Krical mlady clovek co chce aspon v noci nebyt rodicom a nemat tazke okovy rodicoskych povinnosti okolo krku, najme po dni plnom rodicovskych vyziev. Kricala v nej matka, lebo nespiace dieta zobudilo aj druhe dvojca a uspat mrzute, rozospate dieta je narocne aj s plnymi energetickymi baterkami. Kricala manzelka, ktora sa tuzila ponorit do lieciveho objatia svojho muza s ktorym chcela byt osamote. Kricalo dievca, ktore este stale v materstve tapa a niektore situacie, ako dnesne nevie vyriesit hladko, zlyhava. Kricala partnerka, mraciac sa na svojho bezradneho partnera, osocujucim pohladom, pretoze nevie sam uspat deti a dopriat jej tak oddych. Krical rodic, neposlusneho dietata.

Tito vsetci kricali na moje dieta, opakujuc jedinu vetu "chod spat!". Rozkaz i prosbu. Beznadej a bezradnost. Hnev a zufalstvo. Ako lahko moze male dieta dat svojim rodicom sach mat.

A dieta sa len smialo. Odhazdujuc na zem mlieko o ktore nestalo, snaziac sa dosiahnut na cerveno -zelene auticko.

O pol hodinu na to som nakoniec uspala obe deti. Bytom sa opat rozlahol pokoj a ticho. Mojim vnutrom sa rozlahol pocit viny a zlyhanie. Mala som zly den a vysla som z neho ako zla matka.

....v momente ako som sa chystala kliknut na "publkovat prispevok" sa bytom ozval dvojlasny krik. Z detskej izby pocut hlasny plac. Aj v spalni niekto place. Mlada zena za pocitacom roni slzy zufalstva a vycerpania.

Maly princ

Divam sa okolo seba. Obed sa rozmrazuje, pracka dopiera, deti este spia. Ta zena v mojom vnutri, co ma dlzhy zoznam veci co dnes treba urobit, je spokojna. Ta zena, super zorganizovana mama, je nadmieru spokojna. Divam sa do seba. Ticho. To male, nezodpovedne dieta stichlo. Niet cas ani miesto na zabavu, na nezodpovednost a sialenstva. Na rebeliu. Maly princ odisiel. Rodic v mojom vnutri je spokojny. Konecne su veci zorganizovane, dosledky sa domyslaju, kona sa zodpovedne, vsetko je uhladne, predchadza sa omylom a zivot plynie predvidatelne hladko. Zoznam s povinnostami sa zuzuje, kuchynska podlaha je opat cista a prach zmyzol z policiek nadobro. Unava a stres urobili svoje. V mojom vnutri povstal vojak, bojujuci sa zorganizovanejsi zivot. Na bojisku niet miesta pre male deti. tak sa zda...

Ale vies co cteny vnutorny rodic? Mylis sa. Aj tak ho nedostanes! Zivot a jeho krasa je prilis rafinovana. Vyhnal si Maleho princa z mojho srcda s odovodnenim, ze kvoli detom treba dospiet...ale prave tam Maleho princa opatovne nachadzam. V mojich detoch. Oni ho ozivuju, zachranuju, privadzaju k zivotu zas a znova. V ich hre, smiechu...Clovek dospieva pre svoje deti. Ale prave s detmi, pre ktore polozil na oltar obety svoje vnutorne dieta, Maly princ opatovne oziva. Su to nase deti co prinasaju Maleho princa spat k zivotu. Co mu neodvoluju umriet ci odist. Co ho pirchilili, ohriali a co sa nim nechali skrotit.

Ak clovek sam sebe dovoli vojst do ich sveta. Byt ako oni, pochopi kam odisiel Maly princ. Vratil sa na svoju planetu s kvetinou a sopkami. Na svoju planetu, ktoru nosia v srdci male deti.
Mam to stastie, ze moje deti mi umoznuju vojst do ich sveta. Som a chcem byt jeho sucastou...Nosia mi svoje hracky, nahaname sa po byte, tahaju ma za ruku ked nieco chcu. Ked si cupnem, bezia so smiechom, aby ma objali...a ked sa toto vsetko deje, ten maly princ, co sa mi opatovne zas a znova uvelebuje v srdci, sa pyta - "nakreslis mi ovecku?". A ja viem ze to male stvorenie, co povstava v nas spolu s detskym smiechom, je nezmazatelne! Musi byt!

Aj ked, ako pise Exupery: "Nijaky dospely nikdy nepochopi, ze je to take dolezite!"

pani tvorstva

Nedavno sme si vysli s priatelmi do nasej oblubenej restauracie. Pri jednom zo stolou sedela skupina mladych ludi. Traja muzi, dve deti, jedna zena a jeden pes.

Ked prisiel cas platit, vsetci traja muzi ako pravi gavalieri sa pustili do dohadovania sa kto co a kolko zaplati. Zial v tom istom okamihu sa obe z malych deti rozplakali a tak tej zene neostavalo ine ako ich vziat naraz na ruky. Ako vstala, z pod stola jej zacat utekat pes a tak mu nohou rychlo musela este pristupit voditko. Muzov to nevyviedlo z miery a pokojne dalej riesili ucet a polozky na nom. Zena hodnu chvilu balancovala s dvoma detmi na rukach a jednym voditkom pod topankou. To ale gentlemanov neviviedlo z miery a pokracovali vo svojej rozprave...

Kazde z deti - dvojiciek vazi cez 12 kil. Viem to, lebo tou balancujucou zenou som bola ja.

Moji drahi muzi,

ak chcete byt gavalieri a zaposobit na zenu, obcas staci sa zaujimat o jej aktualnu situaciu. Niekedy tie najvacsie gesta nestoja ani korunu ale i napriek tomu maju velku hodnotu.

Ak uz ste to silensie pohalvie a pani tvorstva, tak sa podla toho aj spravajte.

Zeny by boli omnoho menej hystericke, keby ste vy boli o niecoviac pozorni a vnimavi...

ked niet koho poziadat o pomoc alebo ako umiera Maly princ v nas

povinnosti...konecne som si urobila zoznam veci co potrebujem vybavit a urobit...je nekonecny. Ked urobim jednu vec, 10 novych sa privali na zoznam. Neviem kde zacat. Moja hlava nerobi ine iba sa snazi vsetky tie datumy a polozky zapamatat.
Tieto sviatky nam pripisali na zoznam zopar novych veci na vybavenie- Buchli sme auto - treba sa dohodnut s tym druhym hysterickym soferom. 200 EURO za skrabanec na plechu nad kolesom je nemiestna cena.
Pokazilo sa nam cez sviatky kurenie a opravar v slnecnych okuliaroch, ktore si nedal dole ani vnutri, nam rozbil kuchynsku linku. Dalsia polozka na zoznam.
Moje tvorive dieta mi vytrhalo kalvesnice z pocitaca. A mne pribudlo na zoznam - zavolat do IBM a objenat nove klavesnice (kedze ich to dieta doslova rozmlatilo).
Vypadla mi blomba v zube, aj to treba dat do poriadku...Kreditna karta zmeni poplatky. Treba ju zrusit..treba tiez niekde najst peniaze ktore pokryju danne necakane vydavky...povinnosti striedaju povinnosti...toto su tie necakane...a samozrejme su aj take o ktorych som uz vedela ze ma cakaju...moj zoznam ma aktualne 18 poloziek a ja sa citim pochovana. Pochovana vsetkym tym co treba urobit a na co som sama. Moj muz ma svoj zoznam o ktorom nechcem vediet. Tusim co tam ma, a niekde na zozname iste mam Polutovat ho. Nevladzem mu pomahat a tym padom sa pripravujem o narok na ziadost o pomoc (nie ze by on mal priestor na pomoc inym).
A samozrejme ze byt sa neuprace sam, deti si sami neuvaria a nenajedia sa, vlasy sa mi same neumyju a pes sa tiez sam nevyvenci...

Volala som mame, ci by neprila mi pomoct. Je zima, nepride. Svokra sa neciti dobre ale aspon mi uvari obed...a tak je to na mne...

To to, to to je to co som predtym nechapala. Nedokazala som obsiahnut koncept, to o com hovorili tie zeny - moje priatelky, matky, ked sa mi stazovali ze museli urobit jedno, druhe, tretie - Povinosti. A ked do svojich lamentov pridavali stale ze - to vsetko som zvladla s malymi detmi, a bola som na to sama...nemala som tusenia o com hovoria. A teraz uz viem! Hovoria o tom pocite vnutri. O tej horkej nespravodlivosti. O strateni sa vo velkom svete dospelych. O vnutornom dietati ktore je oblozene mantinelmi povinnosti, drzane pod krkom vnutornym rodicom ktory do neho husti ze musi byt zodpovedny a ze veci sa same neurobia, ze to zavisi od neho. Ze MUSI dospiet...ze tu pre neho nie je miesto medzi platenym uctov a polozenim parkeit v obyvacke.

Tak uz viem ako umiera Maly princ v nas. Za zvuku odkazovaca na urade, kde sa nevie clovek dlhe dni dovolat. Za ticha telefonu, na ktory priatelia nevolaju, lebo s malymi detmi sa neda ist na aperitiv. O samote, v dane povinnosti s dvoma malymi detmi a jednym psom. Tak nejak sa to deje. Tak nejak sa dospieva. Tak nejako si ten rebel co chcel zmenit svet, potichu bali kufor a gumuje svoje tetovania.

Mudre knihy radia poziadat o pomoc. Ale uz neradia koho. A ked tu uz nik neostal? Ked niet koho poziadat...kniec koncov kazdy ma svoj osobny zoznam povinnosti a priskrteneho Maleho princa.

Agentura na baby siter sa mala ozvat v novembri ci nam nasla vhodnu kandidatku. Dalsia polozka na zozname veci na vybavenie - vypytat si spat zalohu!
Zapisem si to na zoznam. Hned za polozku Pochovat Maleho princa

PF

dnes vecer som si zlomila nechet a hned na to mi vypadla zubna plomba. Ked som sa na to divala v zrkadle tak ma napadlo zostrihat si vlasy...Zacina zo mna ubudat! Nech uz pride Novy rok kym este drzim v celku!

a to prajem vsetkym:

prezite Novy rok pohromade (s tymi ktori za to stoja), aby sa vam nic nelamalo (najme nie srdce a vztahy), malo dier (nie len v zuboch ale i na uctoch a pamati ,-)) a aby ste mali vzdy z coho ustrihavat (okrem vlastych snov a kridel :-D:-D

S lasku Oida

Povinne minimum

Cas mi unika medzi prstami a topi sa v mori unavy ktora ma obklopuje. Obas nevladzem vobec nic. A aj napriek tomu musim urobit to nutne minimum ktoreho je ohavne vela. Rano obliect a prebalit dve mrzute deti. Nakrmit ich. V tomto bode uz mam chut sa vratit spet do postele a to je este len 9 hodin rano. caka ma este kopa ostatneho "minima". Pripravit obed a najst sposob ako aspon cast z neho dostat do dvojiciek. Ist do parku co obnasa dalsie prebalovanie a obliekanie a taktiez nosenie dvoch 12 kilovych deti po schodoch naraz kedze nemame vytah. Ist k svokre. V tomto bode dna mam chut sa polozit pod auto. Alebo hoc kde inde, kde by som si mohla oddychnut a spat...celu zimu, najlepsie. Povinne minimum nie je este na konci. Ulozit deti poobede spat, olovrant, vecera a pripadne ak mi nestaci denny masaker, tak aj ist nakupit...ked ulozim deti spat definitivne, nikdy neviem kolkorat sa cez noc este uvidime. Zvycajne po mne a flasi mlieka tuzi iba jendo z deti a to okolo 4tej rano. Ale obcas sa nase nocne rande multiplikuje a male dieta chce jest aj 2 krat za noc alebo sa po mlieku cnie obom...idealne s hodinovym nocnym odstupom. To ocenuje mama. Tiez to ocenujem vzhladom k faktu, ze tu je fakt ze zima. Teplo v byte v zime v noci s vypnutym kurenim klesa na nieco okolo 17°C. Nocne prechadzky do kuchyne a do detskej prestavaju byt zabavne.

Potom este par krat za tyzden mame doma vecer hosti. Su to sice priatelia, no snaziaci sa mat deti. Nechcem ich odradit a tak sa vzdy pred ich navstevou snazim odstanit dokazy destrukcnej sily potomstva - snazim sa dat byt do povodneho stavu. Je fascinue ako vela za kratky cas dokazu rozhadzat dve male dvojicky.

A potom je tu moja milovana polovicka, ktora mi je velkou oporou a pomocou. Ale na druhej strane taktiez pyta jest. A pozornost, a podporu, a ocenenie a vetky tie veci co muzi potrebuju aby mohli spokojne fungovat.

Niet divu ze nemam chut a potrebu zveladovat este aj samu seba. Do kupelne sa dostanem na 5 sekund a to ma vzdy pred dverami kupelne cakaju dve ziapauce deti, ktorym sa nepaci moja nepritomnost a fakt, ze nemozu ist do kupelne so mnou...to nie je vela na to aby sa clovek upravil. Toboz nie zena a toboz nie ja.

Dnes som zo seba konecne po dlhej dobe urobila cloveka. Aj ked len tak napoly. Luxus sprchy a umytych vlasou som si odpustila, vzhladom k tomu ze ma odstrasila predstava ich susenia..v posledne dobe sa citim tak nejak uprimne unavena. Pozna sa to podla niekolkych znakov - jednak zaspim hned ako si lahnem do postele. To je prva fasa. Druha je ze zaspim v satach a nemam chut si obliekat pyzamo. Treti stupen unavy je, ze rano ked sa zobudim som stale dost unavena na to aby sa mi chcelo sa prezliekat (samozrejme vynimajuc spodnu bielizen) a tak ostavam v tom istom co vcera. Stvrta fasa je, ze aj po tyzdni mam na sebe to iste. Ked idem von natiahnem na seba modru mikinu Adidas a potom v nej podľa možnosti aj zaspim. Piata fasa je...no piata fasa uz nie je. ked dosiahne stvrtu metu, viem ze cosi nie je v poriadku. Vsetko zo seba stiahnem, hodim do pracky, nadavajuc si ako sa o seba nestaram. Urobim si make-up, ocesem vlasy (po tyzdnoch necesanie je to dost bolestny zazitok). zacnem si nadavat, a dohovarat s tym, ze sa musim o seba viac starat (a by som sa aj starala, keby bolo chut, energia, cas, vola a keby som vladzala). Otvorim skrinu a vyberiem si nejake pekne oblecenie. Idealne nieco o com uz dopredu viem, ze v tom budem moct pohodlne spat :-D

Zrieknutia sa

Stretla som podivynku. Mlada zena. Moderne oblecena, upravena a zabavna. Abstinentka a nefajciarka. Nepije kavu. Neje masso a vyhyba sa aj vacsine zivocisnych produktov (aj ked priznava ze nie vzdy odola). Ziadne drogy. Nepozera televizor... Strela som ju v kupelni. Zizala na mna - v zrkadle. Odraz jej oci...odraz mojich oci...ako sa mi to vobec stalo?!

Presla som tym vsetkym. Nicoho som sa nezriekla pred tym, ako som sa do toho nezamilovala. Naplno, oddusevnele, vasnivo a pozitkarsky.

Kto bol prvy z milencov mojho pozitkarstva? Prva z mojich zavislosti? Zeby televizor so svojimi neodolatelnym sitcomami? Presedela som pred nim cele roky. Cele dni v kuse. Zivot ma nezaujimal. Moj zivot bezal tam, medzi reklamami na zubnu pastu a nove auto. V krabicke. Sposoboval mi plac, radost, hnev aj strach...vsetky emocie a v HD kvalite, s chipsami v ruke a v pohodli mojej postele. Nekomplikovane. Oddelene, bezpecne. Skala pocitov, dram, tragedii a snov. Vsetko moje...cudzie zivoty brnkali na moje pocity. Ako mohol sedy zivot s nudnymi ludmi konkurovat? Ludia nedokonali, s rozmazanou spiralou a mesto so zlymi kulisami. Televizor bol nastaveny tak, aby sa zapol skor ako otvorim oci a vypol az ked zaspim...boli sme dokonalym parom. Emocionalna zavislost. Totalna. Moj vlastny televizor do detskej izby som dostala v 14 rokoch, zavislsot sa dostavila skoro nasledne. Rozisla som sa nim ja, v okamihu ked som zacala odmietat realnych priatelov kvoli tym skatulkovym. Bolo to bolestne. Pri presuvani TV do druhej izby my moj odkopnuty milenec padol v plnej vahe na palec, skoncila som na chirurgii a bolo po laske.

Co bolo druhe? Alkohol? Je to uz 11 rokov co nepustam ziadne promile do svojho krvneho obehu. Nebranim inym, no osobne som pred rokmi ucinila rozhodnutie. Priznavam, nabozenske rozhodnutie, Nepit alkohol. Ziaden. Nikdy. Ani na Novy rok. Ani na vlastnej svadbe. Ani za ziadnych inych okolnosti (neratam sirup proti kaslu obsahujuci alkohol). Nechyba mi to. Naopak sa citim hrdo. Nie ze by ma nebavilo pit s priatelmi a na druhy den sa bavit na tom co sme to den predtym spachali. Pripustam, ked ma clovek isty vek, je zabavne zobudit sa rano v spinavom tricku na zemi a snazit sa spomenut ktory presne bol ten poharik ktorym to uz prepiskol. Kto nepil pivo slamkou na diskoteke? Kto neexoval, alebo nepil na Rolandovam namesti priamo z flase (no to uz je asi zakazane, kedze je to verejny priestor). Kto si nezasiel do "nobl" baru a neobjednal sialene drahy pohar vina v spravnom pohary (ziaden plast) a necitil sa pri tom velmi dolezito? A napriek tomu som sa toho vzala. Obeta viere...a na moje velke prekvapenie som sa o nic zasadne nepripravila

Co bolo dalsie? Cigarety? Ak je neduh ktory milujem, tak to bude nikotin. Ak je neduh ktory mi aj po rokoch uprimne chyba, tak to bude ten, sladko sustiaci zvodca so zltym filtrom. Skusali sme sa rozist na mnoho krat. Ja a nikotin. Ale jeho vona ma vzdy dostala. Samozreme, ze je to zly, nezdravy a smradlavy zvyk. Ale ako tak clovek nasava do pluc dym, pokozka na ukazovaku a prostredniku mu nasiakuje jeho aromou a stoji vonku v zime drkotajuc zubami, nieco magicky ukludnujuce sa s nim deje. Vyfajcila som stovky poslednych cigariet. A zhruba take iste mnozstvo previnilo dalsich, ktore nasledovali. Nevzdavala som sa svojej zamilovanosti lahko. Milovala som tie male krabicky v plastovom obale sitom na mieru, na vela sposobou. Rano cestou do prace - do skoly. Ked este den nezacal a clovek caka co mu den prinesie a na autobus. Ked je vonku zima a ako si clovek potiahne, pocuje to jemne puknutie, ako ubuda z papierika. Den este nezacal, ale uz ma tu niekto zvadza, medzi prstami. Uz sa nieco deje. Uz nieco robim. A potom, cez prestavku, ked cigaretka na dva tahy znamena odskocit si na chvilu od reality sedych dni. A v bare, s priatelmi, ked moja spolocnicka podciarkovala atmosferu. Ked sa mi nedarilo a niekto ma nahneval. Ked vsetky zle emocie horeli a menili sa v dym ,ktory mizol v dialke. Hned sa mi dychalo lahsie. Nase rozchody a odlucenia boli vzdy bolestive. Nasledovane sladkymi navratmi. A hlas zodpovednosti do toho. Kolko plnych krabiciek som vyhodila hrdinsky do kosa, aby som si potom o par dni na to bezala kupit novu? Ale niekde nastal ten zlom. V nejakom bode sa moja pevna vola rozhodla ozvat a dupnut si. Kedy to bolo? Pred 6 rokmi ked som tipla tu skutocne poslednu? A potom este milion a jeden krat ked ma opantavalo pokusenie a odolala som?

Ked clovek nefajci, aj kava ma inu chut. Ked clovek nemusi studovat hrube skripta celu noc, kava straca svoju funkciu spojenca. Navyse existuju rovnako chutne bezkofeinove, obylne nahrady.
V tom bode svojej cesty, kde som sa zbavila kavy som si aj nadobro prestala sladit caje. Ziaden rafinovany cukor.

A teraz ten najtazsi bod...Jedalnicek. S Massom a jeho jedenim a nejedenim som sa pohravala vacsinu svojho zivota. Zacala som na zakladnej skole, ako ranna pubertiacka podporujuca Slobodu zvierat a tahalo sa to so mnou uz cely zivot...Obdobia nejedenia sa striedali s otvorenim noveho McDonaldu a so spolocenskou nutnostou chodit sa tam najest. Samozrejme kedykolvek som ochorela vo fase vegetarianstva, bola jasnym vinnikom mojej virozy abstinencia mrtveho zvierata v mojom jedalnicku. V tehotenstve ma odbornicka na vyzivu vydesila k smrti (zvierat) a tak som poctivo jedla telacie platky. K smrti ma vydesili aj zle vysledky krvi. Neliecitelna, smrtelna choroba. To vravi oficialny zdroj. Medicina nema riesenie. Nema liek. Niekto zazracne prezie dlhy zivot, niekto podlahne aj v kratkej dobe. 50:50 ze tu o desat rokov nebudem. A potom, popod tym vsetkym dalsie hlasy. Ludi co dlhe desatrocia ziju s chorobou ktora je v remisii. Neaktivna. Nepritomna v krvy. Bez kazdodennych liekov ktore maju kopu vedlajsich ucinkou.
Taka smiesna myslinka - preco by to co jeme nemalo ovplyvnovat ako sa mame? A tak som to skusila. Napriek skepticizmu okolia. A na sok primarky oddelenia, sa krvne vysledky velmi rychlo vratili do normalu. Hned ako som obmedzila prisum zivocisnych bilekovin sa moj stav zlepsil. Esta stale tomu nerozumiem. Este stale vela studujem, snazim sa to cele pochopit. Este stale hresim. Neviem zit v krajime zmrzliny a odolat. Neviem odmietnut poprasok praveho parmezanu na taniery. Neviem ako povedat nie kalamarom ktore robi moja svokra...ale ucim sa. Kazdy den som o nieco blizsie...Moje vedomosti sa prehlbuju a moja policka s knihami sa rozrasta...stale viac hlasou lobuje za stravu bez zivocisnych bielkovin

Tym vsetkym presli tie oci, ktorych odraz vidim v zrkadle. Su podivne. Prechadzaju zivotom a obcas padnu do narucia niecoho lakavo leskleho. Pohodlneho. Ale potom ten maly asket v moje dusi zacne svoj proces zriekania sa. Zacne svoju rozpravu o skutocnych hodnotach. O tom, ze za kazdou nahraskou je nieco prave. Hodnotne...a ma pravdu.

Ked som opustila televizny svet, bola som nutena ist von. Otvorit dvere na byte a na srdci a budovat. Budovat vztahy. Ziadna telenovela. Ziadne Beverly Hills. Priatelstva. Pevne. Hlboke. Take ze i dnes, po rokoch odlucenia su mi moji priatelia rodinou. Naucila som sa byt oddanou priatelkou. To vsetko sa totiz stava, ked clovek odhodi dialkove ovladanie.
Ked sa prestane skryvat za alkoholicky smiech, a spusta sa do hlbin dovery vztahu. Ked necha ludi prist a najde odvahu objat ich.
Alkohol som vymenila za vieru. A aj ked mi alkohol prinasal istu ulavu, uprednostnujem celozivotne opitie sa duchovnostou a opojenie ktore prinasa viera.
Ked som opustila cigarety a jeden majetnicko-spalujuco-ziarlivy vztah, uvolnila som v mojom zivote miesto pre jedneho juzanskeho nefajciara. Pre muza, ktory nie je dokonaly... ale spolu sme dokazali vytvorit nieco, co je pre nas dvoch dokonalym miestom na zemy - Nasu rodinu.
A ked som sa zacala zamyslat co pustamdo svojho tela, objavila som zdravie. Pochopila som, ze moje telo mozem nicit alebo setrit. Ignorovat alebo si ho mozem uctit...

A tak jeden rodeny pozitkar pochopil, ze v asketizme je skryty ten najvacsi pozitok zo vsetkych - pod povrchom sa totiz skryvau tie prave hodnoty.

Naucila som sa, ze nikto nie je dokonaly.... pokial sa don nezamilujes

Naucila som sa, ze zivot je tvrdy ...ale ja som viac!

Naucila som sa, ze prilezitosti sa nikdy nestratia...no tie ktore si nechas ujst, zozbiera niekto iny

Naucila som sa, ze citit voci inemu zast a horkost znamena poslat vlastne stastie inam

Naucila som sa, ze treba vzdy pouzivat sladke slova...pretoze nikdy nevies ci ich zajtra nebudes musiet spolknut

Naucila som sa, ze usmev je najlacnejsi sposob ako vylepsit svoj vyzor

Naucila som sa, ze si nemozem vybrat ako sa citim...ale mozem s tym nieco urobit

Naucila som sa, ze ked tvoj prave narodeny syn ta chyti za prst...zahakne si ta na cely zivot

Naucila som sa, ze vsetci chcu zit na okraji hory...ale vsetko stastie a rast prichadza ked sa ju snazime zdolat

Naucila som sa, ze je treba vychutnat si cestu a nie len ciel

Naucila som sa, ze rady je treba dat iba v dvoch pripadoch - ak je o to clovek poziadany, a ak na tom zavisi zivot

...

:-D pravda je, ze tieto slova nie su moje, ja som ich iba prelozila z talianciny, no dane vyroky sa mi pacili natolko, ze si ich sem vylepim :-D pre radost...

lebo ja som sa naucila, ze inspirujuce myslienky prichadzaju, aby nas obohatili a je dobre si ich dat niekam, kde na ne nebude iba padat softwarovy prach :-D